Behar

Behar bol liptovský šľachtic, od ktorého odvodzuje svoj pôvod šľachtický rod Bohušovcov.

V roku 1231 uhorský kráľ Ondrej II. vo Zvolene po zvážení všetkých preukázaných služieb daroval Beharovi, synovi Samuela, v Liptove zem v rozsahu šiestich popluží, vyčlenenú z majetku Bobrovca (Bobrouck) a Bobrovčeka (Hodos). Meno Behara vo význame Posol poukazuje na charakter spomínaných služieb.

Na darovanom území si Behar čoskoro postavil kúriu, okolo ktorej jeho synovia neskôr vybudovali zemiansku osadu (dnes Liptovské) Beharovce. Už v roku 1262 si Beharovi synovia Dionýz, Peter, Vojslav a Sebastián, vystupujúci už ako liptovskí šľachtici, dali od Bela IV. potvrdiť pôvodnú donáciu z roku 1231 pre ich otca. Vyžadovali si to zrejme susedské majetkové spory, ktoré však po tomto roku pretrvávali aj naďalej. Až niekedy pred rokom 1283 došlo k zmiereniu, o čom liptovský dvorský župan Klement vydal v uvedenom roku konkordačnú listinu. Za Beharovcov pritom vystupoval ďalší Beharov syn Michal, ktorý sa v roku 1262 ešte nespomína. S ďalším Beharovým potomkom sa stretávame až v roku 1314, kedy magister Donč daroval Omodejovi, synovi Behara, akúsi zem, vyčlenenú zo zeme ľudí z Liptovského Trnovca. Títo šiesti Beharovi synovia – Dionýz, Peter, Vojslav, Sebastián, Michal a Omodej – sa tak stali zakladateľmi šľachtickej rodiny z Beharoviec.

Listiny

Donácia kráľa Ondreja II.

„Ondrej, z Božej milosti kráľ Uhorska, všetkých v prítomnosti a budúcnosti touto predloženou listinou zdraví a želá všetko dobré. Na všeobecnú známosť ako v prítomnosti, tak v budúcnosti, dávame obsahom tejto listiny na vedomie, že náš spoľahlivosťou a službou známy Behar, syn Semela, vo Zvolene žijúci, nám poctivú službu poskytoval a preto v zemi Bobr{ovec} a Bobrovecek v liptovskej zemi šesť popluží jemu a jeho potomkom, ktoré môže dediť a na základe dedičského práva neustále držať vo vlastníctve, skrz nášho verného Bunu, syna Narada {nášho ministeriála} v Liptove, osobne {pri}deľujeme. Prvá hranica tejto zeme začína pri spojení potôčika, kde sa nachádza krovisko zvané {Buz}bukur a odtiaľ mierne {postupuje dopredu ku svahu smerom k severu} a blíži sa ku starej ceste, blízko ktorej sa nachádza skupina stromov zvaných sumbukfa, tam je hranica, a odtiaľ sa pridržuje severnej strany {a prechádza} cez ten istý svah ku trom lesíkom, z ktorých zostupuje {...}, kde vedľa senníku je hranica. Odtiaľ postupuje po hornom svahu na východ, kde sa nachádza studnička pred hranicou, odtiaľ sa uberá ku hranici {...}, odtiaľ sa uberá k riečke, zvanou {...}ký potok a pozdĺž tohto potoka zostupuje dole až k miestu, kde sa nachádzajú dva stromy zvané sumurkfa, pri tých stromoch uhýba na juh {a postupuje} ku svahu, tam je hranica, a odtiaľ zostupuje vedľa zeme ľudu dediny Bobrovec, pokračuje k ceste, ktorá sa tiahne okolo uvedenej zeme až k prvej hranici. Aby však táto naša donácia bola neustále v platnosti držaná, na prítomné povolenie dvojitú pečať našu pre ochranu pripojujeme. Datované roku Pána 1231, kraľovania nášho roku 28.“

Listina kráľa Belu IV.

Potvrdenie donácie kráľa Ondreja II. z roku 1231 na žiadosť Beharových synov Dionisia, Petra, Voislaua a Sebastiana kráľom Belom IV. roku 1262.

„Belo, Z Božej milosti kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska, Ramy, Srbska, Halíča, Vladimírska a Kumánska, všetkých Kristovi verných prostredníctvom tejto listiny zdravíme v pravde Spasiteľa. Pretože skrz listinu sa trvalým stáva vec meniacej sa pamäti, preto toto polichotenie prítomné ako budúcu listinu ceníme verejne a preto predstúpili pred nás Dionýz, Peter, Vojslav a Sebastián, synovia Behara, šľachtici z Liptova, predložiac nám privilégium najdrahšieho nášho otca, aby sme ho preskúmali a ctené privilégium potvrdili... My sme preskúmali uvedené privilégium nášho najdrahšieho otca, podrobne, nezaujate, všetky jeho časti dvakrát, podľa práva a tiež zákonne bolo rozhodnuté slovo od slova tomu istému Dionýzovi a jeho bratom, z moci súčasnej potvrdiť. Datované rukou magistra Farchasia, albanského prepošta, v sieni našej podkancelárie, nami obľúbeného a poctivého, roku Pána 1262, kraľovania nášho roku dvadsiateho siedmeho.“

Referencie

• HÚŠČAVA, Alexander. Kolonizácia Liptova do konca XIV. storočia. V Bratislave : Filozofická fakulta Univerzity Komenského, 1930. 102 s.
• RÁBIK, V.: Vznik, počiatky a pôvod najstaršej liptovskej šľachty. In: Genealogicko-heraldický hlas. Martin 1999.
• Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae. Ed. Richard Marsina. 1. vyd. Zväzok I. Bratislavae : Sumptibus Academiae Scientiarium Slovacae, 1971. 472 s.