Arizácia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Arizácia je eufemické označenie pre vyvlastnenie, nútený prevod majetku Židov na Nežidov (v dobovej terminológii „árijcov“) počas nacistického režimu v Tretej ríši, ako aj v obsadených a satelitných štátoch, vrátane Slovenska.

Arizácia na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Vládne nariadenie č. 137/1939 Sl. z.[upraviť | upraviť zdroj]

Na Slovensku arizácie začali prijatím vl. nar. č. 137/1939 Sl. z. o dôverníkoch a dočasných správcoch, ktorým si vláda udelila oprávnenie menovať do stredných a veľkých podnikov dôverníka (najčastejšie budúceho arizátora).

Zákon č. 113/1940 Sl. z.[upraviť | upraviť zdroj]

Zákon č. 113/1940 Sl. z. zo dňa 25. 4. 1940 "O židovských podnikoch" dával vláde oprávnenie podľa voľnej úvahy a s konečnou platnosťou rozhodnúť, či a za akých podmienok má byť podnik likvidovaný alebo arizovaný.

Vládne nariadenie č. 203/1940 Sl. z.[upraviť | upraviť zdroj]

Vl. nar. č. 203/1940 Sl. z. vláda uložila Židom povinnosť nahlásiť majetok.

Zákon č. 210/1940 Sl. z.[upraviť | upraviť zdroj]

Zákonom č. 210/1940 Sl. z. (zmocňovací ústavný zákon) zo sept. 1940 O vylúčeni Židov z hospodárskeho života a prechode ich majetku do vlastníctva kresťanov parlament odovzdal zákonodarnú moc v tejto otázke na vládu.

Vládne nariadenie č. 303/1940 Sl. z.[upraviť | upraviť zdroj]

Vl. nar. č. 303/1940 Sl. z. zo dňa 30. 11. 1940 upravovalo postup Ústredného hospodárskeho úradu (ÚHÚ), zriadeného v sept. 1940 na čele s Augustínom Morávkom, pri likvidácii a arizácii židovského majetku. Židovskému majiteľovi mohol byť ponechaný žiadny až (vo výnimočných prípadoch) 49%-ný diel na majetku. Arizátor mal do 120 dní splatiť likvidačnú, prípadne obecnú hodnotu týchto podnikov, najčastejšie sa však likvidačná hodnota vôbec nestanovila. Najviac arizácií sa dialo v polovici roku 1941, do roku 1942 ich bolo vykonaných cca. 2 300.

Vládne nariadenie č. 257/1940 Sl. z.[upraviť | upraviť zdroj]

Vl. nar. č. 257/1940 Sl. z. O dočasných správcoch pre domy Židov a o výpovediach židovským nájomníkom určoval spôsob prisvojenia si židovského domového majetku. Keďže tu vznikali najkrikľavejšie prípady korupcie, nasledovalo vládne nariadenie, podľa ktorého sa domový majetok Židov stal od 1. novembra 1941 vlastníctvom štátu.

Ústavný zákon č. 68/1942 Sl. z.[upraviť | upraviť zdroj]

Ústavný zákon č. 68/1942 Sl. z. O vysťahovaní Židov definitívne vyriešil otázku židovského majetku tým, že ešte nearizovaný majetok vysťahovávaných Židov odovzdával do vlastníctva štátu.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]