Argentína

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Argentínska republika
Vlajka Argentíny Znak Argentíny
Vlajka Znak
Národné motto:
En unión y libertad (šp.)
(V jednote a slobode)
Štátna hymna:
Himno Nacional Argentino
Argentina orthographic.svg
Miestny názov  
 • dlhý República Argentina
 • krátky Argentina
Hlavné mesto Buenos Aires
°′ .š. °′ .d.
Najväčšie mesto Buenos Aires
Úradné jazyky španielčina
Regionálne jazyky
Štátne zriadenie
Prezident
federatívna republika
Cristina Fernándezová de Kirchner
(od decembra 2007)
Vznik 9. júl 1816 vyhlásenie nezávislosti
Susedia Bolívia, Paraguaj, Brazília, Uruguaj, Čile
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
2 780 400 km² (8.)  
 km² (1,1 %)
Počet obyvateľov
 • sčítanie (2004)
 • hustota (2007)
 
39 537 943
14/km² (195.)
Mena argentínske peso (ARS)
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC-3)
(UTC-2)
Medzinárodný kód 032 ARG AR
Medzinárodná poznávacia značka RA
Internetová doména .ar
Smerové telefónne číslo +54
Gramotnosť: 96 %

Argentína, dlhý tvar Argentínska republika, je štát na juhu Južnej Ameriky s 4 984 km dlhým pobrežím Atlantiku. Na severe hraničí s Bolíviou (832 km) a Paraguajom (1 880 km), na východe s Brazíliou (1 224 km) a Uruguajom (579 km) a na západe s Čile (5 150 km).

Pôvod názvu[upraviť | upraviť zdroj]

Meno krajiny je odvodené z latinského argentum – striebro, pretože keď sa prví Európania, stroskotanci z nevydarenej expedície vedenej Juanom Diazom de Solis stretli s domorodými obyvateľmi, dostali od nich do daru predmety vyrobené zo striebra.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Argentíny

Dovtedy, kým do krajiny prenikli Európania, žili v severozápadnej oblasti Ánd významné kultúrne národy, ktoré obývali sídliská podobné mestám. Na juhu žili spoločenstvá zberačov a lovcov. Okolo roku 1480 obsadili rozsiahle časti Inkovia. V roku 1516 pristáli pri ústí La Platy Španieli. Najskôr patrilo územie Argentíny ku španielskemu miestokráľovstvu Peru. Od roku 1536 Španieli kolonizovali územie a pôvodných obyvateľov Arakuáncov a Patagóncov takmer vyhubili.

Roku 1776 bolo zriadené Laplatské vicekráľovstvo, ktoré obsahovalo územie Argentíny, Bolívie, Paraguaja a Uruguaja. V roku 1810 bol zosadený vicekráľ. Roku 1816 bola vyhlásená nezávislosť Zjednotených laplatských provincií, tak vznikol za diktatúry Juana Manuela de Rosas jednotný štát. Roku 1819 sa Argentína stala federatívnym štátom. V roku 1880 bola pričlenená Patagónia.

Veľkou hospodárskou krízou na konci 20. rokov 20. storočia sa skončilo obdobie veľkého rozkvetu argentínskej ekonomiky. V nasledujúcich rokoch prevzali vládu konzervatívni vlastníci pôdy a vojenské kruhy, a na čele štátu sa striedali civilné vlády s vojenskými. Za reformného politika sa považoval dlhú dobu dvakrát zvolený Juan Domingo Perón, po ktorom získala meno politika peronizmu. Za svoju veľkú popularitu vďačil aj veľkej podpore herečky Evy Duarteovej, ktorá sa stala jeho manželkou. Po jej smrti (1952) opozícia katolíckej cirkvi a odklon armády, ako aj nepriateľstvo USA napokon spôsobili v septembri 1955 jeho pád.

Porážka v krátkej vojne so Spojeným kráľovstvom o Falklandy v apríli 1982 urýchlila pád vojenskej junty.

V októbri 1983 sa po dlhej dobe opäť konali slobodné prezidentské voľby. Počas demokratizačného procesu sa dostávali na svetlo mocenské prostriedky vojenskej vlády: mučenia, vraždy, masové popravy a stratégia strácania ľudí, ktorým padlo za obeť okolo 7000 Argentínčanov. Niekoľko hlavných predstaviteľov vojenského režimu bolo v roku 1985 odsúdených k dlhoročnému väzeniu.

V roku 1989 sa dostali perónisti opäť k moci prezidentom Carlosom Menemom. Vo voľbách 26. októbra 1997 stratila Menemova Justicialistická strana absolútnu väčšinu, napriek tomu zostala najsilnejšou stranou v parlamente.

Styky s Česko-Slovenskom nadviazala Argentína oficiálne r. 1920. Česko-slovenské veľvyslanectvo v Buenos Aires však začalo svoju činnosť až v r. 1929. Diplomatické styky boli prerušené v r. 1939. Za druhej svetovej vojny pracoval v Argentíne dôverník čs. vlády v londýnskom exile. Diplomatické styky boli obnovené v apríli 1945 a v marci 1964 boli vyslanectvá oboch krajín povýšené na veľvyslanectvá.

Politika[upraviť | upraviť zdroj]

Argentínska ústava z roku 1853, revidovaná roku 1994, rozdeľuje moc na výkonnú, zákonodarnú a súdnu, na národnej a regionálnej úrovni. Prezident a viceprezident sú volení priamo, na dobu 4 rokov. Obaja môžu byť zvolení iba na 2 po sebe nasledujúce volebné obdobia. Prezident vymenúva vládu, je tak súčasne predsedom vlády.

Argentínsky parlament má dve komory: Snemovňu poslancov s 257 členmi a senát so 72 členmi. Od roku 2001 sú senátori volení priamo, za každú provinciu traja. Volebné obdobie senátorov trvá 6 rokov. Jedna tretina senátu je obmieňaná každých 6 rokov. Snemovňa poslancov je volená priamo na 4 roky pomerným systémom. Každé dva roky je obmieňaná polovica snemovne.

Kultúra a umenie[upraviť | upraviť zdroj]

Julio Cortázar

Začiatky pôvodného indiánskeho umenia na území dnešnej Argentíny siahajú do rokov okolo 1000 – 1300. Ide vcelku o horské, skalné umenie, umenie ríše peruánskych Inkov. Argentínu zasiahla v podobe barrealskej kultúry i kultúra diagická. Príznačné sú pre ňu skalné mestečká a pevnosti, urnové cintoríny.

Prilidiano Pueyrredón – autoportrét

Keď sa dostali do Argentíny Španieli, domáce umenie sa dostalo pod vplyv španielskeho baroka, po roku 1816 ho vystriedal taliansky a francúzsky vplyv. Až v poslednej tretine 19. storočia vidno úsilie o vlastné národné umenie. Poprednými zjavmi a učiteľmi prvej národnej argentínskej umeleckej generácie boli Eduardo Sivori a Eduardo Schiaffino i jeden z priekopníkov argentínskej krajinárskej a portrétnej maľby Prilidiano Pueyrredón. V sochárstve má obdobný význam Lucio Correa Morales. V roku 1929 založil Raúl Soldi tzv. avantgardnú školu, ktorá značila začiatok veľkorysého rozvoja moderného umenia, najmä kubizmu, surrealizmu a abstrakcionizmu. Toto hnutie vyvolalo aj oživenie a skvalitnenie realistických umeleckých tendencii v argentínskom umení. Grafika zažila obdobie vrcholného rozmachu v 30. rokoch po založení skupiny Boedo. V 30. rokoch začalo hľadať nové cesty aj argentínske sochárstvo, pri čom je zjavný najmä silný vplyv Antoine Bourdella. V architektúte je prevládajúcou tendenciou konštruktivizmus.


Argentínska literatúra sa začala formovať ako samostatná literatúra až v čase bojov za nezávislosť, v prvých desaťročiach 19. storočia. Osobitosťou argentínskej poézie 19. storočia je tzv. gaučovská alebo pastierska poézia, vychádzajúca z ľudovej poézie. Vynikol v nej najmä José Hernández. Jeho meno je späté so slávnou básnickou skladbou Martin Fierro, ktorej ústrednou postavou je gaučo so svojimi zvykmi, strasťami i radosťami. Koncom storočia bola poéma Martin Fierro taká slávna, že aj negramotní vedeli celé jej časti naspamäť.

Argentínska próza nadobúda svoju vlastnú tvár postupne a až začiatkom 20. storočia možno hovoriť o významných autoroch z tejto oblasti v rámci španielskoamerického a svetového kontextu. Takými sú Manuel Gálvez, Ricardo Güiraldes, Roberto Arlt a najmä Jorge Luis Borges, ktorého považujú za jedného z najväčších autorov píšucich po španielsky. K popredným literárnym zjavom argentínskej súčasnosti patrí prozaik Ernesto Sábato. Upozornil na seba v roku 1948 románom Tunel samoty a dokázal, že je spisovateľom mimoriadnych umeleckých kvalít najmä románom O hrdinoch a hroboch. Ďalším významným predstaviteľom argentínskej literatúry konca 20. storočia bol Julio Cortázar.

Prírodné podmienky[upraviť | upraviť zdroj]

Sopka Lanín v Argentíne – jedna z najkrajších sopiek sveta.
Cerro Torre

Na území Argentíny vystupuje päť výrazne odlišných krajinných oblastí – západné pohraničie zaberajú Andy s rozsiahlym predhorím, ktoré má charakter skalnatej púšte, na severnej časti sú horúce stepi, savany a lesy argentínskej časti oblasti Gran Chaco, južne od nej sa takmer na štvrtine územia Argentíny rozprestiera oblasť pámp so subtropickým, suchým podnebím, nížinná, miestami močaristá oblasť medzi riekami Paraná a Uruguaj, patrí k hlavným poľnohospodárskym územiam Argentíny, a napokon južnú časť Argentíny, asi od 38° južnej šírky zaberá suchá Patagónia.

Vysoké a známe hory[upraviť | upraviť zdroj]

V argentínskych Andách je veľké množstvo vrchov s výškou nad 6 000 m. Medzi nimi je aj najvyšší vrch Ameriky, Aconcagua s takmer 7 000 m výškou a najvyššia sopka na zemi, Ojos del Salado s výškou takmer 6 900 m. V nasledujúcom zozname sú uvedené všetky šesťtisícovky a niekoľko menších, ale známych vrchov.

Významné rieky[upraviť | upraviť zdroj]

V argentínskej hydrológii dominujú prítoky Rio de la Plata. Jej povodie obsahuje asi 5 200 000 km². Asi tretina z toho leží v Argentíne, zvyšok v Bolívii, Brazílii, Paraguaji a Uruguaji. Prítoky rieky Rio de la Plata sú Paraná a Uruguaj.

Veľké jazerá[upraviť | upraviť zdroj]

Najvýznamnejším je jazero Laguna Mar Chiquita v provincii Córdoba ako aj jazerá Lago Argentino a Lago Viedma obe ležiace v Prírodnej rezervácii Los Glaciares, ktoré sú v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Tam sa nachádza aj ľadovec Perito Moreno.

Ostrovy[upraviť | upraviť zdroj]

Najväčším ostrovom je Ohňová zem, o ktorý sa Argentína (provincia Tierra del Fuego) delí s Čile. Okrem toho významné sú Malvíny, ktoré si Argentína nárokuje, ale sú pod britskou správou. Obsadenie ostrovov Argentínou 2. apríla 1982 inicializovalo falklandskú vojnu, ktorá trvala až do 14. júna 1982 a skončila sa prehrou Argentíny.

Nerastné bohatstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Cenné nerasty a rudy sa nachádzajú v Argentíne len v malých množstvách. Sú to: striebro, meď, olovo, zinok, železo, cín, volfrám, sľuda a vápenec. Hospodársky významnejšia je ropa a výskyt zemného plynu v mori, pri pobreží.

Klimatické pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Klimatický diagram Buenos Aires

Na území Argentíny sa nachádzajú temer všetky klimatické pásma. Od tropického na krajnom severovýchode a subtropického na ostatnom severe, cez rozsiahle mierne klimatické pásmo až po chladné na juhu a v oblasti Ánd.

Na severozápade Argentíny je v oblasti Ánd suché pásmo s jedným krátkym obdobím dažďov v lete. Tu sa tiež nachádza vysokohorská púšť Puna, ktorej západná časť patrí k oblastiam s najmenším množstvom zrážok na svete, ako aj neúrodná step Monte na úpätí Ánd v provinciách Mendoza, San Juan a La Rioja. Výnimkou sú subtropické lesy v provinciách Tucumán, Salta a Jujuy, v lete extrémne vlhké, v zime ale relatívne suché. Gran Chaco na centrálnom severe je síce o niečo vlhkejšie, ale vodné zrážky sa tu koncentrujú taktiež iba na leto. Severovýchod ako aj región pámp je celý rok oveľa vlhkejší, pri čom najvyššie množstvo zrážok v subtropickom dažďovom lese spadne v provincii Misiones.

Na juhu (Patagónia) naopak: na západe v oblasti Ánd je podnebie stále mierne a vlhké a na východe patagónskeho výčnelku chladné a suché. Tento región ovplyvňuje pravidelný juhozápadný vietor, nazývaný Pampero.

Úplne odlišné je podnebie v Ohňovej zemi, kde teplotné rozdiely medzi letom a zimou sú nepatrné. Podnebie je tam chladné s relatívne vysokým množstvom zrážok.

Flóra a fauna[upraviť | upraviť zdroj]

Zalesnených je asi dvanásť percent územia krajiny. Navyše veľmi rozdielne klimatické pásma Argentíny samozrejme majú veľký vplyv na rozmanitosť rastlinného a živočíšneho sveta.

Flóra[upraviť | upraviť zdroj]

Strom qebracho

V teplých a vlhkých tropických a subtropických dažďových lesoch na severe rastú tropické rastliny, ako ružové stromy (Dalbergia), guajakové stromy (Guaiacum officinale), palisander (Jacaranda mimosifolia) a stromy quebračo (Schinopsis lorentzii), z ktorých sa získava tanín (trieslovina pre garbiarstvo) a tiež palmy.

Gran Chaco má suchomilné krovinaté stepi s porastami drevín algarrobo (hlavne Prosopis alba a Prosopis nigra) a v menšej miere sa tu vyskytuje tiež Quebračo.

Pampy sú porastené rozsiahlymi trávovými porastami s trávami rodov Setaria, Bromus, Stipa, Eragrostis a menšími oblasťami výskytu krovinatých drevín, ako sú napr. akácie (Acacia). Na základe veľmi jemných, kvalitných pôd sú pampy poľnohospodársky využívané na pestovanie temer všetkých druhov obilnín a pôvodné rastlinstvo je vytláčané.

Patagónia leží už v tieni Ánd a je to neúrodná a najrozsiahlejšia oblasť bez stromov. Tu dominujú ako v pampe tiež trávy (najmä Festuca, Stipa, Poa, Trisetum a rod Agropyrum), rastlinstvo je ale prispôsobené podstatne suchším podmienkam. Rastú tu rôzne suchomilné krovinaté porasty. Pôda je kamenistá, nevhodná na obrábanie, preto sú trávnaté pláne využívané ako pastviny.

V predhorí Ánd a na Ohňovej zemi sa nachádzajú rozsiahle Ihličnaté porasty so smrekmi (rodu Picea), cyprami (Cypressus), borovicami (Pinus), cédrami (Cedrus) a iné. Blízko čílskej hranice rastie pabuk (Nothofagus). Hranica vegetácie leží približne vo výške 3 500 m. V suchých, severných vyšších polohách Ánd sa nachádza suchá vyprahnutá polopúšť porastená rôznymi druhmi kaktusov (Cactaceae) a tŕnistých krovín.

Kvet stromu ceibos nazývajú „národným kvetom“ a je symbolom krajiny.

Fauna[upraviť | upraviť zdroj]

Na tropickom severe je živočíšny svet najrozmanitejší. Nachádzajú sa tu rôzne druhy opíc, jaguár (Panthera onca), puma americká (Panthera concolor), ocelot (Leopardus pardalis), medvedíky (Proycon), mravčiare, pekari pásavý (Tayassu tajacu), kapybara močiarna (Hydrochoeris hydrochoeris) tiež tapír (Tapirus terrestris) a rôzne plazy ako hady a aligátory, napr. kajman okuliarnatý (Caiman crocodilus). Z operencov sa tam nachádzajú kolibríky, plameniak červený a papagáje. V riekach je okrem mnohých druhov rýb možné nájsť tiež obávané pirane.

Na pampách žije pásavec veľký (Priodontes giganteus), pekari pásavý (Tayassu tajacu), vlk hrivnatý (Chrysocyon brachyurus), jaguár (Panthera onca) alebo jeleník močiarny (Blastocerus dichotomus), líška pampová (Dusicyon griseus) a mačka pampová (Felis colocolo), puma americká (Felis concolor), nandu pampový (Rhea americana), nandu Darwinov (Rhea pennata), rôzne dravé vtáky ako sokoly ale i volavky.

Na nehostinných územiach Ánd sa vyskytuje divá lama huanako (Lama guanicoe) a lama vikuňa (Lama vicugna), ako aj Kondor veľký (Vultur gryphus). Dravci sú puma a andský šakal. Pri soľnom jazere sa vyskytujú množstvá sťahovavých vtákov ako napr. plameniak červený (Phoenicopterus ruber).

V Patagónii a Ohňovej zemi je živočíšny svet trošku chudobnejší. Žije tu tiež puma, skunk patagónsky (Conepatus humboldti), nandu (Rheae) a lamy, pudu (Pudu pudu – je malý jeleň južných Ánd). Na Ohňovej zemi hniezdi kormorán. Na patagónskom pobreží sa nachádzajú kolónie tučniaka magelanovho a kolónie Juhoamerického levovca medvedieho (Arctocephalus australis) a tuleň hrivnatý (Otaria flavescens).

Pobrežné vody Argentíny sú bohaté na ryby. Najmä sardinky, makrely, delfíny a množstvo iných rýb.

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Rast obyvyteľstva v období od roku 1869 do 2015

Argentína má asi 38,6 milióna obyvateľov (odhad sa zakladá na sčítaní ľudu z 2001, Prameň: [1]). Toto zodpovedá hustote asi 13 obyvateľov/km².

Približne 87 % obyvateľov žije v mestách s viac ako 2 000 obyvateľmi, z čoho 11,5 milióna pripadá na aglomeráciu Gran Buenos Aires. Táto má hustotu obyvateľstva 2 989 obyvateľov/km².

Mesto a celá provincia Buenos Aires majú spolu 16,6 milióna, provincie Córdoba a Santa Fe každá asi 3 milióny obyvateľov, takže v týchto troch, v centrálnej časti zeme ležiacich provinciách, žije spolu viac ako 60 % obyvateľov krajiny.

Zostávajúce, vzdialenejšie časti krajiny sú osídlené naproti tomu veľmi riedko, predovšetkým na suchom juhu, kde pripadajú na kilometer štvorcový iba asi traja obyvatelia.

Potomkovia Európanov a Indiáni[upraviť | upraviť zdroj]

Viac ako 90 % obyvateľstva, podľa oficiálnej štatistiky, sú potomkovia európskych prisťahovalcov, z toho asi 36 % talianskych, asi 29 % španielskych a asi 3 – 4 % nemeckých. V oblasti Buenos Aires ako aj v provincii Chaco a Misiones hrá dôležitú úlohu tiež poľská menšina, ide o potomkov poľských vysťahovalcov z 20-tych rokov 20. storočia. V Buenos Aires existuje taktiež mnoho prisťahovalcov chorvátskeho pôvodu.

Do začiatku 90-tych rokov štatistiky uvádzali podiel potomkov domácich indiánov pod 10 %. Podľa nových zistení je ale ich podiel omnoho vyšší. Štúdia Univerzity Buenos Aires skúmala DNA jednej vzorky Argentínčanov a zistila že: 56 % všetkých Argentínčanov má prinajmenšom jedného indiánskeho predka. Tento rozdiel pochádza údajne z toho, že Indiáni predtým boli silne diskriminovaní, a preto sa mnohí vydávali za belochov.

Domorodá populácia[upraviť | upraviť zdroj]

Iba menšina Argentíncov sú potomkami celkovo 30 indiánskych rodov, alebo kmeňov, ktoré pred príchodom Španielov žili na tomto území. Toto vyplýva jednak z toho, že Argentína pred kolonizáciou bola hustejšie zaľudnená iba na severozápade, a jednak z toho, že tunajší Indiáni boli Španielmi a neskôr Argentíncami vo veľkej miere vyhubení. Štátny Indiánsky inštitút INADI odhaduje počet Indiánov na asi 1 milión, ďalšia indiánska organizácia AIRA (Asociation de Indígenas de la República Argentina) odhaduje ich na viac ako 1,5 milióna.

Prieskumom, ktorý vykonal INDEC v roku 2001, bolo zistené, že asi 2,8 % všetkých argentínskych domácností má aspoň jedného indiánskeho člena. Toto percento sa prirodzene líši podľa polohy provincie. Tak v provincii Jujuy je podiel s 10,5 % najväčší. Najmenší podiel je v provincii Corrientes s 1,0 %, v hlavnom meste Buenos Aires dosahuje 2,3 % (prameň: [2]). Podľa vyššie uvedenej genetickej štúdie má však až 5,6 % obyvateľov čisto indiánsky pôvod.

Najväčšie skupiny sú Collovia v Jujuy a Salta, kmeň Mapuče (Araukánci) v Neuquén a Río Negro, ako aj Vichiovia (Wichi) a Tobaovia v Chaco a vo Formose. Len menšina Indiánov žije na svojom, pôvodne osídlenom území, veľa sa ich presídlilo do veľkomiest, kde často žijú v chudobných podmienkach ako zle platení robotníci. Tak existuje v Rosariu samostatná štvrť, kde žijú iba Indiáni z kmeňa Toba, to isté platí o Kollasoch v San Salvador de Jujuy a San Miguel de Tucumán. Od 80-tych rokov sa zvyšuje národnostné povedomie v týchto minoritách, začína sa tradičná kultúra cielene zachovávať a šíriť, aj pomocou rozhlasu a škôl.

Cudzinci, prisťahovalectvo a vysťahovalectvo[upraviť | upraviť zdroj]

Asi desať percent obyvateľstva sú cudzinci. Dnes prichádzajú do Argentíny predovšetkým ľudia zo susedných krajín, Bolívie, Paraguaja a Uruguaja ako aj z Peru a predtým v dobe Pinochetovej diktatúry tiež z Čile, ale na základe redemokratizácie a medzitým vyššej životnej úrovne v susednej krajine v predchádzajúcich 4 rokoch, naopak, Argentínci odchádzajú do Čile. Dovedna prichádza asi 68 % prisťahovalcov z americkým štátov. Približne dve percentá všetkých prisťahovalcov prichádza z Ázie (hlavne Kórejčanov).

Od 90-tych rokov prichádza stále viac prisťahovalcov z Európy, prichádzajú hlavne pre neporušenú prírodu. Na rozdiel od ostatných prisťahovalcov majú už najčastejšie zabezpečenú ekonomickú nezávislosť alebo sú dôchodcovia, pokúšajúc sa presťahovaním zvýšiť svoju kvalitu života. Oni reprezentujú približne 28 % cudzincov.

Od Argentínskej krízy medzi rokmi 1998 a 2002 sa zväčšila emigračná vlna. Argentínčania odchádzali do Európy a Severnej Ameriky, a v menšej miere tiež do Brazílie a Čile. Táto emigračná vlna má ale ďalekosiahle dôsledky, na jej základe sa relatívne zrýchlilo zotavenie argentínskej ekonomiky.

Administratívne rozdelenie[upraviť | upraviť zdroj]

23 provincií (provincia, pl. provincias) a 1 autonómne mesto (federálna oblasť Ciudad Autónoma de Buenos Aires):

Provincia Hlavné mesto Plocha (km²) Správne členenie
1 Buenos Aires, federálna oblasť Buenos Aires 200
2 Buenos Aires La Plata 307 804
3 Catamarca San Fernando del Valle 102 602
4 Chaco Resistencia 99 633
5 Chubut Rawson 224 686
6 Córdoba Córdoba 168 766
7 Corrientes Corrientes 88 199
8 Entre Ríos Paraná 76 216
9 Formosa Formosa 72 066
10 Jujuy San Salvador 53 219
11 La Pampa Santa Rosa de Toay 143 400
12 La Rioja La Rioja 92 331
13 Mendoza Mendoza 150 839
14 Misiones Posadas 29 801
15 Neuquén Neuquén 94 078
16 Río Negro Viedma 203 013
17 Salta Salta 154 775
18 San Juan San Juan 86 137
19 San Luis San Luis 76 748
20 Santa Cruz Río Gallegos 243 943
21 Santa Fe Santa Fe 133 007
22 Santiago del Estero Santiago del Estero 135 254
23 Tierra del Fuego Ushuaia 20 912
24 Tucumán San Miguel 22 524

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Valles Calchaquíes

Tango[upraviť | upraviť zdroj]

Tango, národná hudba a tanec Argentíny, vzniklo na perifériách Buenos Aires. Hudba a vzrušujúci tanečný prejav, ktorý ju sprevádza, odráža náladu pracujúceho ľudu, a tak je melódia niekedy veselá, častejšie však smutná. Tango sa hráva na bandoneóne. Je to druh ťahacej harmoniky sprevádzanej pianom a husľami.

Buenos Aires[upraviť | upraviť zdroj]

Tretina Argentínčanov žije v hlavnom meste Bueno Aires. Toto veľkomesto patrí medzi najväčšie mestá na južnej pologuli. Mesto založili Španieli roku 1536 ako prístav na rieke Río de la Plata. Jeho obyvatelia sa stále nazývajú porteňos, ľudia z prístavu. Buenos Aires je dômyselne postavené mesto so širokými ulicami, metrom a luxusnými obchodmi. Je obchodným centrom krajiny a väčšina argentínskeho tovaru sa expeduje z jeho prístavu.

Médiá[upraviť | upraviť zdroj]

Argentínčania si môžu vybrať z 220 druhov denníkov, z ktorých La Prensa, La Nación a Clarín majú najväčší náklad v Južnej Amerike. Väčšina z nich vychádza v španielčine, ale pomerne dosť sa vydávajú aj v nemeckom, anglickom a francúzskom jazyku. Argentínska ústava zaručuje slobodu tlače, ale počas vojenskej diktatúry boli noviny a televízia tvrdo cenzurované.

Gaučovia na pampách[upraviť | upraviť zdroj]

Argentínsky gaučo, ktorý je taký známy ako americký kovboj, brázdi trávnaté pampy už tristo rokov. Názov gaučo pochádza z juhoamerického výrazu pre slovo vydedenec, pretože gaučovia vždy dávali prednosť životu mimo zákonov miest. Muži pracujú na rozsiahlych rančoch, estancias, robia ploty a ohrady pre zvieratá, starajú sa o kone a dávajú pozor na obrovské stáda dobytka. Húževnatí, samostatní a slobodní gaučovia sa stali legendárnymi hrdinami a národným symbolom Argentíny.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]