Bašó Macuo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bašó Macuo (松尾 芭蕉)
Basho by Buson.jpg
Džinšičiró Munefusa Macuo Bašó
Pseudonym Sóbó, Tósei, Bašó
Narodenie 1644
Ueno, provincia Iga, Japonsko
Úmrtie 12. október 1694
Osaka, Japonsko
Zamestnanie básnik
Národnosť japonská
Obdobie písania Edo
Žánre haiku, renga, haibun
Témy príroda, cestovanie
Ovplyvnil

Bašó Macuo (jap. 松尾 芭蕉 – Macuo Bašó; * 1644 – † 28. november 1694), pôvodným menom Džinšičiró Macuo, detským-chlapčenským menom Kinsaku Macuo, menom dospelého samuraja Munefusa Macuo, bol japonský básnik a najznámejší predstaviteľ obdobia Edo. Považuje sa za majstra básnickej formy haiku. Jeho poézia je medzinárodne uznávaná a v Japonsku sa často objavuje na pamätníkoch a tradičných miestach japonskej kultúry.[1]

Bol zasvätený do poézie už v mladom veku a stal sa čoskoro známym v intelektuálnom prostredí mesta Edo. Založil si vlastnú školu poézie Šómon a cestoval po celom Japonsku, v ktorom sa pomerne skoro stal populárnym básnikom.[1]

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Ueno[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa ako Džinšičiró Macuo (jap. 松尾 甚七郎 – Macuo Džinšičiró) v rodine nižšie postaveného samuraja. Napriek tomu, že mu bola predurčená vojenská kariéra, nestalo sa tak. Deväťročný Macuo vstúpil do služby u Jošitadu Tódóa (jap. 藤堂 良忠 – Tódó Jošitada), ktorý bol najstarším synom Šinširóa Tódóa (jap. Tódó Šinširó), kastelána hradu Ueno. Dostal tam vzdelanie a získal vzťah k poézii. V tomto období tiež získal samurajské meno Munefusa Macuo (jap. 松尾 宗房 – Macuo Munefusa). Stal sa z neho zanietený autor básní renga a prijal básnický pseudonym Sóbó, čo bolo len iné čítanie znakov nového mena Munefusa. V roku 1662 publikoval svoj debut dodnes zachovanou básňou. V roku 1665 zložili spolu s Jošitadom stoveršovú báseň renga. Keď jeho priateľ Jošitada v roku 1666 skonal, Bašóov zabezpečený život skončil a má sa za to, že dobrovoľne opustil službu na zámku Ueno.[1]

Kjóto[upraviť | upraviť zdroj]

Neexistujú presné údaje o tom kam Bašó odišiel, najčastejšie sa uvádza, že odcestoval priamo do Kjóta kde zostal 5 rokov. Niektoré pramene uvádzajú, že mal vzťah so ženou menom Džutei (jap. (寿貞), ktorá sa azda neskôr stala šintoistickou miko (mníškou) pod menom Džutei-ni (jap. (寿貞尼).

Bašóove vlastné spomienky na toto obdobie sú vágne, spomína že „jeden čas som túžil mať oficiálny úrad s právom na pôdu“, a že „istý čas ma fascinovala homosexuálna láska“; nie je však isté či myslí skutočné alebo len fiktívne zážitky. Naďalej študoval poéziu a jeho učiteľom sa stal Kigin Kitamura (1624 – 1705), za ktorým dochádzal ešte v službe svojho pána a priateľa Jošitadu. Prijal aj nový pseudonym Tósei (jap. 桃青 – Zelená broskyňa).[chýba zdroj]

Sústavne tvoril poéziu a publikoval v rokoch 1667, 1669 a 1671 niektoré svoje renga básne v antológiách poézie. V roku 1672 publikoval svoju tvorbu v zbierke poézie žiakov Teitokuovej školy pod názvom Hra s mušľami (jap. 貝おほひ – Kai ooi). V tom istom roku nasledoval Kigina Kitamuru do cisárskeho mesta Edo aby pokračoval v štúdiu poézie.

Edo[upraviť | upraviť zdroj]

V módnych literárnych krúžkoch štvrti Nihonbaši sa Bašóova poézia stala rýchlo známou pre svoj jednoduchý a prirodzený štýl. Naďalej študoval u Kigina Kitamuru a po krátkej kariére úradníka sám začal vyučovať žiakov poéziu haiku a na nejaký čas sa priklonil k škole poézie Danrin. V roku 1675 sa jeho študentom stal vtedy štrnásťročný Kikaku Takarai, ktorý neskôr patril k jeho najslávnejším žiakom.

V roku 1677 uverejnil zbierku Dvesto hemistichov o jari, do ktorej prispeli jeho žiaci Sodó Jamaguči a Šintoku Itó.[chýba zdroj] V roku 1680 mu žiak Sanpú Sugijama navrhol, aby sa presťahoval do jeho chaty na ľavom brehu rieky Sumida vo Fukagawe. V záhrade pri chate zasadil banánovník (jap. 芭蕉 – bašó) a jeho žiaci začali chatu volať Banánovníková pustovňa ((jap. 芭蕉庵 – Bašó-an), preto aj on prijal pseudonym Bašó. Začal sa tiež venovať štúdiu Zen budhizmu.

V zime 1682 Edo spustošil veľký požiar, ktorému podľahla aj Bašóova chata. Po niekoľkomesačnom pobyte mimo mesta mu žiaci postavili novú chatu, ale nestala sa mu miestom trvalého pobytu. V roku 1683 jeho žiak Kikaku Takarai uverejnil zbierku poézie Bašóovej školy a jeho žiakov s názvom Duté gaštany (jap. 虚栗 – Minašiguri).[2] Bašó obdivoval čínskych putujúcich básnikov a v auguste 1684 opustil Edo a vydal sa na prvú zo svojich dlhých ciest.

Prvé putovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Bašó a jeho báseň o rybníku (Kinkoku Jokoi, ca. 1820)

Bašóova cesta viedla z Eda na horu Fudži, Ueno a do Kjóta. Pridali sa k nemu básnici, ktorých nazýval svojimi žiakmi. Do Eda sa vrátil v lete 1685 a opäť sa venoval vyučovaniu žiakov vo svojej chate. Básne z ciest uverejnil v cestovnom denníku haibun s názvom Zápisky z putovania na čerstvom povetrí[1] (jap. 野ざらし紀行 – Nozaraši kikó).

Z roku 1686 pochádza jeho azda najznámejšia báseň:

古池や (Furuike ja) Starodávny rybník
蛙飛び込む (Kawazu tobikomu) Žaba skáče dnu
水の音 (Mizu no oto) Zvuk vody

Druhé putovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Bašó opäť opustil Edo 16. mája 1689, spolu s ním cestoval jeho žiak a učeň Sora Kawai (jap. 河合 曾良 – Kawai Sora). Smerovali do severných provincií ostrova Honšú. Za 150 dní prešli 2 400 km a do Eda sa vrátili ku koncu roka 1691. Počas cesty si zapisoval zážitky v prozaickej forme, do ktorej vkladal haiku a drobné kresby. Denník z ciest sa stal osobitným literárnym žánrom (haibun) práve zásluhou Bašóa. Nazval ho Úzka cesta z vnútrozemia (jap. 奥の細道 – Oku no hosomiči). Finálnu verziu dokončil v roku 1694 ale dielo vyšlo s veľkým úspechom až v roku 1702, po jeho smrti. Často sa z neho cituje báseň:

荒海や (Araumi ja) Rozbúrené more
佐渡に横たう (Sado ni jokotau) Rozprestiera sa k Sado
天の川 (Amanogawa) Mliečna dráha

Posledné putovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Po návrate v roku 1691 Bašó opäť býval v chate, tentoraz už nie sám ale so synovcom a družkou Jutei. Naposledy opustil Edo v lete 1694 a jeho cieľom boli Ueno, Kjóto a Osaka, kde v tom istom roku aj skonal v kruhu svojich žiakov.[chýba zdroj]

Vplyv diela a kritika[upraviť | upraviť zdroj]

Mal nasledovníkov a epigónov ako Kjorai Mukai a Dohó Hattori. V roku 1793 z neho byrokracia Šintó urobila idol a kritika jeho diela sa považovala za literárne rúhačstvo. Prvým kritikom Bašóovho štýlu bol Šiki Masaoka, ktorý modernizoval časť renga - hokku a nazval ju haiku.

Vplyv haiku na západnú poéziu sa výrazne prejavil na začiatku 20. storočia. Boli to Ezra Pound a imažinisti, neskôr básnici americkej Beat generation. Začal používať novú neobvyklú symboliku prírodných javov a skutočného života.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Zbierky básní[upraviť | upraviť zdroj]

  • Zbierka zo Sajo no Nakajama (jap. 小夜の中山集 – Sajo no Nakajama šú), spoluautor, vydal Šigejori Macue 1664
  • Hra s mušľami (jap. 貝おほひ – Kai ooi) spoluautor zbierky, 1672
  • Duté gaštany (jap. 虚栗 – Minašiguri), spoluautor zbierky, 1683
  • Zimný deň (jap. 冬の日 – Fuju no hi), 1684 (nazýva sa aj Päť kasenov z Owari, jap. 尾張五歌仙 – Owari go kasen)
  • Sedem zbierok haikai (jap. 俳諧七部集 – Haikai šičibu šú) alebo Sedem zbierok Bašóových (jap. 芭蕉七部集 – Bašó šičibu šú), 1691, kam sa zaradili zbierky:
    1. Zimný deň (冬の日 Fuju no hi)
    2. Jarný deň (春の日 Haru no hi)
    3. Spustnuté planiny (Arano)
    4. Tekvica (瓢 Hisago)
    5. Opičia slamená pláštenka (猿蓑 Saru mino), 1691
    6. Balík dreveného uhlia (炭俵 Sumi dawara), 1694
    7. 'Pokračovanie opičej slamenej pláštenky (続猿蓑 Zoku saru mino)

Haibun[upraviť | upraviť zdroj]

  • Zápisky z putovania na čerstvom povetrí (jap. 野ざらし紀行 – Nozaraši kikó),1685
  • Úryvky z pútnikovej kapsy (jap. 笈の小文 – Oi no kobumi),1687
  • Úzka cesta do vnútrozemia (jap. 奥の細道 / おくのほそ道 – Oku no hosomiči),1702
  • Záznam z Gendžúovej pustovne (jap. 幻住庵の記 – Gendžú-an no ki),1691

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d WINKELHÖFEROVÁ, Vlasta. Slovník japonské literatury. 1. vyd. Praha : Libri, 2008. 335 s. ISBN 978-80-7277-373-2. S. 184-186. (po česky)
  2. ŠVARCOVÁ, Zdeňka. Japonská literatura. 1. vyd. Praha : Karolinum, 2005. ISBN 80-246-0999-1. S. 156-157. (po česky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]