Bígl

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bígl
Beagle 600.jpg
Krajina pôvodu Spojené kráľovstvo
FCI kód 6/1/161
Štandardy AKC, ANKC, CKC, FCI, KCU, NZKC
Výška 33-43 cm (suky)
33-43 cm (psy)
Hmotnosť 8-14 kg
Pôvodné určenie Lov zajacov a králikov vo svorke
Terajšie určenie Lovecký a spoločenský pes
Názov v krajine pôvodu {{{Názov}}}
Synonymá Beagle
Zaužívaná skratka BEA
Zoznam psích plemien
Black Paw.svg Psí portál

Bígl alebo bígel[1] alebo beagle je stredne veľké plemeno psa uznaného v FCI v 6. skupine pod číslom 161. Radí sa do skupiny duričov a dožíva sa približne 13 až 15 rokov.

Vzhľad[upraviť | upraviť zdroj]

Bígl je kompaktne stavaný pes so silnými kosťami. Má silnú, ale nie hrubú hlavu bez vrások, so stredne širokou lebkou, s vysokými obrysmi a výrazným stopom. Ňufák je široký, nos má byť čierny, ale u svetlo sfarbených psov je slabšia pigmentácia prípustná. Oči má pomerne veľké, majú tmavohnedú alebo orieškovú farbu. Uši má bígl dlhé, na koncoch mierne zaguľatené, nízko nasadené, previsnuté, preklopené dopredu a predným okrajom priliehajúce tesne k lícam. Telo má hlboký hrudník, rovný chrbát a silné, krátke, dobre klenuté a vyvážené bedrá. Hrudný kôš je dobre klenutý a dosahuje až k lakťom. Chvost je nasadený vysoko, je stredne dlhý a silný, nesený veselo nahor, ale nie zatočený nad chrbát. Predné končatiny má rovné, lakte pevné, výška od zeme k lakťu je asi polovicou jeho výšky v kohútiku. Zadné končatiny má pevné a svalnaté. Labky má tesné a pevné. Pohyb a chôdza sú voľné, s dlhými krokmi predných končatín a s charakteristickým vyhadzovaným zadných končatín. Bígl má krátku hustú srsť. Povolené sú všetky farby s výnimkou pečeňovo hnedej. Najčastejšie vidíme trojfarebné (čierno-hnedo-biele) alebo dvojfarebné (žltobiele) bígle, pričom žltá môže nadobúdať odtiene od svetlo žltej (lemon) až po tmavo červenú (red).

Povaha[upraviť | upraviť zdroj]

Bígl je neustále dobre naladený a pripravený pustiť sa do každého žartu. Je to veľmi sebavedomý pes s množstvom vitality a vyrovnanou povahou. Agresia je pre neho neznámym pojmom a taktiež je u neho jednoznačne nežiadúca. K jeho príťažlivosti podstatnou mierou prispieva jeho priateľská povaha a mierny výraz. Je smelý, s ohromnou životnou silou a odhodlaním. Je pohotový, inteligentný a veľmi temperamentný. Taktiež je prívetivý a čulý, bez náznaku útoku či strachu. Je mimoriadne znášanlivý voči ľuďom aj ostatným psom. Bígl potrebuje veľa pohybu a nesmie sa zabúdať, že ak narazí na stopu, býva problémom ho privolať, častokrát sa stráca na celé hodiny, lebo miluje pobehovanie „sám pre seba“. Vyžaduje preto od útleho veku dômyselnú výchovu v privolávaní. Je veľmi príjemný spoločník, preto je ideálnym rodinným psom. Bígl sa v rodine cíti ako vo svorke. Vďaka jeho praktickej veľkosti ho môžeme bez problémov chovať v byte. Držať ho samého v koterci je pre veľmi spoločenského bígla absolútne nemysliteľné. Bígl je veľmi ostražitý, ale rozhodne to nie je strážny pes, pretože mu pre tieto účely chýba dostatočná ostrosť. Votrelca by hlasno ohlásil, avšak akonáhle by sa votrelec dostal až do domu, pravdepodobne by ho taktiež veľmi priateľsky privítal. Ďalšou charakteristickou vlastnosťou bígla je jeho nenásytnosť. Bígl má vždy hlad, nikdy nemá dosť. Má sklon k obezite. Každý bígl je vyhranená osobnosť so svojimi záľubami a rozmarmi. Dá sa jednoducho vycvičiť, no chce to dávku trpezlivosti. Môžeme ho cvičiť pre jeho pôvodné určenie ako loveckého psa, alebo pre rýchlo sa rozvíjajúce turnajové športy.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod tohto plemena je zrejme niekde v starovekom Grécku. O malých poľovných psoch, požívaných pri honoch na zajace sa zmieňujú aj spisy starogréckych spisovateľov a je zrejmé, že ide o predchodcu dnešného bígla. Tieto psy však boli menšie ako dnes, a v Anglicku, kde sa dostali v roku 1066, ich lovci na koňoch vozili v sedlových brašniach. Nazývali sa aj trpasličí (alebo Elizabetiní) bígli. Vzhľad bígla, tak ako ho dnes poznáme, sa vyvinul v polovici devätnásteho storočia v poľovníckych svorkách chovaných vo Veľkej Británii. Tam sa taktiež formoval jednoznačný popis plemena, ktorý nám umožňuje stretávať sa s bíglom v jeho dnešnej podobe. Bígl je pravdepodobne potomkom hariérov a starých anglických duričov. Bol obľúbeným loveckým psom aj v kráľovskej rodine, chovala ho Alžbeta I., Viliam III. Oranžský a Juraj IV. Bígl bol vždy používaný ku lovu vo svorkách, má silne vyvinutý svorkový pud a s inými psami sa znáša veľmi dobre. Pre svoju vľúdnu povahu a malú veľkosť je, bohužiaľ, veľmi obľúbený v lekárskom výskume. Organizovaný chov tohto plemena začal ku koncu 19. storočia, klub chovateľov bol v Anglicku založený v roku 1890 a o niekoľko rokov neskôr sa toto plemeno dostalo do USA. Do bývalého Česko-Slovenska sa dostal v roku 1965, a dnes sa chová viac ako spoločník, než ako poľovný pes.

Využitie[upraviť | upraviť zdroj]

Bígl patrí k skupine psov, takzvaných „hounds“. To sú psy, ktorí lovia na stope. Tradičnou oblasťou nasadenia bíglov je lov vo svorkách. Bígle sa pohybujú vo väčších či menších skupinách napríklad po stope zajaca, či líšky. Spomenutý lov vo svorkách je však už vo Veľkej Británia a v okolitých štátoch zakázaný. Bígl má vynikajúci čuch, a preto sa u nás používa predovšetkým na pofarbenej stope. Existujú však aj bígle s kompletným výcvikom, ktoré pracujú v každodennej poľovníckej praxi. Dnes sa najviac využíva ako spoločník. Je vhodný aj na kynologické športy ako sú agility, flyball, frisbee, či flygility.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  1. bígel. Slovník cudzích slov - akademický, 2005 dostupné online; Encyclopaedia Beliana