Bitka pri Leyte

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Bitka pri Leyte
Súčasť vojny v Pacifiku počas druhej svetovej vojny

Horiaci USS Princeton východne od ostrova Luzon 24.októbra 1944
Dátum 23. – 26. október 1944
Miesto Leytský záliv, Filipíny
Výsledok spojenecké víťazstvo
Protivníci
USA (1912-1959) Spojené štáty
Austrália Austrália
Japonsko
Velitelia
USA (1912-1959) William Halsey Jr.
(3. flotila)
USA (1912-1959) Thomas Kinkaid
(7. flotila)
USA (1912-1959) Clifton Sprague
(Taffy 3/Task Unit 77.4.3)
USA (1912-1959) Jesse Oldendorf
(Task Group 77.2)
Austrália John Collins
(Task Force 74)
Takeo Kurita
(centrálny zväz)
Šódži Nišimura
(južný zväz)
Kijohide Šima
(južný zväz)
Džisaburó Ozawa
(severný zväz)
Jukio Seki
(kamikadze)
Sila
17 lietadlových lodí
18 eskortných lietadlových lodí
12 bojových lodí
24 krížnikov
141 torpédoborcov
1 500 lietadiel
4 lietadlové lode
9 bojových lodí
19 krížnikov
34 torpédoborcov
a 200 lietadiel
Straty
1 ľahká lietadlová loď
2 eskortné lietadlové lode
2 torpédoborce
2 eskortné torpédoborce
1 torpédový čln
1 ponorka
3 500 mŕtvych
4 lietadlové lode
3 bojové lode
8 krížnikov
12 torpédoborcov
10 000 mŕtvych
Vojna v Pacifiku
Pearl HarborGuam (1941)MalajziaFilipíny (1941 – 1942)SingapurHolandská východná India (1941 – 1942)Koralové moreMidwayGuadalcanalSavovýchodné Šalamúnove ostrovymys Esperanceostrovy Santa Cruzpri GuadalcanaleTassafarongaRennellov ostrovBismarckovo moreKomandorské ostrovyTarawaFilipínske moreMariány a PalauSaipanGuam (1944)TinianPeleliuFilipíny (1944 – 1945)LeyteManila (1945)Iwó-džimaOkinava

Bitka pri Leyte (alebo Bitka v Leytskom zálive) bola najväčšia námorná bitka druhej svetovej vojny v Tichomorí a jednou z najväčších námorných bitiek v histórii. Uskutočnila sa 23. – 26. októbra medzi americkým a japonským námorníctvom pri ostrove Leyte na Filipínach.

V tejto bitke tiež došlo k prvému organizovanému nasadeniu lietadiel kamikadze. K prvému útoku došlo 21.októbra proti ťažkému krížniku Australia, ktorý bol zasiahnutý osamelým kamikadze. Organizované samovražedné nálety začali 25.októbra.

Americké zloženie jednotiek[upraviť | upraviť zdroj]

Po leteckých útokoch a delostreleckej príprave začal 20. októbra 1944 na 4 plážach výsadok invázneho loďstva pod velením admirála Wilkinsona, ktoré bolo zložené z viac ako 700 lodí, na ktorých palubách bolo zhromaždených 160 000 vojakov. Ku krytiu tejto výsadkovej operácie bola pripravená 3. a 7. flotila.

3. flotila[upraviť | upraviť zdroj]

Veliteľom 3. flotily bol admirál William F. Halsey. Bola tvorená operačným zväzom rýchlych lietadlových lodí TF 38 pod velením viceadmirála Marca A. Mitschera. TF 38 bola rozdelená na 4 operačné skupiny.

Operačnej skupine TG 38.1 velil viceadmirál John S. McCain. Bola zložená z lietadlových lodí Wasp, Hornet, Hancock, Monterey, Cowpens, ťažkých krížnikov Chester, Pensacola, Salt Lake City, Boston, ľahkých krížnikov USS San Diego, USS Oakland a 14 torpédoborcov.

Operačnej skupine TG 38.2 velil kontradmirál Gerald F. Bogan. Bola zložená z lietadlových lodí Intrepid, Bunker Hill, Cabot, USS Independence, bojových lodí Iowa, New Jersey, ľahkých krížnikov Vincennes, Biloxi, Miami a 16 torpédoborcov.

Operačnej skupine TG 38.3 velil kontradmirál Frederick C. Sherman. Bola zložená z lietadlových lodí Essex, Lexington, Langley, Princeton, bojových lodí Massachusetts, South Dakota, ľahkých krížnikov Santa Fe, Birmingham, Mobile, USS Reno a 13 torpédoborcov.

Operačnej skupine TG 38.4 velil kontradmirál Ralph E. Davison. Bola zložená z lietadlových lodí Franklin, USS Enterprise, San Jacinto, Belleau Wood, bojových lodí Alabama, Washington, ťažkých krížnikov Wichita, New Orleans a 15 torpédoborcov.

7. flotila[upraviť | upraviť zdroj]

Veliteľom 7. flotily bol viceadmirál Thomas C. Kinkaid. 7. flotila bola zložená zo štyroch skupín = Podporné sily, Ľavé krídlo, Pravé krídlo a Zväz eskortných lietadlových lodí.

Podporným silám velil kontradmirál George L. Weyler. Boli zložené z bojových lodí West Wirginia, Maryland, Mississippi, Tennessee, California, Pensylvania a torpédoborcov Claxton, Cony, Thorn, Aulick, Sigourney a Welles.

Ľavému krídlu velil kontradmirál Jesse B. Oldendorf. Bolo zložené z ťažkých krížníkov Lousville, Portland, Minneapolis, ľahkých krížnikov Denver, Columbia a torpédoborcov Newcomb, Richard P. Leary, Albert W. Grant, Robinson, Halford, Bryant, Heywood L. Edwards, Bennion a Leutze.

Pravému krídlu velil kontradmirál Russel S. Berkey. Bolo zložené z ťažkého krížniku Shropshire, ľahkých krížnikov Phoenix, Boise a torpédoborcov Hutchins, Daly, Bache, Killen, Beale, Arunta, Remey, McGovan, Melvin, McDermut a Monssen.

Zväzu eskortných lietadlových lodí velil kontradmirál Thomas L. Sprague. Bol zložený zo 16 eskortných lietadlových lodí, 10 torpédoborcov a 8 eskortných torpédoborcov.

Japonský plán a rozloženie jednotiek[upraviť | upraviť zdroj]

Po bitke vo Filipínskom mori začínalo byť japonské námorníctvo v kritickej situácii. Napriek tomu nemohlo vylodenie na Filipínach ignorovať. Hlavný stan sa v tejto situácii rozhodol pre plán Šó-1 vychádzajúci z tradičnej samurajskej taktiky predstieraného útoku. Rolu návnady mal zohrať Severný zväz tvorený lietadlovými loďami, ktorý na prvý pohľad vyzeral ako silné zoskupenie, ale nedostatok pilotov a lietadiel znížil jeho bojovú hodnotu na minimum. Zatiaľ čo Severný zväz mal odlákať americké hlavné obranné jednotky, Stredný zväz a Južný zväz mali priplávať k Leyte každý z inej strany a uzavrieť invázne jednotky v klieštiach.

Severný zväz[upraviť | upraviť zdroj]

Severnému zväzu velil viceadmirál Jisaburō Ozawa bol zložený z lietadlových lodí Čitose, Čijoda, Zuihó, Zuikaku (celkom 108 lietadiel), bojových lodí Hjúga, Ise, ľahkých krížnikov Ójodo, Tama, Isuzu, torpédoborcov Šimocuki, Fujucuki, Suzucuki, Hacuzuki, Wakacuki, Alizuki a torpédoviek Kuwa, Maki, Sugi a Kiri.

Stredný zväz[upraviť | upraviť zdroj]

Stredný zväz, ktorému velil viceadmirál Takeo Kurita bol zložený z bojových lodí Jamato, Musaši , Nagato, Kongó, Haruna, ťažkých krížnikov Atago, Maja, Takao, Čókai, Mjókó, Haguro, Kumano, Suzuja, Tone, Čikuma, ľahkých krížnikov Noširo, Jahagi a torpédoborcov Šimakaze, Hajašimo, Akišimo, Kišinami, Okinami, Naganami, Asašimo, Hamanami, Fudžinami, Urakaze, Isokaze, Jukikaze, Hamakaze, Kijošimo a Nowaki.

Južný zväz[upraviť | upraviť zdroj]

Južný zväz sa skladal z dvoch skupín. Jednej skupine velil viceadmirál Shoji Nishimura. Tá bola zložená z bojových lodí Jamaširo, Fusó, ťažkého krížniku Mogami a torpédoborcov Mičišio, Asagumo, Jamagumo a Šigure. Druhej skupine velil viceadmirál Kiyohide Shima. Tá bola zložená z ťažkých krížnikov Nači, Ašigara, ľahkého krížniku Abukuma a torpédoborcov Ušió, Akebono, Širanui a Kasumi.

Priebeh bitky[upraviť | upraviť zdroj]

Štyri časti bitky pri Leyte.

Bitka sa skladala zo 4 oddelených stretnutí.

23. októbra v noci dve americké ponorky Darter a Dace spozorovali japonský Stredný zväz. Odpálili na neho svoje torpéda a potopili 2 krížniky a 1 poškodili. Jedným z potopených krížnikov bola vlajková loď viceadmirála Kuritu, ktorý si potom za svoju vlajkovú loď vybral jednu z dvoch najväčších bojových lodí na svete – Jamato. Napriek utrpeným stratám Kurita ďalej postupoval po plánovanej trase smerom k Leyte. 24. októbra ráno napadli dve vlny japonských bombardérov Shermanovu TF 38.3 a potopili ľahkú lietadlovú loď Princeton. Potom bol v bitke v Sibuyanskom mori Kuritov Stredný zväz napadnutý 5 vlnami útokov z amerických lietadlových lodí pri ktorých bola potopená bojová loď Musaši. Kurita obrátil Stredný zväz späť aby sa vyhol ďalším náletom a pokúsil sa vrátiť späť a preplávať prielivom San Bernardino v noci. Admirál Halsey si myslel, že je Stredný zväz zničený,a preto vrhol celé 3. loďstvo proti Severnému zväzu čím urobil presne to čo Japonci chceli.

Južný zväz plával od juhu smerom k prielivu Surigao kde 25. októbra o tretej hodine ráno začala bitka v prielive Surigao pri ktorej bol Nishimurov Južný zväz takmer celý zničený, vrátane bojových lodí Fusó a Jamaširo. Zvyšok lodí ustúpil na západ.

Halseyovo 3. loďstvo dostihlo Ozawov Severný zväz 25. októbra a v bitke pri myse Engaño boli potopené 4 japonské lietadlové lode. So zostávajúcimi loďami odplával Ozawa späť do Japonska.

Zatiaľ čo sa Halsey ponáhľal za Ozawom, Kuritov Stredný zväz priplával nepozorovane 25. októbra o 6. hodine ráno k ostrovu Samar. V bitke pri ostrove Samar sa stretol s bezprostrednou ochranou vyloďujúcich sa plavidiel. Napriek tomu sa mu podarilo potopiť iba niekoľko plavidiel a aj napriek podpore náletov kamikadze, bol donútený pod tlakom torpédových a leteckých útokov ustúpiť späť prielivom San Bernardino.

Bitka v Sibuyanskom mori[upraviť | upraviť zdroj]

Japonská bojová loď Jamato počas náletu v Sibuyanskom mori.

Japonský Stredný zväz plával podľa plánu Šó-1 popri ostrove Palawan, keď bol napadnutý 23. októbra o pól siedmej ráno americkými ponorkami Darter a Dace. Ich vypustené torpéda potopili krížniky Atago a Maja. Ťažký krížnik Takao bol poškodený a so sprievodom dvoch torpédoborcov sa vracal na základňu. Viceadmirál Kurita po potopení svojej vlajkovej lode vztýčil vlajku na bojovú loď Jamato. Do Sibuyanského mora vplával oslabený Stredný zväz zložený z bojových lodí Jamato, Musaši, Nagato, Kongó, Haruna, ťažkých krížnikov Čókai, Mjókó, Haguro, Kumano, Suzuja, Tone, Čikuma, ľahkých krížnikov Noširo, Jahagi a 13 torpédoborcov 24. októbra 1944. Po ôsmej hodine ráno bol spozorovaný lietadlom z Intrepidu. Útokmi proti Strednému zväzu boli poverené lietadlové lode 3. loďstva pod velením admirála Halseyho. Prvá vlna tvorená asi 45 lietadlami z TG 38.3 zaútočila o 10:45 na bojové lode Jamato a Musaši. Každá z nich bola zasiahnutá jedným torpédom. Druhá vlna 45 lietadiel z TG 38.2 zaútočila na Musaši. Loď bola zasiahnutá 4 bombami a 8 torpédami. Začala preto zaostávať za zvyškom zväzu a Kurita jej pridelil na ochranu krížnik Tone. Tretia vlna asi 30 lietadiel priletela z TG 38.3 o 13:30. Štvrtá vlna priletela o 14:14 z TG 38.4 a zaútočila opäť na Musaši, ktorá bola opäť zasiahnutá bombami aj torpédami a jej rýchlosť sa znížila na 12 uzlov. Piata vlna viac ako 60 lietadiel zaútočila na ťažko poškodenú Musaši a opäť ju zasiahla.

Útoku sa celkom zúčastnilo 259 lietadiel. Bojová loď Musaši sa o 19:38 potopila aj s kontradmirálom Inogučim na palube, potom čo ju celkom zasiahlo 19 torpéd a najmenej 17 bômb. Torpédoborce Kijošimo a Hamakaze vylovili posádku a odplávali do Manily. Bojová loď Jamato bola zasiahnutá 2 torpédami a 2 bombami a Nagato 2 torpédami. Ťažký krížnik Mjókó bol poškodený 1 torpédom a musel odplávať k opravám do Bruneja.

So zvyškom lodí urobil Kurita o 15:50 obrat o 180 stupňov a začal sa sťahovať späť Sibuyanským morom. O 17:14 urobil opäť obrat o 180 stupňov a pokračoval podľa plánu k prielivu San Bernardino.

Bitka v prielive Surigao[upraviť | upraviť zdroj]

Bitka v prielive Surigao

Nishimurov Južný zväz sa skladal z bojových lodí Jamaširo, Fusó, ťažkého krížniku Mogami a torpédoborcov Mičišio, Asagumo, Jamagumo a Šigure. 24. októbra bol napadnutý bombardérmi z amerických lietadlových lodí, ale iba bojová loď Fusó bola ľahko poškodená. Pretože bol zachovávaný prísny rádiový pokoj nemohol Nishimura koordinovať svoje pohyby so Shimaovou skupinou alebo s Kuritovým Stredným zväzom. Shima plával so svojimi loďami 40 míľ za Nishimurom.

K uzavretí severnej strany prielivu Surigao použil kontradmirál Jesse B. Oldendorf časť 7. loďstva – 6 bojových lodí Mississippi, Maryland, West Virginia, Tennessee, California a Pennsylvania, ťažké krížniky Louisville (vlajková loď), Portland, Minneapolis a Shropshire, ľahké krížniky Denver, Columbia, Phoenix, Boise, 29 torpédoborcov a 39 torpédových člnov.

Pri vjazde do prielivu Surigao bol Nishimura neúspešne napadnutý torpédovými člnmi. V strednej časti bol o 3:00 napadnutý torpédoborcami a neskôr delami amerických bojových lodí. Bojové lode Jamaširo a Fusó a torpédoborce Jamagumo a Mičišio boli potopené.

Shimaova Južná skupina bola zložená z ťažkých krížnikov Nači, Ašigara, ľahkého krížniku Abukuma a torpédoborcov Ušió, Akebono, Širanui a Kasumi. Aj túto skupinu napadli pri vjazde do prielivu Surigao torpédové člny a jeden z nich poškodil krížnik Abukuma. Ten musel znížiť rýchlosť na 10 uzlov a už nestačil skupine. Keď Shima plával okolo vraku Fusó pochopil, že Nishimurova skupina je zničená. Zaútočil preto neúspešne torpédami a obrátil lode k ústupu do Coronskej zátoky na ostrove Busuanga. Pri ústupe sa zrazili krížniky Nači a Mogami.

O 4:30 vyrazil Oldendorf so svojimi krížnikmi aby prenasledoval ustupujúcich Japoncov. Podarilo sa mu potopiť torpédoborec Asagumo a poškodiť krížnik Mogami. Potom dostal Oldendorf správu o útočiacom Kuritovom Strednom zväze a vyrazil mu naproti. Krížnik Mogami bol potopený o 8:45 skupinou Avengerov z eskortných lietadlových lodí.

Bitka pri myse Engaño[upraviť | upraviť zdroj]

Japonské lietadlové lode Zuikaku a pravdepodobne Zuihó počas útoku strmhlavých bombardérov v bitke pri myse Engaño.
Posádka japonskej lietadlovej lode Zuikaku vzdáva česť vlajke japonského námorníctva, ktorá bola sťahovaná na potápajúcej sa lodi.

Ozawov Severný zväz bol zložený z lietadlových lodí Čitose, Čijoda, Zuihó a veterána od Pearl Harboru Zuikaku, ktoré niesli iba 108 lietadiel. Ďalej z bojových lodí z 1. svetovej vojny Hjúga a Ise, ktoré mali odmontované zadné delové veže a namiesto nich bol namontovaný hangár a katapult. V tejto bitke však žiadne lietadlá neniesli. Ďalej k zväzu patrili ľahké krížniky Ójodo, Tama, Isuzu a 9 torpédoborcov.

Ozawov Severný zväz bol spozorovaný až o 16:40 24. októbra, pretože lietadlové lode 3. loďstva boli zaneprázdnené útokmi na Kuritov Stredný zväz. Po ich skončení zachytil Ozawa americkú komunikáciu, v ktorej Američania prehlásili Kuritov Stredný zväz za zničený a na ústupe. Ozawa, ktorý nemal iné informácie, uznal, že obeť lietadlových lodí je v tejto chvíli zbytočná a obrátil sa o 180 stupňov na sever. Až o 20:00 prišla depeša od Tojodu s príkazom pokračovať podľa plánu.

Halsey, ktorý sa domnieval, že Kuritov zväz ustupuje poslal celé 3.loďstvo prenasledovať Ozawov Severný zväz a nechal prieliv San Bernardino bez ochrany. 3. loďstvo bolo neporovnateľne silnejšie ako japonský Severný zväz. Halsey mal k dispozícii 9 lietadlových lodí (Intrepid, Hornet, Franklin, Lexington, Bunker Hill, Wasp, Hancock, Enterprise a Essex), 7 ľahkých lietadlových lodí (Independence, Belleau Wood, Cowpens, Monterey, Langley, Cabot a San Jacinto), 6 bojových lodí (Alabama, Iowa, Massachusetts, New Jersey, South Dakota a Washington), 17 krížnikov a 63 torpédoborcov. K dispozícii bolo viac ako 1 000 lietadiel.

25. októbra ráno vyslal Ozawa útočnú vlnu 75 lietadiel proti Američanom. Väčšina lietadiel bola zostrelená stíhacou ochranou a zvyšok pristál na severoluzonských letiskách. To bolo všetko, na čo sa lietadlové lode, bývalá pýcha námorníctva, zmohli.

Krátko po 8:00 priletela nad Severný zväz prvá vlna 180 amerických lietadiel. Potom, čo sa vysporiadali s poslednými 15 japonskými stíhačkami, zaútočili na japonské lode. Lietadlová loď Čitose a torpédoborec Akuzuki boli potopené a Zuikaku a Zuihó boli poškodené. Admirál Ozawa prestúpil na krížnik Ójodo. Druhú vlnu tvorilo 36 lietadiel a poškodila lietadlovú loď Čijoda. Tretia vlna asi 200 lietadiel priletela o 13:10. Podarilo sa jej potopiť Zuikaku a poškodiť Zuihó. Štvrtá vlna, ktorá priletela o 14:45 potopila Zuihó. Piata a šiesta vlna žiadny veľký úspech nedosiahla. Americké letectvo v priebehu bitky pri myse Engaño uskutočnilo 527 vzletov, z toho bolo 326 bombardérov.

Za ustupujúcimi Japoncami poslal Halsey skupinu lodí pod velením admirála Du Boiseho, ktorá potopila poškodenú lietadlovú loď Čijoda a torpédoborec Hacuzuki.

Bitka pri ostrove Samar[upraviť | upraviť zdroj]

Bitka pri Samare.
Japonská bojová loď Jamato a ťažký krížnik počas akcií pri Samare.

Zvyšky Kuritovho Stredného zväzu opustili prieliv San Bernardino o 3:00 25. októbra a ďalej plával na juh pozdĺž ostrova Samar. Stredný zväz sa v tejto chvíli skladal z bojových lodí Jamato, Nagato, Kongó, Haruna, ťažkých krížnikov Čókai, Haguro, Kumano, Suzuja, Tone, Čikuma, ľahkých krížnikov Noširo, Jahagi a 11 torpédoborcov.

Zastaviť Kuritov zväz mali 3 skupiny 7. loďstva pod velením Kinkaida, zvyčajne každá so 6 eskortnými lietadlovými loďami a 7 torpédoborcami. Operačná jednotka 77.4.1 ("Taffy 1") skladajúca sa z eskortných lietadlových lodí Sangamon, Suwannee, Santee a Petrof Bay. Operačná jednotka 77.4.2 ("Taffy 2") skladajúca sa z eskortných lietadlových lodí Natoma Bay, Manila Bay, Marcus Island, Kadashan Bay, Savo Island a Ommaney Bay. Operačná jednotka 77.4.3 ("Taffy 3") skladajúca sa z eskortných lietadlových lodí Fanshaw Bay, St Lo, White Plains, Kalinin Bay, Kitkun Bay a Gambier Bay. Každá eskortná lietadlová loď mala asi 30 lietadiel, čiže dohromady viac ako 500 lietadiel.

O 6:58 začali Kuritove lode ostreľovanie Taffy 3. Veliteľ Taffy 3 kontradmirál Clifton A. F. Sprague vyslal torpédoborce do samovražedného protiútoku a s eskortnými lietadlovými loďami sa pokúsil zmiznúť za dymovou clonou a v dažďovej prehánke. Torpédoborce Hoel a Johnston a eskortný torpédoborec Samuel B. Roberts boli potopené a ďalšie 4 poškodené, ale získali čas aby lietadlá zo všetkých troch skupín mohli odštartovať. Jediná eskortná lietadlová loď, ktorú dokázal Kurita potopiť bol Gambier Bay.

Americkými leteckými útokmi boli potopené krížniky Čókai, Suzuja, Čikuma a ľahko poškodené bojové lode Nagato, Haruna a Kongó. O 9:20 sa Kurita obrátil smerom na sever a ustúpil smerom k prielivu San Bernardino. Po jeho odplávaní sa na scéne objavili kamikadze. Prvá skupina 6 útočníkov zaútočila na Taffy 1 a jedenkrát zasiahla eskortnú lietadlovú loď Santee a jeden raz Suwannee. Druhá skupina samovražedných lietadiel zasiahla eskortnú lietadlovú loď St Lo, ktorá sa neskôr potopila. Tretia skupina 15 samovražedných lietadiel napadla Taffy 3 a jedenkrát zasiahla eskortnú lietadlovú loď Kalinin Bay. Boli to prvé organizované útoky kamikadze.

Záver[upraviť | upraviť zdroj]

Neúspech operácie Šó-1 mal ďalekosiahle následky nie len pre operácie na Filipínach, ale aj pre konečný výsledok vojny. Japonské námorníctvo utrpelo obrovské straty, z ktorých sa už do konca vojny nespamätalo. Americké námorníctvo v dôsledku víťazstiev získalo nadvládu nad Pacifikom. Navyše v bitke padlo 5 japonských admirálov. Bitka pri Leyte bola jednou z najväčších námorných bitiek v histórii. Na obidvoch stranách bolo do nej nasadených celkom 545 bojových lodí, na ktorých bolo viac ako štvrť milióna námorníkov.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • MACDONALD, John. Veľké bitky druhej svetovej vojny. [s.l.] : Slovart, 2002. ISBN 8071456691.
  • HUBÁČEK, Miloš. Boj o Filipíny. [s.l.] : Panorama, 1990. ISBN 80-7038-143-4.
  • HRBEK, Ivan; HRBEK, Jaroslav. Námořní válka vrcholí. [s.l.] : Naše vojsko, 1995. ISBN 80-206-0443-X.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]