Barcelonský pavilón

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Súradnice: 41° 22′ 13.91″ s.š., 2° 08′ 59.88″ v.d.

Vnútorná dispozícia
reflektujúca plytká vodná nádrž
jeden z oceľových stĺpov

Barcelonský pavilón je budova, ktorú navrhol Ludwig Mies van der Rohe v roku 1929. Bola súčasťou nemeckého pavilónu na Svetovej výstave v roku 1929 v Barcelone na kopci Montjuic, Španielsko. Budova bola použitá na oficiálne otvorenie nemeckej časti výstavy. Je to dôležitá stavba v dejinách modernej architektúry, je známa pre svoju jednoduchú formu a použitie extravagantných materiálov, ako sú ónyx, mramor a travertín. Pavilón bol však po výstave rozobratý, ani nie rok po jeho dokončení. Začiatkom 80. tych rokov sa začalo rozmýšľať o jej znovupostavení, čím boli poverení traja španielsky architekti Ignasio de Sola-Morales, Cristian Cirici a Fernando Ramose. Rekonštrukcia pavilónu podľa starých fotografií a zachovaných plánov trvala od roku 1983 do 1986. Mnohí kritici, historici a modernisti ju považujú za najkrajšiu stavbu 20. storočia.

Koncept[upraviť | upraviť zdroj]

Miesovi, ako riaditeľovi nemeckej sekcie výstavy v Barcelone, bola pridelená úloha navrhnúť tento pavilón, bol tiež poverený aby umelecky viedol aj ostatné nemecké budovy na výstave. Po prvej svetovej vojne sa Nemecko začalo meniť. Pavilón mal reprezentovať Nemecko ako demokratický, progresívny, prosperujúci a pacifistický štát, znovuzrodenie nemeckej kultúry, jej tvorivý posun a konkurencieschopnosť. „Hlas ducha novej éry“ bol poňatý voľnou dispozíciou, ktorá prepájala interiér s exteriérom. Zároveň slúžila na zaistenie plynulého pohybu návštevníkov na výstave.

Budova[upraviť | upraviť zdroj]

Miesova reakcia na zadanie bola radikálna. Z estetických dôvodov odmietol miesto, kde mal pavilón stáť. Dostal pokojné miesto, z kade sa ponúkajú pekné výhľady a chodníčky smerujúce k jednej z hlavných atrakcií výstavy – „Španielskej dedinke“. Pavilón je úplne jednoduchý – len konštrukcie, socha Alba (Úsvit) od Georga Kolbeho a kreslo Barcelona, ktoré Mies navrhol konkrétne pre tento pavilón. Návrh je založený na spojení interiéru a exteriéru, ako kontrast medzi konštrukciou a obalom. Pôdorys je veľmi jednoduchý. Celá budova stojí na podnoži z travertínu, oceľovo-chrómové stĺpy krížového prierezu sú v pravidelnom rastri voľne rozmiestnené v priestore, dlhé obkladané steny určujú trasu pohybu. Južná strana v tvare U, tiež z travertínu, slúži pre sociálne zariadenia a je tu veľká plytká vodná nádrž. Platne dlažby okolo nádrže tiež prepájajú interiér s exteriérom. Z druhej strany je pôdorys ohraničený menšou nádržou, kde je socha ženy Alba. Táto je umiestnená tak, aby ju bolo možné pozorovať z rôznych miest, aj vďaka odrazom v skle a obkladoch. Tenká plochá strecha vyzerá ako by sa vznášala. Nevyzerá to tak, že stĺpy nesú strechu, skôr akoby ju držali, aby neodletela.

Mies chcel, aby sa táto budova stala „ideálnou zónou pokoja“ pre unavených návštevníkov, ktorí by mali byť pozvaní do pavilónu cestou k ďalšej atrakciu. Vzhľadom k tomu, že pavilónu chýbali skutočné výstavné priestory, budova sama o sebe mala byť exponát. Do pavilónu sa vstupuje po niekoľkých schodíkoch a po prejdení pavilónu sa vďaka miernej svažitosti vychádza na úrovni terénu smerom k Španielskej dedinke. Návštevník nemal prejsť priamo cez budovu, steny boli navrhnuté tak, aby viedli jeho pohyb.

Ďalšie jedinečné na tomto objekte sú exotické materiály, ktoré Mies použil. Obkladové dosky z drahých materiálov, ako sú antico mramor z Grécka, travertín a zlatý ónyx, ako aj tónované sklá v odtieňoch sivej, zelenej, bielej, tiež priehľadné sklo, slúžiace na delenie priestoru. Pavilón je nielen priekopníkom navrhovania a chápania čistého, disciplinovaného priestoru, ale aj modelovania nových príležitostí pre vzrušujúce združenia voľného umenia a architektúry.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]