Bitka na Dnepri

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bitka na Dnepri
Súčasť druhej svetovej vojny
Crossing the Dnieper.png
Sovietski vojaci stavajúci plť
Dátum 24. august 1943 - 23. december 1943
Miesto stredný a dolný tok rieky Dneper, ZSSR
Výsledok Víťazstvo ZSSR, úspešný prechod rieky Dneper
Protivníci
Flag of the Soviet Union (1923-1955).svg Sovietsky zväz Flag of German Reich (1935–1945).svg Nacistické Nemecko
Flag of Romania.svg Rumunsko
Velitelia
Konstantin Rokossovskij
Ivan Konev
Nikolaj Vatutin
Erich von Manstein
Sila
5 sovietskych frontov:
2 633 000 vojakov
51 000 diel
2400 tankov
2850 lietadiel
Skupina armád Juh:
1 250 000 vojakov,
12 600 diel
2100 tankov
2000 lietadiel
Straty
1 500 000 mŕtvych, ranených alebo zajatých
(z toho 373 000 mŕtvych)
1 250 000 mŕtvych, ranených alebo zajatých
(z toho 500 000 mŕtvych)
Veľká vlastenecká vojna
BarbarossaPokračovacia vojnaZa polárnym kruhomLeningradRostovMoskvaSevastopoľKerč-Feodosia - 2. CharkovVoronež-VorošilovgradRžev-ViazmaStalingradKaukazRžev-SyčovkaVelikije LukiOstrogošsk-RossošVoronež-Kastornoje3. CharkovKurskSmolenskDonbasDneperPravobrežná UkrajinaLeningrad-NovgorodKrymBagrationĽvov-SandomierzJassy-KišinevVýchodné KarpatyPobaltieKurónskoLaponskoRumunskoBulharskoDebrecínKosovoBelehradBudapešťVisla-OdraZápadné KarpatyVýchodné PruskoHorné SliezskoDolné SliezskoViedeňBerlínPraha

Bitka na Dnepri (rus. Битва за Днепр) bola séria ozbrojených stretnutí medzi vojskami nacistického Nemecka a Sovietskeho zväzu počas druhej svetovej vojny, ktorá prebiehala od konca augusta do decembra 1943, na oboch brehoch rieky Dneper na dnešnej Ukrajine. Podstatnú časť bitky tvorila černigovsko-poltavská operácia, pri ktorej sovietske vojská na širokom fronte dosiahli východný breh Dnepra. Boje na západnom brehu Dnepra sa označujú aj ako dnepersko-karpatská útočná operácia.

Bojov sa zúčastnilo celkovo asi 4 milióny mužov a žien, oboch strán. Bitka zasiahla front na celkovej dĺžke 1 700 km. Po štyroch mesiacoch bojov bol oslobodený celý pravý breh Dnepra a vybudovaných 23 predmostí, ktoré poskytli sovietskym vojskám odrazový mostík pri prieniku na Ukrajinu. Bitka o Dneper, bola jednou z najkrvavejších bitiek v dejinách, podľa odhadov v nej obe strany stratili dovedna 1 700 000 až 2 700 000 vojakov.

Predohra bitky[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení bojov v oblasti Kurska nemecké velenie stratilo poslednú šancu udržať na východnom fronte rovnováhu síl. Hitlerovo neuvážené konanie znamenalo veľké oslabenie tankových aj motorizovaných jednotiek, ktoré následne neboli bezprostredne schopné vzdorovať silným protiútokom sovietskych vojsk. Aktivizovalo sa aj partizánske hnutie, ktoré začalo nemilosrdný boj o koľaje v nacistickom tyle.

Nemecká obrana[upraviť | upraviť zdroj]

Červená armáda zatlačila Wehrmacht z ruských oblastí ZSSR. Sovietske sily oslobodili Oriol a Belgorod (tzv. operácia Rumiancev), pri pokračujúcich útokoch 23. augusta oslobodili 2. najväčšie ukrajinské mesto Charkov. Už 11. augusta 1943 Hitler pochopil, že sovietsku ofenzívu len tak nezastaví a urýchlene prikázal budovať tzv. Ostwall, obrannú líniu Panther-Wotan, siahajúcu od Fínskeho zálivu k Azovskému moru, jej najdôležitejšou oporou na ohrozenom južnom úseku mala byť tretia najväčšia európska rieka Dneper. Nová obranná línia však nebola súvislá, v oblasti Dnepra nemali Nemci dostatok síl pre budovanie opevnení a preto sa sústredili hlavne na zabezpečenie najpravdepodobnejších sovietskych cieľov pri Kremenčugu, Záporoží a Nikopole.

Sovietske prípravy[upraviť | upraviť zdroj]

Pozície na Dnepri, ak by boli bránené dostatočne silnými vojskami mohli zastaviť Červenú armádu na dlhé mesiace. Nemci mohli z vyššieho západného brehu dobre pozorovať všetky prípravy sovietskych vojsk a efektívne ich napádať delostrelectvom. Sovieti preto potrebovali túto obranu prekonať z chodu, čo najrýchlejšie. Po neúspechoch Západného a Kalininského frontu proti Skupine armád Stred, pri ktorých sa rozpútala vlečúca sa bitka o Smolensk, sa Josif Stalin rozhodol sústrediť prostriedky a zálohy pre novú ofenzívu svojich vojsk viac na juhu, kde pokračovali bojové operácie rýchlejším tempom. Za najdôležitejšie považoval obsadiť ekonomicky významné regióny Nikopolu, či úrodných ukrajinských stepí. Pri Smolensku viazali sovietske vojská jednotky Skupiny armád Stred, ktoré tak nemohli posilniť Mansteinovu ťažko skúšanú skupinu armád Juh. 25. septembra Nemci nakoniec Smolensk opustili. Mesto však pred svojim odchodom zapálili.

Bitka[upraviť | upraviť zdroj]

Útoky sovietskych vojsk na ľavom brehu Dnepra[upraviť | upraviť zdroj]

Pohyb frontu od augusta 1943 do decembra 1944

24. augusta 1943 sovietske divízie začali na úseku tiahnúcom sa 1 400 km od starobylého ruského mesta Smolensk na severe až po Azovské more na juhu novú veľkú ofenzívu. Zúčastnili sa ich jednotky Stredného (v priebehu bojov bol 20. októbra 1943 premenovaný na 1. bieloruský front), Voronežského frontu (premenovaný na 1. ukrajinský front), 2. ukrajinského frontu (zapojil sa do operácii neskôr), Juhozápadného frontu (neskôr premenovaný na 3. ukrajinský front), Južného frontu (premenovaný na 4. ukrajinský front).

Už po dvoch týždňoch ťažkých bojov, Adolf Hitler nariadil 7. septembra 1943 jednotkám aby začali v oblasti 20 až 40 km od rieky aplikovať pri ústupe taktiku spálenej zeme, čo znamenalo, že za sebou odvážali, likvidovali, plienili a mínovali všetko čo mohlo nepriateľovi poslúžiť pri zásobovaní. Toto ale nestihli Nemci aplikovať po celej dĺžke frontu. V niektorých oblastiach však násilne evakuovali i civilné obyvateľstvo, ktoré buď smerovalo na nútené práce do Tretej ríše, alebo muselo vykonávať opevňovacie práce. Nemci k tomuto kroku pristúpili aj pre to, že Sovieti v novooslobodených oblastiach povolávali do armády väčšinu mužskej populácie. K tomuto kroku Sovieti pristúpili, v dôsledku ťažkých strát, ktoré ich sily počas bojov východne od Dnepra utrpeli. Narýchlo povolávaní muži, ktorí neprešli žiadnym bojovým výcvikom, ale iba krátkym kurzom zachádzania so zbraňou poväčšinou ani nedostali uniformy. Radoví vojaci preto týmto jednotkám hovorili čierne pluky, ich osud je často porovnávaný s trestnými oddielmi formovanými na základe rozkazu rozkazu č. 227.

Boje v oblasti mali vplyv aj na osud slovenských jednotiek. 30. októbra 1943 padlo do sovietskeho zajatia 2000 vojakov slovenskej 1. pechotnej divízie pri Melitopole[1]. Nemci zvyšok jednotky čoskoro stiahli do tyla.

Napriek početnej prevahe nebol postup sovietskych vojsk jednoduchý. Manstein organizoval svoju obranu veľmi efektívne a snažil sa spomaľovať nepriateľský postup a pôsobiť Sovietom čo najväčšie straty. Jeho pozície v otvorenej stepi však nebolo možné voči sovietskej prevahe ubrániť. Obzvlášť ťažká situácia zavládla na rieke Mius, kde bol nemecký XXIX. tankový zbor nakrátko obkľúčený 8-násobnou sovietskou presilou vojsk generála Malinovského a neskôr nútený spolu s 1. tankovou a 6. armádou ustupovať. Hitler sa pri tom snažil do poslednej chvíle držať Doneckú panvu s jej veľkými zásobami uhlia. 22. septembra oslobodili vojská Juhozápadného a Južného frontu Donbas. Onedlho zasiahol oblasť styku 1. tankovej a 6. armády útok 3. gardovej armády Juhozápadného frontu vedeného generálom Vatutinom. Rokossovského jednotky zaútočili na nemeckú 2. armádu na severnom krídle Mansteinových vojsk. Ten už sovietskemu tlaku nemohol dlhšie odolávať a od 15. septembra začal ustupovať za Dneper. Hitler si však žiadal, aby 1. tanková armáda bránila oblasť Nikopolu, čo bolo z vojenského hľadiska neudržateľné, pretože okrem toho bolo potrebné ustúpiť so štyrmi ďalšími armádami, množstvom utečencov a materiálom na druhý breh rieky. K dispozícii bolo len 5 veľkých prechodov: pri Dnepropetrovsku, Kremenčugu, Čerkassách, Kaneve a Kyjeve[2]. Už 21. septembra Sovieti dorazili k Dnepru pri Kaneve, kde však našli už len zničený most.

Ťažké boje prebiehali aj na iných úsekoch. Pri Poltave narazili Konevove jednotky na silnú nemeckú obranu, ktorú sa im nepodarilo prekonať ani po niekoľkých dňoch rozhorčených bojov. Mesto však začali Nemci opúšťať po tom, čo ho ostatné sovietske sily začali obchádzať smerom k Dnepru, čím nemeckej posádke začalo hroziť obkľúčenie. Do polovice septembra boli nakoniec Nemci nútení ustúpiť o vyše 240 km, presunúť sa cez rieku a na západnom brehu sa znova rozvinúť. Túto operáciu sa Nemcom podarilo pomerne dobre zvládnuť, no namiesto očakávaných silných obranných postavení propagandou zveličovanej línie Panther-Wotan, ich čakal iba nevysoký val a niekoľko streleckých zákopov.

Výsadkové operácie[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecké vojská pripravujúce strelecké zákopy pri brehu Dnepra.

Na oslabenie nemeckej obrany na pravom brehu rieky sa sovietske velenie Juhozápadného frontu rozhodlo využiť svoje výsadkové jednotky, ktoré by vysadilo do tyla oslabených a nie veľmi dobre pripravených nacistov. Cieľom sovietskej 5. výsadkovej brigády bolo viazať časť nemeckých síl západne od Bukrina. 3. brigáda mala držať južnejší priestor Šandra a Lipovy. Operácia však nebola dostatočne kvalitne pripravená. Výsadky sa začali 24. septembra okolo 17. hodiny v oblasti Bukrina a skončili veľkým neúspechom. Letci dopravných lietadiel v mnohých prípadoch nenašli zóny výsadkov a v prvej vlne vysadili väčšinu parašutistov nad vlastnými jednotkami, alebo v jednom prípade dokonca priamo nad Dneprom. Mnohí z nich sa v rieke utopili. Druhá vlna 4 500 vojakov bola zase roztrúsená vo veľmi širokej oblasti s rozlohou takmer 280 km². Vojaci boli pre utajenie oboznámení s cieľmi operácie až priamo v lietadlách. Nemci mali navyše veľké šťastie, lebo do oblasti, ktorá bola považovaná za pokojnejší úsek frontu, práve v tomto období prišla na odpočinok jedna z ich mechanizovaných jednotiek, čo rozviedka Červenej armády nepostrehla. Časť parašutistov bola vysadená priamo nad pozíciami nemeckého 258. pechotného pluku prípadne ďalších jednotiek a bola pobitá na mieste alebo ešte vo vzduchu. Nedostatok protitankových zbraní, nemecké protiútoky a strata spojenia s velením spôsobila, že zvyšok parašutistov, ktorí pristáli v poriadku sa nebol schopný sformovať do účinnej sily. Vojaci troch sovietskych výsadkových brigád preto viedli skôr diverzný boj a napádali menšie nemecké jednotky, asi tisíc z nich sa postupne pridalo k partizánom, zvyšok padol v boji alebo sa dostal do zajatia. Aj tento neúspech však čiastočne odľahčil situáciu iných sovietskych jednotiek, ktoré v tej dobe prekračovali rieku.

Prechod rieky[upraviť | upraviť zdroj]

Začal sa boj o čas. Po zvážení situácie padlo rozhodnutie nečakať týždne na príchod a stavbu pontónových mostov, ktorých cesta po nacistami zničených cestách, by trvala nevyhnutne dlhú dobu, ale napadnúť Nemcov na pravom brehu čo najskôr, kým ich obrana nebude dokončená. Tento prechod bolo potrebné uskutočniť na viacerých miestach a to za každú cenu. Straty vojakov pri improvizovaných prechodoch cez rieku, mali kompenzovať pracné a krvavé dobýjanie nemeckej obrany, ktorá by bola vytvorená neskôr. Plán bol prekročiť rieku na čo najväčšom počte miest, aby bol nepriateľ zmätený, odhalia sa tak jeho najslabšie miesta, ktoré bude možné použiť ako hlavné predmostia. Útok sa preto začal na skoro 300 km dlhom brehu rieky takmer simultánne. Boli použité všetky dostupné plavidlá a materiál, ktorý mohol slúžiť pri preprave cez rieku. Celé divízie prechádzali rieku na improvizovaných prostriedkoch, pltiach, člnoch, vojaci plávali cez Dneper pridržiavajúc sa sudov, kmeňov, alebo batohov naplnených slamou. Na vojakov, ktorí sa pri prechode rieky vyznamenali čakali najvyššie vyznamenania.

Cez noc 22. septembra prekročili 4 sovietski pešiaci na drevenom člne Dneper pri Bukrine a dostali sa do ťažkej paľby. Už ráno mali Sovieti v predmostí 6 tankov 3. gardovej tankovej armády Pavla Rybalka a vyrazili do protiútoku, proti jednotkám, ktoré ich mali zatlačiť do rieky. Asi 15 km na sever prenikla na západný breh pri Grigorjevke sovietska pechotná brigáda Moskalenkovej 40. armády. Podobne tomu bolo aj ďalších 15 km na sever pri obci Stajki. Nemcom sa ich improvizovanými oddielmi 19. tankovej, 10. mechanizovanej a 34. pechotnej divízie síce podarilo zastaviť, ale z predmostí ich už nedokázali vytlačiť[3].

25. septembra jednotky 5. tankovej armády pri Záporoží objavili dva ľahko poškodené nemecké pontónové člny, opravili ich a použili ich pri preprave cez rieku.

Mapa sovietskej ofenzívy

V neskorých nočných hodinách 26. septembra sa na niekoľko kilometrovom úseku brehu pred obcou Ľjutež severne od Kyjeva, pokúsili o prechod Dnepra viaceré pechotné pluky 240. divízie spadajúcej pod velenie 38. armády. V následných ťažkých bojoch s 88. a 208. divíziou nemeckého XIII. zboru ale boli za ťažkých strát odrazené. Okolo 4. hodiny ráno 27. septembra sa na tom istom úseku cez rieku pokúsila prejsť na piatich rybárskych člnoch časť jednej z čiat 842. pechotného pluku. Vojaci sa počas prechodu dostali do nemeckej mínometnej paľby, ktorá zasiahla jeden z člnov. Hŕstka ľahko vyzbrojených vojakov, ktorým velil poručík Piotr Nefiodov však prenikla na druhý breh a vytvorila obranné postavenie v neprehľadnom teréne 200 m od rieky. Od dopoľudňajších hodín do večera táto bojová skupina odrážala útoky nemeckej čaty a roty. Do večera tak zostalo Nefiodovovi už len 10 bojaschopných mužov. V noci sa však podarilo Sovietom posilniť predsunutý oddiel 75 mužmi a ráno aj ďalšími jednotkami, takže do 30. októbra už predmostie pri Ľjuteži bránili 2 pluky 240. divízie[4].

Do 30. septembra získala Červená armáda na západnom brehu Dnepra 23 predmostí a dve ďalšie na rieke Pripiať. Mnohé prechody Nemcov zaskočili, boje však boli tvrdé a nacisti viedli energické protiútoky aby nebezpečné predmostia zničili. Takmer polovicu z nich skutočne zničili alebo z nich prinútili Sovietov ustúpiť. Intenzívne boje prebiehali aj vo vzduchu, najmä na miestach, kde ženisti postavili pontónové mosty.

Kvôli neúspechu pri rozširovaní predmostia pri Bukrine sa rozhodol veliteľ Voronežského frontu Vatutin presunúť 3. gardovú tankovú armádu do predmostia pri Ľjuteži. Pri presune však musela armáda okrem Dnepra prekračovať aj rieku Desna, čo sa podarilo prvým tankom 20. brigády z chodu jazdou v utesnených vozidlách pod vodu. V noci z 5. na 6. októbra následne týchto 60 tankov prekročilo pri Ľjuteži Dneper a pomohlo upevniť tamojšie predmostie.

Sovietska pechota na Dneperskom predmostí, október 1943

Medzi najväčšie predmostia, ktoré Sovieti získali patrilo predmostie južne od Kremenčugu, ktorý oslobodili 29. septembra. Do 10. októbra ho 37. armáda rozšírila na 35 km šírku a hĺbku 6 – 12 km. Ťažké boje prebiehali aj na iných miestach. Konevovmu Stepnému frontu sa podarilo za ťažkých strát rozšíriť predmostie pri ostrove Glinsk-Borodajevsk. Živá sila 123. pluku 53. streleckej divízie v dôsledku bojov nemeckými tankmi klesla z 2000 na 300 bojaschopných mužov, čo predstavovalo 85% straty v priebehu 2 týždňov. Toto predmostie sa ocitlo pod ťažkými údermi nemeckého letectva a delostrelectva hneď od začiatku a zachrániť sa ho podarilo, najmä vďaka koncentrácii vlastných diel a kaťuší. Toto však neboli ojedinelé boje, prakticky vo všetkých predmostiach, ktoré sa podarilo udržať pôvodná sila divízií poklesla na 25 až 50 % pôvodného stavu. Väčšina predmostí, ktoré nakoniec neboli vhodné na útok bola opustená. Najvyššie velenie dalo prednosť hlavne oblastiam pri Kremenčugu a Dneporopetrovsku.

Boje za Dneprom[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dnepersko-karpatská útočná operácia

Do polovice októbra sa v predmostiach na dolnom Dnepri nazbieral dostatok sovietskych vojsk, aby mohli zo svojich pozícií vyraziť vpred. Najsilnejší útok na ľavom brehu bol vedený z predmostí okolo Kremenčugu a Dnepropetrovska a smeroval viac na juhozápad a odrezali nemecké vojská na Kryme. Predmostie pri Bukrine asi 100 km južne od Kyjeva, bolo využité inak. Sovieti sa rozhodli nepriateľa klamať, aby pri predmostí sústredil čo najväčšie sily. Rozhodli sa preniesť hlavný smer útoku na Kyjev do iného smeru. Aby miatli nepriateľa, rozmiestnili drevené makety tankov, delá viedli rušivú paľbu a menili stanovištia. Vysielalo viacero rádiostaníc, ktoré mali vytvoriť zdanie príprav na útok. „V noci sme však nebadane, aby to nepriateľ nezistil, prechádzali na druhý breh a sústreďovali sa v lesoch,“ popísal svoju činnosť veliteľ 55. gardovej tankovej brigády plukovník Dragunskij[5]. Jeho jednotka spadajúca pod Rybalkovu 3. gardovú tankovú armádu sa tak utajene premiestnila na predmostie pri dedine Ľjutež, odkiaľ sovieti začali nečakaný útok, ktorý sa skončil obsadením Kyjeva.

Na konci ofenzívy si sovietske jednotky vytvorili predmostie 300 km široké a hlboké 80 km, na juhu boli Nemci celkom obkľúčení na Kryme. Sovietske jednotky sa však na Krym netlačili cez Perekopskú šiju, ale na jar 1944 prenikli na Krym cez Sivaš a z východu cez Kerčský polostrov. 6. novembra 1943 bol spoločnými útokmi oslobodený Kyjev. Aj keď situácia pri meste Žitomir západne od Kyjeva bola naďalej vážna a Nemci tu na čas Sovietov opäť zatlačili, najväčšie mesto Ukrajiny zostalo pevne v sovietskych rukách. Boje na západnom brehu Dnepra sú tiež označované ako dnepersko-karpatská operácia. Pri oslobodzovaní Kyjeva sa vyznamenal aj 1. československý armádny zbor.

Dohra[upraviť | upraviť zdroj]

Bitka o Dneper bola ďalšou veľkou porážkou nemeckej brannej moci. Sovietskym jednotkám sa podarilo prekročiť Dneper z chodu, čím si zabezpečili dostatočnú rýchlosť postupu aj v nasledujúcom období. V dôsledku tejto operácie bol oslobodený Kyjev a začalo sa oslobodzovanie zvyšku pravobrežnej Ukrajiny, ktorá bola stále v nacistických rukách. Boje na na západnom brehu Dnepra sú označované ako dnepersko-karpatská útočná operácia. Bitka demonštrovala nielen vytrvalosť, nenáročnosť a odhodlanie Červenej armády, ale aj silu partizánskeho hnutia, ktorého útoky na železničnú prepravu výrazne skomplikovali nemeckú situáciu. Úspešná činnosť sovietskych armád tiež zvýšila Stalinovu prestíž na Teheránskej konferencii, ktorá sa uskutočnila za prítomnosti Churchilla a Roosevelta medzi 28. novembrom a 1. decembrom 1943.

Výška strát na oboch stranách bola vysoká, ich odhady sa však veľmi líšia od 173 201 padlých a nezvestných podľa Johna Ericksona po 373 000 padlých podľa Nikolaja Šefova. Počet ranených bol asi 3-krát vyšší. Vplyv na to má najmä fakt, že bitka mala pomerne dlhé trvanie a niektorí k nej počítajú aj krvavú bitku o Smolensk, rozdiel je aj v tom, že niektorí historici ponímajú bitku iba ako samotné prekročenie rieky a nerátajú k nemu aj ozbrojené zrážky, ktoré jej predchádzali pri postupe od Kurska a Rostova nad Donom. Odhady strát Nemcov sa pohybujú v podobných medziach, medzi 500 až 1 500 000 padlých, nezvestných a ranených.

V bitke o Dneper bolo vyznamenaných sovietskym najvyšším vyznamenaním Hrdina Sovietskeho zväzu 2438 vojakov a dôstojníkov, v žiadnej inej bitke vojny nebolo udelených toľko týchto vysokých vyznamenaní.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Cséfalvay, F., 2007: Nemecký dokument o zlyhaní slovenskej 1. pešej divízie v októbri 1943 (I. časť). Vojenská história, 1, s. 128-144
  2. Robin Cross: Citadela / Bitva u Kurska ISBN 80-7198-070-6. Olomouc, Votobia 1996, s. 242
  3. Paul Carell: Spálená země. Plzeň, Mustang, 1996, s. 287
  4. Paul Carell: Spálená země. Plzeň, Mustang, 1996, s. 295
  5. David Abramovič Dragunskij: Gardoví tankisti v útoku. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1983, s. 131

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]