Babyn Jar

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 50°28′17″S 30°26′58″V / 50.47139°S 30.44944°V / 50.47139; 30.44944
Babyn Jar
lokalita mesta Kyjev
Krajina Ukrajina Ukrajina
Súradnice 50°28′17″S 30°26′58″V / 50.47139°S 30.44944°V / 50.47139; 30.44944
Poloha lokality na Ukrajine
Red pog.svg
Poloha lokality na Ukrajine
Poloha lokality v rámci Európy
Red pog.svg
Poloha lokality v rámci Európy
Wikimedia Commons: Babi Yar

Babyn Jar (Бабин Яр - Babyn Jar; po rusky Бабий Яр - Babij Jar) je roklina v severozápadnej časti Kyjeva medzi rajónmi Lukjanovka a Syrec. V minulosti sa nachádzala mimo hraníc mesta Kyjev.

Lokalita sa stala známa ako miesto konania masových popráv civilného obyvateľstva, hlavne Židov (pravdepodobne 90 % všetkých obetí)[1], Rómov, kyjevských Karaimov[2] či nepohodlného miestneho obyvateľstva, ale aj sovietskych vojnových zajatcov, ktoré vykonali nacistické vojská a ukrajinskí kolaboranti počas okupácie oblasti, najmä však v priebehu roku 1941.[3] Podľa povojnových odhadov bolo v Babom Jare povraždených vyše 100 000 až 150 000 ľudí.[4][5] Do tejto štatistiky sa nerátali deti do 3 rokov, ktoré tu tiež prišli o život, ale neboli zaradené v nacistických záznamoch.[6]). Podľa povojnových dôkazov prežilo popravu v Babom Jare 29 ľudí.[7]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Až do roku 1961 bol Babyn Jar (po rusky: Babij Jar) jednou z najväčších roklín v blízkosti Kyjeva. Dĺžka rokliny dosahovala asi 2,5 km a jej hĺbka asi 50 m. V jeho strede tiekol potok. Babyn Jar sa v historických kronikách prvýkrát spomína v roku 1401, v súvislosti s predajom tohto pozemku (od starej ženy - po rusky baby) dominikánskemu kláštoru. V priebehu storočí slúžila roklina na rôzne účely, vrátane vojenských táborov a najmenej dvoch cintorínov - jedného pravoslávneho a druhého židovského, ktorý bol zrušený v roku 1937.[1]

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Počas ťažkých bojov v priebehu bitky o Kyjev sa Nemcom podarilo poraziť sovietske sily na širokom fronte a 20. septembra 1941 obsadiť mesto Kyjev. V meste pred vojnou žila asi 175-tisícová židovská komunita. Sovietske jednotky NKVD pred ústupom z mesta v tajnosti zamínovali niektoré budovy v centre mesta, o ktorých predpokladali, že ich budú používať okupačné jednotky. Prvá z explózií takýchto podmínovaných budov sa odohrala 24. septembra 1941, len 4 dni po obsadení mesta. Bol zničený miestny nemecký štáb, nižšie veliteľstvá a hotel pre dôstojníkov. Následne okupačné orgány vydali rozkaz, aby sa všetko Židovské obyvateľstvo mesta a blízkeho okolia dostavilo 29. septembra na križovatku ulíc Meľnikovskej a Degtiarevskej, hneď vedľa jedného z mestských cintorínov. Židia si so sebou mali zobrať dokumenty, peniaze, cennosti, teplé oblečenie, spodnú bielizeň a podobne. Zároveň bolo vyhlásené, že ten, kto tieto rozkazy neuposlúchne bude zastrelený. Rovnako mal byť zastrelený každý, kto sa vláme do Židmi zanechaných bytov, alebo si prisvojí ich veci.[4]

Vedením akcie bolo poverené Sonderkommando (zvláštne komando) 4A nemeckej Einsatzgruppe C pod vedením dôstojníka SS Otta Rascha. Zodpovednosť za vraždy rovnako niesol aj vojenský veliteľ mesta generálmajor Kurt Eberhard a policajný veliteľ Skupiny armád Juh SS-Obergruppenführer Friedrich Jeckeln. Asistovali pri tom aj jednotky pravidelnej pozemnej armády a pomocné jednotky ukrajinských kolaborantov (tvorené hlavne obyvateľmi Západnej Ukrajiny). 29. septembra sa kolóny zhromaždených Židov s nemeckou eskortou presunuli k rokline na okraji mesta. Tam Nemcom odovzdali dokumenty a cennosti a boli prinútení sa vyzliecť. Preživší svedkovia popisovali ako boli pred ich očami ich dokumenty na mieste hodené do ohňa.[7] Následne ich doviedli k rokline, kde ich strieľali. Vrahovia viedli paľbu automatickými zbraňami, mŕtve telá boli nahádzané alebo sa sami zrútili do rokliny. Telá boli následne pokryté tenkou vrstvou hliny aby neskoršie obete nepoznali čo ich v zákopoch čaká. Len 29. a 30. septembra 1941 (počas sviatku Jom kipur) bolo v Babom Jare povraždených 33 771 ľudí (do tohto počtu sa nerátajú prítomné deti do 3 rokov), v prevažnej väčšine židovskej národnosti. Išlo o najväčšiu známu masovú vraždu (v priebehu jediného dňa) na sovietskom území počas druhej svetovej vojny ako aj najväčšiu masovú vraždu počas celého holokaustu.[8]

Masové vraždy židovského obyvateľstva v priestoroch rokliny pokračovali 1., 2., 8. a 11. októbra 1941. Pre potreby zadržiavania osôb blízko popraviska bol v blízkosti vybudovaný nacistami menší internačný tábor Syrec. Boli tu tiež zlikvidovaní obyvatelia piatich rómskych osád.

10. januára 1942 bolo na mieste zastrelených 100 námorníkov Dneperského oddielu Pinskej vojenskej flotily. Boli tu tiež povraždení členovia Organizácie ukrajinských nacionalistov, ktorí boli prívržencami A. Meľnika.

V auguste a septembri 1943 sa nacisti vrátili na miesto a prinútili židovských väzňov aby exhumovali mŕtve telá a pálili ich na otvorených vatrách.[9] Snažili sa skryť stopy po svojich zločinoch pred tým, ako z oblasti ustúpia pred sovietskymi vojskami. Popol potom rozsypali po okolí. Pri týchto kremáciách zlikvidovali pozostatky niekoľkých desiatok tisíc mŕtvych. Zlikvidovali tiež priľahlý tábor. V noci 29. septembra 1943 sa 329 židovských väzňov, ktorí boli poverení likvidáciou stôp, vzbúrilo. Vzburu prežilo len 18 ľudí. Podľa výpovedí preživších židovských väzňov po vojne bol odhadovaný počet mŕtvych v rokline medzi 70 až 120 000.

Po oslobodení oblasti sovietskymi vojskami bol tábor Syrec pri Babom Jare použitý na internáciu nemeckých zajatcov.

Po vojne[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1946 bol tábor zrušený a na mieste bol v prebehu 50. a 60. rokov vysadený park a vybudovaný umelý kopec. V roku 1961 došlo v rokline k pretrhnutiu hrádze a následnej záplave priľahlých oblastí Kyjeva (tzv. Kyreňovská tragédia). Podľa oficiálnych správ zahynulo asi 150 ľudí, bolo zničených 298 bytov a 163 súkromných domov.

Židovská organizácia Jad Vašem v roku 2006 začala identifikovať obete masakry v Babom Jare. Do súčasnosti sa podarilo identifikovať asi 3 000 obetí.

Oficiálny pamätník na mieste tragédie bol postavený až v roku 1976.[10] Tému Babieho Jaru výrazne zviditeľnil vo svojej básni Babij Jar z roku 1961 ruský básnik J. Jevtušenko. V roku 2008 sa v oblasti Babieho Jaru nachádzalo niekoľko pamätníkov, jednak obetiam holokaustu, tak aj ostatným sovietskym občanom a obetiam masových vrážd.

Potrestanie zodpovedných[upraviť | upraviť zdroj]

V priebehu Norimberského procesu sovietska strana odhadovala počet povraždených osôb v rokline Babyn Jar na približne 100 000. Opierala sa pri tom o vyšetrovanie, ktoré prebiehalo priamo po oslobodení Kyjeva.

Norimberský tribunál s príslušníkmi Einsatzgruppen odsúdil ako zodpovedného za vraždy P. Blobela, ktorý bol odsúdený na trest smrti a obesený v júni 1951. Generálmajor Kurt Eberhard, ktorý vydal príkaz na popravy, nebol nikdy súdený. Zomrel v roku 1947 v Stuttgarte. Veliteľ Kyjevskej polície Andrej Orlik bol pozbavený svojej funkcie ešte na konci roku 1941 a neskôr zavraždený neznámym útočníkom v Kyjeve v júli 1942. Generálny komisár mesta Kyjev Helmut Kvittsrau nebol nikdy súdený a zomrel v roku 1999.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Petersonová J. : ITERATIONS OF BABI YAR. Journal Of Ecumenical Studies [serial online]. Fall2011 2011;46(4):585-598. Dostupné na: Humanities International Complete, Ipswich, MA. Prístup 17. október 2012.
  2. Lechaim, G. A. Poteriannyje kolen, farsei i potomki chazar [online]. lechaim.ru, apríl 2007, [cit. 2012-10-16]. Dostupné online.
  3. Sovietskij enciklopedičeskij slovar. Moskva, 1985. s. 97
  4. a b Babij Jar: 29. senťjabria 1941 [online]. holocf.ru, 2008, [cit. 2012-10-16]. Dostupné online. (po rusky)
  5. Babij Jar, Elektronnaja evreiskaja enciklopedia [online]. eleven.co.il, rev. 2006-09-10, [cit. 2012-10-16]. Dostupné online. (po rusky)
  6. Smoljannikov, S. Babij Jar, pamiať duš i serdec [online]. webkamerton.ru, 29.09.2011, [cit. 2012-10-16]. Dostupné online. (po rusky)
  7. a b Sokolovskaja, J. Rubim Štein, čudom spasšijsa s mesta kazni: „Navernoe, ja nastajaššij umer tam, v Babem Jare“ [online]. izvestia.ru, 20.09.2006, [cit. 2012-10-16]. Dostupné online. (po rusky)
  8. Wette, W., 2006: The Wehrmacht: History, Myth, Reality. Harvard University Press. s. 112
  9. Laqueur, W., 2001, The holocaust encyclopedia. Yale University Press, Londýn, s. 51
  10. EVANS, C. T.. Notes on Babi Yar [online]. 2005, [cit. 2012-10-17]. Dostupné online. (po anglicky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]