Bitka pri Mikata ga Hare

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bitka pri Mikata ga Hare
Súčasť Obdobie Sengoku
Mikatagahara no tatakai.jpg
Bitka pri Mikata ga Hare
Dátum 25. január 1572
Miesto Mikata ga Hara, sever Hamamacu, Provincia Mikawa
Výsledok Úspešný ústup Tokugawu
Víťazstvo Takedu
Protivníci
Vojská Šingena Takedu Vojská Iejasa Tokugawu
Velitelia
Šingen Takeda, Kacujori Takeda a ďalší Iejasu Tokugawa, Ietada Macudaira, Tadacugu Sakai a ďalší
Sila
zhruba 30 000 8 000 vojakov Tokugawu a posila 3 000 vojakov od Nobunaga Odu
Ťaženia Iejasu Tokugawu
Okehazama - Kakegawa - Anegawa - Futamata - Mikata ga Hara - Jošida - Nagašino - Temmokuzan - Komaki - Nagakute - Sekigahara - Osaka

Bitka pri Mikata ga Hare (jap. 三方ヶ原の戦い – Mikata ga Hara no tatakai) bola jedna z najslávnejších bitiek ťažení Šingena Takedu a jedna z najlepších ukážok jeho taktiky založenej na využití jazdy.

Ako Šingen Takeda zamieril na juh s cieľom zaútočiť na Iejasa Tokugawu v jeho pevnostiach v Hamamacu. Jeho vojská sa stretli s Tokugawom na rozsiahlej pláni nazývanej Mikata, severne od pevnosti. Podľa Kójó Gunkan, súdobej vojenskej histórie Takedu, Šingen prečíslil Iejasuho 3 ku 1 a rozostavil svojich mužov do útvaru gjórin (rybia šupina), lákajúc svojho protivníka do útoku. Vojská Iejasuho boli zoradené do línie, tak mohli lepšie využiť svojich mušketierov.

Okolo štvrtej hodiny popoludní začalo snežiť a muškety boli s otvoreným ohňom. Strelné zbrane boli v tom čase v Japonsku novinkou, predpokladá sa, že to bol ten faktor, ktorý zapríčinil nerovnováhu. Iejasu očakával vyšší obranný účinok na Šingenov taktický pokus. Šingen dal príkaz svojej slávnej jazde; jeho jazdci cválali na strelcov a rozdrvili ich; niektorí z Tokugawových vojakov zostali na svojich pozíciách, ale veľa ich ušlo alebo bolo zabitých.

Šingen potom zastavil tieto predné jednotky a umožnil im oddýchnuť si; nový oddiel jazdcov vedený Kacujorim Takedom a Masamorim Obatom bol vyslaný na prenasledovanie. Rýchlo sa spojili s hlavnými silami Takedovej armády, ktoré prenasledovali nepriateľov pri úteku. Iejasu poslal jedného svojho veliteľa Tadaja Ōkuba s obrovskou zlatou vejúcou štandardou (uma-džiruši), ktorá slúžila ako orientačný bod. Následne videl, že pozornosť Takedovej armády sa obrátila a jeho obkľúčení generáli boli voľní. Nacume Jošinobu ho presvedčil aby ušiel; život Iejasuho bol príliš dôležitý. Jošinobu potom viedol útok na Takedové línie a bol zabitý.

Keď sa Tokugawa vrátil do pevnosti Hamamacu, mal podľa svedectva súčasníkov iba päť mužov; bitka dopadla zle. Napriek tomu nariadil, aby brána pevnosti ostala otvorená a nechal zapáliť ohne, aby naviedli utekajúcu armádu do bezpečia. Tadacugu Sakai bubnoval na veľký vojnový bubon, aby podporil morálku a česť vracajúcich sa mužov. Táto taktika sa volá "stratégia prázdnej pevnosti". Keď Takedov predvoj, vedený Nobuharom Babom a Masakagom Jamagatom, počul bubny, videl ohne a otvorenú bránu, domnieval sa, že Tokugawa naplánoval pascu a tak sa zastavil a utáboril na noc. Mal pokračovať a mohol obsadiť pevnosť.

V noci malá skupinka Tokugawových bojovníkov zaútočila na Takedov tábor, prinútili ich ustúpiť do rokliny, kde ostali bezmocní. Takeda ustúpil nasledujúce ráno.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Turnbull, Stephen (1998). 'The Samurai Sourcebook'. London: Cassell & Co.