Architektúra

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Architektúra pozri Architektúra (rozlišovacia stránka).
Antoni Gaudí: Chrám Svätej rodiny Sagrada Familia, Barcelona, Španielsko, rozostavaný od roku 1883

Architektúra (lat. architectura, zo starogr. ἀρχιτέκτων [arkʰitéktɔːn] – „hlavný staviteľ“ ← starogr. ἀρχι- – „prvý“, „hlavný“ a starogr. τέκτων – „remeselník“, „staviteľ“, „tesár“) je umenie a veda o navrhovaní a stavbe budov, objektov, stavieb a ich súborov, pamätníkov, rôznych architektonických doplnkov.

Architektúra je syntetickým ukazovateľom kultúry a civilizácie. Je prevažne kolektívnym výtvorom, a to umeleckým i technickým, je výrazom ekonomických možností a organizačných schopností spoločnosti, vypovedá o materiálnej i ideovej stránke života svojej doby [1].
Vojtech Zamarovský

Počiatky architektúry[upraviť | upraviť zdroj]

Vykopávky v Çatal Höyük, Turecko, 7. tisícročie pred Kr.
Kromlech v Stonehenge, Veľká Británia, 3.-2. tisícročie pred Kr.
Chufuova pyramída, Egypt, polovica 3. tisícročia pred Kr.

Počiatky dejín architektúry siahajú do chvíle, keď človek neprihliada len na základné požiadavky stavby, ale dokáže v jej formovaní odzrkadliť estetické hodnoty, vedome v nej odráža pomocou konštrukčnej skladby zákonitosti prírody alebo jej prostredníctvom vyjadruje svoj duchovný rozmer. Najstaršie ucelené architektonické celky vznikajú v starovekej Mezopotámii. Stavebným materiálom sa stáva tehla zo všadeprítomnej hliny. Vznikajú tu stavby obmedzené stavebnými prostriedkami s klenbami na malé rozpony, stupňovité pyramídy zvané zikkuraty, z ktorých najznámejšou sa stala Babylonská veža, ako aj vôbec prvé mestá na svete. Najstaršie nálezy pochádzajú z Jericha v Palestíne a z Çatal Höyüku v Turecku zo 7. tisícročia pred Kr. Medzi najstaršie pozostatky architektúry v Európe patrí kamenný megalitický kromlech v Stonehenge v Anglicku približne z obdobia medzi 3. a 2. tisícročím pred Kr.

V starovekom Egypte sa vyvíja architrávový systém podpôr a bremien, kde sú trámy položené na pilieroch. Piliere mali charakteristické hlavice v podobe palmy, papyrusu alebo lotosu, prípadne boli žliabkované po celej dĺžke. Klenby sa takmer nepoužívali. Tento druh stavieb najväčšmi ovplyvnil európsku architektúru, ktorej počiatky siahajú k egejskej kultúre. Pre staroveký Egypt sú tiež charakteristické monumentálne hrobky v tvare pyramíd.

Európska architektúra[upraviť | upraviť zdroj]

Európska architektúra sa začala formovať v okolí Egejského mora, na Kréte v Mykénach či Tróji. Neskôr z nej vznikla architektúra antická, rímska, románska, gotická, renesančná, baroková a klasicistická. Najväčší vplyv na Európsku architektúru mala práve antická grécka architektúra, najmä jej klasické obdobie určujúce vývoj slohov na ďalších 20. storočí. Tieto premeny sa nediali na žiadnom inom svetadieli.

Antická grécka[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Grécka antická architektúra
Akropolis, Grécko, 5. storočie pred Kr.

Táto architektúra vznikala v mestských štátoch v okolí Egejského mora a pretrvávala medzi 10. a 2. storočím pred Kr. Bola harmonicky a proporčne vyvážená s bohatou sochárskou a farebnou výzdobou. Okrem svetských stavieb sú jej najkrajšími ukážkami chrámy. Bezpochyby najvýznamnejšou zachovanou pamiatkou je komplex chrámov Akropolis v Gréckych Aténach, ktorý vznikol na vrchole klasického obdobia v 4. a 5. storočí pred Kr. V architektúre starovekých Grékov sa sformovali tri základné stavebné kánony, rozoznateľné podľa charakteristického tvaru stĺpov, dórsky, iónsky a korintský.

Antická rímska[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Rímska antická architektúra
Koloseum, Taliansko, druhá polovica 1. storočia

Rímska architektúra v sebe spojila silný vplyv gréckej harmonickej architektúry s technickou vyspelosťou Etruskov. Vďaka novým stavebným postupom mohli Rimania spojiť stĺpový systém s oblúkovým. Ako prví na svete dokázali stavať architektúru s veľkým vnútorným priestorom vďaka klenbám s veľkými rozponmi. Dodnes stojaci Panteón v Ríme z roku 25 pred Kr. má samonosnú kopulu s priemerom 43,5 metra. Rímska architektúra prekvitala až do piateho storočia.

Byzantská[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantská architektúra
Hagia Sofia, Turecko, prvá polovica 6. storočia

Vo východnej časti bývalej Rímskej ríše s centrom v dnešnom Istanbule sa formuje z ranokresťanskej architektúry architektúra byzantská. Datuje sa medzi 6. až 15. storočím. Jej najkrajšou stavbou je pôvodne kresťanský chrám, dnes mešita, Hagia Sofia v Istanbule. V 9. storočí sa z nej odvíja veľkomoravská architektúra ako aj stredoveká ruská architektúra. Je pre ňu charakteristická kombinácia centrálneho a pozdĺžneho typu chrámu s kopulami.

Románska[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Románska architektúra
San Apollinare, Taliansko, prvá polovica 6. storočia

V Európe 6. až 10. storočia sa rozvíja predrománska architektúra, prerastajúca do románskej architektúry patriacej do 11. až 13. storočia. Bola prvým výrazným slohom stredoveku. Vznikla na pôdoryse rozličných európskych národov, jej šíriteľmi sa stávajú najmä Francúzsko, Nemecko a Taliansko. Charakterizujú ju masívne tvary, centrálne alebo bazilikálne stavby spočiatku s plochými stropmi, neskôr zaklenutými krížovou klenbou a kopulou. Mohutná kamenná konštrukcia chrámov sa postupne stáva subtílnejšou.

Gotická[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Gotická architektúra
Dóm sv. Alžbety, Slovensko, 14. storočie

Vo Francúzsku sa v 12. storočí zrodil prvý zo starších slohov nenapodobujúci antické stavby. Bola to gotická architektúra. Jej charakteristickou črtou sa stala vertikálna línia, lomený oblúk a premyslená konštrukcia kostry chrámu, prenášajúca hmotnosť stavby pomocou nosných rebier na vonkajšie oporné konštrukcie. Tým sa steny uvoľnili pre veľké okná vnášajúce do interiéru svetlo. Gotická katedrála sa stáva vrcholom architektonického umenia a zároveň hlbokým duchovným symbolom. Prejavila sa aj na svetských stavbách, napríklad hradoch. Šírila sa po celej Európe až do 16. storočia, no v Taliansku nebola nikdy plne prijatá (s jednou doslova veľkou výnimkou : Milánsky dóm.)

Renesančná[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Renesančná architektúra
Duomo Santa Maria del Fiore, Taliansko, 15. storočie (kopula)

Renesančná architektúra sa formuje v Talianskej Florencii začiatkom 15. storočia. Navracia sa ku ideálom antického sveta. Vznikajú paláce, zámky a vily. Pre chrámy je charakteristická centrálna dispozícia s kupolou, ktorej najznámejšou ukážkou je florentský Duomo Santa Maria del Fiore, vo svojej dobe najväčšia stavba svojho druhu na svete. Vďaka talianskym architektom sa šírila do Uhorska, Čiech, Poľska a v 16. storočí do Ruska.

Baroková[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Baroková architektúra

Baroková architektúra sa šíri z Talianska od konca 16. storočia. Charakterizuje ju dynamika, krivky, monumentálnosť, pompéznosť a iluzívnosť. Má zložité priestorové kompozície, plasticky prehnuté fasády a snaží sa uplatniť všetky umelecké druhy v jednom diele. V polovici 18. storočia vyústila do Rokoka.

Klasicistická[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Klasicistická architektúra


Klasicistické obdobie sa opäť navracia ku klasickému umeniu antiky, jeho racionalite a harmónii. Bola podmienená archeologickými nálezmi Pompejí a Herkulanea. V architektúre sa prelína s vrcholným obdobím renesancie. V jej kompozícii prevláda symetrické členenie. Šíril sa najmä z Francúzka a Nemecka. Klasicizmu protirečil v 19. storočí Romantizmus.

Architektúra 20.storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Architektúra 20. storočia


Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ZAMAROVSKÝ, Vojtech. Grécky zázrak. Bratislava : Perfekt, 2002. ISBN 80-8046-103-1. Kapitola 9. umenie klasickej doby, s. 225.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]