Bánhida

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Bánhida je mestská časť Tatabányi.

Obsah

Dejiny [upraviť]

Bánhida ako obec sa spomína už v 13. storočí, neskôr sa spomína ako jedna zo zastávok na obchodnej ceste Budín-Kocs-Nagyigmánd-Győr-Viedeň, kadiaľ hnali hovädzí dobytok. Počas tureckého panstva sa obec vyľudnila, novými zemepánmi okolitého panstva sa stali Esterháziovci. Esterházy ako hlava rodu začal osídľovať obec hlavne slovenskými katolíckymi poddanými z Trenčianskej, Nitrianskej a Bratislavskej stolice a poddanými z Moravy. V rokoch 1715 - 1720 tu už prevládali Slováci. V súpisoch z roku 1729 je uvedených 30 rodín, v roku 1768 už 75 rodín a v roku 1828 už 171 rodín, čím sa táto komunita stala najpočetnejšou v okolí. Tamojšie uhoľné bane otvorili koncom 19. storočia, čím sa zrýchlila industrializácia okolia. Bánhida sa po 2. svetovej vojne spojila s Tatabáňou.

Pestovanie slovenskej kultúry a slovenských tradícií od druhej svetovej vojny po súčasnosť [upraviť]

Bánhidský slovenský dom

Presídľovanie zanechalo v usadlosti hlboké stopy. Po období neistoty bolo treba vykonávať dlhodobú presvedčovaciu prácu - podľa Simona Ocskayho [1] - o tom, že pestovanie národnostných tradícií neporušuje zákony. K zachovaniu a rozširovaniu ľudových piesní sa v roku 1946 odhodlal ženský zbor Bánhidskej MNDSZ. Domovom pre slovenskú menšinovú kultúru sa stalo kultúrne stredisko Puškin, založené v roku 1948. [2]

Významnú rolu zohrávali aj riaditelia kultúrneho strediska. Už v roku 1955, počas vedenia Alexandra Hitesa začali s jazykovými kurzmi a s možnosťou študovať spisovný slovenský jazyk. Alexander Hites sa presídlil s manželkou zo Slovenska v roku 1947 z obce Čalovec (Megyercs). Bola to čisto Maďarská dedina, kde bola povinná slovenčina, a preto ovládal aj slovenský jazyk. Pravdepodobne preto, bol menovaný riaditeľom kultúrneho strediska Puškin, ale mal aj vynikajúce rečnícke schopnosti. Na oslave 4. apríla na súčasnom námestí baníkov (Bányász körtér) predniesol slávnostný prejav. Aj vďaka tomu ho poverili vedením súčasne niekoľkých inštitúcií. V roku 1955, informoval “List pracujúcich” (Dolgozók Lapja) o dvoch slovenských plesoch, kde hrala slovenská dychovka, "Slováci sa zabávali po svojom, podľa svojich starých zvyklostí“. "Slovenskí roľníci” popisovali, že predtým sa cítili, ako by boli vylúčení.[3]

Bánhidská Slovenská národnostná spoločnosť pod vedením pani Ocskay Simonné vznikla v roku 1957. Spoločnosť tvorilo v priemere 100 ľudí. Pozostávala z 16 členného miešaného slovenského speváckeho zboru, z dvoch skupín ľudového tanca (20 detí + 16 dospelých), z divadelnej, literárnej a hudobnej skupiny. Spoločnosť bola podporovaná Demokratickou úniou Maďarských Slovákov aj finančne, hmotne a aj organizovaním odborných školení. V roku 1964, vyhrala spoločnosť cenu "Za socialistickú kultúru".[4]

Po zániku Slovenskej národnostnej Spoločnosti vznikli tanečná skupina slovenských detí a umelecká skupina Banhidských dôchodcov. Výsledkom vlastivednej zberateľskej práce bolo otvorenie Slovenskej izby na námestí Gellért. Slovenské zvyklosti dostávali priestor aj pri rôznych “udalostiach”, svadbách, vinobraneckých sprievodov a iných zábavách.

V roku 1985 vznikla tanečná skupina Rozmarin pod vedením Krupánszki Lajosné, ktorá 18 rokov sama tancovala a získala aj osvedčenie učiteľa tanca kategórie C.

Cieľom znovuoživenia tanečnej skupiny bolo pestovanie slovenských tanečných obyčajov. Do skupiny prichádzali deti z celej Tatabanye a s radosťou sa zoznamovali so slovenskými tradíciami a tancami. S rastom tanečníkov sa rozširoval aj repertoár. Choreografi prichádzali aj zo Slovenska s výukou severoslovenských tancov. Tanečná skupina bola stále populárnejšia nielen v meste, ale aj na krajskej, národnej, ale aj svetovej úrovni. Prvá najvýznamnejšia zahraničná cesta viedla do Turecka na festival Atatürk. Potom už kapela dostávala takmer ročne zahraničné pozvánky. Opakovane navštívili Nemecko, Slovensko, a po mnoho rokov bol účastníkom festivalu Europeade v Dánsku, Španielsku a Belgicku.

Tance vyučovali známi choreografi, ako Hubay Győző, Marian Cupka, Jan Blaho, Luboš Michac, Lajos Gallovich. V roku 1998 získali skupina ľudového tanca Rozmarín Krupánszki Lajosné ocenenie “Za kultúru Tatabánye”. V roku 2005 oslávila skupina 20. výročie.

V roku 1994 vznikla Slovenská menšinová samospráva. Vďaka jej činnosti sa podarilo otvoriť v roku 2006 Slovenský dom. Rozhodnutím Mestského zasadnutia Tatabánye z 26 marca 2009 bolo zriadené Vzdelávacie stredisko Banhidských Slovákov zahrňujúce Základnú školu Jokai Mór, školku Arany János a Kultúrny dom Puškin od 1. augusta.

Pamiatky [upraviť]

  • Bánhidský katolícký kostol (Sv. Michal)

V 15.storočí dal kráľ Matej Korvín postaviť v Bánhide kamenný kostol, ktorý bol zničený počas vojen s Turkami. V roku 1742 postavili na počesť sv. Michala nový kostol, ktorý bol v rokoch 1774-1775 pod vedením Jakaba Fellnera prestavaný a zachovávajúc formy románskeho slohu nadobudla budova kostola špecifické črty barokovej architektúry. Tento kostol v roku 1885 zbúrali a na jeho misete postavili za podpory grófa Miklósa Eszterházyho a podľa plánov Adolfa Fesztyho dnešný neorománsky kostol. Hody:29. septembra

Literatúra [upraviť]

Referencie [upraviť]

  1. ↑ Szakszervezetek Komárom Megyei Tanácsa Elnöksége által adományozott "Amatőr Művészeti Díj" kitüntetéssel rendelkező művészeti csoportok bemutatkozása (írták Szalay Jenő, Gurin Ferenc, Hubay Győző, Tátrai Márton, Ocskay Simon) Tatabánya : Szakszervezetek Komárom megyei Tanácsa, 1977
  2. ↑ Ilyen még nem volt Bánhidán == Dolgozók Lapja 1958. 13.sz. 1.lap
  3. ↑ A tatabányai kultúrotthonok életéből == Dolgozók lapja 1955. 4.sz. 4. lap
  4. ↑ Szakszervezetek Komárom Megyei Tanácsa Elnöksége által adományozott „Amatőr Művészeti Díj” kitüntetéssel rendelkező művészeti csoportok bemutatkozása, Tatabánya, Szakszervezetek Komárom megyei tanácsa, 1977

Galéria [upraviť]

Iné projekty [upraviť]

Zdroj: „http://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Bánhida&oldid=5358976“