Bitka pri Kressenbrunne

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Scéna z bitky pri Kressenbrunne v Kronike Jána z Turca

Bitka pri Kressenbrunne bolo ozbrojené stretnutie medzi vojskami českého kráľa Přemysla Otakara II. a uhorského kráľa Bela IV. pri rakúskej obci Kressenbrunn (dnes Engelhartstetten v Dolnom Rakúsku) 12. júla 1260.

Podnetom k bitke bol záujem oboch panovníkov o rakúske a štajerské dŕžavy. Přemysl si na ne nárokoval z titulu dedičstva svojej manželky Margaréty Babenberskej po jej zomrelom bratovi Fridrichovi II., Belo na základe mierovej zmluvy s Přemyslom, uzatvorenej v roku 1254 ako výsledku uhorského vpádu do Rakúska a na Moravu.

České kráľovstvo i Uhorsko predstavovali v druhej polovici 13. storočia významné stredoeurópske štáty a veľkých súperov v boji o popredné mocenské postavenie v regióne. Bolo zrejmé, že o tom, ktorá z krajín ho získa, sa rozhodne jedine na bojovom poli.

Predohra bitky[upraviť | upraviť zdroj]

V auguste 1257 Přemysl Otakar I. podnikol vojenskú výpravu do Bavorska. Zámienkou vpádu bolo vybavenie si starých účtom medzi Přemyslom a bavorským kniežaťom Henrichom. Přemysl Otakar posilnený úspechom na krížovom ťažení do Pobaltia v roku 1254, nepripúšťal nezdar bavorskej výpravy. No protivník informovaný o zámeroch českého kráľa, sa na vpád dobre pripravil. České vojská narazili na nepriateľa odhodlaného zvíťaziť. Hneď ako sa Přemysl dozvedel, že proti nemu stojí presila, dal sa bez váhania na ústup, ktorý sa vzápätí zmenil na bezhlavý útek. Pri obci Mühldorf na brehu rieky Inn sa katastrofa českého vojska dovŕšila, keď sa pod utekajúcimi vojakmi preboril most. Mnoho bojovníkov sa utopilo v rieke a mnoho ich padlo počas nasledujúcich dní. Po deviatich dňoch sa zvyšok českého vojska vzdal a o dva mesiace bol Přemysl Otakar nútený uzavrieť potupnú a preňho nevýhodnú zmluvu.

Priebeh bitky[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek nezdaru v Bavorsku bol Přemysl odhodlaný poraziť svojho uhorského protivníka. Neustále v ňom rezonovala myšlienka opätovného získania štajerských území, ktorých sa musel pred časom vzdať. Dobrú zámienku k boju mu poskytol samotný uhorský kráľ. Koncom roka 1259 vpadol do Korutánska, spojenca českého kráľa. Přemysl neváhal splniť svoju spojeneckú povinnosť. Súčasne prijal pod svoju ochranu štajerské kniežatá búriace sa proti uhorskej nadvláde. Začiatkom roku 1260 vtiahol s vojskom do Štajerska a vyhnal Bela z krajiny. Tak sa celé babenberské dedičstvo opäť dostalo do jeho rúk, ale rozhodujúcemu bojovému stretu už nemohlo nič zabrániť.

Obaja panovníci obdivuhodne rýchlo zvolali do boja svoje vojská. Po prípravách sa obe mohutné armády napriek nevhodnému ročnému obdobiu dali proti sebe na pochod. Vzhľadom k tejto okolnosti sa obaja vladári dohodli, že boj odložia na príhodnejšiu dobu. Prímerie vydržalo do 24. júna 1260 a obom vládcom poskytlo čas na dôkladnejšiu prípravu a na získanie spojencov. Českému kráľovi prisľúbili pomoc štajerské, sliezske, korutánske a brandenburské kniežatá, Belo IV. sa spoliehal na tradičných spojencov - poľské knieža Boleslava V. a ruské knieža Alexandra Nevského.

Na konci júna 1260 dorazili české vojská k rakúskej obci Kressenbrunn, ležiacej na pravom brehu rieky Morava. Oneskoril sa iba moravský zbor vedený olomouckým biskupom Brunom zo Schauenburgu a skoro spadol do pasce, ktorú mu pripravil uhorský následník trónu Štefan V.

Obe vojská sa sústredili na protiľahlých brehoch Moravy. Obaja králi vedeli, že kto sa prvý podujme na prebrodenie rieky, poskytne protivníkovi nesmiernu výhodu. Počas celého nasledujúceho týždňa sa obe vojská ráno čo ráno zoradili na svojich pozíciach na brehu rieky a vyčkávali na manéver súpera. Po nekonečnom čakaní napokon Přemysl túto vojnu nervov ukončil tým, že navrhol uhorskému kráľovi, aby jedna alebo druhá strana prekročila rieku za dohodnutého prímeria. Až po prebrodení a zoradení mala začať bitka ako veľkolepý turnaj, v ktorom má každý z protivníkov rovnaké šance. Belo IV. ponuku prijal a ponúkol sa, že rieku prekročí prvý on.

Nadránom 12. júla sa uhorské vojsko dalo do pohybu. Dohoda o prímerí však dodržaná nebola. Ešte než skončili brodenie cez rieku, uhorské jednotky začali obkľučovať české vojsko a tým dali signál k boju. Přemyslova obrnená jazda sa vrhla na nepriateľa čelným útokom a zasadila mu tvrdý úder. Tak bolo o výsledku bitky v podstate rozhodnuté prv, než do boja zasiahli ostatné zbory. Uhorské vojsko sa pod drvivým náporom protivníka dalo na útek.

Přemyslovi Otakarovi patrilo prvé veľké víťazstvo na bojisku a jeho rytierom korisť v uhorskom tábore. Akonáhle sa mu podarilo opäť zoskupiť rozptýlené oddiely, pustil sa do prenasledovania nepriateľa. Zastavil sa až v Bratislave a tam prijal ponuku uhorského kráľa na uzavretie mieru.

Počty bojovníkov[upraviť | upraviť zdroj]

V zachovalých kronikárskych záznamoch sa počty vojakov nasadených do bitky rozchádzajú; na Přemyslovej strane od 30 tisíc až do značne nadsadených 100 tisíc, na strane Bela IV. od 35 tisíc až do neuveriteľných 140 tisíc. O mohutnosti bitky svedčia aj počty obetí vo vojsku porazeného uhorského kráľa - viac ako 30 tisíc zabitých.

Význam bitky[upraviť | upraviť zdroj]

Víťazstvom pri Kressenbrunne si Přemysl Otakar I. ešte viac posilnil svoje postavenie a získal mocenskú prevahu nad svojím uhorským protivníkom. Triumfom v tejto bitke začala mocenská kariéra Přemysla Otakara II. prudko stúpať. V osobnom živote sa víťazstvo pri Kressenbrunne stalo rozhodujúcim momentom v otázke vyriešenia rozluky jeho manželstva s Margarétou Babenberskou. Jej miesto po Přemyslovom boku zaujala mladá vnučka uhorského kráľa Kunhuta Haličská, ktorá sobášom s Přemyslom Otakarom II. spečatila spojenectvo dvoch monarchií. Uhorsko s definitívnou platnosťou stratilo Štajersko.