Bitka o Britániu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Bitka o Britániu pozri Bitka o Britániu (rozlišovacia stránka).
Bitka o Britániu
Súčasť druhej svetovej vojny
Spitfire and He 111 during Battle of Britain 1940.jpg
Supermarine Spitfire pri útoku na bombardér Heinkel He 111.
Dátum júl 1940máj 1941, vyvrcholila v augusteoktóbri 1940
Miesto Obloha nad Veľkou Britániou a kanálom La Manche
Výsledok Britské víťazstvo
Protivníci
Flag of the United Kingdom.svg Spojené kráľovstvo
a ďalší
Flag of German Reich (1935–1945).svg Nacistické Nemecko
Velitelia
Flag of the United Kingdom.svg Hugh Dowding
Flag of the United Kingdom.svg Keith Park
Flag of the United Kingdom.svg Trafford Leigh-Mallory
Flag of German Reich (1935–1945).svg Hermann Göring
Flag of German Reich (1935–1945).svg Albert Kesselring
Flag of German Reich (1935–1945).svg Hugo Sperrle
Flag of German Reich (1935–1945).svg Hans-Jürgen Stumpff
Sila
približne 700 stíhačiek
(na začiatku)
1260 bombardérov
316 strmhlavých bombardérov
1089 stíhačiek
Straty
1547 lietadiel
544 mŕtvych letcov
422 ranených letcov
27 450 civilistov zabitých
32 138 ranených
1887 lietadiel
2 698 mŕtvych letcov a členov posádok
967 zajatých
Západný front (2. svetová vojna)
Čudná vojna - Francúzsko - Dynamo - Británia - Dieppe - Overlord - Dragoon - Market Garden - Šelda - Hürtgenský les - Aachen - Ardeny - Varsity

Bitka o Britániu (ang. Battle of Britain) bola séria leteckých bitiek počas druhej svetovej vojny v lete a na jeseň 1940, ktoré sa odohrávali vo vzdušnom priestore Spojeného kráľovstva, najmä v južnom Anglicku a nad kanálom La Manche.

Bola to prvá veľká čisto letecká bitka v dejinách (žiadne pozemné vojská sa nezapojili). Cieľom tejto bitky bolo zničiť alebo ťažko zdecimovať RAF a získať úplnú vzdušnú nadvládu nad kanálom La Manche, čo bolo pre nemecké velenie nutná podmienka na uskutočnenie invázie do Anglicka (plánovaná operácia Seelöwe).

Britskí historici datujú bitku od 10. júla do 31. októbra 1940, čo bolo obdobie najťažších denných náletov Luftwaffe. Nemecké zdroje datujú operácie od polovice augusta 1940 do mája 1941, kedy došlo k stiahnutiu jednotiek bombardérov kvôli chystanému napadnutiu Sovietskeho zväzu.

Prípravy[upraviť | upraviť zdroj]

Po úspešnom nemeckom útoku cez Ardeny na Sedan, porážke spojených britsko-francúzskych vojsk a ich obkľúčení v severovýchodnom Francúzsku, museli byť britské expedičné jednotky stiahnuté z okolia prístavu Dunkerque do vlasti bez väčšiny ťažkej výzbroje. Britské pozemné sily tak boli celkom oslabené. Navyše po kapitulácii Francúzska 22. júna 1940 zostalo Spojené kráľovstvo jedinou krajinou stojacou v Európe proti Nacistickému Nemecku. Briti sa v dôsledku obáv z nemeckého vylodenia začali intenzívne pripravovať na obranu na súši a odrazenie veľkého vylodenia. Z východného a juhovýchodného pobrežia krajiny bolo evakuovaných asi 120 000 ľudí, ďalších 80 000 z pobrežia Kentu[1]. V krajine panovali obavy z nepriateľských výsadkov a činnosti sabotérov a špiónov. V rámci príprav boli dokonca niektoré letecké jednotky cvičené na použitie chemických zbraní[2], realizovali sa aj bizarné pokusy podľa ktorých mali byť predpokladané miesta obojživelných výsadkov pri nemeckom vylodení zapálené.

Pôvodný plán kampane Luftwaffe počítal s tým, že v priebehu 4-7 dní bude stíhacie letectvo RAF v južnom Anglicku zničené. Po tom malo bombardovacie letectvo s podporou stíhačiek s dlhým doletom počas 4 týždňov zničiť letecké sily RAF a letecký priemysel v zvyšnej časti Anglicka. Nemecké velenie pritom malo dbať na čo najnižšie straty stíhacieho letectva tak, aby bola Luftwaffe v nasledujúcom období schopná poskytnúť krytie vyloďovacím jednotkám pri následnej invázii na Britské ostrovy[2].

Nemecký maršal letectva a veliteľ Luftwaffe Göring mal k útoku na Spojené kráľovstvo k dispozícii 3 letecké armády (Luftflotte). Najväčšia z nich bola Luftflotte 2, pod vedením A. Kesselringa, ktorá disponovala 1206 lietadlami[2], z toho vyše polovica boli stíhačky. Luftflotte 3, pod vedením generála H. Sperrleho, disponovala na letiskách v okupovanom severnom Francúzsku 1042 lietadlami[2]. Menej podstatnou silou bola Luftflotte 5, maršala H. J. Stumpffa, dislokovaná v Nórsku disponovala len 155 strojmi použiteľnými k útokom na Britániu[2].

Základom britskej obrany, ktorá sa spoliehala najmä na 754 stíhacích lietadiel[2] Hawker Hurricane a Supermarine Spitfire bola komplexná infraštruktúra zahrňujúca detekciu nepriateľských lietadiel pomocou radaru spojenú s veliteľstvom, ktoré malo presný prehľad o dianí na oblohe a pre to mohlo účinne riadiť a rozmiestňovať svoje stíhacie jednotky presne podľa aktuálnej situácie. Tento britský systém, sa stal známy ako „Dowdinggov systém“ podľa, Sira Hugha Dowdinga, veliteľa Fighter Command RAF. Britské letecké sily boli rozdelené do 4 leteckých skupín (Group). 10. skupina Air Vice Marshala Sira Q. Branda, bránila juhozápad Spojeného kráľovstva. 11. skupina Air Vice Marshala K. Parka bránila juhovýchod krajiny a niesla hlavnú ťarchu nemeckých úderov. 12. skupina Air Vice Marshala T. L. Leigh-Malloryho bránila strednú časť ostrovov, zatiaľ čo 13. skupina Air Vice Marshala R. Saula bránila sever krajiny.

Bitka[upraviť | upraviť zdroj]

Britskí stíhací letci utekajúci k svojim strojom počas poplachu.

K prvým leteckým súbojom medzi britskými a nemeckými lietadlami po skončení bojov vo Francúzsku došlo od 4. júla 1940. 10. júla 1940 Nemci napadli konvoj v Lamanšskom prielive a stretli sa s jeho leteckou eskortou. Nasledujúce obdobie označované po nemecky ako Kanalkampf (bitky o kanál) trvalo do 11. augusta 1940. Jednalo sa jednak prvú fázu útokov vedených veliteľmi nemeckých leteckých armád, ktorí spočiatku hľadali najvhodnejší spôsob ako si vynútiť otvorený konflikt s britskými leteckými silami a otestovať britskú obranu.

Nemci skoro po začiatku náletov pochopili, že veľmi dôležitým cieľom bude zničenie pobrežných radarových zariadení. Keďže však dovtedy nemali s touto zbraňou žiadne skúsenosti nevedeli, že ich útok sa nemá zameriavať na vysoké stožiarové konštrukcie, ktoré sa ničili pomerne ťažko, ale na ich riadiace centrá a obsluhu. Počas celej bitky tak neboli schopní eliminovať svoju nevýhodu, ktorú predstavovalo použitie radaru, zabezpečujúceho včasné varovanie Britov pred nepriateľskými útokmi. Göring navyše nemal vôbec žiadne správy rozviedky a aj jeho rozhodnutia pri vyberaní cieľov útokov vyznievali skôr náhodne, než koncepčne. Koncentrované útoky sa začali 12. augusta 1940, kedy Nemci zaútočili a vyradili na radarové stanice v Doveri, Pevensey a Rye. Stanicu Ventnor sa im podarilo vyradiť na 3 dni. Nasledujúci deň 13. augusta 1940 došlo k silnému útoku všetkých 3 nemeckých leteckých armád známemu ako Adlerangriff (Orlí útok) alebo Adler Tag (Ďeň orla). Náletov sa zúčastnilo 1485 nemeckých lietadiel. Nemci zaútočili na mnohé pobrežné letiská vrátane Manstonu a Hawkinge. Vo vzdušných bojoch bolo toho dňa zostrelených 13 britských stíhačiek, 47 ďalších lietadiel bolo zničených na zemi. Nemci stratili 34 strojov. Ďalší deň boli bojové operácie prerušené v dôsledku zlého počasia. Už 14. augusta však opäť pokračovali v plnej sile. Nemci tento deň stratili 70 strojov, čo bolo vyše dvakrát viac než ich nepriateľ. 15. augusta nemecké jednotky uskutočnili najväčší počet letov počas celej bitky. Nemci tento deň zaútočili strojmi Luftflotte 5 z Nórska a Dánska na severnejšie oblasti predpokladajúc, že oslabení Briti nebudú v oblasti disponovať dostatkom strojov. Briti zhodou okolností premiestnili časť svojich stíhacích jednotiek na oddych práve sem. 115 nemeckých bombardovacích strojov narazilo na tvrdý odpor. Veľkou slabinou Nemcov pri týchto bojoch sa stal malý dolet eskortných Bf 109, ktoré mohli nad cieľovou oblasťou operovať iba 10 minút, než ich nedostatok paliva prinútil k návratu. To znamenalo, že mnoho náletov prebehlo bez dostatočnej stíhacej ochrany. Keďže sa tieto ciele nachádzali mimo dosahu nemeckých Bf 109, bolo na ochranu bombardérov použitých 34 ťažkých dvojmotorových stíhacích strojov Messerschmitt Bf 110. Nálety 65 Heinkelov He 111 pod ochranou 34 Bf 110 alebo nálet 50 Ju 88 bez stíhacej ochrany sa skončili pre Nemcov ťažkými stratami 16 zostrelených bombardérov a 7 stíhačkami. Luftflotte 5 viac do bojov o Britániu nezasiahla.

Letci poľskej 303. perute.

18. augusta utrpeli v bojoch obe strany najťažšie straty. Tento deň bol v Spojenom kráľovstve známy ako The Hardest Day (Najťažší deň). Nemci zaútočili na letiská Kenley, Biggin Hill a West Malling. Briti stratili asi 30 stíhačiek vo vzduchu a 8 na zemi, pričom mali 10 mŕtvych a 11 ťažko ranených letcov. Nemci prišli o 60 až 70 strojov, ďalších 31 bolo poškodených. Stratili 94 mŕtvych, 40 zajatých a 25 ranených letcov. Tento deň britské stíhačky zničili veľké množstvo strmhlavých bombardérov Ju 87 a prinútili tým nemecké velenie nenasadzovať viac tieto stroje do bojov v tejto oblasti.

V dovtedajších bojoch sa Luftwaffe sústredila na bombardovanie okrajových letísk a boje nad pobrežím a kanálom. Po tom čo sa Hitler po britskom nálete na Berlín v noci z 25. na 26. augusta nechal vyprovokovať k strategickému bombardovaniu Londýna sa vojnové šťastie priklonilo na stranu Britov. Tento krok ďalej zvýšil straty Luftwaffe, ktorá potom musela dlhodobo operovať v podmienkach pre ňu nevýhodných. Patrilo medzi ne najmä neschopnosť zabezpečiť svojim bombardérom dostatočnú ochranu stíhačkami po celej trase, čo zvýšilo ich straty. Nemeckí stíhači mali nad Londýnom málo paliva, keďže museli rátať aj s cestou naspäť a nad cieľom mohli poskytovať ochranu bombardovacím zväzom len krátky čas. Briti mali viac času na reakciu a zoskupenie stíhacích skupín a to aj vďaka technickej novinke – ako tak použiteľnému radaru. Boje sa navyše odohrávali relatívne ďaleko od nemeckých základní nad nepriateľským územím, čo znamenalo, že straty nemeckých pilotov boli definitívne. Väčšinou sa poškodené lietadlá nedostali dostatočne blízko k vlastným jednotkám a posádky boli zajaté Britmi. Naopak piloti RAF zostrelení nad domácim územím v prípade, že neutrpeli zranenie sa mohli už zanedlho vrátiť späť k bojovej jednotke.

Stopy guľometných striel z britského Spitfiru útočiaceho na nemecké bombardéry Heinkel He 111.

Pre Britov boli piloti podstatne dôležitejší ako lietadlá. Ich výroba ako aj dodávky z USA sa rozbiehali pomerne rýchlo, no RAF spočiatku nemala dostatok stíhacích letcov, najmä kvôli predošlej leteckej doktríne, ktorá uprednostňovala vytváranie bombardovacieho letectva.[3] Veľa letcov, ktorí sa zapojili do bojov boli nováčikovia vyberaní z radov miestnych víkendových letcov. Celkovo na britskej strane bojovalo 2353 britských a 574 letcov zo zahraničia (ktorí odlietali aspoň 1 operačný let v rámci RAF alebo Fleet Air Arm). Bitky sa tak zúčastnilo aj 139 Poliakov, 98 pilotov z Nového Zélandu, 86 Kanaďanov, 84 pilotov z Česko-Slovenska, 29 Belgičanov, 21 Austrálčanov, 20 z Južnej Afriky, 13 Francúzov, 10 Írov, 7 Američanov, Jamajčan, Žid z Palestíny a pilot z Južnej Rodézie. 544 letcov RAF počas bitky padlo. Zahraniční letci počas bitky postupne vytvorili viacero perutí. Najúspešnejšia z nich sa stala poľská 303. peruť, ktorej letci viedli úspešnú štatistiku strát 1:14, pričom si mohli na konci bitky pripísať dovedna 126 zostrelených nepriateľských lietadiel.

Nemeckí letci a stroje Bf 109E jednotky JG 51 Mölders (IV./JG 51) odpočívajúci na francúzskom letisku.

Od 24. augusta sa boje zmenili na duel medzi Kesselringovou Luftflotte 2 a Parkovou 11. skupinou. Luftwaffe opakovane útočila na letiská. Z 33 ťažkých útokov v priebehu nasledujúcich 14 dní, prebehlo 24 náletov na letiská. Dôležité letiská boli napadané opakovane: Biggin Hill a Hornchurch (4x), Debden a North Weald (2x). Croydon, Gravesend, Rochford, Hawkinge a Manston boli napadnuté tiež. Sedem útokov zasiahlo aj Eastchurch, ktorý síce nebol letiskom Fighter Command, ale Nemci, ktorí nemali dostatok spravodajských informácií ho zaň považovali. V tejto dobe sa podarilo Nemcom viackrát ťažko narušiť britské veliteľské stanice, čím výrazne narušili integritu Dowdingovho systému. Briti museli následne prijať rôzne opatrenia, aby predišli kolapsu svojej obrany.

Práve v tejto dobe konečne prišlo Fighter Command, s myšlienkou použiť poľských a československých letcov. Tieto jednotky boli zatiaľ držané Dowdingom v zálohe, pretože sa očakávalo, že budú mať problémy pri riadení a koordinácii v dôsledku nedostatočných znalostí anglického jazyka. Tieto obavy sa však ukázali ako neopodstatnené. Letci z okupovaných krajín sa čoskoro vyznamenali.

Od júla do 7. septembra 1940, kedy sa začal prvý veľký nálet na Londýn, bolo pri útokoch na britské mestá zabitých vyše 1250 civilistov. 7. septembra sa Göring rozhodol zmeniť taktiku. Začal sa takzvaný „blitz“. Nemci ten deň napadli prístavisko v štvrti East End, nálet pokračoval až do rána nasledujúceho dňa. Ukončenie silných náletov na letiská dalo možnosť britským letcom vydýchnuť.

Boje vrcholili 15. septembra 1940 kedy dve vlny silného nemeckého útoku utrpeli pomerne silné straty. Nemci celkovo stratili 60 strojov, RAF však len 26. O dva dni Hitler pozastavil prípravy na útok do Británie. Luftwaffe v dôsledku značných strát na strojoch aj posádkach prešla na nočné bombardovanie. Nebezpečenstvo nemeckej invázie a „blitz“ na Londýn a ďalšie britské mestá pokračoval až do roku 1941. V noci 14. novembra 1940 zasiahol „blitz“ aj mesto Coventry. Nálet ktorý prakticky zrovnal celé mesto so zemou pripravil o život 568 jeho obyvateľov.

Dohra[upraviť | upraviť zdroj]

Zbierka zničených nemeckých bombardovacích lietadiel.

Nemecké velenie podcenilo silu britského letectva a jeho kapacít nahrádzať straty ako aj možnosti britského priemyslu produkovať potrebné množstvo stíhacích lietadiel, pričom Nemci samotní neboli schopní dostatočne rýchlo nahradzovať svoje straty. Hlavnou príčinou nemeckej porážky bol fakt, že velenie nemeckého letectva nedokázalo viesť improvizovanú kampaň strategického bombardovania, pretože na ňu nemalo dostatok prostriedkov, akúkoľvek doktrínu ani dopredu pripravené plány. Luftwaffe nemalo s podobnými údermi na pripraveného nepriateľa, disponujúceho fungujúcim radarovým systémom skorej výstrahy, o ktorý sa opieral vynikajúci systém velenia a riadenia s efektívnou komunikačnou sieťou, ktorý mohol účinne a flexibilne operovať so stíhacími jednotkami počas boja. Ruku v ruke s úspechom britského letectva odvrátiť hrozbu leteckých útokov, ktoré mohli výrazne podryť schopnosť krajiny viesť efektívnu obranu bola bitka aj víťazstvom anglického námorníctva Royal Navy, ktoré bolo dostatočne odstrašujúcou silou v porovnaní s málopočetnou nemeckou Kriegsmarine[4].

Počas bitky padlo 544 letcov RAF, ďalších 422 bolo ranených. Britské letectvo stratilo celkovo 1547 lietadiel. Britské straty civilného obyvateľstva od júla do decembra 1940 boli 23 002 mŕtvych a 32 138 ranených. Pri najväčšom nálete 29. decembra 1940 zahynulo takmer 3000 civilistov. Nemci stratili počas bojov 2 698 letcov a členov posádok, 967 bolo zajatých. Briti potvrdili smrť 638 osôb, ktoré boli identifikované v troskách zničených lietadiel. Luftwaffe prišla počas bojov o 1887 lietadiel.

V dôsledku narastajúcich strát boli útoky na Spojené kráľovstvo Hitlerom zastavené. Počas roku 1941 bola väčšina kapacít Luftwaffe prevelená na iné bojiská v Stredomorí alebo sa začala pripravovať na ofenzívu proti Sovietskemu zväzu. Uvoľnenie tlaku na Britániu, umožnilo britským vojskám zregenerovať svoje sily a postupne s pomocou USA rozvinúť leteckú ofenzívu proti Nemecku.

Česko-Slovensko[upraviť | upraviť zdroj]

Bitky o Britániu sa zúčastnilo aj množstvo pilotov z Česko-Slovenska (v drvivej väčšine Čechov). Zúčastnili sa jej najmä v rámci prvých dvoch čs. stíhacích perutí (310. a 312., 311. čs. peruť bola bombardovacia), ale aj rámci ďalších. Josef František bojujúci v rámci 303. poľskej perute sa stal so 17 zostrelmi najúspešnejším spojeneckým stíhacím pilotom počas bitky o Britániu (zahynul ešte pred jej skončením). Zo slovenských pilotov to boli napríklad Ján Ambruš.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Deighton, L., Battle of Britain. Jonathan Cape Ltd., Londýn, 1980, s. 83
  2. a b c d e f Blackburn, A., Britain, Battle of (10 July–30 September 1940). in Tucker, S. C. (Ed.) World War II A Student Encyclopedia. ABC Clio, Santa Barbara, 2005, s. 217-222
  3. Macdonald, J.: Veľké bitky druhej svetovej vojny ISBN 80-7145-185-1. Bratislava, Slovart 1995, s. 22
  4. Nolan, C. J., The Concise Encyclopedia of World War II. ABC-CLIO, LLC. Santa Barbara, 2010, s. 188-190

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]