Aténska charta

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Aténska Charta je súborom zásad pre výstavbu miest, tak ako ich poznáme dnes.

Jej hlavnou myšlienkou bolo objavovanie a utváranie mestského priestoru. Myšlienka utvárania mesta ako funkčného celku sa prvýkrát výraznejšie objavuje a prejednáva v prvotnom teoretickom období tvorby architekta Tony Garniera, ktorý bol vyzvaný vrchným urbanistom mesta Lyon Edouardom Herriotom, aby na začiatku zostrojil plán jedného priemyselného mesta, združeného z normovaných stavieb a založil princíp striktného funkčného rozdelenia jednotlivých mestských priestranstiev.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Na Aténskej charte sa podieľal spolok architektov, ktorý sa združovali v organizácii CIAM (Congres internationaux d'architecture moderne – Medzinárodný kongres modernej architektúry), ktorý vznikol v roku 1928. Spolok vydržal až do svojho rozpadu v roku 1969, keď jeho hlavnými prejednávanými skutočnosťami bol praktický urbanizmus na celom svete.

CIAM spájal architektov, ktorý mali svoje vlastné predstavy zasvätené jednej myšlienke – nadväzovať na mestskú urbanistickú štruktúru, zdôrazňujúci myšlienku hľadania výtvarnej avantgardy, kubizmu, aj podstatu závažnosti nových techník.

Boli v ňom architekti z NemeckaMies van der Rohe a Walter Gropius, ktorí v roku 1919 zakladali Bauhaus, ktorého súčasťou bol aj ďalší člen, nemecký urbanista Ludwig Hilberseimer (ten mal hlavnú zodpovednosť za revitalizáciu centra Detroitu v USA). Ďalej tu boli Holanďania Cornelius van Eesteren, Jacob Oud, Gerrit Rietveld, Švajčiar Le Corbusier (vlastným menom Charles Edouard Jeanneret-Gris), Belgičan Victor Bourgeois, Brazílčan Lúcio Costa (ten oveľa neskôr za spolupráce s architektom Oscarom Niemeyerom vyhráva konkurz na urbanistické riešenie nového brazílskeho hlavného mesta Brasília), Španiel Jose Luis Sert a Mojsej Ginzburg zo sovietskeho zväzu aj so skupinou konštruktivistických architektov.

Z ich prvej teoretickej práce vznikol terajší najvýznamnejší dokument – Aténska Charta, hromadne spísaná na lodi Patris II v Stredozemnom mori, plávajúcej z Marseille do Atén. Tento dohovor prevažne vychádzal z téz Le Corbusiera, ktorý ho v roku 1941 prepracoval a roku 1943 ho anonymne vydal pod názvom La Charte D’Athénes. Dokument vyzdvihoval štyri základné funkcie mesta: bývanie, prácu, voľný čas a dopravu.

Ustanovenia a fakty[upraviť | upraviť zdroj]

Vzťahujúce sa na rok 1931

  • väčšina miest dneška ponúka obrázok chaosu: mestá nijako nespĺňajú svoj údel, aby vyhovovali základným biologickým psychologickým potrebám jeho obyvateľstva
  • kolaps v ére strojov by vyvolal ohromný zmätok v ľudskom správaní… Ich správaní v obytných zónach, podnikoch. V úžasnej mechanickej rýchlosti pri koncentrácii mestského obyvateľstva by nastal brutálny vývin bez nejakých historických súvislostí…
  • dimenzovanie všetkých prostriedkov urbanistického zariadenia sa nemôže odohrávať v inom ako ľudskom merítku
  • význam súkromný bude podriadený spoločenskému významu
  • podrobné nákresy sledujúce príkazy mestských urbanistov by mohli zastaviť pribúdanie prekážok v doprave
  • predošlé nariadenia zostávali v platnosti až kým nezačalo dochádzať k neustálym problémom medzi chodcami a inými dopravnými prostriedkami. Boli koncipované široké ulice, aby zabezpečovali priehľady na významné pamätníky a budovy
  • stavebná čiara niektorých tradičných obydlí na okraji ulice nezaisťuje dostatočné preslnenie jednotlivých bytových jednotiek
  • má byť stanovený minimálny čas preslnenia jedného bytu
  • majú byť zakázané zdĺhavé dopravné spojenia pozdĺž obydlí
  • stavby majú byť chránené vo svojej celistvosti (samostatné stavby aj celé komplexy)
  • pri rozpade historických pamiatok bude vynaložené maximálne úsilie o náhradu niečím novým
  • použitie historických stavebných slohov pod zámienkou estetičnosti pri výstavbe má neblahé dôsledky
  • dodržiavanie týchto faktov nebude tolerovať využívanie žiadnych historicky podobných tvarov
  • základným významom urbanizmu sú jeho štyri základné funkcie- obytná, pracovná, rekreačná a dopravná - zadefinované ako funkčné zónovanie
  • územné rozplánovanie všetkých stavebných štruktúr pridelených k štyrom funkciám sú podriadené vzájomnej komplexnosti
  • nové druhy musia jednoznačne zahŕňať materské školy, školy, spoločenské centrá a centrá voľného času tak, aby boli vnútorne pripojené k obydliam
  • urbanizmus je trojrozmerný, nielen dvojrozmerný. V priestore môže vzniknúť element určujúci veličinu modernej doprave, ako aj rekreácii. A samozrejme tu musia byť aj dostatočné voľné priestory
  • stavby musia byť dostatočne priestorovo odsadené aby bola všade dodržaná volnosť
  • križovanie frekventovaných dopravných ťahov musí byť regulované
  • ulice budú rozdeľované podľa ich určenia- obytné, prechodné, prejazdné, hlavné
  • chodec má možnosť využívať aj iné ako automobilové trasy

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]