Arizácia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Arizácia je eufemické označenie pre vyvlastnenie, nútený prevod majetku Židov na Nežidov (v dobovej terminológii „árijcov“) počas nacistického režimu v Tretej ríši, ako aj v obsadených a satelitných štátoch, vrátane Slovenska.

Arizácia na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé koncepcie arizácie v čase autonómnej Slovenskej krajiny[upraviť | upraviť zdroj]

V období feudalizmu tvorili židia nerovnoprávnu skupina obyvateľstva, ktorá bola diskriminovaná na základe náboženských predsudkov. Židia boli vylúčení z výrobných oblastí hospodárstva a venovali sa preto najmä finančníctvu a obchodu. V týchto oblastiach dosiahli značné úspechy a v priebehu ďalšieho vývoja hospodárstva svoju pozíciu ďalej upevnili. V dôsledku potrieb moderného kapitalizmu sa v roku 1867 uhorskí židia stali rovnoprávnymi občanmi štátu. Táto emancipácia prebiehala v čase útlaku iných národnostných menšín a na slovensko-židovské vzťahy negatívne vplývalo aj to, že časť vplyvných židov sa stala nástrojom vládnej maďarizačnej politiky. V širokých vrstvách slovenského obyvateľstva sa tak postupne vytváral obraz židovských advokátov, obchodníkov a krčmárov ako symbolov národnostného a hospodárskeho útlaku, pričom doznievali aj náboženské predsudky. Takéto zjednodušené pohľady spojené so sociálnou demagógiou pretrvávali v slovenskej spoločnosti aj po vzniku Česko-Slovenska. Židia si v medzivojnovom období uchovali silný vplyv v obchode, priemysle a poľnohospodártve, pričom podiel slovenského kapitálu v ekonomike zostával pomerne nízky.

Zásadný zlom v slovensko-židovských vzťahoch nastal v pomníchovskom období, keď sa Česko-Slovensko dostalo do sféry vplyvu nacistického Nemecka. Na Slovensku prevzala moc Hlinkova slovenská ľudová strana, ktorá vo svojej politike tradične akcentovala aj niektoré protižidovské prvky a postupne začala budovať totalitný režim. V období autonómie nebol prijatý žiadny protižidovský zákon, bola však vypracovaná koncepcia eliminácie vplyvu židov v hospodárstve, ktorá mala prebiehať v etapách a evolučne. Jednou z hlavných myšlienok v tomto období bolo vyrovnanie pomeru medzi podielom židov v populácii a ich vplyvu na hospodárstvo, pričom sa malo vychádzať zo 4% hranice. Koncom roka 1938 bol vypracovaný návrh zákona o prihlásení a ocenení židovského majetku. 23. januára 1939 zriadila vláda komisiu, ktorá mala pripraviť návrhy prvých protižidovských zákonov (Sidorov komitét). Popri iných návrhoch, komisia vypracovala aj návrh vládneho nariadenia o mimoriadnych zásahoch do niektorých druhov živnostenského podnikania. Takéto protižidovské návrhy neboli slovenským špecifikom, ale v októbri a novembri 1938 vydala podobné nariadenia aj centrálna vláda v Prahe.[1] V oboch prípadoch sa nariadenia týkali výlučne židov, aj keď ich priamo nemenovali.

Začiatky arizácie po vzniku Slovenskej republiky[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé zásahy do vlastníckeho práva židov na Slovensku boli realizované formou vládnych nariadení. V marci 1939 slovenská vláda vydala nariadenie č. 40/1939 Sl. z. o mimoriadnych zásahoch do oprávnenia hostinských a výčapníckych živností, ktoré viedlo k likvidácii približne 500 židovských podnikov. V júli 1939 prijala ďalšie nariadenie č. 169/1939 Sl. z. o revízii živnostenských oprávnení a odobrala židom ďalších približne 700 koncesií. Okrem odobratia koncesie nariadenia umožňovali dosadiť do podniku správcu v prípade, ak existovali voči majiteľovi námietky. V súlade s koncepciami s obdobia autonómie nariadenia v tejto etape ešte výslovne nezmieňovali židov, aj keď boli zamerané výlučne proti nim.[2] V júni 1939 vydala vláda nariadenie o č. 137/1939 Sl. z. o dôverníkoch a dočasných správcoch v priemyselných, obchodných a remeselných podnikoch a iných majetkových podstatách, čím fakticky začal proces arizácie. Nariadenie umožnilo menovať do väčších podnikov dôverníkov, ak to vyžadovali ,,hospodárske a verejné záujmy" (priemyselné podniky s ročným obratom nad 1 milón korún a do remeselné nad 0,5 milión korún). Dôverník mal mať ,,podľa možností" aj príslušné odborné vzdelanie, znalosti a byť mravne bezúhonný (najčastejšie išlo o budúceho arizátora). Vyšším stupňom kontroly bola dočasná správa, pričom správca podnikom plne disponoval a reprezentoval ho pred úradmi. Dôverníci aj správcovia podliehali ministerstvu hospodárstva.[3] Ďalšie júnové nariadenie č. 145/1939 o usmernení počtu židovských zamestnancov v lekárňach stanovilo, že Židia nesmú byť majiteľmi alebo koncesionármi lekární.

V roku 1939 prebiehala arizácia väčšinou na princípe ,,dobrovoľnosti", pričom pôvodný židovský majiteľ a jeho nežidovský partner uzavreli notársky overenú zmluvu. Na jej základe potom podnik spolu oficiálne vlastnili a viedli. Pojem ,,dobrovoľne" treba chápať v dobovom kontexte a na majiteľov boli vyvíjané rôzne formy nátlaku. Nežidovský partner musel svoj podiel odkúpiť, ale mohol ho splácať z príjmov arizovaného podniku. V praxi išlo o výhodný a bezpracný spôsob získavania peňazí, keďže podnik bol väčšinou prevzatý iba formálne, viedol ho ďalej pôvodný židovský majiteľ a svojmu partnerovi vyplácal mesačnú odmenu. Celkový rozsah dobrovoľne arizovaných podnikov bol pomerne nízky - približne 35 do konca roka 1939.

Prvý arizačný zákon[upraviť | upraviť zdroj]

V októbri 1939 pripravilo Ministerstvo hospodárstva osnovu prvého arizačného zákona. Na rozdiel od prechádzajúcich nariadení sa navrhovaný zákon svojím znením jasne vzťahoval na židovských občanov. V HSĽS existovala široká zhoda o nutnosti arizácie, líšili sa iba predstavy o tom, akými metódami má byť vykonaná. Predstavy radikálov o rýchlom riešení boli konfrontované s umiernejšími názormi, ktoré brali do úvahy možné dopady na hospodárske záujmy Slovenska. V polovici januára 1940 výrazne zasiahol do tvorby arizačnej legislatívy Augustín Morávek, ktorý na žiadosť Vojtecha Tuku spracoval pripomienky k pripravovanému zákonu. Pôvodný návrh bol stiahnutý a prepracovaný tak, aby viac zodpovedal predstavám radikálov. Tuka, nespokojný s prístupom Ministerstva hospodárstva a Ministerstva vnútra, zriadil samostatný orgán, ktorý mal usmerňovať ďalšie riešenie arizácie - Hospodársku úradovňu predsedníctva vlády a jej vedením poveril práve Morávka. 22. februára 1940 prijal snem zákon č. 46/1940 Sl. z. o pozemkovej reforme. Zakon sa v praxi opäť týkal takmer výlučne iba Židov a obmedzil ich právo na nakladanie s vlastným majetkom.

29. februára prijal snem prvú verziu arizačného zákona. Táto nebola akceptovaná prezidentom, ktorý ju vrátil naspäť do snemu. Najdôležitejšou požiadavkou Jozefa Tisa bolo zriadenie arizačného fondu, aby sa na arizácii mohli zúčastňovať aj menej majetní arizátori. Na zriadenie fondu sa nenašli finančné prostriedky, keďže banky mali o právnom základe arizácie závažné pochybnosti a Ministerstvo financií a Slovenská národná banka sa postavili proti štátnym garanciám. Zákon bol opätovne schválený 25. apríla 1940 ako Zákon č. 113/1940 Sl. z. o židovských podnikoch a židoch zamestnaných v podnikoch. Zákon zaviedol definíciu ,,židovského podniku'' a predpokladal ich čiastočnú aj úplnú arizáciu. Vláda získala oprávnenie podľa voľnej úvahy a s konečnou platnosťou rozhodnúť, či a za akých podmienok má byť podnik likvidovaný alebo arizovaný. Napriek dlhej príprave sa zákon v praxi aplikoval iba minimálne a bol rýchlo nahradený ďalšími legislatívnymi normami. Na jeho podklade sa arizovalo 50 a likvidovalo (podľa neúplných údajov) 229 podnikov[4]) (iný zdroj uvádza 179[5]).

Druhý arizačný zákon[upraviť | upraviť zdroj]

V dôsledku salzburských rokovaní v júli 1940 boli vykonané zmeny v slovenskej vláde a posilnené domáce radikálne profašistické sily. Pokus o budovanie slovenského národného socializmu podľa nemeckého vzoru mal rozsiahly dopad nie len na ďalší proces arizácie ale aj na celkové riešenie židovskej otázky. Na Slovensko v tomto období prichádzajú ďalší nemeckí poradcovia, medzi nimi aj príslušník SS a poradca pre riešenie židovskej otázky Dieter Wisliceny.

3. septembra 1940 prijal snem ústavný zákon č. 210/1940 Sl.z., ktorým na dobu jedného roka splnomocnil vládu na prijatie všetkých opatrení, ktoré sú potrebné na vyradenie židov zo sociálneho a hospodárskeho života a aby ich majetok prešiel do rúk kresťanov. Medzi 4. - 8. septembrom podnikol Morávek s Wislicenym študijnú cestu do Viedne a Prahy aby lepšie spoznal nacistické formy riešenia židovskej otázky. Morávek aj Wisliceny už v tejto fáze predpokladali, že zabavenie majetku Židov bude viesť k ich vysťahovaniu, nakoľko sa ním vytvorí neriešiteľný sociálny problém. Nariadením č. 222/1940 zo 16. septembra 1940 vláda preniesla časť právomocí, ktoré sa týkali arizácie, na Ústredný hospodársky úrad (ÚHÚ). Úrad vznikol transformáciou Hospodárskej úradovne a do jeho čela bol dosadený opäť Morávek. ÚHÚ bol podriadený priamo predsedovi vlády Vojtechovi Tukovi a pod Morávkovým vedením proces arizácie celkom ovládol.[6] Touto cestou radikáli vyradili z procesu Ministerstvo hospodárstva aj župné úrady.

Medzi septembrom až novembrom 1940 vydala vláda sériu protižidovských nariadení, ktorými zablokovala resp. obmedzila manipuláciu s židovským majetkom nad stanovenú hodnotu, obmedzila výšku hotovosti, ktorou mohli židia disponovať a zaistila peniaze a cennosti príkazom na ich uloženie v bankách.[7] 30. novembra 1940 vyšlo nariadenie č. 303/1940 Sl.z. o židovských podnikoch, známe aj ako druhý arizačný zákon. Nariadenie zrušilo dobrovoľnú arizáciu a odstránilo podmienky na kvalifikáciu uchádzača. Zároveň poverilo ÚHÚ právomocou rozhodovať o arizácii alebo likvidácii podniku a o určení likvidačnej hodnoty. Zákon sa týkal približne 12 500 podnikov z ktorých bolo asi 10 000 zlikvidovaných.[8] Presnú hodnotu arizovaného majetku ÚHÚ nikdy nepoznal, naopak proces zámerne zneprehladňoval. Na určení likvidačnej hodnoty mali spolupracovať likvidačné komisie vytvorené pri župných a okresných údaradoch a Slovenská revízna a dôvernická spoločnosť. Kvôli urýchleniu procesu sa ich odhady od leta 1941 nepožadovali. Bilanciu majetku určoval a ďalej predložil na schválenie sám arizátor, ktorý mal pochopiteľný záujem manipulovať cenou vo svoj prospech. Celý proces sprevádzalo rozsiahle rodinkárstvo a korupcia, na ktorom sa podielali vysokí štátni zamestnanci a ich rodiny. O politickej spoľahlivosti uchádzačov rozhodovali mocenské štruktúry HSĽS, Hlinkova garda a Deutschse Partei, pričom záverečné slovo mal so svojím neobvykle silným postavením Morávek.[9]

Deportácie, konfiškácia a rozkrádanie majetku[upraviť | upraviť zdroj]

25. marca 1942 vláda pristúpila k deportáciám židov, ktoré otvorili príležitosť pre získanie zvyškov ich majetku. Medzi hlavné príčiny vysídlenia patrila snaha zbaviť sa nepohodlnej, sociálne odkázanej skupiny obyvateľstva, ktorá bola následkom predchádzajúcich perzekúcií a majetkových zmien pozbavená možností obživy. Predstavitelia slovenskej vlády sa zároveň uisťovali, že vysídlení Židia sa už nevrátia späť zo svojich ,,nových domovov'' v Poľsku a nebudú si robiť majetkové nároky. Židov v zhromažďovacích táboroch navštevovali pred vysídlením referenti Ústredného hospodárskeho úradu, ktorí ich nútili podpisovať rôzne dokumenty, ktoré umožňovali ďalšie machinácie (nepravdivé výkazy, darovacie zmluvy a i.).

Vyhláška Ústredného hospodárskeho úradu č. 215 zo 7. mája 1942 rozhodla o poštátnení hnuteľného majetku Židov, ktorý prešiel pod správu Ministerstva financií. 15. mája 1942 bol dodatočne prijatý ústavný zákon č. 68/1942 Sl. z. o vysťahovaní Židov, ktorý definitívne vyriešil otázku židovského majetku tým, že ešte nearizovaný majetok vysťahovávaných Židov odovzdával do vlastníctva štátu. Židom, ktorí dostali dostali na základe zákona výnimku a boli pred deportáciou chránení, bol ich osobný majetok ponechaný. Majetok deportovaných bol v mnohých prípadoch rozkradnutý skôr, než ho prevzali miestne daňové úrady. V opustených nehnuteľnostiach zostalp všetko, čo si deportovaní neodniesli v rámci povolenej 50 kg batožiny alebo to na rýchlo nerozpredali. V niektorých prípadoch zverili pôvodní majitelia zariadenie susedom a známym, aby ho tak chránili. Na rozkrádaní sa podieľali najmä členovia Hlinkovej gardy a Freiwillige Schutztaffel, ktorí mali vďaka účasti na deportáciách o majetku výborný prehľad. Paradoxne, ochranu pred rozkrádaním mali zaistiť komisie, ktorých členmi boli povinne aj členovia týchto organizácií. Ministerstvo financií, ktoré si bolo vedomé vznikajúcih škôd, sa snažilo majetok čím skôr rozpredať. 18. mája 1942 preto vydalo vyhlášku O odpredaji hnuteľností židov a židovských združení prešlých na štát. Nerozkradnutý majetok bol predávaný prostredníctvom dražieb, často hlboko pod cenu. Rovnako ako v prípade arizácie, aj tento proces sprevádzalo rozsiahle rodinkárstvo, špekulácie a korupcia. MF vykázalo k 31. júlu 1943 sumu 108 milónov Ks z rozpredaja.[10]

Revízia a pokusy o nápravu[upraviť | upraviť zdroj]

Odhliadnuc od etických kritérií, arizácia skončila z hospodárskeho hľadiska fiaskom. Miesto vybudovania slovenskej strednej vrstvy bol majetok rozkradnutý, prípadne sa dostal do rúk ľudí, ktorý nemali na vedenie podnikov dostatočnú kvalifikáciu ani záujem o jeho ďalší rozvoj a pozerali naň iba ako na ľahký zdroj príjmu. Likvidáciou a zlým vedením podnikov, ktoré pred tým odvádzali dane, došlo k výpadku na výbere daní, čím boli poškodené hospodárske záujmy štátu. Manipulácie s pôdou a jej neobhospodarovanie, pretože sa majitelia skrývali, viedlo k výpadkom produkcie potravín práve v čase, keď rástli problémy so zásobovaním obyvateľstva. Noví majitelia si často neplnili záväzky voči veriteľom, čím poškodzovali najmä bankové ústavy a v konečnom dôsledku tým ohrozovali úspory väčšinového obyvateľstva. ,,Revolučné metódy" Morávkovho Ústredného hospodárskeho úradu, ktorými cielene vnášal do procesu chaos, aby z neho mohol finančne ťažiť, sa stali terčom už súdobej kritiky zo strany samotnej HSĽS. Morávek klamal a zavádzal aj funkcionárov strany a členov Štátnej rady. Po oslabení Tukovej pozície musel v júni 1942 rezignovať. Vo funkcii ho nahradil Ľudovít Paškovič a úrad bol organizačne presunutý pod Ministerstvo hospodárstva. Na časť arizovaných podnikov bola opäť uvalená dočasná správa a v 14 prípadoch prišlo dokonca k trestnému oznámeniu. Pred prevzatím úradu nebola pre väčšinu podnikov stanovená ani ich likvidačná hodnota. K 1. júlu 1942 bola stanovená iba pre 288 podnikov[11], pričom arizátori splatili iba 25 miliónov Ks. Pre porovnanie, podľa súpisu z 1940 bola hodnota židovského podnikového a hospodárskeho majetku 1,5 miliardy Ks. UHÚ prijal rozsiahle nápravné opatrenia, vrátane personálnych zmien. Napraviť v tejto fáze predchádzajúce chyby bolo už prakticky nemožné. Ani o dva roky neskôr nebola stanovená likvidačná hodnota pre asi 700 podnikov, pričom arizátori splatili iba 200 miliónov Ks.[12]

Po uviaznutí deportácií v októbri 1942 začal do problematicky opäť aktívnejšie zasahovať slovenský snem, ktorého pozícia sa po oslabení radikálneho krídla HSĽS posilnila. V rámci kritických vystúpení niekorých poslancov boli spochybnené nie len metódy arizácie, ale vyslovené aj vážne pochybnosti o jej legalite. Snem prijal sériu zákonov, ktoré mali proces revidovať, zmierniť finančné straty a podporiť nároky veriteľov arizovaných podnikov. Ani tieto opatrenia už nemohli celkové výsledky arizácie zásadne zmeniť. Snem, napriek určitým pokusom, nerevidoval ani podstatu rasového a diskriminačného zákonodárstva.

V novembri 1942 vláda prijala uznesenie o urýchlenom súpise a odhadoch bývalého židovského domového majetku. Toto opatrenie malo predchádzať odpredaju majetku do súkromných rúk, pretože dosadení správcovia si neplnili svoje povinnosti, čo viedlo k rôznym sťažnostiam a hospodárskym stratám. Aj v snahe predísť živelnosti prechádzajúcej arizácie bol proces pripravovaný pomerne dlho a odpredaj začal až v januári 1944. Medzitým došlo k zmene situácie na fronte a prípadní budúci arizátori prejavovali určitú opatrnosť a alibizmus. Po okupácií Slovenska Nemeckom sa rozbehla nová vlna deportácií s následným rozkrádaním majetku po obetiach.

Prehľad arizačnej legislatívy[upraviť | upraviť zdroj]

Zoznam vybraných legislatívnych noriem, ktoré umožnili arizáciu majetku Židov:

Kategória Číslo v Slovenskom zákonníku Dátum prijatia Názov Dopad
Vládne nariadenie 137/1939 20. 6. 1939 O dôverníkoch a dočasných správcoch v priemyselných, obchodných a remeselných podnikoch a iných majetkových podstatách. Vláda si udelila oprávnenie menovať do stredných a veľkých podnikov dôverníka (najčastejšie budúceho arizátora).
Zákon 113/1940 25. 4. 1940 O židovských podnikoch Vláde dával oprávnenie podľa voľnej úvahy a s konečnou platnosťou rozhodnúť, či a za akých podmienok má byť podnik likvidovaný alebo arizovaný.
Vládne nariadenie 203/1940 20. 8. 1940 O súpise židovského majetku Vláda uložila Židom povinnosť nahlásiť majetok.
Ústavný zákon 210/1940 3. 9. 1940 O vylúčeni Židov z hospodárskeho života a prechode ich majetku do vlastníctva kresťanov (zmocňovací ústavný zákon) Snem odovzdal zákonodarnú moc v tejto otázke na vládu.
Vládne nariadenie 303/1940 30. 11. 1940 O židovských podnikoch Upravovalo postup Ústredného hospodárskeho úradu (ÚHÚ), zriadeného v sept. 1940 na čele s Augustínom Morávkom, pri likvidácii a arizácii židovského majetku. Židovskému majiteľovi mohol byť ponechaný žiadny až (vo výnimočných prípadoch) 49%-ný diel na majetku. Arizátor mal do 120 dní splatiť likvidačnú, prípadne obecnú hodnotu týchto podnikov, najčastejšie sa však likvidačná hodnota vôbec nestanovila. Najviac arizácií sa dialo v polovici roku 1941, do roku 1942 ich bolo vykonaných cca. 2 300.
Vládne nariadenie 257/1940 11. 10. 1940 O dočasných správcoch pre domy Židov a o výpovediach židovským nájomníkom Určovalo spôsob prisvojenia si židovského domového majetku. Keďže tu vznikali najkrikľavejšie prípady korupcie, nasledovalo vládne nariadenie, podľa ktorého sa domový majetok Židov stal od 1. novembra 1941 vlastníctvom štátu.
Ústavný zákon 68/1942 15. 5. 1942 O vysťahovaní Židov Definitívne vyriešil otázku židovského majetku tým, že ešte nearizovaný majetok vysťahovávaných Židov odovzdával do vlastníctva štátu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Kamenec 1991, s. 35
  2. Kamenec 1991, s. 55
  3. Kamenec 1991, s. 56
  4. Kamenec 1991, s. 69
  5. Hallon 2007, s. 151
  6. Mičev 2010, s. 33
  7. Kamenec 1991, s. 100
  8. Kamenec 1991, s. 105
  9. Hlavinka 2011, s. 128
  10. Kamenec 1991, s. 206
  11. Kamenec 1991, s. 214
  12. Kamenec 1991, s. 217

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]