Autizmus (uzavretosť)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Autizmus
Autism-stacking-cans edit.jpg
Autistické dieťa
Klasifikácia
MKCH-10 F84 Prenikavé poruchy vývinu (odkaz)

Star of life3.svg Pozri aj Medicínsky portál

Autizmus (z gréckeho autós = sám) je pervazívna vývojová porucha, ktorú charakterizujú deficity v oblasti komunikácie, sociálnej interakcie a predstavivosti. Postihnutie v oblasti komunikácie zahŕňa problémy porozumieť reči druhých a udržiavať zmysluplnú konverzáciu. Deficit v komunikácii je hlboko spojený s problémami pri vytváraní vzťahov - osoby s autizmom majú problémy udržiavať funkčnú komunikáciu s ostatnými, a teda majú veľmi obmedzené možnosti vytvárať vzťahy. Kvôli chýbajúcej predstavivosti sa jednotlivci s autizmom venujú limitovanému množstvu stereotypných činností.

Klasifikácia[upraviť | upraviť zdroj]

  • F84: Pervazívne vývojové poruchy

Komunikácia a reč[upraviť | upraviť zdroj]

V oblasti reči sa odchýlky od normálneho vývoja u detí s autizmom niekedy objavia už v štádiu žvatlania. U detí s autizmom môže toto štádium úplne chýbať. Objaviť sa môžu aj iné nápadnosti - žvatlanie dieťaťa je monotónne alebo nie je využívané ku komunikačným účelom. Deti s autizmom v tomto období vývoja často nereagujú na meno alebo na hlasy rodičov, hoci postrehnú drobné zvuky v okolí. Dieťa s autizmom si nedokáže z množiny podnetov vybrať tie, ktoré sú relevantné - nechápe, že hlasy rodičov sú dôležitejšie ako ruchy prostredia.[1]

U bežných detí sa po druhom roku rozvíja funkčná reč, deti s autizmom sa v tomto ohľade značne odlišujú od normálneho vývoja. Niektoré autistické deti si oslovia niekoľko špecifických slov (napríklad hasiči, záchranka), po určitej dobe ich však prestanú používať, pretože nerozumejú významu komunikácie. Približne polovica detí s autizmom si nikdy neosvojí funkčný jazyk. [2]

Reč detí s autizmom je často echolalická: na otázku odpovedajú zopakovaním otázky. Napríklad na otázku "Máš hlad?" dieťa s autizmom odpovie "Máš hlad." Dieťa s autizmom pochopí, že veta "Máš hlad." je spojená s jedlom, a preto sa potravy začne dožadovať touto vetou. U osôb s autizmom sa vyskytuje aj palilália, teda opakovanie vlastných alebo cudzích viet bez zrejmého dôvodu.[3]

Deti s autizmom môžu mať pomerne rozsiahlu slovnú zásobu, tieto slová sa však často doslova naučili naspamäť a nedokážu ich funkčne používať. Peter Vermuelen ukazuje, že deti s autizmom majú problém porozumieť významu reči. Mechanicky si spájajú jednotlivé slová s významom a nechápu, že sa význam slova môže meniť podľa kontextu. Vermuelen to demonštruje na príklade autistického chlapca, ktorý si slovo "pláž" spájal s výletom na pláž. Ak však matka použila slovo "pláž" v odlišnom kontexte, cítil sa zmätený. V jeho svete počuť slovo "pláž" znamenalo ísť na pláž.[4]

Jednotlivci s autizmom majú problémy s využívaním zámen. Je pre nich náročné pochopiť, že slovo "ja" sa môže vzťahovať ku komukoľvek, kto o sebe rozpráva. Keďže ľudia ich oslovujú zámenom "ty", niektorí jedinci s autizmom sa domnievajú, že "ty" sa vždy vzťahuje k ich osobe a začnú sami seba nazývať "ty". Zámeno "ja" potom používajú vo význame "ty". [5]

Sociálna interakcia[upraviť | upraviť zdroj]

Pre autizmus je charakteristický nedostatok vzájomnosti vo vzťahu k iným - pre ľudí s autizmom je náročné vžiť sa do pocitov, predstáv a myšlienok ostatných ľudí. Prežíva predsudok, že všetci jednotlivci s autizmom sa vyhýbajú kontaktu s ostatnými. Toto tvrdenie vyplýva z nepochopenia podstaty autizmu - mnohé deti i dospelí s autizmom majú záujem o kontakt s ostatnými, špecifiká ich postihnutia im však nedovoľujú nadviazať vzťahy primerané ich vývojovej úrovni. Podľa prevládajúceho správania rozlišujeme päť typov sociálneho správania u ľudí s autizmom alebo inou pervazívnou vývojovou poruchou (atypický autizmus, Aspergerov syndróm):

  1. osamelý
  2. pasívny
  3. aktívny, ale zvláštny
  4. formálny a afektovaný
  5. zmiešaný a zvláštny.[6]

Jednotlivci, ktorí zodpovedajú popisu osamelého typu, nemajú záujem o fyzický kontakt, nestoja o dotyky ani maznanie. Nevyhľadávajú spoločnosť rovesníkov, neprejavujú záujem o spoločnú hru s ostatnými deťmi, sťahujú sa do ústrania. Nekomunikujú, nevenujú pozornosť svojmu okoliu. Vyhýbajú sa očnému kontaktu alebo ho nadväzujú bez komunikačného zámeru. Chýba schopnosť empatie, dieťa ničí veci ostatných, dokáže byť agresívne. Záujem o kontakt s ostatnými sa obvykle s vekom zlepšuje.[7]

Deti, reprezentujúce pasívny typ, sú v kontakte s druhými málo spontánne - nevyhýbajú sa kontaktu, ani ho však neiniciujú. Z kontaktu s druhými majú len malé potešenie, nezaujímajú ich spoločenské akcie ani stretnutia s novými ľuďmi. Majú obmedzenú schopnosť zdieľať s ostatnými radosť, robí im problémy vyjadriť svoje potreby alebo požiadať o pomoc. Majú ťažkosti s poskytovaním útechy a podpory, chýba sociálna intuícia. Obvykle sa zaujímajú o rovesníkov, ale nevedia ako sa zapojiť do spoločných hier a aktivít. Obvykle sú hypoaktívne, bez porúch správania.[8]

Jednotlivci, ktorí spadajú do kategórie aktívnych a zvláštnych, sú v sociálnom kontakte veľmi spontánni, majú však problém posúdiť, ktoré správanie je vhodné a ktoré nie je. Ich konanie obvykle nie je primerané kontextu, často sa dopúšťajú závažného porúšania spoločenských noriem. Svojim správaním druhých obťažujú alebo zahanbujú. Často sa dotýkajú cudzích ľudí, v rozhovore stoja k druhým prliš blízko. Ich gestikulácia a mimika je zvláštna a bizarná, často uprene pozerajú do očí poslucháča alebo nadväzujú očný kontakt bez komunikačného zámeru. Obľubujú sociálne rituály, pervazívne rozprávajú o svojom záujme, pýtajú sa "donekonečna" rovnaké otázky (i keď na ne poznajú odpoveď). Často sa spája s hyperaktivitou.[9]

Formálny, afektovaný prejav sa vykytuje najmä u detí a dospelých s vyšším IQ a dobrými vyjadrovacími schopnosťami. Reč je príliš strohá a formálna, ich správanie voči cudzím i voči rodičom pôsobí veľmi chladným dojmom. Títo jedinci obľubujú spoločenské rituály a obsesívne trvajú na ich dodržiavaní. Rovnako lipnú na rešpektovaní pravidiel, pri ich porušení dochádza k záchvatom afektu. Často slepo imitujú správanie dospelých, chýba im schopnosť rozlíšiť primerané a neprimerané správanie. Okolie dokážu šokovať úprimnými, ale sociálne absolútne nevhodnými komentármi. Majú problémy porozumieť irónii, sarkazmu, humoru. Vyskytujú sa u nich encyklopedické záujmy. [10]

Sociálny prejav jednotlivcov, ktorí zodpovedajú charakteristike zmiešaného zvláštneho typu, je veľmi rôznorodý a závisí od prostredia, situácie a osôb, s ktorými nadväzujú kontakt. Majú veľké výkyvy v kvalite sociálneho kontaktu, k rodičom sa obvykle správajú lepšie. V ich sociálnom správaní sa objavujú prvky aktívneho, osamelého, pasívneho i formálneho typu. Z pasívnych prvkov sa prejavuje sociálny úsmev, zdvorivé podriadivé správanie, vyjadrovanie súhlasu. Aktivita v sociálnom kontakte sa objavuje najmä vo vzťahu k stereotypnému záujmu: jednotlivec rád rozpráva o svojom záujme. Ak sa cíti neisto a zmätene, prevládnu osamelé prvky: jednotlivec sa stiahne a odmieta kontakt. Podobne ako pri formálnom type i tu sa vyskytuje využívanie naučených fráz, mentorovanie a pedantické dodržovanie pravidiel.[11]

Stereotypné správanie[upraviť | upraviť zdroj]

Narušenie predstavivosti, ku ktorému pri autizme dochádza, bráni takto postihnutým jedincom vyplniť svoj čas rozvíjajúcou, pestrou aktivitou. Z tohto dôvodu trávia väčšinu času stereotypnými činnosťami alebo záujmami. Najelementárnejšou variantou steteotypnej aktivity je nefunkčné zaobchádzanie s predmetmi - roztáčanie, hojdanie, mávanie alebo hádzanie. Ďalšie deti s autizmom zoraďujú predmety podľa farby, tvaru či veľkosti. Jednotlivci s autizmom si často vytvoria stereotypnú záľubu, ktorej venujú všetok voľný čas. Tieto záujmy pretrvávajú u jednotlivca s autizmom mesiace alebo roky. Predmetom záujmu sú často špecifické javy, o ktoré rovesníci nejavia záujem, napríklad antény, kanály, sifóny, vysávače, vypínače. Napodobňujúca alebo fantazijná hra sa vyskytujú len u 20 % detí s autizmom. [12]

U detí s autizmom sa často v rannom detstve vyvinú motorické stereotypy, teda opakované pohyby jednej alebo viacerých častí tela. K najbežnejším patrí mávanie alebo krútenie rukami, potriasanie hlavou, pohupovanie sa, kolísanie sa, otáčanie rôznymi predmetmi. Bežne sa vyskytuje aj chodenie po špičkách. Tieto motorické aktivity môžu byť spojené s vzrušením alebo nadmernou stimuláciou.[13]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Christopher Gillberg - Theo Peeters. 2008. Autismus - zdravotní a výchovné aspekty. Praha: Portál, s. 22-23.
  2. Christopher Gillberg - Theo Peeters. 2008. Autismus - zdravotní a výchovné aspekty. Praha: Portál, s. 23.
  3. Christopher Gillberg - Theo Peeters. 2008. Autismus - zdravotní a výchovné aspekty. Praha: Portál, s. 24.
  4. Peter Vermuelen. 2006. Autistické myšlení. Praha: Grada, s. 66.
  5. Peter Vermuelen. 2006. Autistické myšlení. Praha: Grada, s. 68.
  6. Kateřina Thorová. 2006. Poruchy autistického spektra. Praha: Portál, s.63
  7. Kateřina Thorová. 2006. Poruchy autistického spektra. Praha: Portál, s. 64
  8. Kateřina Thorová. 2006. Poruchy autistického spektra. Praha: Portál, s. 67
  9. Kateřina Thorová. 2006. Poruchy autistického spektra. Praha: Portál, s. 70
  10. Kateřina Thorová. 2006. Poruchy autistického spektra. Praha: Portál, s. 73
  11. Kateřina Thorová. 2006. Poruchy autistického spektra. Praha: Portál, s. 76
  12. Kateřina Thorová. 2006. Poruchy autistického spektra. Praha: Portál, s. 118-121
  13. Christopher Gillberg - Theo Peeters. 2008. Autismus - zdravotní a výchovné aspekty. Praha: Portál, s. 30.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]