Békešská Čaba

	Békešská Čaba
	mesto
	Erb
	Erb
Štát	Maďarsko
Župa	Békešská župa
Obvod	Békešskočabiansky
Súradnice	46°41′0″S 21°5′0″V / 46.68333°S 21.08333°V
Rozloha	193,94 km² (19 394 ha)
Obyvateľstvo	64 074 (1. január 2011)
Hustota	330,38 obyv./km²
Časové pásmo	SEČ (UTC+1)
- letný čas	SELČ (UTC+2)
PSČ	5600 - 5603
KSH	15200
	Štatistika: www.ksh.hu

Súradnice: 46°41′0″S 21°5′0″V / 46.68333°S 21.08333°V

Békešská Čaba (maď. Békéscsaba) je župné mesto v juhovýchodnom Maďarsku. Nachádza sa vo Východopanónskej panve (Veľkej dunajskej kotline), 8 km juhozápadne od rieky Kettős-Körös a 20 km severne od hraníc s Rumunskom. Mesto je dôležitým stredisko slovenskej menšiny v Maďarsku, v roku 2001 sa hlásilo k slovenskej národnosti 6 % jeho obyvateľstva. Je družobným mestom Trenčína a Martina.

Je sídlom župy a je mestom so župným právom. Počet obyvateľov v posledných rokoch mierne klesá, v roku 2009 malo mesto 64 784 obyvateľov, ktorí žili na území 193,94 km². Veľkosťou sa radí do skupiny stredne veľkých maďarských miest spolu s mestami Níreďháza, Kecskemét, Székesfehérvár, Szombathely, Szolnok, Tatabánya, Eger alebo Salgótarján.

Je železničným dopravným uzlom. Leží na medzinárodnej trati z Budapešti do Bukurešti. Leží v jednej z najúrodnejších poľnohospodárskych oblastí Maďarska.

Nachádza sa tu Munkácsyho múzeum.

Obsah

1 Dejiny
2 Pamiatky
3 Obyvateľstvo
- 3.1 Etnické zloženie obyvateľstva
- 3.2 Náboženské zloženie obyvateľstva
4 Partnerské mestá
5 Fotogaléria
6 Iné projekty
7 Externé odkazy

Dejiny [upraviť]

Názov „Csaba“ je slovenského^{[chýba zdroj]} pôvodu (Chaba 1332 – 7) a vyskytuje sa ako slovanský^{[chýba zdroj]} názov v Maďarsku opakovane. Pôvodne tu v stredoveku (ako aj vo väčšine Békešskej župy) bývali Slováci, niekedy od novoveku možno zanikli alebo ich ostalo málo a počnúc rokom 1718 sa sem v rámci kolonizácie po oslobodení územia spod tureckej nadvlády prisťahovali noví Slováci.

Význam mesta narastal najmä v 16. až 17. storočí, v 18. storočí bolo po skončení tureckej nadvlády rekolonizované a prebudované po príchode nových slovenských usadlíkov zo Slovenska do Banátu a na Dolnú zem. Okrem Slovákov žili v meste aj Nemci, Rumuni a Židia. Mesto sa začalo intenzívne rozvíjať po roku 1858, keď tu bola postavená železnica. Stalo sa aj dôležitou oporou uhorských sociálnych demokratov. V roku 1880 (teda ešte na začiatku obdobia maďarizácie) obyvateľstvo mesta tvorilo ešte 25 339 Slovákov a 6579 Maďarov, kým v roku 1921 už bol pomer 24 710 Slovákov ku 24 407 Maďarom.

Po druhej svetovej vojne ekonomika mesta sústredila na spracovanie poľnohospodárskej produkcie, vybudovali sa tu konzervárne, mlyn. Veľmi známe sa stalo mesto výrobou klobás – tzv. Čabianska klobása.

Pamiatky [upraviť]

Slovenský dedinský dom je múzeum slovenskej kultúry na Dolnej zemi. Ide o unikátnu farmársku usadlosť z roku 1858. Náchádza sa tu typický rustikálny nábytok, poľnohospodárske nástroje a ďalšie artefakty, ktoré sprevádzali históriu slovenskej komunity v tejto oblasti.
Veľký evanjelický kostol (1843) bol postavený v klasicistickom slohu a patrí medzi dominanty mesta. Tento kostol je považovaný za najväčší klasicistický luteránsky chrám v strednej Európe.
Malý evanjelický kostol (1743) je postavený v barokovom slohu a patrí medzi najstaršie sakrálne pamiatky v meste. Mesto bolo osídlené hlavne Slovákmi, ale aj Nemcami, ktorí vyznávali evanjelické náboženstvo a. v., preto sa stalo aj baštou luteránstva v tejto časti Maďarska. Aj dodnes sú miestni Slováci príslušníkmi evanjelickej cirkvi a. v., ktorá im pomohla udržať národnú identitu. Oba evanjelické kostoly stoja oproti sebe na Námestí Lajosa Kossutha (Kossuth tér).
Kostol svätého Antona Paduánskeho je rímskokatolícky kostol, ktorý bol postavený v neogotickom slohu v roku 1910.
Pravoslávny chrám je barokový chrám miestnych pravoslávnych veriacich na Ulici Bélu Bartóka. V meste žilo v minulosti aj veľa pravoslávnych Rumunov a Srbov.
Reformovaný kostol maďarských kalvínov bol postavený v neorománskom slohu v roku 1910.