Belgická revolúcia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Belgická revolúcia - "Septembrové dni roku 1830 - maliar Gustave Wappers
Mapa rozdelenia Nizozemského kráľovstva podľa návrhu Talleyrandovho. Hrubá čiara-jeho návrh, prerušovaná čiara-stav po Belgickej revolúcii

Belgická revolúcia v roku 1830 bola vzbura provincií na juhu Holandského kráľovstva (neoficiálny názov bol Spojené nizozemské kráľovstvo) proti jeho kráľovi Viliamovi I. (Guillaume Ier). Táto revolúcia viedla ku vzniku nezávislosti Belgicka. Jeho štátnym zriadením od začiatku existencie sa stala monarchia na čele s voleným kráľom Leopoldom I. Belgickým (Leopold Georg Christian Friedrich von Sachsen-Coburg-Saalfeld, duc de Saxe, prince de Saxe-Cobourg-Gotha), ktorý vládol Belgicku nasledujúcich tridsaťštyri rokov.

Príčinou vnútorného konfliktu vo vtedajšom Holandsku boli rozdielne mocenské záujmy rodov oranžského a sasko-coburgského a nevhodné spojenie do jednej federácie po porážke Napoleona I. Bonaparteho pri Waterloo. O vytvorení tejto federácie sa rozhodlo na Viedenskom kongrese v roku 1814. Návrh na obnovenie samostatnosti Belgicka vzniesol francúzsky politik Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord a tiež navrhol osobu vládcu. Belgická revolúcia bola symbolickou udalosťou v rámci politiky neútočenia medzi signatármi zmluvy Quadruplealliance (1813). Štyri európske mocnosti sa pri tejto príležitosti dohodli a uskutočnili politiku non-intervencie.

Všeobecné príčiny ľudovej vzbury tkveli v rozdieloch vo vierovyznaní medzi Holanďanmi a Belgičanmi, tiež jazyková rozdielnosť holandčiny a francúzštiny a rôzny stupeň ekonomickej rozvinutosti belgických provincií a tradične rozvinutejší stupeň hospodárstva holandských.

Priebeh[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie, ktoré predchádzalo Belgickej revolúcii sa nieslo v znamení nenásilných protestov. Ľudia si verejne čítali francúzske noviny, robili propagandu premiére opery od Aubera „La Muette de Portici“, šírili protivládne letáky a nápisy, narúšali verejný poriadok malými skupinkami protestujúcich, nosili trikolóry. Vládne autority reagovali posilnením vojska, zakázaním opery a zrušením cvičení mestskej gardy v Bruseli. 25. august 1830 bol dňom 59. narodenín kráľa. V tento deň povolili predstavenie „La Muette de Portici” v bruselskom „divadle de la Monnaie“. Na konci predstavenie niektorí diváci začali kričať "Nech žije sloboda" a pri východe z divadla sa zhromaždil dav. Z tohto davu sa sformovala demonštrácia. Bolo proti nej poslané delostrelectvo. Jeho veliteľ, policajný komisár F.P de Wageneer bol trafený kusom nábytku skôr, ako mohol dať príkaz k streľbe. Bez inštrukcií vojaci nekonali.

Dav začal dobýjať niektoré budovy a obchody. Skupina drancovateľov sa zväčšila. Povstalci mali dve straty na životoch. Vzbura sa zmenila na povstanie a monarchovia si museli strážiť paláce vojskom. Povstalci mali ďalších dvadsať mŕtvych.

26. augusta 1830 povstalci naďalej drancovali objekty, aj banky, preto sa členovia mestskej buržoázie rozhodli založiť svoju gardu. Buržoázna garda mala zabezpečiť poriadok v meste a zabrániť drancovateľom ničenie strojných zariadení, ktoré považovali za príčinu svojej nezamestnanosti.

31. augusta bolo rozhodnuté, ktoré farby chcú mať gardy na svojej zástave. Zriekli sa francúzskej trikolóry, ktorú používali valónski robotníci a nezamestnaní a priklonili sa k vlajke Holandska, avšak pruhy dali do vertikálnej polohy. Toto malo byť symbolom vôle byť nezávislou krajinou. Červeno-žlto-čierna trikolóra s kolmými pruhmi sa vo februári 1831 uzákonila v ústave nového štátu Belgické kráľovstvo.

Provizórna vláda v 1830

Počas septembra a októbra pretrvávali rozsiahle povstania a boje na území južných provincií.

4. októbra 1830 provizórna vláda v Bruseli vyhlásila nezávislosť Belgicka od Holandského kráľovstva.

V novembri 1830 sa situácia upokojila. 3. novembra 1830 bol zvolený „Národný kongres“, ktorý mal vypracovať novú ústavu.

20. januára 1831 sa veľmoci na stretnutí v Londýne uzniesli, že na základe belgického víťazstva v bojoch o nezávislosť podpíšu protokol o oddelení Holandska a Belgicka, pričom Holandsku pripadnú regióny časť Limburgu a celý Luxemburg. No Belgický národný kongres zamietol tento protokol.

Pretrvávala vojna medzi pravidelnoou holandskou armádou vedenou generálmi a veteránmi z napoleonových armád a belgickými dobrovoľníckymi oddielmi. Na hraniciach s Francúzskom tiež operovala francúzska „Severná armáda“, ktorá mala zaistiť severnú hranicu s Holandským kráľovstvom. Kráľ Viliam I. dal bombardovať Brusel, čo spôsobilo stovky obetí na životoch v jeho predmestiach.

Surlet de Chokier - regent

Národný kongres navrhol za svojho kráľa vojvodu de Nemours, jedného zo synov panujúceho Ľudovíta Filipa, ten to však zamietol. Nechcel privodiť Francúzsku možné imperialistické vojny. Preto kongres ustanovil dočasného regenta Surleta de Chokier.

V tom istom roku sa po predbežných dohovoroch s anglickou a nemeckou stranou uplatnil v „Národnom kongrese“ návrh korunovať Leopolda Sasko-Koburského (Léopold von Saxe-Cobourg-Gotha). Bol zvolený pomerom hlasov 152:196. Keď bola 26. júna 1831 podpísaná nová „Zmluva s 18-timi článkami” a ratifikovaná Národným kongresom, výhodnejšia pre Belgicko ako Londýnsky protokol, Leopold I. prijal ponúknutú korunu.

v roku 1839 Holandsko oficiálne uznalo Belgicko „Zmluvou s 24 článkami“. Od tejto chvíle bolo Belgicko povinné vrátiť časť Limburgu ale mohlo si ponechať celý Luxemburg, ktorý predošlá zmluva nezahrnula celý.

Následky rozdelenia[upraviť | upraviť zdroj]

Ekonomické následky[upraviť | upraviť zdroj]

Rozdelenie Holandska a Belgicka znamenalo katastrofu pre textilný priemysel v Gente. V roku 1832 nakúpil len vyše 2 miliónov kg bavlny oproti 7,5 milióna kg v roku 1829. Mnoho robotníkov sa ocitlo v štádiu nezamestnanosti a zvyšok zarábal len 30% miezd z roku 1829.

V prístavnom meste Antverpy sa znížila drasticky námorná preprava. V roku 1829 prepravovalo 1 028 plavidiel o 129 000 ton. V tomto roku boli zisky v Antverpách dvakrát vyššie ako v Rotterdame a Amsterdame. V roku 1831 bol počet lodí 398 a obchod s kolóniami sa znížil na nulu. Tento stav živil prooranžské sympatie hlavne medzi majiteľmi textilných fabrík v Gente. Napriek ich finančnej sile, táto tendencia zostala menšinová, voči vôli väčšiny obyvateľov byť nezávislým štátom.

Tu však začal vzostup ekonomiky. Na konci 19. storočia sa krajina stala druhou najsilnejšou ekonomikou Európy. Toto zaviedlo Belgicko, napriek dvom svetovým vojnám, do mnohých nadnárodných spoločenstiev 19. storočia a pokračovalo do 20. storočia. Stalo sa križovatkou medzi veľkými krajinami západnej Európy a členom Európskej únie so sídlom vo svojom hlavnom meste.

Kultúrne dopady[upraviť | upraviť zdroj]

Počas vlády Viliama I. mnoho školopovinných detí, 150 tisíc až 300 tisíc, mohlo dosiahnuť základné vzdelanie vďaka vytvoreniu 500 nových škôl. Toto vzdelanie bolo poskytované v holandčine vo Flámsku a Bruseli. Po revolúcii bolo vytvorených veľmi málo verejných škôl z dôvodu nedostatku vládnych financií. Dôležitejšie boli potreby armády. Vďaka ústavnej slobode vierovyznania vzniklo veľa katolíckych škôl. Jezuiti založili mnohé kolégiá. Z druhej strany, belgický štát uprednostňoval francúzsky jazyk. Celá verejná správa bola frankofónna, rozumie sa aj vo Flámsku a v Bruseli. Táto jazyková dominancia neskôr zapríčinila zrod flámskeho hnutia obrody.

Súvisiace mapy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Révolution Belge na francúzskej Wikipédii.