Barokové divadlo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Teatro Olimpico, Vicenza, Taliansko - prvé stále divadlo
Isabella Andreini, jedna z prvých slávnych talianskych herečiek
Harlekýn a Kolumbína, typické postavy talianskej commedie dell'arte
Antický dramatik Sofokles
Francúzsky kardinál Richelieu
Francúzsky dramatik Jean Baptista Molière
Francúzsky dramatik Jean Racine
Anglický dramatikWilliam Shakespeare (asi 1610)
Anglický herec David Garrick ako Hamlet (1754)
Typický príklad alžbetínskeho divadla
Nemecká herečka Karoline Neuberová
Španielsky dramatik Pedro Calderón de la Barca

Barokové divadlo je nepresným pomenovaním pre divadelné umenie a drámu v 16. storočí až prvej polovici 18. storočia, ktoré v tomto období prešlo veľkým rozkvetom. V 16. a 17. storočí sa sformovali základné modely európskej divadelnej kultúry, ktoré sa rozvíjali a vzájomne prelínali až do súčasnosti. Najprv sa všade prijímal francúzsky model klasicistického divadla, no už v 18. storočí Lessing staval proti tomuto princípu Shakespeara a neskôr v ňom našli záľubu najmä romantici.

Hlavná charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie baroka bolo dobou veľkých národných divadelných kultúr, ktoré dnes považujeme za klasické a ktoré odrážali komplikované spoločenské a politické premeny Európy. V období renesancie sa začal klásť dôraz na dôstojnosť človeka v nových podmienkach, kedy sa uvoľnil vplyv náboženstva a božského poriadku v živote človeka. Bol to veľmi významný objav, ktorý sa prejavil aj v divadle, ktoré už nemohlo predvádzať alegórie ctností a večných právd, ale ich nahradilo vyobrazeniami reálnych charakterov, ktoré si pritom stále ešte udržiavali pevný a symbolický zmysel.

Okrem vzniku množstva národných variantov divadla tiež začali vznikať prvé profesionálne divadelné súbory, ktoré nepôsobili len ako zábavný prvok pri slávnostných príležitostiach, ale ich divadelné predstavenia začali navštevovať diváci aj vo svojom voľnom čase. Divadlo sa stalo profesionálnou inštitúciou s vlastným súborom a vlastnou budovou bez toho, aby sa viazalo na príležitostné alebo opakujúce sa slávnosti. Platilo pravidlo, že ak sa večer malo konať predstavenie, vyvesila sa pred budovu divadla vlajka (čierna pre tragédiu, biela pre komédiu). Toto obdobie vytvorilo nielen dramatické texty, ale aj modely divadla, ktoré predurčili ďalší vývoj európskej divadelnej kultúry.

Barokové divadlo a dráma sú úzko späté s renesanciou, manierizmom a klasicizmom, nakoľko sa medzi týmito umeleckými smermi v oblasti divadla nedajú určiť presné hranice. Divadelné umenie sa však v každom z európskych štátov prejavovalo veľmi rozdielne (napr. v Anglicku, Taliansku, Španielsku, Francúzsku). V období baroka sa zmenili aj námety, ktoré divadlo spracovávalo. Miesto abstraktných alegórií a mýtického zobrazovania Kristovho života sa do divadelných hier dostávali obyčajní ľudia a spracovanie ich každodenného života.

Prvou divadelnou budovou sa stalo Teatro Olimpico vo Vicenze v Taliansku. Malo polkruhové hľadisko, orchester a javisko s bohatou sochárskou výzdobou a otvormi na dekorácie, ktoré vytvárali dojem perspektívy.

Dramatická tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Autori sa vracajú k antickej dráme, čo značne ovplyvnilo poňatie divadla. Študovali antické poetiky aj hry na nových akadémiách, neskôr začali podľa antických vzorov písať i vlastné tragédie a komédie. V tragédiách sa napodobňoval predovšetkým Seneca a v poetických dielach to bol Aristoteles. Hry však vychádzali predovšetkým z vkusu panovníckeho dvora, šľachty a učencov a poslúžili ako inšpirácia aj pre ďalších dramatikov. Najobľúbenejšia bola komédia nazývaná commedia erudita (napr. Niccolò MachiavelliMandragora, Fernando de RojasCelestína).

V tomto období spolu s dvorským humanistickým divadlom začalo pôsobiť aj školské divadlo, ktoré malo mať najmä výchovnú a vzdelávaciu funkciu (slúžilo na vyučovanie latinského prednesu). Hrali v ňom učitelia a žiaci a ako publikum im slúžili diváci z miest. Hralo sa na katolíckych aj evanjelických školách, na radniciach, na jednoduchých pódiách alebo v prepychových sálach palácov. Školské divadlo však bolo väčšinou amatérske a radilo sa k tradícii milovníkov antickej kultúry.

Nové divadelné žánre[upraviť | upraviť zdroj]

Pastierske hry[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem zaužívaných žánrov, akými boli tragédia, tragikomédia a komédia v tomto období vznikol aj nový divadelný žáner, a to pastierska hra, ktorá predvádzala idylické obrazy z prírodných scenérií, čím vytvárala akýsi idealizovaný obraz sveta, ktorý kontrastoval s často veľmi krutou realitou (vojny, zápas o moc). Jednou z najvýznamnejších takýchto hier bolo dielo Torquata Tassa Amintus z roku 1573.

Opera a balet[upraviť | upraviť zdroj]

V prostredí dvora nájdeme od 16. storočia tiež prvé známky vzniku dvoch nových druhov divadla – baletu a opery. Prvé kroky operného divadla môžeme nájsť v Taliansku, zatiaľ čo vo Francúzsku sa sformovali najmä základy klasického baletu. Medzi prvé inscenácie patrili diela Jacopa Periho (Dafné, 1594; Euridika, 1600), neskôr to boli diela Claudia Monteverdiho (Orfeus). Pomenovanie pre nový divadelný žáner opera použil ako prvý Monteverdiho žiak Francesco Cavalli. Vďaka rozmachu opernej tvorby začal narastať aj počet operných budov a súborov; inscenácie smerovali k zdôrazňovaniu sólového spevu a táto tendencia vyvrcholila v neapolskej škole kastrátov v 18. storočí.

Dvorský balet sa na francúzskom dvore presadzoval už v 16. storočí v rámci rôznych slávností, počas ktorých sa šľachtici bavili tancom, v ktorom vystupovali alegorické alebo historické postavy. Tieto ballets de cours sa rozvíjali najmä na dvore francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., kedy sa ich poriadateľmi stali dramatici Jean-Baptiste Lully, Moliére a tiež choreograf Pierre Beauchamp, ktorý založil v roku 1661 prvú tanečnú kráľovskú školu.

Scénická výprava[upraviť | upraviť zdroj]

Scénická výprava baletov a opier bola ovplyvnená výtvarným umením a perspektíva dosahovala u niektorých stav dokonalosti. Spočiatku sa používali trojstranné kulisy (telaria), ktoré umožňovali rýchlu premenu dramatického prostredia, no postupne ich nahradili ploché kulisy. Operné predstavenie malo ešte jednu veľmi rozvinutú zložku – javiskovú výpravu. Tu sa uplatnili predovšetkým maľované perspektívne dekorácie, rôzne mašinérie, lietajúce stroje, svetelné a pyrotechnické efekty. U opery sa učila aj činohra a najviac z nej ťažilo pravdepodobne jezuitské divadlo, ktoré túžilo prekvapovať a ohromovať svojich divákov vizuálnymi efektmi.

Dekoratéri a majstri zaoberajúci sa pohybom kulís boli významnými osobnosťami divadla a medzi slávnych dekoratérov patril v Taliansku Bernardo Buontalenti a neskôr Giovanni Burnaccini v Anglicku to bol napr. Inigo Jones, vo Francúzsku Giacomo Torelli a v Nemecku Joseph Furtenbach. V roku 1545 vydal Sebastiano Serlio dielo Architektúra, ktoré obsahovalo návrhy typických dekorácií troch základných žánrov: tragédie (palác), komédie (námestie) a pastierskej hry (prírodná scenéria).

Európske barokové divadlo[upraviť | upraviť zdroj]

Talianske divadlo[upraviť | upraviť zdroj]

V Taliansku sa sformovala commedia dell'arte, ktorá vychádzala z tradícií antickej pantomímy a stredovekých frašiek. Objavila sa v polovici 16. storočia s typickými postavami, ktoré improvizovali podľa voľného scenára a predvádzali divákom množstvo gagov. Základnými typmi postáv boli v komédii Pantalone (ako terč posmechu), Dottore (hlúpy a urečnený učenec), Harlekýn (prešibaný sluha), Brighella alebo Pulcinella (ešte prefíkanejší sluha), a vedľajšie postavy Capitano (smiešny vojak) a Kolombína (záletná a vtipná partnerka sluhu). Práve tu sa vyskytli aj prvé ženy – herečky (dovtedy mohli hrať divadlo podľa antického vzoru len muži), a medzi najslávnejšie patrila Isabella Andreini z hereckého súboru Comici Gelosi.

Od polovice 16. storočia sa commedia dell'arte začala objavovať aj v Nemecku, Rakúsku a najmä vo Francúzsku. Táto komédia má svoje korene v renesancii a baroku, odhaľuje komickým spôsobom veci a javy, ktoré mohli mať viac významov, mohli sa javiť jednoducho a inak než dovtedy, a svojou zábavnosťou sa stala veľmi populárnym a ľudovým divadlom.

Francúzske divadlo[upraviť | upraviť zdroj]

Centrom formovania divadelného umenia bol Paríž, kde postupne vytlačil kočovné herecké spoločnosti z divadla Burgundský hotel pašiové bratstvo, ktoré hralo na prelome 16. a 17. storočia tragikomédie a pastorálie Alexandra Hardyho a Roberta Garniera. Centrom formovania divadelného umenia bol Paríž, kde postupne vytlačil kočovné herecké spoločnosti z divadla Burgundský hotel pašiové bratstvo, ktoré hralo na prelome 16. a 17. storočia tragikomédie a pastorálie Alexandra Hardyho (15701632, autor tragédií, tragikomédií] a pastorálií, napr. Marianne, Dido a jej obeť, Lukrécia) a Roberta Garniera. V Hardyho hrách sa často sústreďovalo mnoho krutostí, ktorými sa snažil zaujať svoje obecenstvo, no taktiež boli pre jeho diela charakteristické metaforické dialógy, často pretkané oplzlosťami. Jeho diela silne ovplyvnila španielska dráma, no taktiež talianske divadlo, nakoľko viacero talianskych divadelných súborov chodilo hrať i do Francúzska.

V tomto období boli obľúbené najmä komédie, tragikomédie, no tiež tragédia a bábkové divadlo či pantomíma. Na kráľovskom dvore boli veľmi obľúbené balety – komické, spievané melodramatické, no tiež tzv. „balety so vstupmi“ s jednou nenáročnou dekoráciou, rovnako ako aj predstavenia na otočnom pódiu alebo s priebežne meniacimi sa kulisami počas hry. Z týchto prechodných foriem divadla sa neskôr vyvinula opera, ktorá prežívala svoje najlepšie obdobie práve počas baroka.

Dôležitú úlohu zohrali aj jezuitské divadlá, pôsobiace až do roku 1762, ktoré upustili od trendov zaužívaných v klasických divadlách: miesto latinských tragédií (náboženských aj svetských) hrali balety, do hier vkladali spevy a tance a ako prví angažovali choreografov, vďaka čomu vzniklo v roku 1638 prvé skutočné baletné predstavenie. Boli tiež prvými, ktorí začali pripúšťať ženské úlohy v divadelných predstaveniach.

Hranice medzi jednotlivými divadelnými žánrami ešte neboli v tomto období pevne stanovené. Oficiálne sa očisty drámy od miešania žánrov, štýlov a uvoľnenej epickej tvorby ujal sám kardinál Richelieu a francúzska Akadémia, ktorá vypracovala posudok na hru Pierra Corneilla Cid, ktorej vytkla niekoľko nedostatkov. Sám Corneille si z tejto kritiky vzal ponaučenie a jeho ďalšie hry sú už napísané formálne podľa pravidiel.

Okolo roku 1625 vznikla komédia, divadelné predstavenia sa oslobodili od vulgarizmov a divadlo získalo nový ráz, keď prišli do módy šťastné rozuzlenia. Divadlo začalo byť vo vyššej spoločnosti považované za jednu z napríjemnejších zábav. V 60. rokoch 17. storočia dostali divadelné hry ustálené pravidlá (napr. rovnako dlhé dejstvá, prestávky medzi predstaveniami, vytváranie dojmu pravdepodobnosti a pod.). Skutočným tvorcom klasického francúzskeho divadla bol Pierre Corneille (16061684), a neskôr na jeho tvorbu nadviazali tiež Jean Racine (16391699) a Molière (16221673).

Po smrti Moliéra vydal francúzsky kráľ Ľudovít XIV. v roku 1680 dekrét o zjednotení parížskych hereckých spoločností, vďaka čomu vznikla Comédie Francaise, ktorá si udržovala nielen monopol na činohru v Paríži, ale vytvárala tiež model divadla, ktorého vplyv bol viditeľný v ďalších rokoch aj za hranicami Francúzska.

Nemecké a rakúske divadlo[upraviť | upraviť zdroj]

V rozvoji nemeckého divadla zohrali dôležitú úlohu jedni z najväčších klasikov nemeckej literatúryJohann Wolfgang Goethe a Friedrich Schiller, ktorí sa venovali tiež problematike divadla. Celonárodný charakter získalo nemecké divadlo až za vlády Fridricha II., kedy sa z Pruska stal moderný štát. Počiatky nemeckej drámy a divadla boli ovplyvnené reformáciou a náboženskými bojmi. Zosilnil sa absolutizmus, krajina bola bez ideálov a divadlo sa pestovalo len na univerzitách, nakoľko bolo považované väčšinou len za výchovný prostriedok. Jedinou výnimkou bola v tvorbe protestantská univerzita vo Wittenbergu, kde bolo náboženské divadlo veľmi podporované. V Nemecku pôsobilo v tomto období viacero anglických spoločností, ktoré sa snažili podporiť lásku k divadlu u obyčajných ľudí komédiami, tancom a hudbou. V roku 1627 bola v divadle uvedená prvá nemecká opera - Daphne od Martina Opitza (15971639), ktorú zhudobnil Heinrich Schütz.

Ako vzor pre vznik nemeckej drámy a divadla poslúžili anglickí, holandskí a francúzski herci a divadelné spoločnosti, z dramatikov potom najmä antickí dramatici (Seneca, Sofokles a Aischylos). Autori opisovali myšlienkový a citový svet Nemecka počas 30-ročnej vojny.

V 17. storočí ešte neexistovali v Nemecku stále verejné divadlá, predstavenia sa hrali len v palácoch a na námestiach, kde vystupovali kočovné divadelné spoločnosti. Prvá verejná divadelná sála vznikla zrejme vo Vroclavi v roku 1677. Prvé nemecké divadelné spoločnosti vznikali však už približne po roku 1643, no museli bojovať s nepriateľsky naladenou cirkvou. Predstavenia boli veľmi realistické, autori zobrazovali šľachetných, dokonalých hrdinov, až kým im v tom v rokoch 16481659 nezabránila cirkev cirkevným výnosom.

Nemeckému divadlu dominovali buď komédie alebo tragédie plné hrôzostrašných javiskových výjavov, a viac než dráma tu bola obľúbená opera. Začiatkom 18. storočia prešlo nemecké divadlo obdobím úpadku a na miesto nemeckej opery sa dostala opera talianska. Jediným miestom, kde sa naďalej pestovalo divadlo, bol viedenský dvor. V priebehu 18. storočia vznikli nové divadelné spoločnosti a divadlá vo viacerých mestách, ale bolo to tiež obdobie, v ktorom vznikali nové divadelné formy. Prvou veľkou nemeckou herečkou bola Karoline Neuberová (16921760).

Anglické divadlo[upraviť | upraviť zdroj]

Vplyvy stredovekého, humanistického a antického divadla vyvrcholili v alžbetínskom divadle od polovice 16. storočia až do polovice 17. storočia. Divadlo sa stalo obrazom nového myslenia a cítenia a odrážalo vedomie novovzniknutej osobnosti človeka a štátu. Dôležitým sa preň stalo úzke spojenie medzi hercami a divákmi, nakoľko divadelná scéna v tomto období nemala takmer žiadne dekorácie ani oponu. V období baroka bola tiež pomerne demokratická cenzúra, hoci na divadlo neustále útočili puritáni, ktorí videli v tomto druhu umenia hniezdo hriechu, rozpustilosti a manželských nevier. Medzi najznámejších hercov tohto obdobia možno zaradiť napr. Richarda Burbaga alebo Edwarda Alleyna.

Alžbetínske divadlo podnietilo tiež vznik krutých a krvavých tragédií Thomasa Kyda (ktorého tvorba je pokladaná za predlohu pre niektoré z Shakespearových drám), tragédií o velikánoch, ako boli Faust a Tamerlán od Christophera Marlowa, no predovšetkým je to obdobie Williama Shakespeara a jeho dramatickej tvorby, v ktorej vychytáva celú zložitú problematiku doby a spája všetky prúdy a smery vtedajšieho myslenia. Svojou rozsiahlou a rozmanitou tvorbou sa tak stal Shakespeare dramatikom, ktorý zanechal najviac stôp vo vývoji svetového divadla.

Španielske divadlo[upraviť | upraviť zdroj]

V období renesancie a baroka sa stalo Španielsko krajinou protikladov. Na jednej strane stál rozkvet štátu, národného sebauvedomenia a zámorských objavov, no na druhej strane ťažila krajinu protireformácia a inkvizícia. Napriek rozporuplnej situácii sa však divadlo v období baroka považuje na zlatý vek (siglo de oro) španielskej divadelnej kultúry, ktoré pretrvávalo približne medzi rokmi 15801680.

Po cestách kočovali herecké skupiny, ktoré hrali ako krátke náboženské hry (autos sacramenales) pri náboženských slávnostiach, v ktorých vystupovali reálne aj alegorické postavy (Lope de Vega, Pedro Calderón de la Barca a ďalší), tak aj zábavné hry. Herecké spoločnosti sa postupne začali usádzať na stálych miestach (corrales), väčšinou na nádvoriach domov. Divadlá nemali žiadnu javiskovú výpravu, len pódium, ktoré bolo vzadu ohraničené závesom, aby sa mali kde prezliekať herci. Nádvoria boli obklopené dookola balkónmi a oknami budov, z ktorých sledovali predstavenia grandi, a v prízemí bolo umiestnených niekoľko lavíc pre šľachtu a voľné priestranstvo, na ktorom stáli mušketieri a ostatní ľudia.

Španielske divadlo zlatej éry bolo bohaté, prekypovalo množstvom hier a námetov, ktoré čerpali autori z ľudovej a rytierskej epiky, z historických kroník a legiend. V dramatickej tvorbe možno vidieť konfrontáciu reality so snom, divadla so životom, fantázie s bežným životom, epiky s drámou. V tomto období začali písať významní španielski dramatici, ktorí tvorili spočiatku moralistické diela, neskôr aj komédie (napr. Lope de Rueda, Lope de Vega, Tirso de Molina, Guillén de Castro, Juan Ruiz de Alarcón, Pedro Calderón de la Barca a iní).

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Stanislav Perkner – Jan Hyvnar: Řeč dramatu. Praha : Horizont, 1987.
  • Léon Moussinac: Divadlo od počiatku po naše dni. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1965.