Bajkalské jazero

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Bajkalské jazero alebo Bajkal (rus. О́зеро Байка́л (Ozero Bajkal)) je najhlbšie a najstaršie jazero na svete.^[1] V jazere je sústredená 1/5 svetových zásob povrchovej sladkej vody. Nachádza sa v Rusku, v južnej časti Východnej Sibíri. Po Kaspickom mori je druhým najväčším ruským jazerom. V roku 1996 bolo zapísané do svetového zoznamu dedičstva UNESCO.

Obsah 1 Údaje 2 Geografický opis 3 Geológia 3.1 Život v jazere 4 História 5 Referencie 5.1 Zdroj 6 Referencie 7 Iné projekty

[upraviť] Údaje

• Poloha: juh východnej Sibíri
• Rozmery: 636 x 48 km
• Plocha vodnej hladiny: 31 500 km²
• Najväčšia hĺbka: 1 637 m
• Vek: 25 miliónov rokov
• Počet ostrovov na jazere: 27
• Priezračnosť: 40 m, v hĺbke do 60 m
• Dĺžka brehovej línie: 2 100 km
• Objem: asi 23 500 km³ = približne 20% pitnej vody na Zemi
• Počet vtekajúcich riek: 337
• Vytekajúce rieky: Angara

[upraviť] Geografický opis

Jazero Bajkal leží na juhu východnej Sibíri na hranici medzi Irkutskou oblasťou a Burjatskou republikou. Nachádza sa v ňom asi 1/5 všetkej pitnej vody Zeme, pričom veľmi čistej. Bajkal sa tiež vyznačuje veľmi pestrou živou prírodou.

Jazero je obklopené horami a vysokými sopkami, pričom irkutská strana je strmšia a burjatská sa mierne zvažuje. Oblasť Bajkalu sa zaraďuje k územiam s vysokou seizmickosťou, sú tu veľmi časté zemetrasenia, aj keď mnohé z nich sú napokon prakticky nepostrehnuteľné – ich sila sa pohybuje v rozpätí jedného až dvoch stupňov magnitúdo.

Maximálna hĺbka jazera je 1 637 m, vďaka čomu sa Bajkal považuje za najhlbšie jazero na svete. Vzniklo počas oligocénu pred 30 až 25 miliónmi rokov zaplavením hlbokého zlomu v zemskej kôre, ktorý sa vznikol ako dôsledok zrážky Indickej a Eurázijskej platne počas Alpínskeho vrásnenia.

Podľa objemu vody patrí jazeru druhé miesto na svete (prevyšuje ho len Kaspické more). Je to vlastne obrovské vnútrozemské more, 636 km dlhé a priemerne 80 km široké.

Do jazera sa vlieva 336 riek a potokov, avšak toto číslo zahŕňa len jednosmerné prítoky. Najväčšie z nich sú Selenga, Horná Angara, Barguzin, Turka, Sarma a iné. Na jazere je 27 ostrovov, z toho 22 stálych a 5 periodicky zaplavovaných. Najväčšími sú ostrovy Oľchon (730 km ²) a Veľký Uškanij (9,4 km ²).

[upraviť] Geológia

V oblasti Bajkaleského jazera dochádza k extenzii zemskej kôry a vzniku riftu. Nachádza sa tu tzv. Bajkalská riftová zóna. Bajkal sa nachádza na juhu Sibírskej platformy pozdĺž Sajano-Bajkalskej sutúry, kaledónskeho horstva. Rift sa začal vyvíjať v oligocéne.^[2] Dnešný bajkal je tvorený tromi menšími sedimentačnými panvami (južnou, centrálnou a severnou).

[upraviť] Život v jazere

V zime si na brehoch jazera môžeme všimnúť ľadové jaskyne a snehové nánosy. Ku koncu zimy dosahuje hrúbka ľadu na Bajkale asi 1 m a v zálivoch až 2 m. Pri silnom mraze trhliny lámu ľad a z neho vznikajú samostatné kryhy. Dĺžka takýchto trhlín je 10 – 30 km a šírka 2 – 3 m. Explózie nastávajú každoročne približne v tých istých oblastiach jazera. Sprevádza ich silný praskot, ktorý je podobný hrmeniu alebo výstrelu z pušky. Vďaka prasklinám v ľade ryby v jazere nezahynú od nedostatku kyslíka. Bajkalský ľad je, mimochodom, veľmi priezračný – a keďže cez neho prenikajú slnečné lúče, vo vode sa hromadne tvoria riasy nevyhnutné na tvorbu kyslíka. Podľa údajov Limnologického inštitútu sa v jazere vyskytuje 2 630 rôznych druhov rastlín a živočíchov, pričom 2/3 z nich sú zriedkavé miestne endemity (teda organizmy, ktoré žijú len v tomto jazere, nenájdeme ich nikde inde na svete). Patrí medzi ne napr. jediný sladkovodný tuleň na svete či živorodá ryba „golomjanka“, telo ktorej obsahuje do 30 % tuku. Z ďalších rýb sa v Bajkale vyskytujú najmä sih, lieň, jeseter, mieň, šťuka a iné.

[upraviť] História

Bajkal k sebe odjakživa pútal pozornosť. Prvé vedomosti o jazere boli získané v polovici 17. storočia (Kurbat Ivanov, Vasilij Kolesnikov, Ivan Pochabov a iní). V 2. polovici 17. storočia bolo jazero prvýkrát geograficky popísané a boli podniknuté prvé pokusy o vytvorenie mapy (Nikolaj Spafarij, Fjodor Golovon, Ides Izbrandt, Semjon Remezov a iní). V rokoch 1771 až 1772 vykonali účastníci expedície Ruskej akadémie vied I. Georgi a Aleksander Puškarjov vymerania jazera a v roku 1773 zostavili mapu.

Veľkú úlohu pre výskum jazera zohralo založenie Východosibírskeho oddelenia ruského geografického ústavu (1851), ktoré stálo na čele výskumu Sibíra a Pribajkalska. Známe sú práce V. Dybovského, V. Godlevského, I. Čerského a ostatných. V rokoch 1896 až 1902 zostavila Hydrografická expedícia pod vedením F. Driženka atlas a lodnú mapu.

V roku 1916 bola zostavená stála komisia pre výskum Bajkalu pri akadémii vied (NV Nasonov, V. Č Dorogostajskij, II Mesjacev, GJ Vereščagin). Systematický celkový prieskum bol zahájený v roku 1925 stacionárom bajkalského oddelenia Akadémie vied ZSSR, ktoré bolo v roku 1928 reorganizované na limnologickú stanici v Listvjanke. Tá sa v roku 1961 zmenila na Limnologické ústav Sibírskeho oddelenia Akadémie vied ZSSR. V januári 1969 rada ministrov ZSSR prijala špeciálne uznesenie o ochrane a racionálnom využívaní prírodného bohatstva povodia Bajkalu.

[upraviť] Referencie

[upraviť] Zdroj

• Tento článok je sčasti alebo úplne založený na preklade článku Bajkal zverejneného na českej Wikipédii.

[upraviť] Referencie

[upraviť] Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bajkalské jazero