Bandrów Narodowy

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Bandrów Narodowy
dedina
Štát Poľsko Poľsko
Vojvodstvo Podkarpatské vojvodstvo
Okres Powiat bieszczadzki
Obec Gmina Ustrzyki Dolne
Súradnice 49°23′25″S 22°42′15″V / 49,39028°S 22,70417°V / 49.39028; 22.70417
Obyvateľstvo 440 (2012)
Časové pásmo SEČ (UTC+1)
 - letný čas SELČ (UTC+2)
EČV KNT
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Bandrów Narodowy (alebo len Bandrów) je dedina v Poľsku, ktorá je súčasťou gminy Ustrzyki Dolne. Administratívne spadá pod Powiat bieszczadzki a Podkarpatské vojvodstvo. Nachádza sa pri hranici s Ukrajinou, juhovýchodne od mesta Ustrzyki Dolne, tiahne sa v dĺžke približne 4 km. Žije tu približne 440 obyvateľov.

V dedine sa nachádza rímskokatolícky farský kostol sv. Andrzeja Boboli, má podobu dreveného chrámu východného rítu, ktorý bol do obce prenesený z neďalekej dediny Jasenie. Pôvodný gréckokatolícky chrám z roku 1880 bol v roku 1952 rozobraný. Zachovalo sa niekoľko tradičných drevených chalúp z prelomu 19.-20. storočia, predstavujú najzachovalejší komplex dedinskej architektúry v pásme Bieszczad.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Prvýkrát sa spomína v roku 1532. V rokoch 1782 – 1784 Rakúšania v rámci tzv. jozefínskej kolonizácie usadili v obci nemeckých kolonistov.

V roku 1921 tu bolo evidovaných 116 domov a 837 obyvateľov, z ktorých boli

V nemeckej osade Bandrów-Kolonia vo východnej časti dediny bolo evidovaných 57 domov a 394 obyvateľov, v prevažnej miere evanjelikov.

Nemeckí kolonisti dedinu opustili v roku 1940 v rámci výmeny obyvateľstva medzi Nemeckom a ZSSR. Časť ukrajinského obyvateľstva bola v roku 1944 vysťahovaná na Sibír. V rokoch 1945 – 1951 obec patrila do ZSSR, v roku 1951 po zmluve o zmene hraníc medzi Poľskom a ZSSR znovu pripadla Poľsku, pozostalé obyvateľstvo bolo vysídlené do Ukrajinskej SSR, na jeho miesto bolo usadené poľské obyvateľstvo z územia okolo mesta Sokaľ, ktoré pripadlo ZSSR.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Bieszczady. Przewodnik. Rewasz, Pruszków, 2012, s. 268 – 269.