Arumunčina
| arumunčina (limba armãneascã, limba vlãsheascã) | |
| Štáty | Grécko, Severné Macedónsko, Albánsko, Bosna a Hercegovina, Srbsko, Bulharsko, Rumunsko, Turecko |
|---|---|
| Región | Balkánsky polostrov |
| Počet hovoriacich | 115 000 až 700 000 |
| Klasifikácia | indoeurópske jazyky |
| Písmo | latinka |
| Jazykové kódy | |
| ISO 639-2 | rup |
| ISO 639-3 | rup |
| Wikipédia | |
| Adresa | roa-rup.wikipedia.org |
| Pozri aj: Jazyk – Zoznam jazykov | |
| Základné frázy jazyka Arumunčina | |
| Áno | Ie |
|---|---|
| Nie | Nu |
| Možno | ? |
| Ahoj | Bunã dzua! |
| Dovidenia | S-nã videmu cu ghine! |
| Ďakujem | Haristo |
| Prepáčte | Inj yini rãu |
| Hovoríš po arumunsky? | Zburats armãneasce? |
| Ľúbim Ťa | Ti voi |
| Všeobecná deklarácia ľudských práv | |
| „Tuti iatsãli umineshtsã s-fac liberi shi egali la nãmuzea shi-ndrepturli. Eali suntu hãrziti cu fichiri shi sinidisi shi lipseashti un cu alantu sh-si poartã tu duhlu-a frãtsãljiljei.“ | |
Arumunčina (zriedkavo: aromunčina[1], staršie: makedorumunčina, macedorumunčina, cincarčina, po arumunsky aromãn/armîn /(limba) armãneascã/(limba) aromãna/armăneaşte, mac. влашки јазик - vlaški jazik, srb. cincarski jezik[2]) je jazyk resp. dialekt Arumunov. Používa sa najmä v Grécku, Severnom Macedónsku, Albánsku a Srbsku.
Pôvod arumunčiny/Arumunov[upraviť | upraviť zdroj]
Existujú dve teórie (presnešie: tézy) o pôvode arumunčiny: Podľa autochtónnej teórie (pochádzajúcej pôvodne z Grécka z roku 1909) sú Arumuni potomkovia (vplyvu) rímskych strážnikov a úradníkov činných najmä pri Via Egnatia. Je nepravdepodobné, že je táto teória správna, pretože 1. neexistujú doklady o väčšej či trvalejšej prítomnosti spomínaných Rimanov v spomínanej oblasti, 2- v danej oblasti by v danom čase museli prevládnuť grécke jazykové vplyvy na vplyvmi rímskymi, 3. pre všetky miestne názvy sídiel platí, že ich pôvodne slovanské názvy boli neskôr zmenené na arumunské, z čoho vyplýva, že sa sem Arumuni prisťahovali najskôr v 6. storočí (t.j. až po príchode Slovanov).[3]
Podľa neautochtónnej teórie Arumuni prišli do Grécka niekde zo severu niekedy medzi 6. a 10. storočím a išlo o odnož starých Rumunov. Nie je isté, odkiaľ presne prišli (čo súvisí aj so spornosťou pôvodu Rumunov), ale asi prišli z južného Srbska (dokladajú to miestne historické geografické názvy) a zrejme sa presídlili pod tlakom prichádzajúcich Slovanov a/alebo (v 10. storočí) pod tlakom expandujúcich starých Maďarov.[3][2]
Existuje aj teória, podľa ktorej južnejšia časť Arumunov je autochtónna (ide o miestne romanizované obyvateľstvo, aj keď sa počas sťahovania národov mierne presunulo, a to z nížin do susedných hôr), kým iná časť vznikla ústupom romanizovaného obyvateľstva počas sťahovania národov z územia medzi Rodopami a Dunajom smerom na juh a západ.[4] V Albánsku Arumunov vnímajú ako romanizovanú skupinu rovnakého, t.j. thráckeho, etnického pôvodu ako Albánci.[5]
Klasifikácia[upraviť | upraviť zdroj]
Podľa jednej časti bádateľov je arumunčina samostatný románsky jazyk (spravidla zaraďovaný do podskupiny tzv. rumunských jazykov, nazývaných aj východorománske jazyky v užšom zmysle či dákorománske jazyky), podľa inej časti bádateľov ide o dialekt (nárečie) rumunčiny[2][6][7][8]. Ani samotní Arumuni sa nevedia rozhodnúť.[9]
Vzťah k príbuzným jazykom[upraviť | upraviť zdroj]
Hoci rumunskí vedci Arumunov pokladajú len za podskupinu Rumunov, rozdiely medzi arumunčinou a rumunčinou sú také veľké, že Rumuni Arumunom nerozumejú (pokiaľ hovoria nárečím a nie jazykom vzdelancov, ovplyvneným rumunčinou).[2] Rozdiely medzi rumunčinou a arumunčinou sú najmä v slovnej zásobe. Arumunčina má oveľa menej slovanských a oveľa viac gréckych slov.[10] V oblasti gramatiky (morfológie a syntaxe) však zhody medzi rumunčinou a arumunčinou prevažujú nad rozdielmi.[11]
Základná slovná zásoba arumunčiny je latinská (románska), asi 30 % slovnej zásoby sú grécke slová, menej je výpožičiek z turečtiny (čiastočne sprostredkovane cez gréčtinu) a albánčiny. Časť tvorí tzv. spoločná karpatská slovná zásoba všetkých juhobalkánskych pastierov.[12]
Gramaticky je arumunčina, okrem vplyvov latinčiny, typický zástupca balkánskeho jazykového zväzu. Preto napríklad má postponovaný určitý člen (konkrétne: -lu , -le, -a, -ea), nemá neurčitok slovesa, nadmerne používa konjunktív a podobne. Okrem toho arumunčina vykazuje mnohé gramatické prvky gréčtiny, napr. v koncovkách množného čísla.[13]
Miera oficiálnosti[upraviť | upraviť zdroj]
V Grécku je Arumunov najviac (asi 150 000, možno ale oveľa viac). Rýchlo sa asimilujú. Jazyk sa nepoužíva ani v školách, ani v kostoloch, ani na úradoch.[14] Jedinú výnimku pokiaľ ide o školy tvorí jeden kurz arumunčiny na Solúnskej univerzite.[15]
V Albánsku žije druhá najpočetnejšia komunita Arumunov (asi 100 000 osôb, národné povedomie má ale už len možno 10 000 z nich). Arumunčina sa vyučuje na prvom stupni škôl[16], v jednej škôlke a existuje cirkev a arumunskou liturgiou.[5]
V Macedónsku si na niektorých školách (v mestách, ako Skopje, Bitola, Štip a Kruševo) možno zvoliť arumunčinu ako vyučovací predmet a na súdoch môžu svedkovia vypovedať v arumunčine. V meste Kruševo je arumunčina druhým oficiálnym úradným jazykom po macedónčine, napriek tomu, že tu Arumunov žije asi len 10 %.[10]
V Bulharsku sa arumunčina vyučuje na Rumunskom gymnáziu v Sofii.[16]
Písmo[upraviť | upraviť zdroj]
V závislosti od používaného písma sa Arumuni delia na tzv. Panhelénov (t.j. grécki Arumuni), ktorí používajú grécke písmo, a Superrománov (t.j. všetci ostatní Arumuni), ktorí používajú latinku.[2]
Dialekty/nárečia[upraviť | upraviť zdroj]
Rozoznávame tieto nárečia/dialekty[17]:
- južný dialekt (Grécko):
- severný dialekt
- gramosténske nárečie (v pohorí Gram(m)os)
- faršerocké nárečie (Albánsko)
- moskopolenské nárečie (Albánsko)
- gábruvské nárečie (Albánsko)
- musekiarske nárečie (Albánsko)
- ochridské nárečie (Severné Macedónsko)
- bitolské nárečie (Severné Macedónsko)
- makedónske nárečie (Grécko)
- pirinské nárečie (Bulharsko)
Existuje veľa iných spôsob rozdelenie arumunských dialektov.[18]
Ukážky jazyka[10][upraviť | upraviť zdroj]
Gramosténske nárečie (Otčenáš):
- Tatã a nostru, tsi eshci tu tserl,
- s'ayiseascã numa a Ta,
- s'yinã amirãriľa a Ta,
- si facã vreare a Ta,
- cum tu tserl, ashi sh'pisti locl.
- Pãnea a nostrã atsea di cathi dzuã dã-nã-u sh'azã
- shi ľartã-nã amãrtiile a noastre
- ashi cum ľi ľirtãm sh'noi a amãrtoshlor a noshci.
- Shi nu nã du la pirazmo,
- ala aveagľi-nã di atsel arãul.
- Cã a Ta easte Amirãriľa shi putearea
- a Tatãlui shi Hillui shi a Ayului Spirit,
- tora, totãna sh'tu eta a etilor.
- Amen.
Faršerocké nárečie (Otčenáš):
- Tatã a nostu tsi eshti tu tser,
- si ayisiascã numa a Ta,
- s’yinã amirãria a Ta,
- si facã vrearea a Ta,
- cum tu tser, ashe sh’pisti loc.
- Penia a noste, atsa di cathi dzue, de-ni-u sh’aze,
- sh’ľartã-ni amartiili a nosti,
- ashe cum li ľãrtem sh’noi a amãrtoľor a noci,
- sh’nu ni du la pirazmo,
- ma viagľã-ni di atsel rãu.
- C a Ta esti amirãria ľ’puteria,
- a Tatãlui shi Hiľalui shi a Ayiului Spirit,
- tora,totãna sh’tu eta a etillor.
- Amin.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ GRAMELOVÁ, Lucie, at al. Arumunština. Praha : Jaroslav Gramel, 2012. 138 s. Dostupné online. ISBN 978-80-904744-4-4. S. 47 dole.
- ↑ a b c d e MRUŠKOVIČ, Viliam. Európa jazykov a národov na prahu tretieho tisícročia. Martin : Matica slovenská, 2008. 517 s. ISBN 978-80-7090-858-7. S. 226.
- ↑ a b Lexikon der romanistischen Linguistik. Teil: Bd. 3. Die einzelnen romanischen Sprachen und Sprachgebiete von der Renaissance bis zur Gegenwart: Rumänisch, Dalmatisch/Istroromanisch, Friaulisch, Ladinisch, Bündnerromanisch. Tübingen : Max Niemeyer, 1989. ISBN 3-484-50250-9. s. 423-424.
- ↑ GRAMELOVÁ, Lucie, at al. Arumunština. Praha : Jaroslav Gramel, 2012. 138 s. Dostupné online. ISBN 978-80-904744-4-4. S. 9.
- ↑ a b GRAMELOVÁ, Lucie, at al. Arumunština. Praha : Jaroslav Gramel, 2012. 138 s. Dostupné online. ISBN 978-80-904744-4-4. S. 15.
- ↑ http://www.britannica.com/topic/Romanian-language
- ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2015-07-25]. Dostupné online. Archivované 2016-03-04 z originálu.
- ↑ KRUPA, Viktor; GENZOR, Jozef. Jazyky sveta v priestore a čase. 2. dopl. a preprac. vyd. Bratislava : Veda, 1996. 356 s. ISBN 80-224-0459-4. S. 104-105, 110.
- ↑ GRAMELOVÁ, Lucie, at al. Arumunština. Praha : Jaroslav Gramel, 2012. 138 s. Dostupné online. ISBN 978-80-904744-4-4. S. 65, 66.
- ↑ a b c en wiki
- ↑ Lexikon der romanistischen Linguistik. Teil: Bd. 3. Die einzelnen romanischen Sprachen und Sprachgebiete von der Renaissance bis zur Gegenwart: Rumänisch, Dalmatisch/Istroromanisch, Friaulisch, Ladinisch, Bündnerromanisch. Tübingen : Max Niemeyer, 1989. ISBN 3-484-50250-9. s. 429.
- ↑ GRAMELOVÁ, Lucie, at al. Arumunština. Praha : Jaroslav Gramel, 2012. 138 s. Dostupné online. ISBN 978-80-904744-4-4. S. 61, 62.
- ↑ GRAMELOVÁ, Lucie, at al. Arumunština. Praha : Jaroslav Gramel, 2012. 138 s. Dostupné online. ISBN 978-80-904744-4-4. S. 48.
- ↑ MRUŠKOVIČ, Viliam. Európa jazykov a národov na prahu tretieho tisícročia. Martin : Matica slovenská, 2008. 517 s. ISBN 978-80-7090-858-7. S. 227.
- ↑ https://www.ethnologue.com/language/rup
- ↑ a b MRUŠKOVIČ, Viliam. Európa jazykov a národov na prahu tretieho tisícročia. Martin : Matica slovenská, 2008. 517 s. ISBN 978-80-7090-858-7. S. 228.
- ↑ MRUŠKOVIČ, Viliam. Európa jazykov a národov na prahu tretieho tisícročia. Martin : Matica slovenská, 2008. 517 s. ISBN 978-80-7090-858-7. S. 226-227.
- ↑ Lexikon der romanistischen Linguistik. Teil: Bd. 3. Die einzelnen romanischen Sprachen und Sprachgebiete von der Renaissance bis zur Gegenwart: Rumänisch, Dalmatisch/Istroromanisch, Friaulisch, Ladinisch, Bündnerromanisch. Tübingen : Max Niemeyer, 1989. ISBN 3-484-50250-9. s. 431.
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
- GRAMELOVÁ, Lucie, at al. Arumunština. Praha : Jaroslav Gramel, 2012. 138 s. Dostupné online. ISBN 978-80-904744-4-4.
- http://wwwg.uni-klu.ac.at/eeo/Aromunisch.pdf Archivované 2016-03-04 na Wayback Machine