Bavorský geograf

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Bavorský geograf (iné názvy: Bavorský Geograf[1],Geograf Bavorský[2], Geograf bavorský[3],Opis hradov a krajín na severnej strane Dunaja[4], (P)opis krajín ležiacich na sever od Dunaja[5][6], Opis hradov a krajov na severnom území Dunaja;[7] zastarano: Zemepisec Bavorský,[8] Bavorský zemepisec;[9] latinské názvy: Geographus Bavarus, Descriptio civitatum, Descriptio civitatum et regionum ad septentrionalem plagam Danubii, Descriptio civitatum ad septentrionalem plagam Danubii; nemecké názvy: Bayerischer Geograph, Bairischer Geograph, Geographus Bavarus, Ostfränkische Völkertafel, St. Emmeramer Völkertafel, Beschreibung der Städte der nördlichen Donaugegend) je zaužívaný názov latinsky písaného franského spisu, ktorý opisuje územia severne od Dunaja - teda za východnou hranicou Franskej ríše.[10] Bavorský geograf (a varianty) je aj zaužívaný názov jeho anonymného autora.

Obsah a členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Spis má dve hlavné časti; na konci je ešte pridaná dvojvetová glosa. Prvá hlavná časť je asi staršia než druhá, inak však presné datovanie nie je známe (pozri nižšie).

Prvá hlavná časť obsahuje súpis etník, ktoré sídlia pri franskej hranici; uvádza ich v prísnom geografickom poradí od severu na juh, teda od Baltského mora po Dunaj a uvádza ich vždy spolu s počtom ich hradísk.[10] Názov "»Descriptio civitatum et regionum ad septentrionalem plagam Danubii" (resp. slovenské ekvivalenty) sa prísne vzaté vzťahuje len na prvú hlavnú časť. Z obsahu prvej hlavnej časti, ako aj zo skutočnosti, že jej formulácie poukazujú na príbuznosť s neskorímskymi "laterculi provinciarum", vyplýva, že vznikla na východofranskom kráľovskom dvore alebo v jeho okruhu. Na základe viacerých indícií sa dnes za autora prvej hlavnej časti obyčajne považuje Grimald, opát kláštora Weißenburg (neskôr aj kláštora St. Gallen), arcikaplán a istý čas kancelár kráľa Ľudovíta Nemca (staršie sa text pripisoval mníchovi zo St. Emmeramu v Regensburgu.).[11] Prvá hlavná časť bola teda oficiálnym dokumentom, ktorého cieľom bolo slúžiť kráľovej slovanskej politike.[12]. Od 2. polovice 8. storočia Frankovia prichádzali do kontaktu so svojimi slovanskými susedmi.[13] Zo skúseností bojov s Avarmi pokladali za dôležité hradiská a počty vojakov v nich.[4] Prvá hlavná časť okrem iného spomína aj Moravanov na dvoch rôznych miestach pod dvoma rôznymi názvami (pozri nižšie).

Druhá hlavná časť vymenúva množstvo bližších a vzdialenejších kmeňov od hranice Franskej ríše až po dolnú Volgu a Chazarov.[14] Je to konkrétne tá časť textu, ktorá sa začína slovami "Isti sunt, qui iuxta istorum fines resident". Druhú hlavnú časť možno ďalej rozdeliť na 3 zreteľne odlišné menšie časti: Prvá sa ešte sčasti podobá na prvú hlavnú časť a typické je pre ňu uvádzanie prehnane vysokých počtov "civitates" jednotlivých kmeňov, ako aj fakt, že skoro všetky uvádzané kmene sú neznáme alebo neidentifikovateľné; táto časť je veľmi nedôveryhodná. Druhá časť len sucho vymenúva mená kmeňov (civitates sú tu uvedené len 1 raz). Tretia je charakteristická formuláciami podobnými formuláciám z prvej hlavnej časti. Druhá a tretia časť obsahujú najmä mená kmeňov z Lužice a Sliezska a sú na rozdiel od prvej časti pomerne cenné. Vzhľadom na rozdiely v spomínaných troch častiach druhej hlavnej časti je pravdepodobné, že išlo o tri samostatné texty, ktoré vznikli v troch rôznych časových okamihoch.[12][15] Druhá hlavná časť je charakteristická aj tým, že na rozdiel od prvej hlavnej časti je nesystematická,[4] teda neuvádza etníká v prísnom geografickom poradí.

Na konci textu je pridaná jasne odlišná dvojvetová glosa.[16]

Objav[upraviť | upraviť zdroj]

Spis objavil L. G. de Buat a vydal ho v roku 1772. Prvýkrát mu názov Bavorský geograf dal Jan Potocki, keď otlačil Buatovo vydanie v roku 1796.[17]

Umiestnenie[upraviť | upraviť zdroj]

Jediná zachovaná historická verzia textu sa nachádza v knižnici Bayerische Staatsbibliothek v Mníchove na dvoch stranách na konci zbierky tvorenej rôznymi matematickým a astronomickými textami, ktorá má značku Clm 560. Texty zbierky boli napísané prevažne v 2. polovici 9. storočia v tom istom skriptóriu v oblasti Bodamského jazera, ale časť zbierky známa ako Bavorský geograf sa od zvyšku zbierky jasne viditeľne odlišuje, a to aj časom zápisu textu. Samotný bavorský geograf z tejto konkrétnej zbierky fyzicky vznikol asi až okolo roku 900 (glosa na konci môže byť mladšia); jeho pôvodný text je (resp. asi skôr texty sú) aspoň sčasti zrejme staršieho pôvodu (k tomu pozri tu pod nadpisom Datovanie).[16][12]

Datovanie[upraviť | upraviť zdroj]

V literatúra uvádzané dátumy vzniku prvej hlavnej časti sú najmä (myslí sa vznik samotného textu, jeho zachovaný zápis môže byť neskorší):

  • krátko po roku 844 (najneskôr v roku 862)[pozn 1]
  • roky 843-853 (najpravdepodobnejšie v roku 843, teda v čase delenia Franskej ríše vo Verdune)[pozn 2] pričom podľa P. Ratkoša pri odpisovaní v rokoch 882-889 bola pridaná časť o Merehanoch.[5]
  • hneď po roku 843[3][pozn 3]
  • pred rokom 844, pričom v rokoch 882 - 893 vznikla upravená verzia (spomínajúca Merehanov)[18]
  • roky 815-817[4]
  • v alebo po roku 817, eventuálne s úpravou v alebo po roku 833 (spomínajúcou Merehanov)[19]
  • okolo roku 817 alebo 843[13][14]
  • počas prvej polovice 9. storočia[10].
  • staršie datovania (tieto datovania sa ale zrejme týkajú aj druhej hlavnej časti textu):
    • koniec 9. storočia [20]
    • v rokoch 866 - 890 [21]
    • 2. desaťročie až 3. štvrtina 9. storočia [22]
    • 9. storočie [23]
    • 8. storočie[24]
    • 6. storočie (okolo roku 550)[24][25]

Datovanie druhej časti sa uvádza napríklad nasledovne:

  • prelom 9. a 10. storočia[10]
  • 10. storočie alebo posledná tretina 9. storočia-10. storočia;[14] konečná podoba a dodnes zachovaná redakcia vznikla najneskôr v 11. storočí[14]
  • „sa kladie do poslednej tretiny 9. stor., resp. až do 10. storočia, z ktorého pochádza aj konečná redakcia a zachovaný rukopis diela“[13]

Glosa na konci by mohla pochádzať prípadne až z 11. storočia.[16]

Marharii a Merehanos[upraviť | upraviť zdroj]

V prvej hlavnej časti sa na dvoch rôznych miestach spomínajú ľudy "Marharii" a "Merehanos" (prekladané ako Merehani). Ich výklad sa v literatúre rôzni. Konkrétne sa vyskytujú najmä tieto možnosti (v zátvorkách sú uvedení známi obhajcovia danej tézy):[13][26][27][28][29]

  • Marharii sú ľud Moravského kniežatstva a Merehanos sú ľud Nitrianskeho kniežatstva (B. Horák, D. Trávníček, F. Dvornik [čiastočne], L. E. Havlík [vo svojich starších textoch], M. Kučera, H. Löwe, J. Stanislav, D. Třeštík, J. Steinhübel, D. Hulínek). Slovo Merehanos teda označovalo priamych predkov dnešných Slovákov. Táto téza má (možno)podporu v počtoch archeológmi vykopaných hradísk (pozri citát nižšie). V závislosti od toho, či autor kladie vznik Bavorského geografa do obdobia okolo roku 817 alebo okolo roku 844, vyzerá téza buď tak, že text zachytáva stav pred zjednotením Moravského a Nitrianskeho kniežatstva (teda ešte dve samostatné kniežatstvá), alebo že zachytáva stav už po zjednotení, ale vyjadruje, že obyvatelia týchto dvoch častí sa stále odlišovali. D. Třeštík zastáva názor, že tvar Merehani pravdepodobne priamo vymyslel na odlíšenie od tvaru Marharii sám autor Bavorského geografa (pozri citát nižšie). J. Steinhübel upozorňuje (pozri citát nižšie), že z Bavorského geografa vyplýva, že Merehani boli osobitný kmeň (národ) na rovnakej úrovni s ostatnými menovanými v texte.
  • Merehanos je len dublet názvu Marharii, ktorý označoval ľud územia na západ aj východ od Malých Karpát (teda Veľkej Moravy). Najčastejšie má táto téza takú podobu, že tvrdí, že text (omylom) zachytáva dve štádiá Veľkej Moravy, pričom Marharii sú starší text (vtedy ešte mali len 11 “civitates”) a Merehanos sú neskorší dodatok, ktorý bol asi pôvodne poznámkou na okraji a pri neskoršom odpisovaní bol začlenený do vlastného textu (vtedy už mali 30 “civitates”) (P. Ratkoš, H. Lowmianski, Z. R. Dittrich, V. Richter, F. Dvornik [čiastočne], Č. Staňa, L. E. Havlík [vo svojich neskorších textoch]).
  • Marharii sú ľud Veľkej Moravy na území zhruba dnešnej Moravy resp. jej severnejšej časti; Merehanos sú ľud žijúci južnejšie, teda v Podyjí/medzi Dyje a Dunajom a podobne. (J. Poulík, M. Vach, R. Turek). Táto téza protirečí tvrdeniu prameňa, že Marharii priamo susedia s Frankami.
  • Marharii sú ľud Veľkej Moravy pozdĺž Dunaja na hraniciach s Frankami, Merehanii sú vlastní Moravania (teda viac na severe) (O. Pilař)
  • Merehanos sú Veľkomoravania žijúci južne od Dunaja v Panónii (R.Nový). Táto téza protirečí tvrdeniu prameňa, že opisuje len územia na sever od Dunaja.
  • Marharii sú ľud dnešnej Moravy (prípadne so Záhorím); Merehanos sú ľud dolného povodia rieky Maros resp. dnešného východného Maďarska (M. Eggers ale aj niektorí autori pred ním)
  • Marharii sú ľud dnešnej Moravy (poddaní Rastislava), Merehanos sú ľud sídliaci medzi Dunajom a Tisou (poddaní Svätopluka, ktorý sa neskôr stal vládcom aj Marhariiov) (T. Senga)
  • Merehanos sú obyvatelia dolného srbského Pomoravia a protiľahlej časti dolného Potisia (P. J. Šafárik, K. Jireček, V.v. Keltsch, I. Boba). Táto téza protirečí tvrdeniu prameňa, že opisuje len územia na sever od Dunaja.

Citáty zástancov prvej z vyššie uvedených téz:

  • Třeštík (2001): Slovensko ... [b] avorskí biskupi ... v roku 900 považovali za územie osobitného gens - barbarského a nepokrsteného ... toto územie [bolo] považované za pripojené k Morave, no v žiadnom prípade nie s ňou splývajúce ... Nikde sa však neobjavuje jeho meno ... Buď teda [toto územie] nebolo územím žiadneho gens a bavorskí biskupi sa v roku 900 mýlili, alebo bolo toto meno zabudnuté, pretože po tridsiatych rokoch 9. storočia už bolo (ako meno) neaktuálne . Slovensko ležalo dosť ďaleko za horizontom záujmu Východofranskej ríše a moravské politické panovanie nad západným Slovenskom mohlo teda ľahko prekryť povedomie o jeho bývalej politicko- etnickej identite. Etnická identita tu nehrala rolu, pre ríšu z etnického hľadiska išlo o Slovanov. Jedno (etnicko -politické) meno by však bolo možné na Slovensko azda vztiahnuť. Uvádza ich autor tzv. Bavorského geografa , avšak ako "Merehani" - teda zrejme "Moravania" ... V prvej časti [Bavorského geografa] sa vypočítavajú gentes od Obodritov na severe smerom na juh. Za Bohemanmi -Čechmi (Boheimare) sú správne umiestnení Moravania (Marharii), potom sa ale hovorí o Bulharoch a opäť o akýchsi "Moravanoch" - Merehani. Tým končí výpočet pohraničných gentes a druhá časť, vypočítavajúca tých, "ktorí sedia za nimi", začína podunajskými Obodritmi ... Rozhodne tu v prípade Merehanov nemôžu prichádzať do úvahy - ako by vyplývalo z geografického poradia - obyvatelia povodia srbskej Moravy (pravého, teda južného prítoku Dunaja), pretože Geograf sa dôsledne drží svojho programu a vymenúva naozaj vždy len gentes sediace na sever od Dunaja. O tom, že "Marharii" sú Moravania , nikto nikdy nepochyboval, rovnako ako sa vždy celkom všeobecne prijímalo, že "Vulgarii" sú Bulhari ... Lokalizácia ...Merehanov medzi Dyje a Dunaj, ktorá bola tiež častejšie zvažovaná, neprichádza do úvahy, pretože tu v prvej polovici 9. storočia bolo len veľmi riedke slovanské osídlenie a rozhodne tu nemohol sídliť žiadny gens. Pomerne husté slovanské osídlenie sa nachádzalo až na pravom brehu Dunaja, medzi Viedňou a Mautern, teda v "Avarii" na území ríše. Pretože ale na dolnej Tise zrejme sedeli Obodriti, zostáva na lokalizáciu Merehanov vlastne len Slovensko. O ňom sa aj uvažovalo najčastejšie. V takom prípade by u dvojice Marharii - Merehani išlo pravdepodobne o dve časti moravského štátu, moravskú a nitriansku, pomenované variantmi spoločného mena ... Domnienka [viacerých autorov] o neskoršom dodatku [inkriminovanej časti textu] by sa nám hodila len na vysvetlenie, prečo sa [Merehani] ocitli až za Bulharmi a nie priamo za Moravanmi. Nie je ale nutná. Je v prvej časti opisu na úplnom konci a mohol ju sem celkom dobre zaradiť aj samotný jej autor, ktorý dosť dobre nevedel , kde presne Merehani sídlia. Túto neistotu napokon naznačuje samotná neurčitá formulácia [inkriminovaného textu] ..."Nitravania", či aké meno si prikladali pred rokom 832, o toto meno [teda meno gens] po podmanení Moravanmi prišli. [Najpravdepodobnejšie im meno Merehani autor Bavorského geografa] pridelil sám, [teda] nazval tento bezmenný ľud pod nadvládou Moravanov jednoducho "Tiežmoravania" alebo "Moravania", ale iní než tí od rieky Moravy". Ak toto meno zapisoval autor prvej redakcia, nevedel presne, kde vlastne títo poddaní Moravanov sídlia ... Rovnako dobre ale mohol týchto "Tiežmoravanov" dodať až autor nejakej neskoršej redakcie a celkom mechanicky ich zaradiť na koniec výpočtu.
  • Steinhübel (2004): Neznámy bavorský autor... jasne rozlišuje obe veľkomoravské kniežatstvá:..[nasleduje citát z Bavorského geografa]. Toto dielo vzniklo asi desať rokov po dobytí Nitrianska Mojmírom. Preto pre zahraničných pozorovateľov sú obyvatelia oboch kniežatstiev už Moravanmi. Rozdiel medzi nimi náš neznámy autor vyjadril odchýlkou v pomenovaní. Bližších pomenoval Marharii a vzdialenejších, ktorých ešte stále považoval za osobitný „ľud – populus“ Merehani. [V poznámkach pod čiarou Steinhübel výslovne uvádza ako zdroj týchto tvrdení D. Třeštíka] – [Nasleduje odstavec, v ktorom autor vyjadruje svoj názor, že títo Merehani sa v skutočnosti volali Nitravania podľa rieky Nitra a analógiou k názvu Moravania podľa rieky Morava] – Dvojicou príbuzných kmeňov boli aj Korutánci („Carantani“) a Kranjci („Carniolenses“). Pavol Diakon, Anály Franskej ríše a Život cisára Ľudovíta ich od seba jasne odlišujú... [R]oku 828 sa Kranjsko stalo súčasťou Korutánska, jedným z niekoľkých korutánskych grófstiev. Odvtedy meno „Carniolenses“ už v žiadnom písomnom prameni nenachádzame. Po roku 828 sa Kranjci stali Korutáncami, tak ako sa Nitravania po roku 833 stali Moravanmi. – Kniežatstvo Nitrava v dobe svojej samostatnosti ležalo mimo pozornosti vtedajších spravodajcov, nezapísali teda ani meno predpokladaných Nitravanov. Po roku 833 rozlišovanie Nitravanov od Moravanov stratilo na význame, presne tak ako rozlišovanie Kranjcov od Korutáncov po roku 828. Preto všetky písomné pramene poznajú len Moravanov. Iba spomínaný anonymný geograf rozlíšil dvojakých Moravanov. Jedni z nich („Merehani“) sú vlastne hľadaní Nitrania.
  • Steinhübel (2011) [30]: Anonymný bavorský geograf spomína dvojakých Moravanov. „Marharii“ mali 11 hradov a druhí „ktorých volajú Merehanos“, mali 30 hradov. Aj druhí Moravania boli „populus“ čiže osobitný kmeň (národ). [K tomu poznámka pod čiarou: Pre anynmného bavorského geografa boli „populus“ nielen druhí Moravania ale aj Liňania, Bulhari a neznámi Sitici, Stadici, Unlizi, Artorozi. Ak druhí Moravania boli „populus“, boli osobitný kmeň (národ) tak ostatné slovanské kmeňe takto označené]. Obývali druhé veľkomoravské kniežatstvo zvané Nitrava. Boli to Nitravania, ktorí sa v roku 833 stali Moravanmi.
  • Kučera (2008): Hľadá sa …vysvetlenie, prečo v diele, ktoré je dobre zostavené, sa spomínajú dvojakí Moravania, pod dvojakými, mierne odlišnými názvami. Dospelo sa k zhode, že pod druhými Moravanmi sa nemôže skrývať nikto iný, len starí Slováci. Geograf [bavorský] teda vedel, že moravský štát sa skladal z dvoch svojbytných častí. V jednej žili Moravania, ktorí sídlili v povodí rieky Moravy a odtiaľ mali aj názov...[P]odľa Geografa b avorského, ktorý vznikol zhruba 10 rokov po spojení Moravy a Slovenska, po víťaznej Mojmírovej vojne, tento nový štát nebol jednotný a žilo v ňom obyvateľstvo, ktoré sa od seba odlišovalo pôvodom, ale aj etnicky, no nevedel ho dobre pomenovať, a tak ho jednoducho nazval Moravania, pričom odlíšenie nechal len v hláskoslovnej podobe: Marharii – Merheni. Geograf tým potvrdil, že obyvatelia územia Slovenska tvorili svojbytnú etnickú skupinu Slovanov, ktorá sa na tomto území formovala už oddávna.
  • Hulínek (2008):[31] ...určitý nárast vzniku hradísk [môžeme] predpokladať od druhej tretiny 9. storočia, čo potvrdzuje aj spomínaná správa tzv. Bavorského geografa. Zmienka o 30 hradoch naznačuje pomernú hustotu výskytu hradísk. Na základe doterajšieho stavu archeologickej potvrdenosti môžeme v 9. storočí - po jeho prvej tretine predpokladať, že na území západného a stredného Slovenska sa vyskytovalo minimálne okolo 35 - 40 hradísk. ... Na základe podobných archeologických a štatistických kritérií môžeme predpokladať, že na Morave sa v rámci súčasných štátnych hraníc vyskytovalo 15 - 20 opevnených sídlisk ... Pomer v rozmedzí mnou zatiaľ predpokladaného počtu hradísk medzi moravskou a nitrianskou časťou Veľkej Moravy do určitej miery iba hypoteticky korešponduje s údajmi v spise Bavorský geograf, kde sa tento pomer na základe interpretácií J. Steinhübla približuje do okolia úrovne 1:3, resp. tiež do rozmedzia 1:2 až 1:3.
  • Stanislav (1978): Výklady o tomto zápise sa rozchádzajú. Myslí sa, že Marharii boli Slovieni medzi Dunajom, Dyjou, Moravou a Bielymi Karpatmi a tých že zjednotil Mojmír alebo jeho predchodca. Merehani by boli ich pokrvní medzi Dunajom a Karpatmi s centrom v Nitre. Tento útvar zjednotil Pribina alebo jeho predchodca. Oba útvary zjednotil Mojmír asi roku 833. Takto zápis vysvetluje najnovšie Fr. D vorník (Byzant. misie 93—94). Uviedol mienku L. Havlíka, podľa ktorého Bavorský Geograf menami Marharii a Merehani nechcel označiť dva rôzne kmene, ale dva rozličné politické útvary toho istého kmeňa, ktoré vznikli okolo dvoch nezávislých centier.Fr. Dvorník poukazuje na to, že archeológovia skutočne našli 11 civitates na Morave (jeden v sev. Rakúsku). Nájsť 30 hradov na starej slovenskej oblasti bude ťažké pre známe príčiny. -- Geograf po spomienke Merehanos podotýka, že to sú kraje, ktoré sa končia na bavorských hraniciach(Istae sunt ...finibus nostris). Dodáva, že sú to tí, ktorí pri nich – Bavoroch – obývajú hranice (Isti sunt...resident). -- Etymologický výklad týchto dvoch mien je veľmi ťažký...

Citáty zástancu druhej z vyššie uvedených téz:

  • P. Ratkoš (1968) ešte zastával názor, že prvá časť Bav. geografa vznikla v rokoch 1815-17. Okrem toho uvádza: Ak zmienku o prvých Moravanoch [t.j. Marharii] zaradíme medzi r. 815-817, kedy na juhovýchode Veľkej Moravy v Potisí susedili Bulhari, vtedy by tu bolo pod Moravanmi zahrnuté aj Nitriansko. A V druhej zmienke o Moravanoch [t.j. Merehanos] môže ísť o situáciu po r. 882-883, kedy ovládol Svätopluk dovtedy bulharské Zátisie. Tu vtedy Bulhari už nesusedili s Franskou ríšou.
  • P. Ratkoš (1986) už tvrdí, že spomínaný text vznikol asi v roku 843 a dodáva Podľa …Popisu krajín na sever od Dunaja mali Česi 15, Moravania pôvodne 11 a Bulhari iba 5 hradských žúp. Popis bol neskoršie odpísaný v rokoch 882-889, keď kopista uviedol znovu Moravanov [t.j. Merehanos] už s 30 hradskými župami.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Toto datovanie pochádza z viacerých prác W. Fritzeho, najmä W. Fritze: Die Datierung des Geographus Bavarus und die Stammesverfassung der Abodriten in: Zeitschrift für slawische Philologie, 21, 1951, str. 306-342 a W. Fritze: Frühzeit zwischen Ostsee und Donau. Ausgewählte Beiträge zum geschichtlichen Werden im östlichen Mitteleuropa vom 6. bis zum 13. Jahrhundert in: Germanie Slavica, 3, 1982, str. 111-126. Datovanie vychádza najmä z toho, že v inom čase by nesedel opis polohy Obodritov, ktorý uvádza Bavorský geograf. Podobné datovanie uvádza aj H. Łowmiański v roku 1955 (pozri aj text vyššie), V. Gjuselev v roku 1966 a ďalší.
  2. Łowmiański, H.: O pochodzeniu Geografa bawarskiego in: Roczniki Historyczne, 20, 1955, str. 9-58 (reedícia: Studia nad dziejami Słowiańszczyzny, Polski i Rusi w wiekach średnich, Wydawnictwo Naukowe Uniwersytetu im. Dama Mickiewicza, Poznań 1986, str. 104-150). K datovaniu tohto autora sa explicitne prikláňa ako k najpresnejšiemu aj P. Ratkoš,[5][6].
  3. TŘEŠTÍK, Dušan. Vznik Velké Moravy : Moravané, Čechové a střední Evropa v letech 791-871. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 2001. 384 s. (Česká historie; zv. 8.) ISBN 80-7106-482-3. (po česky) (Poznámky: 1. Autor však o niekoľko strán v tej istej knihe ďalej uvádza - asi omylom - vznik "pred 843". 2. Autor uvádza, že je možné, ale nie nevyhnutné, že došlo aj k neskoršej úprave textu (konkrétne napríklad k pridaniu časti o Merehanoch). 3. Třeštíkovo datovanie explicitne preberá aj J. Steinhübel vo svojej knihe Nitrianske kniežastvo, kde ho prezentuje ako „asi 10 rokov po dobytí Nitrianska Mojmírom“. Vo svojej knihe z roku 2011 datuje text do obdobia krátko po roku 843).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. STANISLAV, Ján. Starosloviensky jazyk 1: Veľká Morava a Panónia. Kultúrny jazyk a písomníctvo.Konštantín Filozof, Metod a Kliment sloviensky. Fonetika. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1978. 371 s. S. 23.
  2. Geograf Bavorský. In: NOVOTNÝ, Bohuslav, et al. Encyklopédia archeológie. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1986. 1032 s. S. 263.
  3. a b KUČERA, Matúš. Slovenské dejiny. I, Od príchodu Slovanov do roku 1526. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2008. 368 s. ISBN 978-80-89222-58-2. S. 103.
  4. a b c d Pramene k dejinám Veľkej Moravy / Na vydanie pripravil Peter Ratkoš. 2., opr. a rozš. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1968. s.128-129.
  5. a b c Ratkoš, P. In: Dejiny Slovenska 1: Do roku 1526. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1986. S. 90.
  6. a b RATKOŠ, Peter. Slovensko v dobe veľkomoravskej. 2. vyd. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1990. ISBN 80-85174-91-X. S. 33.
  7. Starosloviensky jazyk 1, s.19.
  8. SASINEK, František Vít̕azoslav. Dejiny drievnych národov na územi terajšieho Uhorska. F.X. Škarnicl, 1868, s. 145
  9. Slovesnosť: Ročník I-III. 9.febr. 1863-25 dec.1865, s.30
  10. a b c d GEOGRAF BAVORSKÝ. In: LUTOVSKÝ, Michal. Encyklopedie slovanské archeologie v Čechách, na Moravě a ve Slezsku. 1. vyd. Praha : Libri, 2001. 431 s. ISBN 80-7277-054-3. S. 75. (po česky)
  11. . Dostupné online.
  12. a b c Fritze, W. H.: Geographus Bavarus. In: Lexikon des Mittelalters, CD-ROM-Ausgabe. ISBN 3-476-01819-9
  13. a b c d HAVLÍK, Lubomír Emil (ed.). Magnae Moraviae fontes historici III. 1. vyd. Brno : Universita J.E. Purkyně, 1969. s.285-291. (po česky)
  14. a b c d MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk. České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II. 1. vyd. Praha : Libri, 2006. 967 s. ISBN 80-7277-105-1. S. 114-116. (po česky)
  15. Fritze, W.: Frühzeit zwischen Ostsee und Donau. Ausgewählte Beiträge zum geschichtlichen Werden im östlichen Mitteleuropa vom 6. bis zum 13. Jahrhundert in: Germanie Slavica, 3, 1982, str. 441
  16. a b c Metzner, E. E.: Neue Überlegungen zum Namen und zur Herkunft der ‚Mährer’ und der ‚Baiern’, 2010 [1]
  17. Łowmiański, H.: Studia nad dziejami Słowiańszczyzny, Polski i Rusi w wiekach średnich, 1986, str. 105 (Poznámka: Ratkoš 1968 mylne uvádza, že názov Bavorský geograf pochádza už od Buata)
  18. Bavorský geograf. In: Encyklopédia Slovenska I, s.162.
  19. Starosloviensky jazyk 1, s. 23, 50.
  20. Hermann, E.: Slawisch-germanische Beziehungen im südostdeutschen Raum, 1965
  21. Šafárik, P. J.: Slowanské starožitnosti, zv. 1, 1837
  22. St. Zakrzewski 1917 [2]
  23. Palacký, F.: Geschichte von Böhmen, zv. 1, 1836, str. 175 [3]
  24. a b Wiszniewski, M.: Michała Wiszniewskiego Historya literatury polskiej, zv. II, 1840, str. 187 [4]
  25. Troya, C.: Storia d'Italia del medio-evo, vol. 4, parte 1, 1852, str. 599 a nasl. [5]
  26. Eggers, M.: Das "Großmährische Reich": Realität oder Fiktion?, 1995
  27. TŘEŠTÍK, Dušan. Vznik Velké Moravy : Moravané, Čechové a střední Evropa v letech 791-871. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2001. ISBN 80-7106-482-3. (po česky)
  28. STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo: počiatky stredovekého Slovenska: rozprávanie o dejinách nášho územia a okolitých krajín od sťahovania národov do začiatku 12. storočia. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2004. ISBN 80-224-0812-3.
  29. Stanislav 1978
  30. zdroj pozri v externých odkazoch
  31. ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana; HULÍNEK, Drahoslav (eds.). Bitka pri Bratislave v roku 907 a jej význam pre vývoj stredného Podunajska : zborník príspevkov z kolokvia. Bratislava: Slovenský archeologický a historický inštitút - SAHI, 2008. ISBN 978-80-970077-7-5.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • sken na stránke Bayerische Staatsbibliothek
  • Descriptio civitatum ad septentrionalem plagam Danubii na stránke Bavorskej akadémie vied/Bavorskej štátnej knižnice
  • originálny text (vraj podľa Lowmianskeho) na wikisource: [6]
  • Steinhübel, J.: Kapitoly z najstarších českých dejín 531 – 1004, 2011 [7] (najmä str. 52 – 54)
  • Hodura, K.: K výkladu jmen t. zv. Geografa bavorského, 1956 in Naše řeč, ročník 39 (1956), číslo 1-2 [8]
  • Metzner, E. E.: Neue Überlegungen zum Namen und zur Herkunft der ‚Mährer’ und der ‚Baiern’, 2010 [9]
  • Potocki, J.: Fragments historiques et geographiques sur la Scythie, la Sarmatie et les Slaves, 1796 (Livre XXXIV, chapitre IV,str. 281; druhá publikácia textu po Buatovi, preberá jeho preklad, vo francúzštine) [10]
  • Hormayr, J. (ed.): Die slavischen Stämme von der Nordsee bis an die Donau, in: Archiv für Geschichte, Statistik, Literatur und Kunst, Montag den 23. April 1827, zv. 18, 1827, str. 282-283 (prvá publikácia originálneho latinského textu v našich krajinách) [11]
  • Dobrovský, J.: Die Slawenstämme auf der Nordseite der Donau, in: Archiv für Geschichte, Statistik, Literatur und Kunst, Mittwoch den 1. und Freytag den 3. August 1827, zv. 18, 1827, str. 510 – 511 (prvá riadna analýza textu) [link rovnaký ako pre Hormayr 1827]
  • Karamzin, N. M.: Istoria gosudarstva rossijskogo, zv. 1, 1816 (poznámka pod čiarou 44) [12]
  • Šafárik, P. J.: Slovanské starožitnosti, 1837 (časť: Přjlohy – Zeměpisec Baworský [mezi 866 - 890], str. 980 a nasl.; prezentácia originálneho textu plus Šafárikov preklad, komentár, zdôvodnenie jeho datovania, výklad mien) [13]
  • Troya, C.: Storia d'Italia del medio-evo, vol. 4, parte 1, 1852, str. 599 a nasl. (iná publikácia originálneho textu, s komentárom) [14]