Arsenal FC

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Arsenal Londýn)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Arsenal
Arsenal logo at the Emirates Stadium.jpg
Celý názov Arsenal Football Club
Prezývka "The Gunners"
Založený 1886 ako Dial Square
Štadión Emirates Stadium
Londýn
Kapacita 60 338
Predseda Anglicko Chips Keswick
Tréner Francúzsko Arsène Wenger
Liga FA Premier League
2013-14 4. miesto
Domáce farby
Hosťovské farby
Tretie farby
Pozri aj Športový portál

Arsenal Football Club je anglický futbalový veľkoklub z Londýna. Patrí medzi najúspešnejšie anglické kluby s 13 titulmi v Premier League a 11 titulmi v FA Cupe.

Arsenal bol založený v roku 1886 v londýnskej časti Woolwich. V roku 1893 sa stal prvým klubom z juhu Anglicka ktorý sa pripojil k druhej najvyššej súťaži. V roku 1913, sa presťahoval severne do štvrte Highbury. V 30-tych rokoch minulého storočia Arsenal vyhral päť ligových titulov a dva Poháre FA.

Po období 2. svetovej vojny Arsenal vyhral ligový titul a opäť dva Poháre FA. V sezóne 1970-1971, v 90-tych rokoch a v prvej dekáde 21. storočia, Arsenal vyhral dva ďalšie ligové tituly. Dokonca v roku 2006 sa stal finalistom Ligy majstrov, kde však podľahol Barcelone 2:1. Vzhľadom na blízku vzdialenosť je najväčším rivalom Arsenalu Tottenham Hotspur. Derby medzi Arsenalom Tottenhamom sa nazýva the North London derby. Arsenal je zároveň piatym najhodnotnejším klubom sveta.[1]

Slávni hráči[upraviť | upraviť zdroj]

Thierry Henry - jedna z mnohých legiend Arsenalu


História[upraviť | upraviť zdroj]

Bertie Mee bol bývalý tréner Arsenalu.

Arsenal FC je jedným z najúspešnejších anglických klubov s dlhou a bohatou históriou. Klub bol založený v roku 1886 v londýnskej časti Woolwich. V roku 1913 sa presťahoval na štadión Highbury. V uplynulých 80 rokoch sa Arsenal môže pochváliť úspechmi, za ktoré najviac vďačí Herbertovi Chapmanovi a Bertiemu Meeovi. Ďalším dôležitým trénerom bol George Graham ktorý viedol klub od roku 1986 až po rok 1995 pričom získal dva ligové tituly, dva ligové poháre, FA Cup a taktiež Pohár UEFA. Od roku 1996 sa manažérom stal Arsène Wenger, ktorý priviedol Arsenal k trom ligovým titulom, piatim FA Cupom a piatim titulom v Anglickom superpohári.

Obdobie začiatku (1886-1910)[upraviť | upraviť zdroj]

Zostava Royal Arsenal (sezóna 1888-89)

Arsenal bol založený v roku 1886 ako "Dial Square" skupinou pracovníkov, ktorí boli zamestnaní v dielni u výrobcu zbraní - "Royal Arsenal" vo Woolwich v juhovýchodnom Londýne. Zakladajúcimi členmi klubu sa stal David Danskin a Jack Humble. K nim ďalej patril brankár Nottinghamu Forest Fred Beardsley, ktorý neskôr spolu s Morrisem Batesem získal od jeho bývalého klubu červené dresy. Červené farby tímu ostali až dodnes.[2]

Woolwich Arsenal (v tmavom) proti Newcastlu United (v pruhovanom) v semifinále FA Cupu.

Prvý zápas odohral Dial Square 11. decembra 1886 proti Eastern Wanderes. Zápas sa hral na ihrisku v Isle of Dogs a Dial Square vyhral 6-0.[3] Krátko potom, údajne na Štedrý deň, bol klub premenovaný na Royal Arsenal.[4] Zo začiatku hral na Plumstead Common, no začal hľadať alternatívu. Pred svojím presunom na Manor Ground v roku 1888 hral na susednom Plumstead. Vybavenie na Manor Ground nebolo dostatočné, preto sa presťahoval v roku 1890 na neďaleký Invicta Ground. O tri roky neskôr sa vrátil späť na Manor Ground, pretože prenájom za Invicta Ground bol príliš drahý.[5]

Počas tohto obdobia začal Royal Arsenal vyhrávať miestne súťaže. V ročníku 1889-90 vyhral ako Kent Senior Cup, tak London Charity Cup. V rovnakom roku si zahral aj FA Cup. O rok neskôr, v sezóne 1890-91, triumfoval v London Senior Cupu.[6] Avšak priepasť medzi Arsenalom a profesionálnymi klubmi zo severu Anglicka bola evidentná. Klubu hrozilo, že jeho hráčov budú „lanáriť“ na vysoké platy do niektorého z profesionálnych týmov. Dôkazom bol zápas FA Cupu z roku 1891. Arsenal hral proti Derby County. Ich zástupcovia sa po odohraní zápasu pokúšali podpísať s dvomi hráčmi Arsenalu profesionálne zmluvy. Rozhodnutie stáť sa v roku 1891 profesionálnym klubom bolo veľa amatérskymi celkami z juhu odsudzované. Londýnska futbalová asociácia im dokonca zakázala účasť v miestnych súťažiach.[7] Royal Arsenalu zostávali len priateľské zápasy alebo zápasy v FA Cupu. Preto sa pokúsili založiť ekvivalent k vtedajšej Football League. S týmto pokusom však neuspeli. V roku 1893 sa z klubu stala kapitálová obchodná spoločnosť. Tým pádom mal dostatok financií na zabezpečenie si Manor Ground. Pri tejto príležitosti sa premenoval na Woolwich Arsenal.[8] V roku 1893 bol Woolwich Arsenal pozvaný do Football League, čím bol zachránený. Do tej doby to s ním nevyzeralo dobre. Arsenal sa stal prvým klubom z juhu, ktorý hral vtedajšiu ligu. Začínal v Second Division. V reakcii na situácii klub opustili niektorí amatérsky hráči. Nechceli sa stať profesionálmi ale chceli zachovať pôvodní robotnícky klub. Preto vytvorili klub Royal Ordnance Factories, ktorý ale nemal dlhé trvanie.[9]

Woolwich Arsenal hral v Second Division jedenásť sezón. Pred vymenovaním Harryho Bradshawa trénerom v roku 1889 hral prevažne o stred tabuľky.[10] Bradshaw priviedol do klubu niekoľko hráčov ako bol brankár Jimmy Ashcroft a kapitán Jimmy Jackson. S ich pomocou v ročníku 1903-04 vyhral Second Division a postúpil do First Division. Predtým než odohrali v najvyššej súťaži jediný zápas, sa presunul v máji 1904 do Fulhamu.

Na počiatku 20. storočia zažíval futbal v Anglicku rozmach. Návštevnosť na zápasoch Arsenalu bola hlavne kvôli zemepisnej izolácii malá. To malo za následok nízke príjmy zo vstupného.[11] Aby bol Woolwich Arsenal konkurencieschopný, musel predať svoje najväčšie hviezdy (Jimmy Ashcroft, Tim Coleman, Bert Freeman). Ani to ale nezastavilo postupný pád tabuľkou, čím sa finančné problémy ešte zhoršili. Klub bol blízko bankrotu. V roku 1910 sa dostal do konkurzu. Následne bol kúpený konzorciom podnikateľov. Najväčším akcionárom bol realitný magnát sir Henry Norris, ktorý bol tiež predsedom Fulhamu.[12]

Obdobie presunu na Highbury (1910-1925)[upraviť | upraviť zdroj]

Norris si bol vedomí problémov spojených s polohou Woolwich Arsenalu, a preto sa snažil zvýšiť príjem klubu. Najskôr sa pokúsil spojiť Woolwich Arsenal s Fulhamom. To však Football League nedovolila, a tak chcel klub presťahovať. Nakoniec si vybral pozemok v Highbury, na severe Londýna. Napriek námietkam sa neúnavne snažil presun presadiť.[13] Za výstavbu štadiónu údajne zaplatil 125 000 £.[14] Štadión bol postavený na mieste ihriska patriacemu teologickému internátu. Navrhnutý bol architektom Archibaldom Leitchom. V roku 1913 sa klub presťahoval. Sezónu 1912-13 skončil na poslednom mieste. Zostúpil späť do Second Division. V máji 1914 došlo k zmene mena klubu. Časť „Woolwich“ bola nahradená slovom „The“. Konečnej podoby sa názov dočkal v novembri 1919, kedy bol názov skrátený na „Arsenal“.[15]

V roku 1919 sa klub pripojil k First Division a to napriek skutočnosti, že ročník 1914-15, poslednú sezónu hranú pred prvou svetovou vojnou, skončil na šiestom mieste. V skutočnosti však Arsenal skončil o skóre na piatom mieste. Football League túto chybu opravila v roku 1975.[16] Počet týmov hrajúcich First Division bol zvýšený z 20 na 22. Nováčikovia boli vyberaný valným zhromaždeným Football League. Zaujímavosťou je, že Chelsea FC, ktorá v lige skončila na 19. mieste a mala by zostúpiť, dostala šancu hrať sezónu v First Division. Ďalšie miesto malo pripadnúť Tottenhamu (skončil dvadsiaty), Barnsley FC alebo Wolverhampton Wanderers FC, ktorí skončili tretí, respektíve druhý v Second Division.[17] Namiesto toho sa predstavitelia Football League rozhodli pre Arsenal, čím dali prednosť histórii pred zásluhami. Norris tvrdil, že klub vďačí za postup „dlhej službe ligovému futbalu“. Zároveň sa z neho stal prví tým z juhu Anglicka, ktorý hral najvyššiu súťaž.[18] Vedenie Football League súhlasilo. Osemnástimi hlasmi poslalo do First Division Arsenal, keď jeho najväčší rival Tottenham Hotspur FC obdržal len osem hlasov. Dôsledkom toho sa dlhodobá neznášanlivosť medzi oboma len kluby prehĺbila. Klub bol obviňovaný, že za postup medzi elitu vďačí zákulisným dohodám alebo dokonca úplatku zo strany sira Henryho Norrisa. Jeho priateľ, John McKenna, predseda Liverpoolu a Football League, doporučil posun Arsenalu.[19]

Žiadny presvedčivý dôkaz protiprávneho konania nebol nikdy dokázaný. V roku 1929 Norris rezignoval na pozíciu predsedu a z klubu odišiel. Príčinou bol fakt, že bol futbalovou asociáciou obvinený z finančných nezrovnalostí. Norris zneužil svoj účet, keď mu výnos z predaja klubového autobusu išiel priamo do vrecka.[20] Bez ohľadu na okolnosti postupu medzi najlepšie kluby, je Arsenal od roku 1919 v najvyššej súťaži dodnes. Jedná sa o najdlhšiu sériu sezón strávenú medzi elitou. Je to anglický rekord.[21] Presun klubu priniesol omnoho vyššiu návštevnosť. Pri prvej sezóne na Highbury bola priemerná návštevnosť 23 000 divákov. V roku 1919, keď Arsenal postúpil do najvyššej súťaže, návštevnosť ďalej rástla. Behom finančnej kríze naopak zase klesla. Návrat Arsenalu do First Division nepriniesol ihneď úspech. Pod Lesliem Knightom klub nikdy neskončil na lepšom než deviatom mieste. V ročníku 1923-24 nechýbalo veľa a Arsenal by zostúpil do Second Division. Vtedy skončil devätnásty s náskokom jedného bodu nad pásmom zostupu.[22] Nasledujúci rok mizéria Arsenalu pokračovala. Skončil na dvadsiatom mieste, ale tentokrát na tom bol paradoxne lepšie. Mal sedem bodov náskok nad pásmom zostupu. Tento neúspech už bol pre Norrisa poslednou kvapkou.[23] V máji 1925 vyhodil Knighta a na jeho miesto priviedol Herberta Chapmana.

Obdobie Herberta Chapmana (1925-1934)[upraviť | upraviť zdroj]

Socha na počesť Herberta Chapmana

Chapman ako tréner zmenil hneď niekoľko vecí. Najskôr zmodernizoval tréningové a rehabilitačné metódy. V auguste 1928 nechal na dresy pridať čísla hráčov.[24] V marci 1933 nechal zmeniť klubové farby. Červené dresy doplnil bielymi rukávmi. Taktiež trval na tom, aby novinári pri písaní článkov o Arsenale používali prostý názov „Arsenal“, teda bez „The“. Ďalej viedol úspešnú kampaň za premenovanie stanice londýnskeho metra „Gillespie Road“ na „Arsenal“.[25] Súčasne mal k dispozícii veľkú sumu peňazí ktorá bola vyčlenená na prestupy. Peniaze boli získané zo vstupného z nového štadiónu a od Henryho Norrisa. Norris chcel aby bol káder týmu aj za predpokladu veľkého utrácania peňazí doplnení o nové posily.[26]

Zastávka metra "Gillespie Road". Dnes sa už nazýva "Arsenal."

Prvým Chapmanovým hráčom bol Charlie Buchan, ktorý prišiel zo Sunderlandu a v nasledujúcich rokoch hral významnú rolu v klube. Potom, ako bol Arsenal v októbri porazený Newcastlem United 7-0, Buchan navrhol zmenu rozostavenia. Išlo o formáciu „WM“, ktorá je popisovaná ako 3–2–5, 3–4–3 alebo lepšie 3–2–2–3. Obrana bola posilnená tým, že strední obrancovia sa posunuli viac dozadu, zatiaľ čo krajní obrancovia sa premiestnili na krídlo.[27] Postupom času Chapman toto rozostavenie ďalej rozvinul. Veľký dôraz kládol na útočnú líniu. Krídla premiestnil viac do stredu ihriska. Za nimi vytvoril pozíciu pre takzvaného "tvorivého záložníka."[28]

V prvej sezóne pod Chapmanom sa Arsenal umiestnil na druhom mieste v lige.[29] V tej dobe to bolo zatiaľ najlepšie umiestnenie v celej histórii. Po niekoľko sezónach hral klub v strede tabuľky. Chapmanovi totiž chvíľu trvalo než zostavil tým podľa svojich predstáv. Do svojho nového systému priviedol hráčov ako Joe Hulme, Jack Lambert, Tom Parker a Herbie Roberts. V ročníku 1926-27 sa Arsenal prebojoval do svojho prvého finále FA Cupu. Potom, čo brankár Arsenalu Dan Lewis pustil strelu za svoj chrbát, podľahol Arsenal Cardiffu City 1-0.[30][31] Dodnes je Cardiff City jediným klubom mimo Anglicka, ktorému sa podarilo získať FA Cup.[32]

Chapmana neúspech neodradil a ďalej pokračoval vo výstavbe týmu. Do klubu priviedol spolu s budúcim anglickým kapitánom Eddiem Hapgoodem troch hráčov - Davida Jacka, Alexe Jamese a Cliffa Bastina. Tvorivý záložník Alex James bol u fanúšikov obľúbený kvôli svojej podpore útočnej fázi hry. Neskôr bol označený za motor týmu.[33] V sezóne 1929-30, tri roky po prvom finále FA Cupu, sa Arsenal dostal do Wembley znovu. Tentokrát stál proti bývalému Chapmanovému klubu, Huddersfield Town. Zápas sa stal pozoruhodným, pretože v priebehu boli hráči „obťažovaní“ zvukom vydávaným obrovskou nemeckou vzducholoďou Graf Zeppelin. Arsenal napriek tomu vyhral 2-0 a získal tak svoju prvú významnú trofej.

Dňa 30. augusta 1930 sa Arsenal podieľal na vytvorení rekordu návštevnosti na domácom štadiónu Blackpoolu. Na zápas sa prišlo pozrieť 28 723 divákov. V nasledujúcich dvoch sezónach znovu prispel k zvýšeniu rekordu, keď na ich zápasy prišlo 29 576 a 30 218 divákov.[34]

Ich úspech v FA Cupe bol len začiatok dominancie v tomto desaťročí. Arsenal vyhral First Division v ročníku 1930-31. Vtedy viedol súboj s Aston Villou nielen o to, ktorý tým dá viac gólov, ale hlavne o ligový titul. Dokázal poraziť niekoľko klubov rozdielom triedy. Konkrétne sa jednalo o výhry 7-1 nad Blackpoolom, 7-2 nad Leicesterem City a 9-1 nad Grimsby Town. Dodnes je tento počin neprekonaným klubovým rekordom. Do konca sezóny zostávali ešte dva zápasy a Arsenal mal už titul istý. Za celý ročník sa mu podarilo dať 127 gólov, zatiaľ čo Aston Ville sa podarilo dať 128 gólov. Stále sa jedná o rekord.

Nasledujúci ročník, 1931-32, sa Arsenal prebojoval do finále FA Cupu znovu. Prehral však s Newcastelom United 2-1. Frustrácia Arsenalu bola ešte podčiarknutá stratou ligového titulu. Slabý začiatok Arsenalu znamenal, že svojich súperov po väčšinu sezóny dobiehal. Nakoniec prehral súboj o titul o dva body s Evertonom.[35]

Nasledujúcu sezónu sa Arsenal vrátil späť na vrchol, keď vyhral svoj druhý titul v lige. Úvod sezóny bol zo strany londýnského klubu rozpačitý, ale potom dokázal zvíťaziť niekoľkokrát v rade. Tým sa dotiahol na svojho konkurenta v ligovom boji, Aston Villu. Doma na Highbury ju v apríli porazil 5-0 a zaistil si tak triumf v lige.[36] V tej dobe už niektorí hráči zostarli, a tak s vidinou budúcnosti Champan presunul George Malea, ktorý nahradil Toma Parkera, do prvého týmu. Miesto Davida Jacka priviedol do klubu Raye Bowdena. Jedinou nepríjemnosťou v celom ročníku bola prehra v FA Cupe s Walsallom. Päť hráčov prvého týmu nemohlo do zápasu nastúpiť z dôvodu zranenia alebo chrípky. Ich miesta zaujali hráči rezervy [37] a navzdory skutočnosti, že v zostave bolo šesť hráčov prvého týmu Arsenal prehral 2-0.[38] Jeden z náhradníkov, Tommy Black, bol na vine zvlášť kvôli zavinenej penalte. O týždeň neskôr ho rozzúrený Chapman predal do Plymouthu Argyle. Podobne dopadol útočník Charlie Walsh, ktorý šiel do Brentfordu o týždeň nato.[39]

Obdobie ligového hattricku (1934-1939)[upraviť | upraviť zdroj]

Tribúna East Stand na štadióne Highbury

Arsenal začal sezónu 1933-34 solídne. Avšak v januári 1934 Herbert Chapman náhle zomrel na zápal pľúc. Navzdory tomu sa Arsenalu pod dočasným trénerom Joem Shawem podarilo obhájiť titul. Hulme a James boli po väčšinu času zranený, takže klub nebol v útočnej fáze veľmi efektívny. Podarilo sa mu dať 75 gólov, čo je oproti minulej sezóne, kedy dal 118 gólov, rozdiel.

V lete 1934 sa pozície trénera ujal bývalý riaditeľ klubu George Allison. Chapman začal jednania o prestupe Jacka Craystona a Wilfa Coppinga, ktoré Allison dokončil. Ďalej do klubu prišiel útočník Ted Drake. S novými tvárami Allison dokončil v sezóne 1934-35 ligový hattrick. Klub patril, čo sa týka útočnej hry, k najlepším. Drake dal 42 ligových gólov. Arsenal zaznamenal radu jednoznačných výhier tak, ako v ročníku 1930-31, keď porazil 7-0 Wolverhampton, 8-1 Liverpool a dvakrát výhru 8-0 nad Leicesterem City a Middlesbrough.[40] V novembri 1934 dosahovala útočná sila Arsenalu také rozmery, že sedem hráčov nastúpilo za Anglicko proti Taliansku v zápase nazývanom aj „Bitka o Highbury“. Anglicko vyhralo 3-2 a dodnes sa jedná o najvyšší počet hráčov z jedného klubu, ktorý kedy nastúpil k zápasu národného týmu.

Úspech Arsenalu privádzal stále viac a viac priaznivcov. Highbury bolo kompletne prestavané. Pôvodné tribúny z roku 1913 boli zbúrané. Na ich mieste boli postavené nové tribúny v štýle Art deco. Fasáda tribúny East Stand má status druhého stupňa na zozname budov zvláštneho architektonického alebo historického významu. Preto spolu s fasádou protiľahlej tribúny neboli zbúrané, ale sú súčasťou bytového komplexu, ktorý na Highbury vznikol po presťahovaní na Emirates. Na tribúny North Bank a Clock End bola nainštalovaná strecha. Najvyššia návštevnosť na novom štadióne bola 9. marca 1935 v zápase proti Sunderlandu. Prišlo 73 295 divákov.[41]

Dominancia Arsenalu v tomto desaťročí bola zvýraznená druhým triumfom v FA Cupe. V ročníku 1935-36 porazil Arsenal Sheffield United 1-0. Po triumfe v lige v sezóne 1934-35 sa klub začal postupne prepadať. Za následok bol hlavne odchod Alexa Jamesa do futbalového dôchodku, a dlhodobým zranením hráčov ako Herbie Roberts a Joe Hulme. V ročníku 1937-38 Arsenal získal svoj piaty ligový titul, keď v poslednom ligovom kole porazil Wolverhampton a zavŕšil tak svoje úspešné obdobie.

Obdobie druhej svetovej vojny (1939-1945)[upraviť | upraviť zdroj]

Skoro po vypuknutí druhej svetovej vojny v roku 1939 bol profesionálny futbal v Británii pozastavený. Sezóna 1939-40 bola preto anulovaná. Highbury bolo zabavené a používané ako stanica ARP. Za Clock Endom pôsobila letka balónov. Behom Blitzu bola tribúna North Bank poškodená bombardovaním. Bola zničená strecha, a šrot ktorý sa nachádzal na tribúne, zachvátil požiar. Pretože bolo Highbury uzavrené, hral Arsenal svoje domáce zápasy na White Hart Lane, čo je štadión jeho najväčšieho rivala, Tottenhamu Hotspur.[42] Zápasy odohrané v období vojny sa do oficiálnych štatistík nepočítajú. Súťaže sa často hrali na regionálnej úrovni a týmy celú sezónu ani nedokončili. Dôvodom bola skutočnosť, že mnoho futbalistov slúžilo v armáde ako tréneri a inštruktori. Po dlhú dobu boli mimo svoje kluby. Bežne boli títo hráči na hosťovaniach v iných týmoch. V sezóne 1942-43 Arsenal zvíťazil vo Football League War Cupu. V rokoch 1939-40, 1941-42 a 1942-43 vyhral tituly z London League alebo Southern League.[43] Účasť v London League viedla v roku 1941 spolu s ďalšími štrnástimi klubmi k vyhnaniu z Football League. V apríli 1942 boli po prejavení ľútosti a zaplatení desiatich libier prijatí späť.[44]

V novembri 1945 bola ligová súťaž stále pozastavená, a tak bol Arsenal jedným z týmov, ktoré si zahrali priateľský zápas proti Dinamu Moskva na jeho turné po Británii. Mnoho hráčov Arsenalu stále slúžilo v armáde rôzne po svete. Preto z dôvodu nedostatku hráčov klub využil služby iných šiestich futbalistov ako boli napríklad Stanley Matthews a Stan Mortensen. To viedlo Dinamo k prehláseniu, že hrali proti Anglicku [45], napriek tomu že traja hráči v zostave Arsenalu boli z Walesu. Dinamo malo zase v týme Vsevoloda Bobrova, ktorý bol na hosťovaní z CSKA Moskva.[46] Výkop zápasu prebehol za silnej hmly na White Hart Lane a technicky zdatnejšie Dinamo vyhralo 4-3 potom, čo Arsenal v polčase ešte viedol 3-1.

Aj keď na výsledku zápasu bola nájdená zhoda, informácie o jeho priebehu sa už rozchádzajú. Dokonca aj totožnosť strelcov gólov je sporná. Podľa správ z Anglicka hralo Dinamo zápas chvíľu s dvanástimi hráčmi v poli. Na rozhodcu vyvolávali tlak, aby zápas ukončil. To sa dialo, keď Dinamo prehrávalo. Na oplátku Sovieti obvinili Arsenal z pretrvávajúcej nečestnej hry a obvinili Georga Allisona z toho, že si stavil na výsledok zápasu. Neskôr toto prehlásenie Dinamo odvolalo.[47] Po väčšinu zápasu bola na trávniku hmla, ktorá bránila pohľadu na hru, nehovoriac o jazykovej bariére a počiatku Studenej vojny, je dnes veľmi nepravdepodobné, že sa na túto vec niekedy objaví nezaujatý pohľad.

Obdobie po vojne (1945-1966)[upraviť | upraviť zdroj]

Vojna si vyžiadala životy deviatich hráčov prvého týmu Arsenalu. Jednalo sa o stratu najvyššieho počtu hráčov akéhokoľvek klubu hrajúceho najvyššiu súťaž.[48] Vojna zároveň skrátila kariéry hráčom, ako boli Bastin a Drake. Okrem toho dlhy vzniklé výstavbou Highbury a jeho opravou vojnových škôd vznikla klubu veľká finančná zátaž. Preto mal Arsenal v roku 1946 problémy. V dvoch hraných zápasoch tretieho kola FA Cupu v sezóne 1945-46 prehral celkovým skóre 6-1 s West Hamom. V lige v ročníku 1946-47 skončil na trinástom mieste, čo bolo najhoršie umiestnenie za posledných 17 rokov. Na konci tejto sezóny sa George Allison rozhodol odísť z futbalu. Jeho miesto zaujal bývalý Allisonov asistent Tom Whittaker. Whittaker bol dlhodobým zamestnancom klubu. Trénoval už pod Chapmanovým vedením.

Pod Whittakerom nastal okamžitý úspech. Arsenal vyhral ligový titul v ročníku 1947-48 o sedem bodov. Najväčšiu zásluhu na tom mal kapitán Joe Mercer, ktorý bol prvotriednym obrancom, a Reg Lewis s Ronnie Rookom, od nich prichádzalo veľa gólov. Od októbra až do vyvrcholenia sezóny sa potom klub nachádzal na prvom mieste.[49] Vzhľadom k veku hráčov nebol dlhodobý úspech možný. V reakcii na to priviedol Whittaker do klubu niekoľko mladších hráčov ako boli Doug Lishman, Alex Forbes a Cliff Holton.[50] Arsenal napriek tomu nebol schopný sa v ligovom boji udržať. V sezóne 1949-50 sa mu už s novými hráčmi podarilo triumfovať v FA Cupe. Arsenal porazil Liverpool 2-0.

Billy Wright (v bielom) sa stal v roku 1962 trénerom Arsenalu.

V ročníku 1951-52 veľa nechýbalo k tomu aby sa mohol klub radovať z víťazstva "Double". Nakoniec však zostal s prázdnymi rukami. Za to mohla séria zranený a nabitý program. Posledné dva ligové zápasy totiž klub prehral s najväčším konkurentom v boji o titul, s Manchesterem United. Na Old Trafford mu podľahol v poslednom ligové kole.[51] Prehra 6-1 znamenala konečné tretie miesto. Pred Arsenal sa ešte o skóre dostal jeho úhlavný rival Tottenham Hotspur.[52] O týždeň neskôr hral klub finále FA Cupu proti Newcastelu United. Do prvého týmu sa vrátilo pár nie úplne fit hráčov. Walley Barnes musel v 35. minúte odísť kvôli problémom s kolenom z ihriska (vtedy nebolo povolené žiadne striedanie), a tak Arsenal pokračoval s desiatimi hráčmi. Ďalšie zranenie na seba nenechalo dlho čakať. Holton, Roper a Daniel utrpeli taktiež zranenia. Arsenal vtedy dohrával so siedmimi zdravými hráči v poli.[53] Preto Newcastle vyhral 1-0. Navzdory sklamaniu z predchádzajúcich sezón Arsenal vyhral v sezóne 1952-53 svoj siedmi ligový titul. Jednalo sa o jeden z vôbec najtesnejších súbojov. Preston North End mal na konci ročníku rovnaký bodový zisk ako Arsenal, ale prehral o skóre.[54] Potom, čo Arsenal prehral v predposlednom kole s Prestonom 2-0, to vyzeralo, že titul získa Preston. Avšak v poslednom zápase sezóny porazil Burnley 3-2, a stal sa tak majstrom.[55] Tento úspech bol na ďalších 17 rokov poslednou trofejou, ktorú získal. Po náhlom úmrtí Toma Whittakera v októbri 1956 sa klub začal prepadať.

Napriek tomu že klub nebol taký úspešný, priviesť do týmu hviezdy bol problém. Hráči ako David Herd odchádzali do úspešnejších klubov. Jack Crayston a George Swindin, obaja bývalí hráči, pokračovali vo Whittakerovej práci, ale nedokázali zopakovať jeho úspech. Arsenal obvykle obsadzoval miesta uprostred tabuľky, takže tretie miesto zo sezóny 1958-59 a dve piate miesta z rokov 1955-56 a 1956-57, môžu byť považované za úspech tej doby. Rovnako tak nemal šťastie v FA Cupe. V sezóne 1951-52 sa prebojoval do finále. Od tej doby až do ročníku 1970-71 sa ďalej než do štvrťfinále nedostal. A aby bola situácia pre klub ešte horšia, jeho najväčší rival Tottenham Hotspur vyhral v ročníku 1960-61 Double.

V roku 1962 učinil Arsenal smelý, ale neúspešný krok, keď na pozíciu trénera vymenoval bývalého anglického reprezentanta a bývalého kapitána Wolverhamptonu Billyho Wrighta. Wright mal len veľmi malé skúsenosti s trénovaním a v podstate žiadnu skúsenosť s pracou v klubu akým bol Arsenal. Rovnako ako jeho dva predchodcovia, ani Wright nebol úspešný. Pod jeho vedením klub debutoval na európskej scéne. V ročníku 1963-64 absolvoval Veltržný pohár. Kvalifikoval sa do neho o rok skôr, keď v lige skončil na siedmej pozícii. Vo Wrightovej poslednej sezóne, 1965-66, sa Arsenal umiestnil na štrnástom mieste, čo bolo najhorší umiestnenie za 36 rokov. K tomu ešte bola 5. mája 1966 na Highbury nameraná najnižšia návšteva vôbec. Na zápas proti Leedsu United prišlo len 4 554 divákov. Vedenie Arsenalu v lete 1966 prepustilo Wrighta a na jeho miesto priviedlo fyzioterapeuta Bertieho Meea.[56] To, že je Mee fyzioterapeut, vedenie v tej dobe nevedelo. Behom nasledujúcich piatich rokov Mee doviedol klub k úspechu ako v Európe, tak na domácej scéne.

Obdobie prvého Double (1966-1976)[upraviť | upraviť zdroj]

Frank McLintock bol bývalým kapitánom Arsenalu.

Potom, čo v lete roku 1966 dostal Billy Wright výpoveď, sa jeho nástupcom stal fyzioterapeut Bertie Mee. Tento krok prekvapil mnoho ľudí, ale samotného Meea nie. Mee žiadal klub o to, aby mu v prípade neúspechu v roli trénera mužstva bolo umožnené vrátiť sa po 12 mesiacoch k svojej bývalej profesii.[57] So svojim asistentom Davem Sextonem sa Mee snažil zlepšiť profesionálny prístup ku klubu. Mladé talenty povolával do prvého týmu. V roku 1966 sa Arsenalu podarilo vyhrať FA Youth Cup. Niekoľko útočných hráčov dostalo pozvánku do prvého týmu. Jednalo sa o Charlieho George, Johna Radforda, Petera Simpsona a Raye Kennedyho.

Mee doplnil túto mladú útočnou krv niektorými skúsenejšími hráčmi. Kapitán Arsenalu, Frank McLintock, mal na starosti stred obrany, zatiaľ čo o defenzívnu prácu v strede poľa sa staral záložník Peter Storey. V rokoch 1968 a 1969 sa prebojoval do finále Ligového poháru. V oboch prípadoch Arsenal trofej nezískal. Najskôr podľahol Leedsu United 1-0.

Následne Arsenal prehral 3-1 v zápase s týmom Swindon Town FC. Osem hráčov prvého týmu malo chrípku, a tak bolo Arsenalu presunutých niekoľko predchádzajúcich zápasov.[58] To nič nemení na skutočnosti, že sa do predĺženia dostal len vďaka chybe brankára súpera. V predĺžení Swindon dal dva góly a o víťazstve bolo rozhodnuté. Sezóna však pre Arsenal neskončila úplnou katastrofou. Vďaka štvrtému miestu z ligy si zaistil do sezóny 1969-70 účasť v európskych pohároch.

Na druhej strane bola prehra vo finále Ligového poháru spolu so ziskom Veltržného poháru zo sezóny 1969-70 jediným úspechom za posledných sedemnásť rokov. V semifinále Veľtržného poháru sa Arsenal stretol s Ajaxom, ktorého po dvoch zápasoch porazil v celkovom skóre 3-1. Vo finále potom predviedol slávny návrat proti Anderlechtu.[59] V prvom zápase Arsenal prehrával v 74. minúte 3-0. Rayovi Kennedymu sa podarilo na konci zápasu dať gól, čím vykresal iskru nádeje. V odvetnom zápase hranom na zaplnenom Highbury Arsenal vyhral 3-0. V súčte oboch zápasov Arsenal vyhral 4-3 a triumfoval tak vo Veľtržnom pohári.

Zostava Arsenalu a Anderlechtu vo finále Veľtržného poháru zo sezóny 1969-1970.

V rovnakom ročníku Arsenal skončil v lige na dvanástom mieste. Pravdepodobne ho rozptyľovala jeho "Európa," pretože ako kandidát na titul nevyzeral. O rok neskôr, v sezóne 1970-71, sa mu podarilo získať svoj prvý ligový Double (Liga a FA Cup). Stal sa tak jedným z dvoch klubov, ktorým sa to v 20. storočí podarilo. Po dobrom začiatku sezóny Arsenal v septembri prehral 5-0 so Stoke a nevyzeral tak, že by bojoval o titul. Po tejto prehre sa klub vzchopil a v ligovom zápase neprehral až do januára. Nakoniec sa mu titul podarilo získať, keď v tesnom súboji porazil o jeden bod Leeds United.

Po aprílovej prehre s Leedsom to s Arsenalom vyzeralo zle. K tomu, aby získal titul, potreboval v poslednom kole vyhrať alebo remizovať na ihrisku jeho úhlavného rivala, Tottenhamu. Severolondýnske derby bolo dlhú dobu bez gólov. V 87. minúte sa hostia ujali vedenia. Spurs sa zúfalo snažili o vyrovnanie, ale nepodarilo sa im to a Arsenal tak oslavoval zisk titulu. Arsenal sa ešte dostal do finále FA Cupu. Vo finále FA Cupu sa stretol s Liverpoolom. Zápas hraní vo Wembley vyhrali "Gunners" 2-1.[60]

Zisk Double sa ukázal ako vrchol 70-tych rokov. Po ňom totiž prišlo obdobie neúspechu. Klub v lete podpísal Alana Balla za 220 000 libier, čo bol vtedy klubový rekord. Prvé tri zápasy v auguste prehral a dokonca ročníka bol nútený sťahovať náskok ostatných mužstiev. Sezónu dokončil na piatom mieste. Debut Arsenalu v Pohári majstrov začal dobre. Prebojoval sa do štvrťfinále, kde podľahol Cruijffovmu Ajaxu, ktorý neskôr celú súťaž vyhral. Arsenal sa taktiež dostal do finále FA Cupu. Vo finále sa stretol s Leedsom United ale podľahol mu 1-0.[61]


Arsenal dokončil sezónu 1972-73 na druhom mieste. Ani nie rok potom, čo vyhral Double, sa začal tým rozpadať a Mee nebol schopný zostaviť nový. Výrazný prepad klub zaznamenal v rokoch 1974-75, kedy skončil v lige šestnásty, a o rok neskôr, v sezóne 1975-76 skončil dokonca sedemnásty. Jednalo sa o najhoršie umiestnenie za viac ako 40 rokov. Tento prepad donútil Meea k rezignácii. Na jeho miesto prišiel tréner Tottenhamu, Terry Neill, ktorý bol bývalým hráčom Arsenalu. Stal sa tak najmladším trénerom v histórii Arsenalu.

Obdobie štyroch finále (1976-1980)[upraviť | upraviť zdroj]

Frank Stapleton - bývalý útočník Arsenalu.

Pod vedením Neilla sa Arsenal posunul späť na predné pozície tabuľky. To len pomohlo rozvinúť talent írskej hviezdy, Liama Bradyho. Brady doplnil už tak veľký počet írskych hráčov. Medzi nich patrili Pat Rice, Frank Stapleton, Pat Jennings a mladý David O'Leary. Klub ďalej podpísal kontrakt so skúsenými hráči ako Malcolm Macdonald a Alan Hudson. Do Arsenalu sa tiež vrátil Don Howe, ktorý bol súčasťou trénerského personálu pri výhre Double.

Nadvládu Liverpoolu v lige sa však Arsenalu narušiť nepodarilo. Ku koncu 70-tych rokov ukázal svoju bojovnosť v FA Cupe, keď sa do finále dostal trikrát v rade (1978, 1979 a 1980). Vyhrať sa mu podarilo ale len raz, a to v roku 1979 keď porazil Manchester United. Zo začiatku to vyzeralo, že Arsenal zvíťazí. Ešte päť minút pred koncom viedol vďaka gólom Briana Talbota a Franka Stapletona 2-0. V úplnom závere zápasu sa podarilo Red Devils vyrovnať. To ešte nebolo všetko. Minútu pred koncom strhol vedenie na stranu Arsenalu Alan Sunderland a Gunners sa tak mohli tešiť zo slávneho víťazstva 3-2.

Hneď v ďalšej sezóne, 1979-80, odohral Arsenal 70 zápasov! Podarilo sa mu prebojovať do dvoch pohárových finále, ale ani v jednom nevyhral. Vo finále FA Cupu sa stretol s West Hamom United. V zápase bol jasným favoritom Arsenal, no napriek tomu prehral 1-0. Pritom sa ešte dostal do finále Poháru víťazov pohárov. V semifinále sa stretol s Juventusom, ktorého porazil v dvoch zápasoch v pomere 2-1. Vo finále na Arsenal čakala Valencia. Po bez gólovej remíze sa zápas dostal k penaltám, v nich však boli úspešnejší hráči Valencie.

Obdobie mierneho úpadku (1980-86)[upraviť | upraviť zdroj]

Liam Brady v lete 1980 opustil Arsenal a prestúpil do Juventusu. Tým sa klub dostal do ďalšieho horšieho období. Na začiatku 80-tych rokov sa vždy umiestnil v najlepšej štvorke, avšak o ligový titul nebojoval. Podobná situácia nastala aj v FA Cupe. Výnimkou bola sezóna 1982-83, kedy sa Arsenal dostal do dvoch pohárových semifinále. V oboch prípadoch mu skrížil plány Manchester United. Neill sa snažil so situáciou niečo urobiť. Behom jeho funkčného obdobia nastali problémy s alkoholom hráčov. Neillovi sa nepodarilo tento problém odstrániť.[62] Ku koncu pôsobenia Neilla v klube, Arsenal niekoľkokrát utrpel zahanbujúce prehry. V ročníku 1981-82 prehral v Pohári UEFA s KFC Winterslag (dnes K.R.C. Genk). V sezóne 1983-84 zase prehral v Ligovom pohári proti Walsallu. Po poslednom výsledku bol Neill v decembri 1983 vyhodený.

Don Howe, Neillov asistent, bol síce úspešnejší než jeho predchodca, ale nedokázal klub doviesť k trofeji. Pod ním sa Arsenal umiestnil na šiestom a siedmom mieste v lige. O titul však nebojoval. V októbri 1984 sa dokonca chvíľu nachádzal na prvej pozícii v lige. V rovnakej sezóne bol prehral v FA Cupe s Yorkom City. Fanúšikovia boli s výkonmi týmu nespokojný. Návštevnosť na štadióne preto "spadla" niekedy až pod 20 000 divákov.[63] V marci 1986 sa vedenie rozhodlo pre zmenu trénera. Vedenie oslovilo trénera Barcelony, Terryho Venablesa. Howe odstúpil a jeho miesto dočasne zaujal Steve Burtenshaw. Klub sa rozhodol, že po novom, trénerovi sa porozhliadne mimo klubu.

Vedenie Arsenalu oslovilo škótsky Aberdeen, či by bol ochotný jednať o presune Alexa Fergusona. Zároveň sa snažil získal z Millwallu trénera George Grahama. Ferguson odmietol, avšak onedlho sa už upísal Manchestru United.

Obdobie Georga Grahama (1986-1995)[upraviť | upraviť zdroj]

George Graham, tréner Millwallu a bývalý hráč Arsenalu, bol v máji 1986 vymenovaný novým trénerom Arsenalu. Týmto bola začatá nová éra úspechu na Highbury. Graham postupom času predal väčšinu starších hráčov a nahradil ich novými alebo hráčmi z rezervy. Zároveň presadzoval omnoho prísnejšiu disciplínu než jeho predchodcovia. Forma Arsenalu sa okamžite zlepšila. Na Vianoce 1986 sa už nachádzal na prvom mieste.

Alan Smith v útoku proti Sheffieldu Wednesday; zápas hraný na Highbury Arsenal nakoniec vyhral 7-1

Hráči ako Kenny Sansom, Steve Williams, Tommy Caton a Charlie Nicholas skončili. V novom týme Arsenalu pôsobil Lee Dixon, Nigel Winterburn, Steve Bould, David Rocastle a Alan Smith.

V prvej sezóne pod Grahamovým vedením Arsenal skončil na štvrtom mieste. V semifinále ligového pohára na Arsenal čakal rival Tottenham Hotspur. Potom, čo prehral v prvom zápase na Highbury 1-0 a v druhom zápase prehrával v prvom polčase na White Hart Lane 1-0, to s Arsenalom vyzeralo zle. Vďaka dvom gólom sa im zápas podaril otočiť a vyhrať, a tak po dvoch zápasoch s celkovým skóre 2-2 si vynútil opakovanie zápasu. V opakovanom zápase sa Spurs ujali vedenia 1-0. Arsenal však zápas otočil a vyhral 2-1. Vo finále sa stretnol s Liverpoolom kde sa opakoval scenár zo semifinále. Liverpool sa dostal do vedenia 1-0. Za Arsenal sa ale dvakrát trafil Charlie Nicholas a Gunners tak oslavovali triumf v Ligovom pohári. Jednalo sa o prvú významnú trofej získanú za posledných osem rokov. Po tragédii na štadióne Heysel v roku 1985 UEFA zakázala hrať anglickým týmom v európskych pohároch.

Napriek skutočnosti, že Arsenal nasledujúci rok prekvapivo prehral vo finále Ligového poháru 3-2 s Lutonom Town, sa jeho ligová forma zlepšovala. Graham kládol dôraz na kvalitnú obranu. Defenzíva mala mladého kapitána Tonyho Adamsa, Lee Dixna, Stevea Boulda a Nigela Winterburna. Týmto mal klub položený základný kameň obrany na viac než desaťročie. Graham mal v týme schopných záložníkov ako David Rocastle, Michael Thomas a Paul Merson. V útočnej fáze figuroval Alan Smith, ktorý vo väčšine z ôsmich sezón strávených v klube dal cez 20 gólov.

Na konci Grahomovej tretej sezóny 1988-89 Arsenal vyhral ligový titul a to za dramatických okolností. Od Vianoc bol na čele ligy, ale po prehre s Derby County a domácej remíze s Wimbledonom v máji, sa pred neho dostal Liverpool. Už to vyzeralo, že Arsenal nakoniec o titul príde, avšak v poslednom kole sa stretol práve s Liverpoolom na Anfield Road. K zisku titulu potreboval vyhrať o dva góly. Liverpool už v tej dobe vyhral FA Cup a bol favoritom. V druhom polčase sa Arsenal dostal vďaka gólu Alana Smitha do vedenia 1-0. Čas bol stále neúprosný a Arsenal potreboval ešte jeden gól. Smith našiel prihrávkou za obranu Michaela Thomasa, ten prehodil brankára domácich. Arsenal tak oslavoval zisk titulu.

Nasledujúci sezónu, 1989-90, sa mu titul obhájiť nepodarilo. Celkovo skončil na štvrtom mieste. Pred ním sa ešte umiestnil víťaz Liverpool a druhá Aston Villa s tretím Tottenhamom. V pohároch sa Arsenalu tiež nedarilo. Pretože stále platil zákaz účasti anglických klubov v európskych pohároch, nemohol Arsenal reprezentovať Anglicko v Pohári majstrov európskych zemí.

Graham sa snažil tým posilniť, a preto priviedol do klubu Davida Seamana a švédskeho útočníka Andersa Limpara. Obaja sa ukázali platnými členmi. Preto sa navzdory dvom nepríjemnostiam Arsenalu podarilo v sezóne 1990-91 znovu získať ligový titul. V októbri boli Arsenalu potom, čo desať jeho hráčov bolo zapojených do bitky s hráčmi Manchesteru United, odpočítané dva body. V decembri bol kapitán Tony Adams odsúdený k trestu odňatia slobody na dĺžku štyroch mesiacov za šoférovanie s alkoholom v krvi. Napriek tomu sa Arsenalu podarilo získať titul s náskokom siedmich bodov, keď za celú sezónu prehral len jeden ligový zápas. Ďalej sa prebojoval do semifinále FA Cupu, kde na neho čakal Tottenham Hotspur. Zápas skončil 3-1 v prospech Tottenhamu a nádej na zisk druhého Double tak bola stratená.

V septembri 1991 Arsenal zaplatil Crystal Palace rekordných 2,5 milióna libier za prestup Iana Wrighta. V sezóne 1991-92 sa Arsenal po dvadsiatich rokoch predstavil v Pohári majstrov európskych zemí. Hneď v druhom kole však podľahol Benfike a nedostal sa tak do skupinovej fáze. Zo zlej sezóny sa stala ešte horšia. Gunners vypadli z FA Cupu so slabým Wrexhamom. V lige nakoniec skončil na štvrtom mieste.

Arsenal bol v sezóne 1992-93 zakladajúcim členom Premier League. Svoj prvý zápas v novej súťaži však prehral 4-2. V zápase s Norwichom City vyhrával na Highbury 2-0, ale ani to na výhru nestačilo. Arsenal, pred sezónou jeden z favoritov na titul, dokončil ročník na desiatom mieste.[64]

Pohárová forma klubu bola omnoho lepšia než forma v lige. V ročníku 1992-93 sa Arsenal stal prvým klubom, ktorému sa podarilo získať tzv. pohárový Double (FA Cup a Ligový pohár). Vo finále Ligového pohára na Arsenal čakal Sheffield Wednesday. Sheffield Wednesday sa ujal vedenia 1-0, no napriek tomu Arsenal zvíťazil. V semifinále FA Cupu porazil Arsenal Tottenham a pomstil tak svoju porážku z roku 1991. Vo finálovom zápase na neho potom znovu čakal Sheffield Wednesday. Prvý zápas skončil výsledkom 1-1, a tak sa finále opakovalo. Wright za Arsenal otvoril skóre, Chris Waddle potom vyrovnal. Zápas dospel do predĺženia a stále to vyzeralo, že gól nepadne. V 119. minúte však padol, a Arsenal vyhral.

V sezóne 1993-94 Arsenal získal svoju druhú európsku trofej. Vo finálovom zápase Pohára víťazov pohárov hranom v Kodani porazil 1-0 Parmu. Arsenal predviedol bezchybný výkon a vďaka gólu Alana Smitha sa radoval z triumfu. Víťazstvo tohto poháru sa ukázalo ako posledná trofej ktorú Graham s klubom získal. Vo februári nasledujúceho roku bol Škót vyhodený. Dôvodom bolo prijatie úplatku za príchod Johna Jense. Jeho agent, Rune Hauge, mu za to zaplatil 425 000 libier.[65]


Obdobie Brucea Riocha (1995-1996)[upraviť | upraviť zdroj]

Bruce Rioch - bývalý tréner Arsenalu.

Pozíciu trénera prevzal do konca sezóny 1994-95 asistent Stewart Houston. Arsenal dokončil ročník na dvanástom mieste, čo je k roku 2014 najhoršie umiestnenie v Premier League. V rovnakom roku sa Arsenalu podaril slávny návrat proti Liverpoolu. Arsenal sa dostal vďaka gólu Dennisa Bergkampa do vedenia 1-0 a tento stav sa mu aj s desiatimi hráčmi podarilo udržať až do konce. Ďalej sa znovu dostal do finále Pohára víťazov pohárov, kam sa prebojoval po víťazstve nad Sampdoriou v semifinále. Skóre po oboch zápasoch bolo 5-5. O postupujúcom teda rozhodli penalty, kde Arsenal nezaváhal a postúpil do finále. Tam sa stretol s Realom Zaragoza. Za stavu 1-1 by po predĺžení nasledovali penalty, ale v 120. minúte sa z 37 metrov trafil Nayim a Real vyhral.

V júni 1995 sa novým trénerom stal Bruce Rioch. Rioch sa s Boltonom Wanderers dostal do finále Ligového pohára a zároveň sa s ním prebojoval do najvyššej súťaže. Už ako tréner Arsenalu prekonal anglický rekord, keď za útočníka Interu Miláno, Dennisa Bergkampa, zaplatil 7,5 miliónov libier. V ročníku 1995-96 sa klub dostal do semifinále Ligového poháru a v lige skončil na piatom mieste, čím sa kvalifikoval do Poháru UEFA. Riochova éra však skončila náhle. V auguste 1996, tesne pred začiatkom nového ligového ročníku, bol Rioch vyhodený potom, čo mal s predstavenstvom spor ohľadne financií na prestupy. Na lavičku sa dočasne posadil Stewart Houston. Vydržal ale len mesiac, a potom odišiel do QPR. Niekoľko zápasov bol na lavičke Arsenalu tréner mládeže Pat Rice. Na konci septembra už klub priviedol Arsèna Wengera ktorý je tam dodnes.

Obdobie dvoch Double (1996-2003)[upraviť | upraviť zdroj]

Hráči Arsenalu oslavujú zisk titulu.

Pod Wengerovým vedením sa tým hneď zlepšil. V sezóne 1996-97 sa s klubom umiestnil na treťom mieste. Wenger tým prestaval a priviedol niekoľko pre Britániu neznámych francúzskych hráčov. Patrick Vieira prišiel do klubu na Wengerovo odporučenie ešte predtým než sa oficiálne ujal funkcie trénera. V lete 1997 ho doplnili ďalší dvaja Francúzi - Nicolas Anelka a Emmanuel Petit. Spolu s nimi prišiel do klubu ešte Marc Overmars. Na pozícii asistenta trénera si Wenger ponechal Pata Ricea.

Nasledujúci ročník Wenger dosiahol prvý úspechu. Stal sa z neho prvý zahraničný tréner, ktorému sa podarilo získať titul v anglickej lige. Ďalej s klubom získal FA Cup a pre klub získal Double. Potom, čo Arsenal v decembri prehral doma 3-1 s Blackburnom, to vyzeralo, že o titul nebojuje. Podarilo sa mu dohnať dvanásť bodové manko a predbehnúť Manchester United. Dňa 3.mája porazil Arsenal doma 4-0 Everton a zaistil si titul s predstihom. O niekoľko dní neskôr, 16. mája, porazil vo finále FA Cupu 2-0 Newcastle United a skompletoval tak Double. Pred odchodom Iana Wrighta z klubu v lete 1998 sa mu podarilo prekonať rekord Cliffa Bastina v počte gólov za Arsenal. Dal ich celkom 185.

Od roku 1998 nasledovalo niekoľko neplodných rokov, aj napriek tomu že do klubu v roku 1998 prišiel Fredrik Ljungberg a o rok neskôr Thierry Henry. Po väčšinu ročníka 1998-99 Arsenal viedol v tabuľke, dokiaľ nepodľahol 1-0 Leedsu United, čím sa pred neho dostal Manchester United. V poslednom kole sezóny Arsenal porazil Aston Villu, ale United vyhrali nad Tottenhamom a titul získali oni. Aby toho nebolo málo, Arsenal prehral v poslednom opakovanom zápase semifinále FA Cupu s United. V základnom hracom čase nepremenil Dennis Bergkamp penaltu. V predĺžený potom Ryan Giggs dal za United víťazný gól.

V ročníku 1999-2000 Arsenal opäť skončil na druhom mieste. Na víťaza, Manchester United, stratil ale 18 bodov. V Lige majstrov zažil slabú sezónu. V skupine skončil tretí a zaistil si tak len miesto v jarnej časti Pohára UEFA. Tam sa prebojoval do finále, kde na neho čakal Galatasaray. Zápas hraný v Kodani skončil 0-0 a dostal sa až do predĺženia. Galatasaray potom, čo Davor Šuker a Patrick Vieira nepremenili za Arsenal penalty, vyhral.

O rok neskôr, v sezóne 2000-01, skončil Arsenal znovu na druhom mieste. Teraz bol rozdiel medzi United a druhým Arsenalom desať bodov. Do februára to však vyzeralo na tesný súboj. Vtedy však Arsenal prehral na Old Trafford 6-1 a klub dal prednosť pohárom a Európe. V semifinále FA Cupu sa stretol so Spurs. Vo finále na neho na Millennium Stadium v Cardiffe čakal Liverpool. Po väčšinu zápasu bol Arsenal lepší. Do vedenia sa dostal vďaka Ljungbergovi Arsenal. Na konci zápasu sa však podarilo Michaelovi Owenovi dvakrát skórovať a Liverpool vyhral 2-1. V Lige majstrov sa Arsenal prebojoval do štvrťfinále, avšak tam podľahol Valencii kvôli pravidlu gólov u súpera.

Wenger bol v roku 2001 nútený prestavať svoj tým, ktorý v roku 1998 vyhral Double. Anelka, Overmars a Petit odišli za vysoké prestupové čiastky do španielskych klubov. V obrannej rade zase hráči zostarli. Bould a Winterburn už klub opustili. Adams s Dixnom vydržali pred koncom kariéry ešte jednu sezónu. Na ich miesta Wenger priviedol Sola Campbella a Laurena. Z mládežníckeho týmu sa do Áčka prebojoval Ashley Cole. Do zálohy Wenger priviedol Roberta Piresa. Do útoku prišiel jeho krajan Sylvain Wiltord, zatiaľčo Thierry Henry sa adaptoval na anglický futbal a stal sa z neho jeden z najlepších útočníkov v Premier league.

Útok bol silnou stránkou Arsenalu. V sezóne 2001-02 sa Arsenalu podarilo vyrovnať rekord, keď získal svoje tretie Double. Gunners sa podarilo dať gól v každom zápase v Premier league a ani v jednom zápase na pôde súpera neprehrať. Vo februári bol rozdiel medzi prvými štyrmi klubmi 4 body a vyzeralo to na veľmi tesný ligový súboj. Arsenal však dokázal v tabuľke súperom odskočiť. Podarilo sa mu vyhrať 13 zápasov v rade a nakoniec získať titul o sedem bodov pred druhým Liverpoolom. Titul získal už v predposlednom zápase, v ktorom na Old Trafford vyhral vďaka gólu Wiltorda 1-0. Cez predchádzajúci víkend porazil vo finále FA Cupu gólmi Raya Parloura a Freddieho Ljungberga Chelsea 2-0.

V ročníku 2002-03 sa z Arsenalu stal prvý klub (po viac ako dvadsiatich rokoch), ktorému sa podarilo obhájiť FA Cup. Vo finále porazil Southampton 1-0. Radosť zo zisku FA Cupu bola pokazená skutočnosťou, že im tesne unikla obhajoba majstrovského titulu. V priebehu sezóny mal Arsenal na víťaza, Manchester United, v jednej chvíli náskok ôsmich bodov. Ku koncu sezóny však ich forma postupne upadala. Zápas proti Boltonu skončil remízou 2-2. O týždeň neskôr prehral doma s Leedsom 3-2, čím získal United titul.

Obdobie "The invincibles" a finále Ligy majstrov (2003-2006)[upraviť | upraviť zdroj]

Zápas číslo 43 bez prehry proti Blackburnu Rovers. Arsenal vyhral 3-0.

Prehra s Leedsom bola po viac ako jeden rok poslednou prehrou Arsenalu v lige. Sezóna 2003-04 bola pre Arsenal rekordná. Získal titul bez jednej jedinej porážky (26 výhier, 12 remíz a 0 prehier) s náskokom jedenástich bodov na druhú Chelsea. Stal sa tak druhým klubom, ktorému sa toto podarilo. Prvýkrát dokončil ligu bez prehry Preston North End ešte v ročníku 1888-89. Súperi Arsenalu o titul sa mu pomstili v iných súťažiach. V štvrťfinále Ligy majstrov a FA Cupe Arsenal podľahol Chelsea, respektíve Manchesteru United. Po týchto prehrách klub čelil potencionálnemu kolapsu celej sezóny. Titul Arsenal vyhral remízou 2-2 na Tottenhame, čím napodobnil svoj úspech z roku 1971.

V nasledujúcom ročníku, 2004-05, sa Arsenalu titul obhájiť nepodarilo. Na víťaza Chelsea stratil 12 bodov. Arsenalu sa však podarilo predĺžiť šnúru neporaziteľnosti na 49 ligových zápasov, čo je anglický rekord. K vyrovnaniu rekordu došlo pri dramatickej výhre nad Middlesbrough 5-3. Pred porážkou 2-0 na Old Trafford s Manchesterom United ešte Arsenal porazil v auguste 2004 Blackburn Rovers 3-0. Neúspech na Old Trafford ovplyvnil formu týmu po zostatok sezóny. Z boja o titul sa postupom času stala jednostranná záležitosť. V Lige majstrov sa Arsenalu opäť sláva vyhla. V osemfinále bol vyradený Bayernom Mníchov v celkovom skóre 3-2. Sezónu ale nedokončil s prázdnymi rukami. Podarilo sa mu triumfovať v FA Cupe, čím Arsenal získal tri FA Cupi za štyri roky. V priebehu zápasu, ktorý skončil remízou 0-0, bol lepším týmom Manchester United. Po predĺžení nasledovali penalty, v ktorý Arsenal vyhral 5-4.

Hráči Arsenalu oslavujú zisk titulu v Premier League. (2004)

V lete 2005 klub oslabil odchod kapitána Patricka Vieiry do Juventusu. Sezóna 2005-06 bola pre Arsenal v domácich súťažiach sklamaním, keď nebojoval ani o jednu domácu trofej. Zlá forma i napriek víťazstvám (5-0 nad Aston Villou a 7-0 nad Middlesbrough) znamenala, že po väčšinu času sa Arsenal nachádzal na piatom alebo horšom mieste a už to vyzeralo na prvú neúčasť v Lige majstrov od roku 1997. Arsenal vyhral posledné tri zápasy. Zápas s Wiganem Athletic vyhral 4-2. Bolo to poslední zápas v sezóne a poslední zápas hraný na Highbury. Tottenham Hotspur, ktorý bol pred posledným kolom pred Arsenalem, prehral s West Hamom a to znamenalo, že sa Arsenal dostal na konečné štvrté miesto, čím si zaistil účasť v ďalšom ročníku Ligy majstrov.

Na rozdiel od svojej domácej formy bol Arsenal v Lige majstrov omnoho silnejším súperom. Prvýkrát v histórii sa prebojoval do finále a stal sa z neho prvý londýnský klub, ktorému sa to podarilo. Skupinu Arsenal vyhral a nechal tak za sebou Ajax, FC Thun a pražskú Spartu. V osemifinále vyradil Real Madrid. V ďalších kolách premohol Juventus a Villarreal. Vytvoril tak nový rekord v Lige majstrov, keď nedostal gól v desiatych zápasoch. Vo finále na Stade de France sa Arsenal stretol s Barcelonou. Behom prvého polčasu bol za faul na hranici pokutové územia vylúčený brankár Arsenalu, Jens Lehmann, a zostatok zápasu tak Gunners dohrávali s desiatimi hráčmi. Aj napriek tomu sa ujali vedenia. V 37. minúte skóroval z primeho kopu hlavou Sol Campbell. Arsenal sa zúfalo snažil svoj náskok udržať, ale dva góly na konci zápasu od Samuela Eto'a a Juliana Bellettiho znamenali výhru Barcelony 2-1.

Obdobie presunu na Emirates Stadium a súčasnosť (2006-)[upraviť | upraviť zdroj]

Pohľad na Emirates Stadium.

Arsenal bol behom 90-tych rokov a prvého desaťročia 21. storočia veľmi úspešným klubom, avšak kapacita Highbury bola len 38 500 divákov. Prakticky každý zápas bol vypredaný a vedenie nebolo schopné zvýšiť príjem. Rozšírenie Highbury taktiež nebolo možné, a tak klub v roku 1999 odhalil plány na presun na Ashburton Grove. Na novo zakúpenom pozemku boli najskôr zbúrané budovy a potom, v decembri 2002, bola začatá výstavba nového štadiónu. Emirates Stadium bol otvorený v júni 2006 a sezónu 2006-07 tak klub už odohral na novom štadióne.

Aklimatizácia na nový štadión Arsenalu nejakú dobu trvala. V novembri 2006 dokonca tréner Arsène Wenger pripustil, že je nepravdepodobné, že jeho tím bude aj naďalej v boji o titul.[66] Prenasledovaný zlou formou u súperov skončil na štvrtom mieste. Tým, ktorý prehral vo finále Ligového poháru s Chelsea 2-1, bol zložený hlavne z mladých hráčov. V ostávajúcich súťažiach už Arsenal taký úspešný nebol. Z FA Cupu aj z Ligy majstrov vypadol. Sezóna 2006-07 bola prechodným obdobím. Arsenal predal veľa kľúčových hráčov. Klub opustili Ashley Cole, Sol Campbell, Lauren, Fredrik Ljungberg a hlavne najlepší strelec Arsenalu a kapitán, Thierry Henry. Arsenal tak vstupoval do sezóny 2007-08 len so štyrmi hráčmi, ktorí boli súčasťou týmu, ktorý v ročníku 2003-04 vyhral titul.

Arsenal začal sezónu veľmi dobre. Prvú porážku utrpel až na začiatku decembra. Ďalej sa mu podarilo stanoviť nový klubový rekord, keď neprehral v 28 zápasoch vo všetkých súťažiach v rade.[67] V novom roku Arsenal pokračoval na víťaznej vlne. Emmanuel Adebayor sa medzitým dostal do streleckej formy. Eduardo, hráč, ktorý sa pre klub začal stávať nenahraditeľným, však utrpel zranenie v zápase proti Birminghamu City. Mužstvo táto nepríjemná situácia zasiahla. Na jar Arsenal klesal tabuľkou dole a sezónu dokončil na treťom mieste. Z Ligy majstrov bol v štvrťfinále vyradený Liverpoolem a z FA Cupu po prehre s Manchesterom United. V Ligovom pohári bol klub úspešnejší. Tretíkrát v rade sa prebojoval do semifinále, kde prehral celkovým skóre 6-2 s Tottenhamom Hotspur. Išlo o prvú prehru v North London derby po takmer 9 rokoch.

Ročník 2008-09 začal pre Arsenal dobre. V druhej polovici septembra sa ocitol na najvyššom mieste v tabuľke. Potom však akoby tým stratil prvotný impulz a v novembri trikrát prehral. Napriek výhram nad Manchesterom United a Chelsea nebol na začiatku Vianoc medzi štyrmi najlepšími. Po Novom roku strácanie bodov naďalej pokračovalo. Nakoniec v polovici marca predstihol Aston Villu a dostal sa na štvrté miesto. V FA Cupe sa klub dostal do semifinále, kde prehral s Chelsea 2-1 v prvom zápase hranom v novom Wembley. V Lige majstrov Arsenal skončil v skupinovej fáze na druhom mieste a v ďalších kolách vyradil AS Rím a Villarreal. Vyradil ho až v semifinále Manchester United v celkovom skóre 4-1.

Chelsea vs Arsenal vo finále Carling Cupu 2007.

Pred začiatkom sezóny 2009-10 bol Arsenal mnohými médiami odpisovaný.[68] Do Premier League však vstúpil výborne. Bola vytvorená nová útočná formácia. O obranou fázu hry v zálohe sa staral Alex Song. Obranu vystužila nová posila Thomas Vermaelen. Na konci novembra po prehrách s Chelsea, Manchestrom United a Manchestrom City zmizla nádej na zisk titulu. Avšak Chelsea a Manchester United začali strácať body. Arsenal v priebehu decembra prežíval pôsobivú sériu výhier, a tak boli šance na titul nádejné. Z Ligového poháru však boli hráči Arsenalu v decembri vyradený Manchestrom City. Aaron Ramsey však 27. februára utrpel hrôzostrašné zranenie,[69] ktoré sa veľmi podobalo Eduardovmu zraneniu zo zápasu proti Birminghamu City.[70] Vtedy zápas s Birminghamom City skončil remízou 2-2 potom, čo Gaël Clichy zavinil v nastavenom čase penaltu. Kapitán William Gallas potom v slzách rozkopal reklamný panel.[71] Preto bola spochybňovaná tímová mentalita. Po 31 odohraných zápasoch sa Arsenal 25. marca nachádzal so 67 bodmi na treťom mieste. Dva body strácal na vedúci Manchester United.

Prvý zápas Arsenalu v jarnej časti Ligy majstrov príliš nevyšiel, keď v zápase proti Portu prehral 2-1.[72] V odvete hranej 9. marca na Emirates Stadium sa Arsenalu darilo omnoho lepšie. Nicklas Bendtner sa trafil trikrát, Samir Nasri a Emmanuel Eboué jedenkrát a "bolo vymaľované." Arsenal vtedy v celkovom skóre 6-2 postúpil do štvrťfinále Ligy majstrov.[73] Je iróniou, že Bendtner v predchádzajúcom zápase proti Burnley zahodil niekoľko vyložených gólových príležitostí.[74]

Los štvrťfinále ligy majstrov prisúdil Arsenalu Barcelonu. Prvý zápas na Emirates Stadium skončil zásluhou Thea Walcotta a Cesca Fàbregasa remízou 2-2. Odvetný duel už pre Arsenal tak dobre nedopadol. Lionel Messi dal štyri góly ktoré znamenali výhru Barcelony 4-1. Celkové skóre bolo 6-3.[75] Ligovú sezónu Arsenal dokončil na treťom mieste. Taktiež sa jednalo o piatu sezónu, bez trofeje.[76]

Potýčka medzi hráčmi Arsenalu a Bracelony v semifinále Ligy majstrov 2011.

Po väčšinu sezóny 2010-11 Arsenal podával dobré výkony a spolu s Manchesterom United bojoval o ligový titul. V rovnakom období došlo ešte k ďalším významným udalostiam. Prvá z nich bola výhra doma v Lige majstrov nad Barcelonou 2-1. Druhou bola remíza 4-4 s Newcastelom. Arsenal sa prebojoval do finále Ligového poháru a mal tak príležitosť ukončiť dlhoročné čakanie na trofej. Vo finále proti Birminghamu City ale prehral 2-1, čím sa jeho čakanie na zisk trofeje predĺžilo. Po tejto hanbe na klub čakal odvetný zápas proti Barcelone. Zápas Arsenal prehral 3-1 a vypadol tak zo súťaže s budúcim šampiónom.[77] V FA Cupe prehral s Manchesterom United. Šanca Gunners na zisk titulu bola ukončená prehrou s Boltonom v apríli 2011, a po sérii ďalších nevydarených zápasov. Arsenal dokončil sezónu na štvrtom mieste, čo vzhľadom k tomu, že zisk titulu bol jeho hlavným cieľom, bol neúspech.

Sezóna 2011-12 bola pre Arsenal započatá 13. augusta zápasom proti Newcastlu United. Klub však opustili kľúčový hráči ako Fabregas a Nasri. Zápas skončil nerozhodným výsledkom 0-0 a ani jeden zo zmienených hráčov nefiguroval v súpiske. Tým to ale nepoložilo a v prvom zápase predkola Ligy majstrov pokoril Udinese 1-0.

Podarilo sa mu kvalifikovať do skupinovej fáze Ligy majstrov. Jednalo sa už o štrnástu účasť v rade. S niekoľkými zranenými a suspendovanými hráčmi to už s Arsenalom vyzeralo pochmúrne. Zlé obdobie je symbolizované prehrou 8-2 na Old Trafford proti Manchesteru United. Klub bol po tejto prehre odpísaný z boja o titul. Niektorí fanúškovia dokonca požadovali vyhadzov Arsèna Wengera.

Po zahanbujúcej prehre na Old Trafford Arsenal priviedol do svojich radov niekoľko nových hráčov. Prišiel Per Mertesacker, Mikel Arteta, André Santos a Josi Benajun. Výsledky sa začali zlepšovať. V lige Arsenal vyhral nad Swansea City a v Lige majstrov vonku remizoval s Borussiou Dortmund. Nasledovali výhry nad Shrewsbury Town v Ligovom pohári, Boltonom Wanderers v lige a Olympiakosom Pireus v Lige majstrov. Lepšie výsledky zlepšili morálku týmu a klub začal stúpať tabuľkou.

Návrat Thierryho Henryho (vpravo) do Arsenalu proti Leedsu United.

Navzdory prehre v North London Derby klub pokračoval v získavaný bodov a 23. novembra 2011 bol na siedmom mieste v ligovej tabuľke. O týždeň neskôr Arsenal nadviazal na svoju dobrú formu, keď vyhral na Stamford Bridge 5-3.

Dne 9. januára 2012 prišiel do klubu na hosťovanie z New Yorku Red Bulls najlepší strelec v histórii Arsenalu, Thierry Henry. Henry hneď vo svojom prvom zápase proti Leedsu United v FA Cupe dal víťazný gól. Radosť z toho, že je Henry späť, netrvala dlho. Potom, čo dal víťazný gól na 2-1 proti Sunderlandu v lige nasledovala porážka 4-0 v Lige majstrov od AC Milána. Klub bol tiež vyradený z FA Cupu. V piatom kole totiž podľahol Sunderlandu 2-0.

Navzdory týmto neúspechom sa Arsenalu podarilo sezónu dokončiť dobre. Odvetný zápas proti AC Milánu vyhral 3-0, čím ho takmer vyradil. Druhé North London Derby hrané na Emirates Stadium vyhral 5-2 a v ligovej tabuľke sa umiestnil na konečnom treťom mieste.

Na počiatku ligového ročníku 2012-13 sa objavili špekulácie o možnom odchode Robina van Persieho. Dňa 4. júna 2012 prehlásil, že svoj kontrakt s klubom nepredĺži. Pri tejto situácii Wenger priviedol Oliviera Girouda a Lukasa Podolského. Keď bol dokončený prestup van Persieho do Manchesteru United, Wenger priviedol do klubu záložníka Santiho Cazorlu. Arsenal začal sezónu sľubne. Avšak potom prišiel herní výpadok, ktorý znamenal celkové štvrté miesto v lige. V Lige majstrov klub vypadol v osemfinále s Bayernom Mníchov vďaka pravidlu o góloch strelených na ihrisku súpera v celkovom pomere 3-3. V FA Cupe sa mu nedarilo o nič lepšie. Vypadol v piatom kole po domácej prehre s Blackburnom Rovers.

V lete 2013 bolo mnoho fanúšikov Arsenalu nervóznych pretože klub hráči skôr opúštali, ako prichádzali. Odišiel Andrei Arshavin, Denilson a Sebastian Squallaci. Klub napriek odchodom hráčov sľuboval podpísanie nových ale prišiel len Yaya Sanogo a navrátilec Mathieu Flamini.[78] Napriek tomu sa klub údajne pokúšal získať Luisa Suáreza z Liverpoolu. Ďalším hráčom v hľadáčiku bol Gonzalo Higuaín z Realu Madrid. Ale ani jeden z vyššie menovaných sa Arsenalu neupísal. Aby toho nebolo málo Gervinho odišiel za 8,5 milióna libier do AS Rím a Vito Mannone za 2,5 milióna libier do Sunderlandu. V úplnom závere sa však Arsenalu podaril kúpiť Mesuta Özila z Realu Madrid za 42,5 milióna libier čo je dodnes rekord klubu.[79]

Hráči Arsenalu oslavujú v uliciach Londýna zisk FA Cupu 2014.

Klub vstúpil do Emirates Cupu remízou 2-2 proti Neapolu a následnou prehrou 2-1 proti Galatasarayu. V pohári sa umiestnil na treťom mieste. Začiatok sezóny mal ako vystrihnutý z hororu keď v prvom kole doma prehral s Aston Villou 3-1. Po tomto zápase akoby Arsenal vstal z mŕtvych a začal vyhrávať. Dokonca na prvom mieste v tabuľke strávil najviac dní ale ani to mu nepomohlo a skončil štvrtý. Chuť si mohol napraviť v FA Cupe kde sa dostal až do finále. V semifinálne najprv po urputnom boji porazil Wigan Athletic. Vo finále na neho čakal Hull City. Začiatok zápasu však Arsenal zaspal, a ani sa nenazdal a Hull viedol 2-0. Do polčasu sa ešte podarilo streliť gól vďaka parádnemu priamemu kopu Santiho Cazorlu na 2-1. V druhom polčase bol lepším týmom Arsenal a zaslúžene vyrovnal gólom Pera Mertesackera na 2-2. Zápas sa dostal do predĺženia kde Aaron Ramsey upravil na konečných 3-2 pre Gunners. Arsenal sa tak po 9 rokoch čakania dočkal trofeje.[80]

V lete 2014 z klubu odišiel Lukasz Fabianski do Swansea City, Bacary Sagna do Manchestru City, Thomas Vermaelen do Barcelony, Johan Djourou do Hamburger SV, Nicklas Bendtner a Chu-Young Park sa stali voľnými hráčmi. Hosťovanie ukončil Kim Källström a Emiliano Viviano.

Opačným smerom putovali Mathieu Debuchy z Newcastle United za 12 miliónov libier, David Ospina z Nice za 3 miliónov libier a mladý Calum Chambers z Southamptonu za 11 miliónov libier. Po majstrovstvách sveta 2014 Arsenal zaujal výbornými výkonmi Alexis Sánchez. Po rokovaniach sa Alexis nakoniec stal hráčom Arsenalu za 35 miliónov libier keď prestúpil z Barcelony.[81] Dňa 12. augusta 2014 na Arsenal čakal zápas Community Shield proti Manchestru City. Arsenal vyhral 3-0 a získal už druhú trofej v tomto roku.[82] V posledný deň prestupového obdobia Arsenal podpísal Dannyho Welbecka z Manchestru United za 16 miliónov libier.[83]

Klubový znak[upraviť | upraviť zdroj]

Znak Arsenalu v rokoch 1949–2002.

Prvý znak Royal Arsenalu sa vyznačoval tromi kanónmi. Podobne vyzeral erb Woolwichskej štvrte.[84] Znak sa zmenil po presune na Highbury v roku 1913. Od roku 1922 sa v znaku nachádza len jediný kanón smerujúci na východ. Jeho súčasťou je prezývka klubu "The Gunners", ktorá sa nachádza hneď vedľa kanónu. Taký vzhľad mal znak len do roku 1925. Potom bol kanón prevrátený na druhú stranu a hrúbka jeho hlavne bola zúžená. V roku 1949 klub predstavil zmodernizovanú verziu znaku. Nachádzal sa v ňom rovnaký štýl kanónu, ako v minulom znaku. Nad ním je umiestený názov klubu, ktorý je napísaný gotickým písmom. Pod ním sa nachádza erb Islingtonskej štvrte a ešte pod ním je zvitok, na ktorom je napísané latinské motto: Victoria Concordia Crescit (Víťazstvo prichádza s harmóniou). Tvorcom toho všetkého bol klubový editor Harry Homer. Prvýkrát v histórii bol znak nakreslený farebne. Behom jeho životnosti boli jeho farby mierne pozmenené, keď sa v ňom nakoniec objavila červená, zlatá a zelená. Vplyvom veľa úprav nebol Arsenal schopný zaviesť na znak autorské práva. Tiež viedol dlhú právnu bitku s pouličným obchodníkom, ktorý predával „neoficiálne veci“ Arsenalu. Právny spor sa nakoniec podarilo klubu vyhrať.[85] Arsenal následne usiloval o komplexnú právnu ochranu. Preto bol v roku 2002 predstavený nový znak. V ňom boli použité moderné krivky a zjednodušený štýl, ktorý sa ľahko kopíroval.[86] Kanón smeroval východným smerom. Pre názov klubu, ktorý bol umiestnený nad kanónom, bolo použité písmo sans-serif. Zelenú farbu nahradila tmavomodrá. S novým znakom ale neboli všetci spokojný. Napríklad zástupcovia združenia ’The Arsenal Independent Supporters’ kritizovali klub za to, že sa v ňom neodrážala tradícia a história Arsenalu a za to, že táto zmena nebola prekonzultovaná s fanúšikmi.[87]

Prvý znak Arsenalu od roku 1888.

Do 60-tych rokov sa znak objavoval na dresoch len pri významných zápasoch, ako bolo finále FA Cupu.[88]

Vzhľad monogramu bol navrhnutý v štýle Art deco. Písmena A a C ležia v šesťuholníku na sebe. Vnútri písmen sa nachádza futbalová lopta. Tento príklad klubového znaku, ako súčasť rebrandingu zavedeného Herbertom Chapmanom v 30-tych rokoch, nebol používaný len na dresoch pri významných zápasoch, ale aj ako designový prvok, ktorý bol použitý nad hlavnou bránou na Highbury. Taktiež ním bola vyložená podlaha vtedajšieho štadiónu.[89] Od roku 1967 sa na dresoch pravidelne objavoval biely kanón. V 90-tych rokoch bol nahradený klubovým logom, kde sa občas objavila prezývka klubu „The Gunners“. V sezóne 2011/12 Arsenal oslavoval 125 rokov svojej existencie. Súčasťou výročia bola upravená verzia súčasného znaku. Znak bol celý v bielej farbe. Z pravej strany ho obklopovalo 15 dubových listov. Z ľavej strany potom 15 listov vavrínu. Dubové listy predstavujú 15 zakladajúcich členov klubu, ktorí sa stretli v pube Royal Oak (Kráľovský dub). Ostatných 15 vavrínových listov predstavuje detail vzoru na šiestych penciach, ktoré zaplatili zakladatelia za založenie klubu. Vavrínové listy tiež predstavujú silu. Ďalej sa v znaku po stranách nachádzajú číslice 1886 a 2011 a na spodnej časti znaku je ešte vyobrazené motto „Forward“.[90]

Klubové fabry[upraviť | upraviť zdroj]

Po väčšinu svojej histórie boli hlavnými farbami pri domácich zápasoch Arsenalu červená a biela. Dresy boli červené s bielymi rukávmi, zatiaľčo trenky boli celé biele. Po založený, v roku 1886, poslal Nottingham Forest do klubu dar. Ako uznanie tohto činu sa stala červená hlavnou farbou klubu. Dvaja členovia zo zakladateľov Dial Square, Fred Beardsley a Morris Bates, boli bývalými hráčmi Nottinghamu, ktorí sa presťahovali do Woolwicha za prácou. Po zostavený prvého tímu nemal tým žiadne dresy, a tak Beardsley s Batesem napísali domov list s prosbou o zaslanie futbalového vybavenia. Obratom im prišli dresy a futbalová lopta. [91] Dresy mali vínovú farbu, trenky boli biele a ponožky biele s modrými pruhmi.[92] V roku 1933 chcel mať Herbert Chapman svojich hráčov oblečených vo viac výrazných dresoch. Preto nechal na rukávy pridať bielu a zmenil vínovú farbu na svetlejšiu. Červená a biela sa od tej doby vždy vyskytovali na dresoch Arsenalu. Výnimkou boli dve sezóny. V ročníku 1966/67 boli dresy celé v červenej farbe. Toto sa ukázalo ako nepopulárne riešenie a hneď nasledujúcu sezónu došlo k návratu späť k bielym rukávom. V ročníku 2005/06, Arsenal hral svoju poslednú sezónu na Highbury, došlo k návratu k vínovej farbe dresov, ktoré mal klub na dresoch v roku 1913. To bola prvá sezóna hraná na Highbury. Nasledujúci ročník klub už odohral vo svojich červeno-bielych dresoch. V sezóne 2008/09 nahradzujú biele rukávy červené rukávy so širokým bielym pruhom.

Obdobie Výrobca dresov Hlavný sponzor
1930–1970 Bukta žiadny
1971–1980 Umbro
1981–1986 JVC
1986–1994 Adidas
1994–1999 Nike
1999–2002 Dreamcast / Sega[93]
2002–2006 O2
2006-2014 Emirates
2014- Puma

Po mnoho rok mali vonkajšie dresy Arsenalu bielu farbu a k nim pripadali buď čierne, alebo biele trenky. Od sezóny 1969/70 boli vonkajšie dresy zmenené na žlté a modré. V ročníku 1982/83 mali vonkajšie dresy zelenú farbu. Od počiatku 90-tych rokov, keď sa na trhu začali objavovať repliky dresov, sa vonkajšie farby menia pravidelne. Behem tohto obdobia bolo na vonkajších dresoch použité dvojfarebné prevedenie modrej, alebo variácie tradičnej žltej a modrej. V sezóne 2001/02 bola použitá metalická zlatá a na tretí dres potom pruhovaná navy. Medzi rokmi 2005 a 2007 boli vonkajšie dresy žlté a tmavo šedé.[94] Od roku 2009 sa vzhľad vonkajších dresov mení každú sezónu. Vonkajší dres sa použije ďalšiu sezónu ako tretia varianta za predpokladu, že je predstavený nový domáci dres.[95]

Výrobca dresov[upraviť | upraviť zdroj]

Za celú svoju históriu vystriedal Arsenal niekoľko výrobcov dresov. Od 30-tych až do 70-tych rokov bola výrobcom dresov spoločnosť Bukta. Od 70-tych rokov do roku 1986 spoločnosť Umbro. Medzi rokmi 1986 a 1994 spoločnosť Adidas. Od roku 1994 až 2014 spoločnosť Nike. Od roku 2014 to už je Puma.

Hlavný sponzor[upraviť | upraviť zdroj]

Rovnako ako väčšina klubov aj Arsenal mal od 80-tych rokov na svojom dresu vyobrazeného hlavného sponzora. V rokoch 1982–1999 ním bolo JVC. Od roku 1999 do roku 2002 Sega. Medzi rokmi 2002 a 2006 O2, a od roku 2006 je hlavným sponzorom letecká spoločnosť Emirates.

Štadióny[upraviť | upraviť zdroj]

Posledný odohraný zápas na Highbury. (2006)

Po väčšinu času strávenom na juhovýchode Londýna hral Arsenal svoje domáce zápasy na Manor Ground v Plumsteade. Medzi rokmi 1890 a 1893 bol domácim stánkom klubu Invicta Ground nachádzajúci sa neďaleko Manor Ground. Zo začiatku bol Manor Ground len ihrisko bez tribún. Pre svoj prvý ligový zápas v septembri 1893 nechal klub nainštalovať tribúny na státie a tiež sedačky. Okrem dvoch výnimiek v ročníku 1894-95 tam Arsenal odohral v nasledujúcich 20-tych rokoch všetky svoje domáce zápasy. V roku 1913 došlo k presunu na sever Londýna.[96][97]

Highbury, sa stal domácim ihriskom klubu od septembra roku 1913. Pôvodný štadión bol navrhnutý renomovaným futbalovým architektom Archibaldom Leitchom. Ten v tej dobe navrhol v Británii niekoľko podobných štadiónov. Všetky stánky mali jednu tribúnu na státie a tri na sedenie.[98] V 30-tych rokoch prešiel celý štadión generálnou opravou. Západná a Východná tribúna boli postavené v štýle Art deco. Výstavba bola dokončená v roku 1932, respektíve 1936. Behom druhej svetovej vojny bola zbombardovaná tribúna North Bank. Rekonštrukcie sa dočkala až v roku 1954, kedy bola na ňu postavená aj strecha.

Arsenal proti Realu Madrid na Emirates Stadium. (2008)

Do 90-tych rokov malo Highbury kapacitu 57 000 divákov. Pri svojom vrchole dokonca 60 000. Od ročníku 1993-94 došlo k zmene. Kvôli nový pravidlám zavedených v Premier league bol klub nútený prestavať svoj štadión na celosedačkový. Týmto sa kapacita štadiónu znížila na 38 419 sediacich divákov.[99] Behom zápasov Ligy majstrov bola kapacita znovu znížená. Dôvodom bolo vytvorenie nových miest pre reklamných partnerov. Keďže v rokoch 1998 a 2000 došlo k veľmi výraznému zníženiu počtu miest, bol Arsenal nútený svoje domáce zápasy presunúť do Wembley, ktoré malo kapacitu až 70 000 divákov.[100] Rozšíriť Highbury nebolo možné z niekoľkých dôvodov.

Tribúna East Stand mala status druhého stupňa na zozname budov zvláštneho architektonického alebo historického významu. Ostatné tri tribúny sa zase nachádzali blízko inými nehnuteľnostiam.[101] Vplyvom toho nemohol klub v 90-tych rokoch a v prvej dekáde 21. storočia počítať s vyššími príjmami zo vstupného, čo vzhľadom k tomu, že v tomto období nastával futbalový boom, nebola vôbec dobrá situácia. V roku 2000 sa Arsenal po zvážený niekoľkých možností rozhodol pre výstavbu nového štadiónu na Ashburton Grove s kapacitou 60 361 divákov. Štadión bol postavený zhruba 500 metrov juhozápadne od Highbury.[102] Projekt bol zo začiatku byrokraciou a rastúcimi nákladmi odložený.[103] Nový štadión bol otvorený v júli 2006 zápasom s Ajaxom Amsterdam. Arsenal vyhral 2:1. Od ročníku 2006/07 tu hrá Arsenal všetky svoje domáce zápasy. Štadión bol po otvorený premenovaný na "Emirates Stadium" podľa názvu hlavného sponzora klubu. Niektorým priaznivcom sa tento názov nepáči, a tak štadión nazývajú Ashburton Grove, alebo skrátene Grove.[104] Názov bude najmenej do roku 2028 Emirates stadium. Názov aerolinek bude na dresoch vyobrazený do konca sezóny 2018/19.[105] Na začiatku ročníka 2010/11 boli oficiálne premenované všetky tribúny na štadióne na North Bank, East Stand, West Stand a Clock end.[106]

Tréningové centrum v Colney[upraviť | upraviť zdroj]

Časť tréningového centra Arsenalu v Colney.

Tréningové centrum Arsenalu sa nachádza v blízkosti Colney v Hertfordshire. Nachádza sa tu desať ihrísk, vnútorné zariadenie a taktiež lekárske a rehabilitačné centrum.

Oficiálne otvorenie centra sa konalo 11. októbra 1999 za účasti ministerky športu Kate Hoey. Stálo približne 10 miliónov libier. Prostriedky na vybudovanie centra boli získané hlavne z prestupu Nicolasa Anelku do Realu Madrid.

Vo februári 1998 Hertsmere Borough Council udelili súhlas Arsenalu na vybudovanie centra na zelenej lúke v blízkosti Colney.[107] Zaujímavé je že hneď vedľa sa nachádzalo tréningové centrum Watfordu ktoré je tam dodnes.[108] Došlo k záveru, že centrum pre klub akým je Arsenal, je nevyhnutné. Preto boli plány predložené ministrovi životného prostredia Johnovi Prescottovi, ktorý stavbu odobril. Stavebné povolenie bolo dosiahnuté v septembri 1998.

Richard Marshall a Dearle & Henderson navrhli tréningové centrum s jeho celým zariadeným.[109] Wenger bol taktiež zapojený do procesu výstavby a zdieľal nápady z jeho predchádzajúceho pôsobenia v Japonsku, kde sa taktiež postaral o vybudovanie centra. V rámci inšpirácie boli navštívené podobné centrá v Európe ako napríklad centrum Bayernu Mníchov alebo Auxerre. Projekt zahŕňal 140 árov pôdy a bol postavený za 45 týždňov.

Predseda Arsenalu Peter Hill-Wood ho opísal ako "jednoducho skvelé", zatiaľ čo Wenger ho považoval ako "veľké lákadlo" pre hráčov aby sa upísali Arsenalu. Taktiež zdôraznil, že je veľmi dôležité aby bol A-tím spolu s mládežou na jednom mieste.

Fanúšikovia[upraviť | upraviť zdroj]

Fanúšikovia Arsenalu so zástavou.

Fanúšikovia Arsenalu sami seba nazývajú "Gooners". Výraz je odvodený od klubovej prezývky "The Gunners" ("Kanonieri"). Klub má rozsiahlu základňu fanúšikov. Dôkazom je prakticky vypredaný štadión na každý domáci zápas. V sezóne 2007/08 mal Arsenal druhú najvyššiu priemernú návštevnosť v anglickej lige, keď sa na zápas prišlo pozrieť v priemere 60 070 divákov, čo je 99,5% kapacity štadiónu.[110] V roku 2006 mal klub celkovo štvrtú najvyššiu priemernú návštevnosť všetkých čias.[111] Taktiež má siedmu najvyššiu priemernú návštevnosť zo všetkých európskych futbalových klubov. Pred ním sa nachádza Borussia Dortmund, FC Barcelona, Manchester United, Real Madrid, Bayern Mníchov a Schalke 04.[112][113][114][115] Vďaka polohe klubu, ktorý sa nachádza v blízkosti niekoľkých oblastí, kde žije rôzna vrstva obyvateľov, môžeme konštatovať, že fanúšikovia Arsenalu pochádzajú z celej škály sociálnych tried. Štvrte ako Canonbury a Barnsbury sú dôkazom bohatej vrstvy priaznivcov. Stredná trieda potom pochádza z oblastí ako Islington, Holloway, Highbury a Camden. Robotnícka trieda má pôvod v oblastiach ako Finsbury Park a Stoke Newington.

Rovnako ako ďalšie významné kluby v Anglicku má i Arsenal niekoľko domácich fanklubov. Medzi ne patrí Arsenal Football Supporters Club, ktorý úzko spolupracuje s klubom, alebo Arsenal Independent Supporters´ Association, ktorý je nezávislý voči Arsenalu. Arsenal Supporters´ Trust zase podporuje väčšie zapojenie fanúšikov vo vlastníctve klubu. Fankluby publikujú vlastné magazíny ako napríklad The Gooner, Highbury High, Gunflash a Up The Arse!. Okrem bežných anglických futbalových pokrikov priaznivci spievajú "We love you Arsenal, we do..." , "And it's Arsenal, Arsenal FC..." , "One-Nil to the Arsenal." Arsenal mal vždy mnoho priaznivcov žijúcich mimo Londýna. Od príchodu satelitnej televízie sa oddanosť priaznivcov stala menej závislou na polohe klubu. V dôsledku toho má Arsenal mnoho fanúšikov po celom svete. Dokonca len na Facebooku sa k nemu hlási cez 29 miliónov fanúšikov.[116]

Známi fanúšikovia Arsenalu[upraviť | upraviť zdroj]

"Priženil som sa do rodiny Arsenalu." To sú slová fanúšika Hugha Laurieho.

Severolondýnske derby[upraviť | upraviť zdroj]

Theo Walcott kráča zahrať rohový kop proti Tottenhamu.

Severolondýnske derby je názov miestneho derby medzi Arsenalom a Tottenhamom Hotspur. Oba tábory fanúšikov uznávajú že ide o najdivokejšie derby v Premier League.

Od roku 1992 kedy začala Premier League, Arsenal vyhral 18 vzájomných zápasov, 44 skončilo remízou a len 8 vyhral Tottenham. Arsenal bol za posledných 21 sezón až 19-krát v tabuľke vyššie ako jeho úhlavný nepriateľ.[117] Prvé priateľské stretnutie sa odohralo 19. novembra 1887 v Plumsteade. Zápas bol ukončený 15 minút pred koncom stretnutia kvôli tme za stavu 2-1 pre Spurs.[118] Prvý ligový zápas sa odohral 4. decembra 1909 ktorý Arsenal vyhral 1-0.[119]

Avšak, tá pravá rivalita začala až po roku 1913 keď sa Arsenal presťahoval do Highbury, len štyri míle vzdialeného od štadiónu Tottenhamu. Oba tými proti sebe nastúpili 22. augusta 1914 na White Hart Line, kde Arsenal vyhral v pomere 5-1, napriek tomu že hral druhú najvyššiu súťaž a Spurs prvú najvyššiu.[120]

Prvé súťažné derby sa uskutočnilo 15. januára 1921 ktoré skončilo 2-1 pre Tottenham. Spurs hrali druhú najvyššiu súťaž medzi rokmi 1928 až 1933, a 1935 až 1950, čo prirodzene viedlo k zníženiu vzájomných zápasov. Od roku 1950 bola len jedna sezóna (1977-1978) kedy Spurs a Arsenal neboli v rovnakej súťaži.

Fanúšikovia Arsenalu sú známy tým že oslavujú St. Totteringham's day. Je to deň kedy Tottenham už nemôže v tabuľke predbehnúť Arsenal.[121] Fanúšikovia Tottenhamu hovoria že 14. apríl je St. Hotspur day na počesť víťazstva Spurs 3-1 v semifinále Fa Cupu v roku 1991. Tento deň bol taktiež oslavovaný v roku 2010, keď Spurs porazili Gunners na domácom štadióne 2-1.[122]

Štatistiky a rekordy[upraviť | upraviť zdroj]

Oba celky sa stretli 177-krát. Arsenal vyhral 76-krát, Tottenham 54-krát a 47-krát sa zrodila remíza. Najvyššie víťazstvo si pripísal Arsenal 6. marca 1935 pri výhre na White Hart Line 6-0. Najlepším strelcom derby je Emmanuel Adebayor s 10 gólmi.[123] Zaujímavé je že hral za Arsenal, no dnes je hráčom Spurs. Najviac odohraných derby má na svojom konte David O'Leary a to konkrétne 35. Terry Dyson je zatiaľ jediným hráčom Tottenhamu ktorému sa podarilo streliť 3 góly pri výhre 4-3, 26. augusta 1961.[124] Na strane Arsenalu sú to Ted Drake (20. októbra 1934) a Alan Sunderland (23. decembra 1978).

Súčasná zostava[upraviť | upraviť zdroj]

Aktuálne k dátumu: 3. September 2014

# Pozícia Hráč
1 Poľsko B Wojciech Szczęsny
2 Francúzsko O Mathieu Debuchy
3 Anglicko O Kieran Gibbs
4 Nemecko O Per Mertesacker
6 Francúzsko O Laurent Koscielny
7 Česko Z Tomáš Rosický
8 Španielsko Z Mikel Arteta
9 Nemecko Ú Lukas Podolski
10 Anglicko Z Jack Wilshere
11 Nemecko Z Mesut Özil
12 Francúzsko Ú Olivier Giroud
13 Kolumbia B David Ospina
14 Anglicko Ú Theo Walcott
15 Anglicko Ú Alex Oxlade-Chamberlain
# Pozícia Hráč
16 Wales Z Aaron Ramsey
17 Čile Ú Alexis Sánchez
18 Španielsko O Nacho Monreal
19 Španielsko Z Santi Cazorla
20 Francúzsko Z Mathieu Flamini
21 Anglicko O Calum Chambers
22 Francúzsko Ú Yaya Sanogo
23 Anglicko Ú Danny Welbeck
24 Francúzsko Z Abou Diaby
26 Argentína B Emiliano Martinez
27 Nemecko Ú Serge Gnabry
28 Kostarika Ú Joel Campbell
34 Francúzsko Z Francis Coquelin
35 Nemecko Z Gedion Zelalem

Legenda: B - Brankár, O - Obranca, Z - Záložník, Ú - Útočník

Hráči na hosťovaní[upraviť | upraviť zdroj]

Aktuálne k dátumu: 3. September 2014

# Pozícia Hráč
25 Anglicko O Carl Jenkinson (na hosťovaní v tíme West Ham United do konca sezóny 2014/2015)
31 Japonsko Ú Ryo Miyaichi (na hosťovaní v tíme FC Twente do konca sezóny 2014/2015)
36 Anglicko Ú Benik Afobe (na hosťovaní v tíme MK Dons do konca sezóny 2014/2015)
48 Anglicko O Austin Lipman (na hosťovaní v tíme Boreham Wood do konca sezóny 2014/2015)
56 Španielsko Ú Jon Toral (na hosťovaní v tíme Brentford do konca sezóny 2014/2015)
58 Brazília Ú Wellington Silva (na hosťovaní v tíme UD Almeria do konca sezóny 2014/2015)

Trénerský personál[upraviť | upraviť zdroj]

Arsène Wenger mávajúci fanúšikom (2007).
Aktuálne k dátumu: 21. september 2014.[125]
Pozícia Meno
Hlavný tréner Francúzsko Arsène Wenger
Asistent hlavného trénera Anglicko Steve Bould
Tréner prvého týmu Bosna a Hercegovina Boro Primorac
Anglicko Neil Banfield
Tréner rezervného týmu Anglicko Terry Burton
Tréner dorastu Anglicko Pat Holland
Tréner brankárov Írsko Gerry Peyton
Kondičný tréner Anglicko Tony Colbert
Fyzioterapeut Anglicko Colin Lewin
Klubový lekár Írsko Gary O'Driscoll
Manažér pre dresy a výbavu Anglicko Vic Akers
Hlavný skaut Anglicko Steve Rowley

Tituly[upraviť | upraviť zdroj]

  • Premier league.pngTituly v lige. Titulov: 13.
    • 1931, 1933, 1934, 1935, 1938, 1948, 1953, 1971, 1989, 1991, 1998, 2002, 2004
  • FA Cup.pngFA Cupy: 11
    • 1930, 1936, 1950, 1971, 1979, 1993, 1998, 2002, 2003, 2005, 2014
  • CommunityShield.pngAnglický superpohár: 11+1 zdielaný
    • 1930, 1931, 1933, 1934, 1938, 1948, 1953, 1991 (zdielaný s Tottenham Hotspur), 1998, 1999, 2002, 2004, 2014
  • Trikrát "Double": 1971, 1998,
  • Víťazstvá v oboch domácich pohároch v jednom roku: 1993

Panoráma[upraviť | upraviť zdroj]

Panoráma z východnej tribúny na Emirates Stadium
Panoráma z východnej tribúny na Emirates Stadium
Panoráma z južnej tribúny na Emirates Stadium
Panoráma z južnej tribúny na Emirates Stadium

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. "Toto sú najhodnotnejšie futbalové kluby na svete" Plus 7 dní
  2. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. Londýn : Hamlyn, 2005. S. 21-22.
  3. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. Londýn : Hamlyn, 2005. S. 23.
  4. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. Londýn : Hamlyn, 2005. S. 23.
  5. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. Londýn : Hamlyn, 2005. S. 25.
  6. RUNDLE, Richard. Royal Arsenal [online]. Football Club History Database, [cit. 2012-03-19]. Dostupné online. (anglický)
  7. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. Londýn : Hamlyn, 2005. S. 26.
  8. RUNDLE, Richard. Royal Arsenal becomes Woolwich Arsenal [online]. Andy Kelly's Arsenal Resource Website, [cit. 2010-10-13]. Dostupné online. (anglický)
  9. ROPER, Alan. The Real Arsenal Story: In the Days of Gog. [s.l.] : Wherry, 2003. S. 106.
  10. RUNDLE, Richard. Woolwich Arsenal [online]. Football Club History Database, [cit. 2012-03-19]. Dostupné online. (anglický)
  11. SPURLING, Jon. O Slnku. [s.l.] : Mainstream, 2004. S. 28-29.
  12. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. [s.l.] : Hamlyn, 2005. S. 33.
  13. SPURLING, Jon. Rebels for the Cause: The Alternative History of Arsenal Football Clubl. [s.l.] : Mainstream, 2004. S. 34-37.
  14. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. [s.l.] : Hamlyn, 2005. S. 34.
  15. The Arsenal become Arsenal [online]. Making The Arsenal, [cit. 2010-10-13]. Dostupné online. (anglický)
  16. SOAR, Phil. Arsenal 1886–1986: The Official Centenary History of Arsenal Football Club. [s.l.] : Guild Publishing, 1986. S. 42.
  17. England 1914/15 [online]. RSSSF, [cit. 2005-05-03]. Dostupné online. (anglický)
  18. SPURLING, Jon. Rebels for the Cause: The Alternative History of Arsenal Football Club. [s.l.] : Mainstream, 2004. S. 40.
  19. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. [s.l.] : Hamlyn, 2005. S. 40.
  20. SPURLING, Jon. Rebels for the Cause: The Alternative History of Arsenal Football Club. [s.l.] : Mainstream, 2004. S. 46-48.
  21. INGLE, Sean. Did Bobby Moore win the US League with West Ham? [online]. Londýn : Guardian Unlimited, 2002-9-19, [cit. 2007-05-02]. Dostupné online. (anglický)
  22. England 1923/24 [online]. RSSSF, [cit. 2007-05-02]. Dostupné online. (anglický)
  23. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. [s.l.] : Hamlyn, 2005. S. 43.
  24. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. [s.l.] : Hamlyn, 2005. S. 18.
  25. London Underground and Arsenal present The Final Salute to Highbury [online]. Transport for London, [cit. 2012-03-19]. Dostupné online. (anglický)
  26. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. [s.l.] : Hamlyn, 2005. S. 45.
  27. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. [s.l.] : Hamlyn, 2005. S. 46-47.
  28. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. [s.l.] : Hamlyn, 2005. S. 16-17.
  29. RUNDLE, Richard. Arsenal [online]. Football Club History Database, [cit. 2012-03-19]. Dostupné online. (anglický)
  30. Classic Cup Finals [online]. The Football Association, [cit. 2012-03-19]. Dostupné online. (anglický)
  31. Wales On Air – The 1927 FA Cup [online]. BBC Wales, [cit. 2007-05-03]. Dostupné online. (anglický)
  32. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. [s.l.] : Hamlyn, 2005. S. 66.
  33. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. [s.l.] : Hamlyn, 2005. S. 66.
  34. GILLATT, Peter. Blackpool FC on This Day: History, Facts and Figures from Every Day of the Year. [s.l.] : Pitch Publishing Ltd, 2009.
  35. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. [s.l.] : Hamlyn, 2005. S. 57.
  36. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. [s.l.] : Hamlyn, 2005. S. 60.
  37. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. [s.l.] : Hamlyn, 2005. S. 63.
  38. Third Round upsets [online]. The Football Association, 2006-1-5. Dostupné online. (anglický)
  39. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. [s.l.] : Hamlyn, 2005. S. 64.
  40. England 1934/35 [online]. RSSSF, [cit. 2007-05-03]. Dostupné online. (anglický)
  41. Club Records [online]. Arsenal.com, [cit. 2007-05-03]. Dostupné online. (anglický)
  42. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. [s.l.] : Hamlyn, 2005. S. 87.
  43. ArseWeb on... Wartime Arsenal [online]. Arseweb, [cit. 2007-05-02]. Dostupné online. (anglický)
  44. ROLLIN, Jack. Soccer At War 1935–45. [s.l.] : Headline, 2005. S. 75-77.
  45. SPURLING, Jon. Rebels for the Cause: The Alternative History of Arsenal Football Club. [s.l.] : Mainstream, 2004. S. 72.
  46. SPURLING, Jon. Rebels for the Cause: The Alternative History of Arsenal Football Club. [s.l.] : Mainstream, 2004. S. 77.
  47. SPURLING, Jon. Rebels for the Cause: The Alternative History of Arsenal Football Club. [s.l.] : Mainstream, 2004. S. 74-76.
  48. RIPPON, Anton. Gas Masks for Goal Posts: Football in Britain During the Second World War. [s.l.] : Sutton, 2007.
  49. Season 1947–48 [online]. RSSSF, [cit. 2007-05-14]. Dostupné online. (anglický)
  50. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. [s.l.] : Hamlyn, 2005. S. 92-93.
  51. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. [s.l.] : Hamlyn, 2005. S. 98.
  52. Season 1951–52 [online]. RSSSF, [cit. 2007-05-04]. Dostupné online. (anglický)
  53. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. [s.l.] : Hamlyn, 2005. S. 99.
  54. Season 1952–53 [online]. RSSSF, [cit. 2007-05-04]. Dostupné online. (anglický)
  55. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. [s.l.] : Hamlyn, 2005. S. 100.
  56. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. [s.l.] : Hamlyn, 2005. S. 103.
  57. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. [s.l.] : Hamlyn, 2005. S. 105.
  58. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. [s.l.] : Hamlyn, 2005. S. 106.
  59. Inter-Cities Fairs Cup 1969-70 [online]. RSSSF, [cit. 2007-09-08]. Dostupné online. (anglický)
  60. 1971 – King George of Wembley [online]. BBC Sport, 2001-5-10, [cit. 2007-09-07]. Dostupné online. (anglický)
  61. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. [s.l.] : Hamlyn, 2005. S. 123.
  62. SPURLING, Jon. Rebels for the Cause: The Alternative History of Arsenal Football Club. [s.l.] : Mainstream, 2004. S. 133-151.
  63. SOAR, Phil. The Official Illustrated History of Arsenal. [s.l.] : Hamlyn, 2005. S. 134.
  64. Arsenal blog GoonerNow [online]. . Dostupné online. (anglický)
  65. COLLINS, Roy. Rune Hauge, international man of mystery [online]. Londýn : The Guardian, 2000-3-18, [cit. 2006-06-27]. Dostupné online. (anglický)
  66. Wenger writes off title hopes [online]. SkySports.com, [cit. 2006-11-27]. Dostupné online. (anglický)
  67. 28 Unbeaten: Top men and magic moments [online]. Arsenal.com, 2007-11-28, [cit. 2007-11-28]. Dostupné online. (anglický)
  68. Arsenal's title dreams and pretty patterns were simply torn apart [online]. guardian.co.uk, 2009-11-30, [cit. 2010-03-25]. Dostupné online. (anglický)
  69. Stoke City 1–3 Arsenal Match Report [online]. Arsenal.com, 2010-2-27, [cit. 2010-03-25]. Dostupné online. (anglický)
  70. Birmingham City 2–2 Arsenal [online]. guardian.co.uk, 2008-2-23, [cit. 2010-03-25]. Dostupné online. (anglický)
  71. Gallas tantrum shows that Arsenal are feeling the pressure [online]. soccerlens.com, 2008-2-24, [cit. 2010-03-25]. Dostupné online. (anglický)
  72. FC Porto 2-Arsenal 1 [online]. Arsenal.com, 2010-2-17, [cit. 2010-03-25]. Dostupné online. (anglický)
  73. Arsenal striker Nicklas Bendtner able to enjoy last laugh after hat-trick against Porto [online]. telegraph.co.uk, 2010-3-11, [cit. 2010-03-25]. Dostupné online. (anglicky)
  74. Vermaelen – Bendtner came back brilliantly [online]. arsenal.com, 2010-3-9, [cit. 2010-03-25]. Dostupné online. (anglický)
  75. Arsenal face Barcelona in Champions League [online]. arsenal.com, 2010-3-9, [cit. 2010-03-25]. Dostupné online. (anglický)
  76. Arsenal 4–0 Fulham [online]. BBC News, 2010-5-9, [cit. 2010-05-25]. Dostupné online. (anglický)
  77. BBC News, 2010-8-30, [cit. 2010-08-30]. Dostupné online. (anglický)
  78. Arsenal sign Yaya... no, not that one! Wenger brings in French striker Sanogo from Auxerre [online]. dailymail.co.uk, [cit. 2013-07-01]. Dostupné online. (anglický)
  79. Mesut Ozil signs for Arsenal in a £42.5m transfer deal from Real Madrid [online]. theguardian.co.uk, [cit. 2013-09-03]. Dostupné online. (anglický)
  80. Arsenal win FA Cup final after 3-2 win over Hull City – as it happened [online]. theguardian.co.uk, [cit. 2014-05-17]. Dostupné online. (anglický)
  81. Arsenal confirm the signing of Alexis Sánchez from Barcelona [online]. theguadrian.co.uk, [cit. 2014-07-10]. Dostupné online. (anglický)
  82. Arsenal outgun Manchester City to seal Community Shield triumph [online]. theguardian.co.uk, [cit. 2014-07-12]. Dostupné online. (anglický)
  83. Arsenal sign the Manchester United forward Danny Welbeck for £16m [online]. theguardian.co.uk, [cit. 2014-09-02]. Dostupné online. (anglický)
  84. The Crest [online]. Arsenal F.C, [cit. 2008-08-11]. Dostupné online. (anglický)
  85. FREE, Dominic. Arsenal v. Reed in the Court of Appeal [online]. Michael Simkins LLP, [cit. 2008-08-11]. Dostupné online. (anglický)
  86. Arsenal go for a makeover [online]. BBC Sport, 2004-2-1, [cit. 2008-08-11]. Dostupné online. (anglický)
  87. Crestfallen [online]. Arsenal Independent Supporters' Association, [cit. 2008-08-11]. Dostupné online. (anglický)
  88. The Arsenal shirt badge [online]. Arsenal F.C, [cit. 2010-01-24]. Dostupné online. (anglický)
  89. The Art Deco crest [online]. Arsenal F.C, [cit. 2010-01-24]. Dostupné online. (anglický)
  90. 125th anniversary crest [online]. Arsenal F.C., [cit. 2011-05-01]. Dostupné online. (anglický)
  91. The Arsenal home kit [online]. Arsenal F.C, [cit. 2012-10-28]. Dostupné online. (anglický)
  92. Arsenal [online]. D & M Moor, [cit. 2006-12-08]. Dostupné online. (anglický)
  93. Logo Dreamcast sa nachádzalo na prvom a treťom drese, znak Sega na druhom.
  94. Arsenal Change Kits [online]. D & M Moor, [cit. 2009-11-27]. Dostupné online. (anglický)
  95. Club Charter [online]. Arsenal F.C., [cit. 2009-10-23]. Dostupné online. (anglický)
  96. INGLIS, Simon. Football Grounds of Britain. [s.l.] : CollinsWillow, 1985. S. 16-17.
  97. Suspension of the Plumstead Ground. [s.l.] : The Times, 1895. S. 6.
  98. A Conservation Plan for Highbury Stadium, London [online]. Islington Council, [cit. 2008-08-11]. Dostupné online. (anglický)
  99. Highbury [online]. Arsenal F.C. Dostupné online. (anglický)
  100. Arsenal get Wembley go-ahead [online]. BBC Sport, 1998-7-24, [cit. 2008-08-11]. Dostupné online. (anglický)
  101. GARNER, Clare. Arsenal consider leaving hallowed marble halls [online]. The Independent, 1997-8-18, [cit. 2009-10-23]. Dostupné online. (anglický)
  102. Arsenal unveil new stadium plans [online]. BBC Sport, 2000-11-7, [cit. 2008-08-11]. Dostupné online. (anglický)
  103. Arsenal stadium delay [online]. BBC Sport, 2003-4-16, [cit. 2008-08-11]. Dostupné online. (anglický)
  104. DAWES, Brian. The 'E' Word [online]. Footymad, [cit. 2008-08-11]. Dostupné online. (anglický)
  105. RIACH, James. Arsenal's new Emirates sponsorship deal to fund transfers and salaries [online]. The Guardian, 2012-11-23, [cit. 2012-12-17]. Dostupné online. (anglický)
  106. Emirates Stadium stands to be re-named [online]. Arsenal F.C., 2010-7-19, [cit. 2013-03-07]. Emirates Stadium stands to be re-named Dostupné online. (anglický)
  107. HOWARTH, Anita. Arsenal FC scores Green Belt training centre [online]. Londýn : EGi News, [cit. 1998-07-10]. Dostupné online. (anglický)
  108. The UCL Sports Ground [online]. Google Maps, [cit. 2014-04-25]. Dostupné online. (anglický)
  109. TAYLOR, David. Arsenal gets a complex. [s.l.] : Emap, 1999. S. 20.
  110. KEMPSTER, Tony. Attendances 2007/08 [online]. [Cit. 2008-08-11]. Dostupné online. (anglický)
  111. All Time League Attendance Records [online]. NUFC.com, [cit. 2008-08-11]. Dostupné online. (anglický)
  112. German Bundesliga Stats: Team Attendance – 2010–11 [online]. ESPNsoccernet. Dostupné online. (anglický)
  113. Camp Nou: Average attendance 79,390 [online]. Arxiu.fcbarcelona.cat, 2011-5-17, [cit. 2012-08-13]. Dostupné online. (španielský)
  114. Barclays Premier League Stats: Team Attendance – 2010–11 [online]. ESPNsoccernet. Dostupné online. (anglický)
  115. Spanish La Liga Stats: Team Attendance – 2010–11 [online]. ESPNsoccernet. Dostupné online. (anglický)
  116. Ľudia [online]. Facebook.com. Dostupné online. (anglický)
  117. MAGOWAN, Alistair. Arsenal 1-0 Tottenham [online]. BBC Sport, [cit. 2013-09-01]. Dostupné online.
  118. Tottenham Hotspur in Friendly Matches - Season 1887–1888 [online]. Topspurs, [cit. 2006-12-20]. Dostupné online. (anglický)
  119. Records against Tottenham [online]. Arsenal.com, [cit. 2006-12-20]. Dostupné online. (anglický)
  120. DUGGAN, Jim. Season 1914–1915 [online]. Topspurs, [cit. 2007-01-05]. Dostupné online. (anglický)
  121. Last Day of the Premier League Season [online]. Daily Mirror, [cit. 2010-05-09]. Dostupné online. (anglický)
  122. LIEW, Jonathan. Tottenham v Arsenal: as it happened [online]. Londýn : The Daily Telegraph, [cit. 2010-04-14]. Dostupné online. (anglický)
  123. The North London Derby [online]. Arseweb, [cit. 2006-03-12]. Dostupné online. (anglický)
  124. Full results history of Spurs v Arsenal [online]. [Cit. 2008-06-27]. Dostupné online. (anglický)
  125. First Team Coaching Staff [online]. Arsenal F.C, [cit. 2012-05-30]. Dostupné online. (anglický)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]