Bazil II.

O konštantínopolskom patriarchovi pozri Basileios II. (konštantínopolský patriarcha).

Bazil II.
Byzantský cisár
Panovanie
Panovanie	976 – 1025
Predchodca	Ján I. Cimiskes
Nástupca	Konštantín VIII.
Biografické údaje
Narodenie	cca. 958
Úmrtie	15. december 1025
Rodina
Otec	Roman II.
Matka	Theofano
Odkazy
	Bazil II. (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Biografický portál

Bazil II. (iné mená: Basileios II., Basil II., Bazilius II., Vasilios II., Basilios II.), nazývaný Bulharobijca resp. po starogr. Boulgaroktonos/iný prepis: Bulgaroktonos/novogr. Vulgaroktonos, (*asi 958 – † 15. december 1025) bol jedným z najvýznamnejších byzantských cisárov. Vládol v rokoch 976–1025 a dovŕšil panovanie macedónskej dynastie. Dosiahol územný rozmach Byzancie v bývalom rozsahu od brehov Sávy a Dunaja až po Eufrat. Basileios mal arménsky a grécky pôvod.

Neľahké začiatky panovania

V čase, keď dovŕšil Basileios II., starší syn cisára Romana II. a jeho ženy nízkeho peloponézskeho pôvodu Theofano, vnuk Konštantína VII. Porfyrogenneta osemnásť rokov, boli v Konštantínopole už dlhší čas zvyknutí, že príslušníci macedónskej dynastie boli len titulárnymi cisármi, kým skutočnú moc mali ich spoluvládcovia, vojvodcovia alebo úradníci. Mladý cisár sa však snažil prevziať moc do svojich rúk, a tak v Byzancii vypukli po roku 976, keď zomrel faktický vládca ríše Ján I. Cimiskes boje o trón. Počas dlhoročnej občianskej vojny upevňoval zákonitý dedič trónu z macedónskej dynastie postupne svoju moc a koncom osemdesiatych rokov sa presadil ako autokratór – samovládca. Basileios bol predovšetkým schopný vojak, ktorý väčšinu svojej dlhej vlády trávil na vojnových ťaženiach mimo hlavného mesta. Jeho životným cieľom bolo znovu si podmaniť Bulharov.

Vojny proti Bulharom a Arabom

Občianske vojny v Byzancii využili štyria synovia byzantského miestodržiteľa (komety) v Macedónii a vyvolali povstanie medzi Bulharmi, ktorých Jan I. podriadil Byzancii. Vzbura sa rýchlo šírila. Povstalci ovládli Macedóniu a ustanovili ju za centrum obnovujúceho sa bulharského štátu. Odtiaľ ovládli komitopulovia (synovia komety), medzi ktorými sa čoskoro razantne presadil najmladší Samuil, nielen staré bulharské teritórium v Moesii a Trácii, ale aj ďalšie územie na úkor Byzancie.

Prvá Basileiova výprava proti Bulharom v roku 986 dopadla katastrofálne. Mladý cisár sa pokúsil dobyť Serdiku, a prerušiť tak strategické a obchodné spojenie medzi západnou a východnou časťou Samuilovej ríše. To sa však nepodarilo a vracajúce sa byzantské vojsko bolo zdecimované v takzvanom cisárskom priesmyku. Sám Basileios sotva vyviazol. Táto porážka mala za následok nový výbuch občianskej vojny. Jeden z predchádzajúcich uchádzačov o trón Bardas Skleros, ktorý pochádzal z mocnej magnátskej rodiny, sa vyhlásil za cisára a roku 988 vytiahol proti Konštantínopolu. Vo vypätej situácii sa Basileios obrátil so žiadosťou o pomoc na kyjevské knieža Vladimíra I., pretože Byzancia mala s Rusou uzavretú zmluvu. S varjažskými bojovníkmi, ktorých mu Vladimír poslal, sa mu podarilo povstalcov na hlavu poraziť. Počas trvania celej svojej vlády potom cisár razantne postupoval proti príslušníkom vysokej úradníckej aristokracie a bohatých magnátskych rodín, ktorí sa zo začiatku snažili uzurpovať panovnícku moc, a predovšetkým sa snažil konfiškáciami majetku obmedziť ich výsadné postavenie.

Po urovnaní vnútorných pomerov začal Basileios roku 990 so systematickým dobývaním byzantského územia, teraz obsadeného Bulharmi. V snahe získať diplomatických spojencov sa obrátil na Benátky (992 vydal dóžovi prvé obchodné privilégium pre Benátčanov) a duklijských Srbov. Vzápätí však ohrozila východnú hranicu ríše expanzia egyptských Fátimovcov, ktorí sa snažili rozšíriť svoju moc z Aleppa a Antiochie do byzantskej časti Sýrie. Toto nebezpečenstvo sa Basileiovi podarilo roku 995 odvrátiť. Jeho zaneprázdnenosť na východe však využil Samuil na ďalšie výboje. Pod jeho nadvládu sa dostali srbské kniežatstvá Raška, Duklja, Travunsko a Zachlumsko. Zajaté duklijské knieža Jan Vladimír († 1016) uznal lennú zvrchovanosť Bulharska a stal sa Samuilovým vazalom. Bulharský štát tak dosiahol až na malé výnimky rozsah z dôb Simeonovej vlády a Samuil si privlastnil cársky titul.

V rokoch 999 a 1000 musel Basileios znovu zasahovať proti Fatimovcom v Sýrii a Arménsku, ale roku 1001 s nimi uzatvoril desaťročné prímerie. Po zabezpečení východnej hranice zahájila Byzancia systematickú ofenzívu proti Bulharom, ktorej nebol Samuil schopný čeliť. Ešte roku 1001 bola oslobodená Tesália a potom začali Byzantínci dobývať jedno dôležité centrum za druhým (dunajská pevnosť Vidin a Skopje 1004, Drač 1005). V roku 1004 si Basileios zaistil dynastickým sobášom svojej netere Marie Argyry a Giovanniho Orseola, syna dóžu Petra II., spojenectvo Benátok.

Po desiatich rokoch sa dobývanie území bulharského štátu chýlilo ku koncu, jeho centrálne a severné oblasti už boli v byzantských rukách. Vtedy cisár podnikol rozhodujúce ťaženie a v lete 1014 zničil nepriateľa v rokline pohoria Belasica. Potom vraj dal oslepiť 14 tisíc zajatých Bulharov a poslal ich naspäť k Samuilovi do Prilepu. Ohromený cár dostal pri pohľade na nich smrteľný záchvat mŕtvice. Basileios si týmto hrozným činom vyslúžil prezývku Bulgaroktonos – Bulharobijca. Bulhari sa potom síce ešte pokúšali vzdorovať, ale ich odpor bol roku 1018 zdolaný s definitívnou platnosťou. Posledný raz v dejinách ovládla Byzancia Balkánsky polostrov až po rieky Sávu a Dunaj. Dobyté oblasti boli začlenené do thémskej organizácie. Pod byzantskú kontrolu sa dostali srbské kniežatstvá Raška, Duklja a Bosna, ale zachovali si istú autonómiu.

Nepokoje v Arménii donútili cisára roku 1020 k tretiemu východnému ťaženiu. Aj v Ázii sa postavenie ríše upevnilo a byzantské panstvo siahalo až po rieku Eufrat. Skonsolidované východné themy vytvorili hrádzu brániacu ústredné oblasti ríše.

Vzťah k západnému cisárstvu

Napriek tomu, že bol Basileios po celý čas svojej vlády zamestnávaný bojmi na Balkáne aj na východe, nestrácal zo zreteľa byzantské dŕžavy v južnej Itálii, o dobytie ktorých mali záujem nielen sicílski Arabi, ale aj rímski cisári. Ich expanzia sa však skončila neúspechom a to bolo zrejme jednou z príčin, prečo sa snažili nadviazať kontakty s Byzanciou. Bezprostredne po nastolení Otta III. bol do Konštantínopolu vyslaný piacenzský arcibiskup gréckeho pôvodu Ioannes Filagathos, aby našiel mladému cisárovi nevestu. Basileiovi sa tak ponúkla zaujímavá príležitosť. Sám sa nikdy neoženil, a nemal preto dediča, jeho brat a formálny spoluvládca Konštantín VIII. bol však otcom troch dcér. Na druhej strane Otova matka Theofano pochádzala z Byzancie. Spojenie východného a západného cisárstva nebolo síce reálne, pretože medzi Východom a Západom existovali príliš hlboké rozdiely v mnohých sférach života, ale z dobovej perspektívy vyzerala situácia nepochybne inak. Roku 1001 bola Otovi III. zasnúbená Basileiova neter Zoe a vydala sa na cestu za svojim ženíchom. V Bari ju však zastihla správa, že cisár nečakane zomrel a spojenie sa neuskutočnilo. Roku 1025 začal Basileios sám pomýšľať na oslobodenie Sicílie od Arabov, ale tieto plány už nestačil uskutočniť.

Dedičstvo

Basileios II. zanechal svojim nasledovníkom rozľahlú, dobre zorganizovanú a ekonomicky prosperujúcu ríšu. Jej existencia však bola pevne spojená s osobou panovníka, ktorý dokázal razantne presadiť svoju absolútnu moc a všetku činnosť mohutnej armády vrátane jej aristokratických veliteľov a úradníckeho aparátu podriadiť záujmom štátu. Nasledujúci cisári alebo regenti neboli ani zďaleka tak dobrí panovníci ako ich predchodca, a tak Basileiova smrť v roku 1025 predznamenala koniec vrcholného obdobia stredovekých byzantských dejín. Stačilo niekoľko desiatok rokov a dedičstvo po jednom z najvýznamnejších cisárov sa vytratilo. Centralizovaná správa a themske organizácie sa začali rozpadať, úpadok postihol aj hospodárstvo. Viac než záujmy štátu hájili teraz cisári záujmy jednotlivých magnátskych rodín, ktorých separátna moc bola znova na vzostupe. Zanedbávané vojsko už nebolo schopné úspešne čeliť všetkým zahranično politickým nebezpečenstvám, či už šlo o búriacich sa Srbov a Bulharov, útoky kočovných Pečenehov, Normanov, ktorí rozširovali svoje panstvo v južnej Itálii alebo Seldžuckých Turkov, ktorí sa objavili pri východných hraniciach ríše.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bazil II.

Externé odkazy

• Basileiova biografia (po anglicky)

Bazil II. Macedónska dynastia
Vladárske tituly
Predchodca Ján I. Cimiskes	cisár 976 – 1025	Nástupca Konštantín VIII.