Bitka v zátoke Vigo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bitka v zátoke Vigo
Súčasť Vojny o španielske dedičstvo
Bakhuizen, Battle of Vigo Bay.jpg
Ludolf Backhuysen: Bitka v zátoke Vigo
Dátum 23. november 1702
Miesto Európa, Severná Amerika
Výsledok víťazstvo Angličanov a Holanďanov
Protivníci
Flag of England.svg Anglicko
Prinsenvlag.svg Holandsko
Royal Standard of King Louis XIV.svg Francúzsko
Armada1701.png Španielsko
Velitelia
George Rooke
Philips van Almonde
Château-Renault
Manuel de Velasco
Sila
Angličania: 15 anglických lodí
Holanďania: 10 radových lodí
fregaty a ohnivé lode
Francúzi: 15 radových lodí + 2 fregaty a 1 ohnivá loď
Španieli: 3 galeóny + 17 fregát
Straty
asi 200 mŕtvych asi 2000 mŕtvych

Bitka v zátoke Vigo (španielsky: Batalla de Ría de Vigo, anglicky: Battle of Vigo Bay, francúzsky: Bataille de la Baie de Vigo, holandsky: Slag bij Vigo Baai) bolo námorné stretnutie medzi spojenými loďstvami Anglicka a Holandska na jednej strane a Francúzska a Španielska na strane druhej, ktoré sa odohralo 23. novembra 1702, v počiatočných rokoch Vojny o španielske dedičstvo. Bitka nasledovala po tom, čo sa v septembri spojené anglo-holandské loďstvo v bitke pri Cádize pokúsilo dobyť tento španielsky prístav v snahe zaistiť si námornú základňu na Pyrenejskom polostrove, z ktorého by následne Angličania a Holanďania riadili operácie v západnom Stredomorí, najmä proti francúzskej základni v Toulon. Obojživelný útok na Cándiz sa skončil fiaskom, ale ako admirál George Rooke začiatkom septembra ustupoval späť do Anglicka, doniesli sa k nemu správy, že španielska Strieborná flotila,[1] prevážajúca z Ameriky veľké množstvo striebra a ďalších cenností, vstúpila do zátoky Vigo v španielskej Galícií. Rooke sa okamžite rozhodol flotilu napadnúť.

Bitka sa skončila obrovským úspechom Angličanov a Holanďanov: celé francúzske sprievodné loďstvo admirála Françoisa Louisa de Rousselet Châteaurenaulta, spolu so španielskymi galeónami a transportnými loďami Manuela de Velasca, bolo zničené alebo zajaté. Ale pretože väčšina pokladov, ktoré Španieli prevážali, bola ešte pred konečnou porážkou hodená cez palubu, Angličania sa ich nezmocnili. Víťazstvo ale aj napriek tomu značne posilnilo morálku víťazov a tiež napomohlo k tomu, že portugalský kráľ Peter II. zrušil svoje predchádzajúce zmluvy s Francúzskom a pripojil sa k Veľkej aliancii.

Historické pozadie[upraviť | upraviť zdroj]

Nástupníctvo Filipa V. z bourbonovskej dynastie na španielsky trón v roku 1700 sa v Španielsku stretlo iba s malou opozíciou a to predovšetkým medzi Kataláncami, ktorí boli voči predchádzajúcej vláde Habsburgovcov tradične lojálny[2].

V amerických kolóniách sa však španielski úradníci i kolonisti proti francúzskym snahám ovládnuť španielsky obchod postavili na odpor. Anglickí a holandskí obchodníci – hoci oficiálne ilegálne – boli Španielmi prijatí, ale v Karibiku boli francúzski admiráli, ktorí prišli „chrániť“ španielske striebro na ceste do Európy, prijatí so silnou nedôverou[3]. Prvá francúzska eskadra, pod velením markíza de Coëtlogon do španielskych karibských dŕžav doplávala v apríli 1701, ale španielsky guvernéri Francúzom dokonca nepovolili ani nakúpiť zásoby potravín a eskadra sa tak vrátila do Európy s prázdnymi rukami. Španielske námorníctvo bolo veľmi slabé a táto skutočnosť nedávala španielskej vláde veľké možnosti vzdorovať francúzskym vojnovým lodiam pri plnení sprievodnej povinnosti. Preto sa Španieli snažili, aby každá zásielka mincového striebra z kolónií pristála v Španielsku, pretože z Francúzska sa už nikdy nemuselo vrátiť[3].

Námorné ťaženie roku 1702 sa preto odohrávalo na dvoch rozdielnych scénach: v Amerike a Španielsku. Boje v Amerike, hlavne anglický admirál John Benbow a bitka pri Santa Marte v auguste 1702, sa natoľko preslávili, že na dlhú dobu našli odozvu v anglickej kultúrnej tradícií[4]. Hlavný záujem britského kráľovského loďstva neležal v španielskych kolóniách v Amerike, ale v samotnom španielsku[5]. Za vlády kráľa Viliama III. Oranžského sa námorné mocnosti Anglicko a Holandsko uzniesli na spoločnej stredomorskej stratégií a spoločných operáciách loďstiev; táto aliancia s Holandskom pokračovala i po Vilhelmovej smrti v marci 1702. Cieľom tohto spojenectva bolo prinútiť Portugalsko, aby sa pripojilo k Veľkej Aliancii, čím by sa pre Anglicko otvoril Gibraltársky prieliv a Anglicko by tak mohlo zaistiť svoju veľmocenský pozíciu v Stredomorí[5]. Rakúsko, ďalší člen Veľkej aliancie, si taktiež udržiavalo svoju námornú prítomnosť v Stredozemnom mori, ktorá sledovala prvoradý rakúsky cieľ – dobytie španielskych dŕžav v Taliansku. Na dosiahnutie svojich cieľov muselo anglicko-holandské loďstvo získať prístav na Pyrenejskom polostrove, ktorý by slúžil ako základňa pre ďalšie operácie. Spojenci sa preto rozhodli vyslať expedíciu, ktorej velenie zverili admirálovi Georgeovi Rookeovi a ktorej cieľom bolo dobytie juhošpanielskeho prístavného mesta Cádiz, čo by okrem iného odrezalo španielsky transatlantický obchod[3].

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

Španielske dŕžavy na americkej pevnine a v Karibiku

Španielska strieborná flotila[upraviť | upraviť zdroj]

11. mája 1702 vyplávala z prístavu Veracruz v Novom Španielsku najskôr do Havany a potom do Španielska flotila, nazývaná Strieborná, pod velením dona Manuela de Valesco, jedného z najschopnejších španielskych admirálov[1]. Flotilu tvorilo dvadsať dva fregát a galeón [6], medzi nimi napríklad Capitana de Barlovento, San Diego, San Juan, Santísima Trinidad, Tojo, Sacra Familia, či San Cristo de Buen Viaje, sám Manuel de Valesco velil z lode Jesus-María-José[1]. Keďže na bohatstve mal záujem aj francúzsky kráľ Ľudovít XIV., nechal Striebornú flotilu sprevádzať loďstvom dvadsiatich dvoch vojnových lodí pod velením Françoisa Louisa de Rousselet Châteaurenaulta na fregate Le Fort, ktoré celkovo nieslo 283 diel[1]. Celý konvoj vyrazil z Havany 7. júla, 17. dní pred stretom v zátoke Vigo a pozostával z celkovo 56 lodí; okrem vojnových tu bolo tiež veľa obchodných lodí, ktoré sa ku koncu plavby oddelili a doplávali do Francúzska akurát včas, aby boli ušetrené útoku Angličanov a Holanďanov.[6].

Keď admirál Châteaurenault roku 1701 vyrazil z Európy do Karibiku, vojna medzi Francúzskom a námornými mocnosťami ešte nebola oficiálne vyhlásená, napriek tomu už konvoj prijímal správy o prepuknutí nepriateľstva a Rookeovej blokáde Cádizu, obvyklého cieľa španielskych strieborných flotíl[6]. Bolo preto jasné, že konvoj bude potrebovať nový cieľ. Valesco zvažoval malý španielsky prístav Los Pasajes, ale Châteaurenault uprednostňoval francúzsky Brest, alebo La Rochelle, či dokonca Lisabon[6]. Nakoniec došlo ku kompromisu a 23. septembra francúzsko-španielske loďstvo vplávalo do zátoky Vigo v Galícii. Po zakotvení ale veľké byrokratické prieťahy spôsobili značné zdržanie pri vykladaní nákladu; úradníci, ktorí sa prijímania amerického tovaru zúčastnili (inšpektori, odhadcovia, kráľovskí dôstojníci a i.) boli vo veľkých prístavoch v Seville a Cádize a muselo sa na nich čakať, kým sa čokoľvek z lodí dostane na pobrežie. Keď sa s vykladaním konečne začalo, ukázalo sa, že pre vykladanie tovaru je nedostatok transportných prostriedkov. Prioritou sa stalo striebro, ktoré bolo vyložené prvé a odoslané do Luga vo vnútrozemí[7]. Po mesiaci strávenom v zátoke tak z celej flotily boli vyložené iba tri lode[8].

Michael Dahl: Admirál Cloudesley Shovell

Spojenecké prenasledovanie[upraviť | upraviť zdroj]

V polovici októbra anglická vláda zistila prítomnosť Striebornej flotily v zátoke Vigo a okamžite vyslala poslov, aby našli Rookea a admirála Cloudesleyho Shovella, ktorý so svojou eskadrou operoval pri Ouessante[9]. V tom čase sa admirál Rooke vracal do Anglicka, keď bol na konci septembra nútený ukončiť ťaženie proti Cádizu v dôsledku zlej koordinácie a bojovej morálky. Rooke už v tom čase vedel o španielskom konvoji; anglický kapitán Thomas Hardy na lodi Pembroke, ktorý zostal vzadu, aby sa plavil do portugalského prístavu Lagos. Kaplán na Pembroke, ktorý sa volal Beauvoir, pôvodom z Jersey, sa dozvedel od urečneného francúzskeho konzula o loďstve s pokladom prístave, túto správu Beauvoirovi potvrdil i posol z cisárskej ambasády v Lisabone. Kapitán Hardy sa okamžite pustil za admirálom Rookom, ktorého dohnal 17. októbra, aby mu zabránil prekročiť Biskajský záliv[10] Rooke sa rozhodol proti Španielom vyraziť[11].

Rooke vyslal lode, aby preskúmali ústie zátoky Vigo. Vyloďovacia skupina získala od jedného zajatého mnícha informácie, že časť pokladu patriaca španielskemu kráľovi Filipovi už bola vyložená na pevninu, ale že sa na palubách španielskych lodí aj tak nachádzalo ešte značné bohatstvo[10].

Bitka[upraviť | upraviť zdroj]

Bitka v zátoke Vigo, neznámy maliar

Večer 22. októbra anglicko-holandská flotila vstúpila do zátoky a preplávala okolo dvoch pevností mesta Vigo, ktoré strieľali na lode plávajúce okolo. Na konci zálivu kotvili v redondelskom prístave španielske lode s pokladom a ich francúzsky sprievod, obklopený galicijskými horami. Admirál Châteaurenault prevzal velenie nad obranou a zablokoval úzky prístup barikádou z dreva a reťazí pevne zviazaných dohromady[10]. Na severnom konci námornej barikády bola umiestnená delostrelecká batéria, ktorá, podľa Rookeovho denníku, bola zložená z "15 alebo 16" diel; na južnom konci vysoko nad úrovňou mora stála pevnosť Randa, pozostávajúca z mohutnej kamennej veže s platformami pre delá. Priestor medzi pevnosťou a brehom bol opevnený, v spodnej časti stála delostrelecká batéria kontrolujúca úžinu. Celkom sa vo výzbroji pevnosti Randa nachádzalo viac ako 30 diel. Francúzske jednotky z flotily navyše posilnili jednotky princa barbanzonského, guvernéra a generálneho kapitána Galície[6].

Na palube HMS Royal Sovereign diskutovala vojnová rada o možnostiach útoku. Plán nakoniec znel zničiť anglickými a holandskými loďami námornú barikádu, zatiaľ čo pechota z lodí zničí pobrežnú obranu. Stretnutie na mori by aj tak nepredstavovalo klasickú námornú bitku lodí vyrovnaných v rade proti sebe, pretože zátoka nedovoľovala rozvinúť bojovú líniu; Rooke tak musel svoju taktiku prispôsobiť situácii[11]. Admirál vo svojom denníku zaznamenal:

Po zvážení súčasnej pozície eskadry Monsieura Châteaurenaulta a vzhľadom k tomu, že celé loďstvo nemôže, bez veľkého rizika zhluknutia sa, zaútočiť na nich tam, kde sú, bolo rozhodnuté vyslať oddelene pätnásť anglických a desať holandských radových bojových lodí spolu so všetkými ohnivými loďami, aby sa čo najlepšie pokúsili obsadiť alebo zničiť vyššie uvedené lode nepriateľa …
– Rookeov deník[11]

Prelomenie blokády[upraviť | upraviť zdroj]

Schéma bitky, opevnené mesto Vigo sa nachádza približne v polovici na južnej strane zálivu

V pondelok 23. októbra skoro ráno viceadmirál Thomas Hopsonn na HMS Torbay začal útok na barikádu, tesne nasledovaný silnoou eskadrou anglických a holandských lodí, ktorým velil viceadmirál Van der Goes[12]. V blízkosti každého konca bariéry nechal Châteaurenault ukotviť svoje najväčšie vojnové lode, Bourbon a Esperance. Pozdĺž barikády bolo ukotvených ďalších päť veľkých vojnových lodí so sústredenou paľbou pripravenou smerom na stred.

Medzitým sa James Butler, druhý vojvoda z Ormonde vylodil s dvoma tisícmi mužov v blízkosti Teisu a vyrazil na pevnosť Randu. Ormonde vyslal Lorda Shannon s predvojom granátnikov napadnúť nepriateľské pozície, bránené jednotkami o sile niekoľko stoviek mužov. Hradba uzatvárajúca stranu bola zničená a batéria namierená na more utíchla včas, aby neohrozovala útok lodí na barikádu. Veža bránená približne troma stovkami francúzskych a španielskych vojakov vzdorovala o niečo dlhšie, ale nakoniec posádka podľahla Shannonovým granátnikom. Pretože delá na južnom pobreží boli napadnuté Ormondovými jednotkami, deväťdesiatdelová Association zaútočila a umlčala severnú batériu na opačnej strane pobrežia zátoky[12].

Fregata Torbay s priaznivým vetrom v plachtách narazila do barikády, ktorá tak bola prelomená a Torbay vplávala medzi francúzsku eskadru. Ale náhly pokles sily vetra zabránil tomu, aby ďalšie spojenecké lode nasledovali Torbay a Hopsonn tak dočasne čelil presile. Francúzska ohnivá loď vzápätí Torbay napadla, ale plne naložená nákladom tabaku zo španielskej Indie náhle explodovala. Hustý mrak dymu zahalil anglickú loď a tak jej posádka mohla uhasiť oheň na svojej lodi[13]. Podľa denníka admirála Rooka sa pri incidente utopilo 53 mužov, ale keď sa vietor znovu oprel do ďalších spojeneckých lodí, tie narazili do bariéry a tiež ju prerazili.

Hneď ako bola bariéra prelomená a pobrežné pevnosti vyradené, bola pozícia francúzsko-španielskeho loďstva stratená. Španielsky admirál Manuel de Velasco vydal rozkaz lode s pokladmi potopiť, aby nepadli do rúk nepriateľa[8].

Angličania a Holanďania boli v prevahe a silu 30 000 mužov okrem toho znásobila túžba po koristi … Tak sa z 30 000 stalo 30 000 pirátov, posadnutých predstavou o debnách so zlatými mincami, drahokamami a jemne tepanými klenotmi. A 30 000 divokých šeliem, podporovaných streľbou z 3115 diel, sa vrhlo na fregaty a galeóny. Strhla sa apokalyptická námorná bitka, ktorá nemá v dejinách obdoby; takmer 200 lodí sa zaplietlo do lodných hákov, lán a padajúcich sťažňov, takže sa nemohli ani pohnúť…
– podľa Roberta Charrouxa[8]

Angličania a Holanďania sa celú noc snažili zachrániť svoju korisť; do rána boli všetky španielske a francúzske lode buď zajaté, alebo skončili na dne mora[13]. Ešte počas bitky sa Angličania a Holanďania snažili z dna zátoky vyzdvihnúť poklady z potopených lodí, ale neúspešne[8].

Dôsledky[upraviť | upraviť zdroj]

Ilustrácia z knihy Dvadsaťtisíc míľ pod morom

Zátoka Vigo znamenala pre Francúzsko veľkú námornú porážku[14]: zo 156 francúzskych vojnových lodí, dvoch fregát a jednej ohnivej lode sa nepodarilo vyviaznuť ani jednej[15]. Angličania zajali 5 lodí a Holanďania jednu, zvyšok francúzskych lodí zhorel (čiastočne rukou samotných Francúzov, aby nepadli do rúk nepriateľa). Zo španielskej Striebornej flotily prežili iba tri galeóny a trinásť obchodných plavidiel, ďalších päť španielskych lodí zajali Spojenci (tri Angličania, dve Holanďania). Čo nezničili Spojenci pod velením admirála Rooka, dokonala eskadra admirála Shovella, ktorá sa na mieste objavila o tri dni neskôr, 27. októbra, a zničila ostatné lode a pobrežné opevnenia[15].

Straty španielskeho námorníctva boli také citeľné, že Španielsko zostalo úplne závislé na francúzskom loďstve, aby mohlo udržiavať kontakt so svojimi kolóniami v Amerike[16]. Španielsko zároveň utrpelo veľkú finančnú ranu, zostali mu iba dve alebo tri veľké galeóny a ani jedno obchodné plavidlo; výsledkom bitky najviac utrpeli súkromní priekupníci s americkým tovarom a to nielen tým, že lode Striebornej flotily skončili na dne zátoky, ale predovšetkým to boli obrovské straty tovaru na ich palubách, ako napríklad korenie, šarlát, tabak, indigo, kožušiny atď. Väčšina amerického striebra však bola z lodí vyložená ešte pred spojeneckým útokom a uložená v segovijskom hrade[17]. V júni 1703 anglický minister mincovne Isaac Newton uviedol, že objem všetkého kovu, ktorý mu bol odovzdaný, činil 4504 libier a 2 unce striebra (~2,043 kg) a 7 libier 8 uncí a 13 hrubých nosností zlata (~3,4 kg) v odhadovanej hodnote 14 000 libier šterlingov[15].

Počiatočné správy o šťastnom zakotvení Striebornej flotily boli obchodníkmi v Holandsku prijaté s nadšením, ale správy o následnej bitke boli v Amsterdame prijaté s rozpakmi, rovnako ako o pokladoch zničených alebo ukoristených a to ako v Španielsku, tak aj v Anglicku a Holandsku[18]. Vo februári 1703 vydal španielsky kráľ Filip V. represívne nariadenie, aby všetko zlato a striebro patriace anglickým a holandským obchodníkom, ktoré prišlo so Striebornou flotilou zničenou v zátoke Vigo, bolo skonfiškované; celkovo boli zabavené kovy v hodnote asi štyroch miliónov španielskych pesos. Navyše sa španielsky kráľ rozhodol požičať si striebro od španielskych obchodníkov a sevillského konzulátu; celkovo španielsky kráľ získal asi sedem miliónov pesos, čo predstavovalo viac než polovicu hodnoty striebra zo Striebornej flotily a predstavovalo najväčšiu sumu získanú španielskym kráľom z amerického obchodu[15].

Metheunská dohoda[upraviť | upraviť zdroj]

Námorné víťazstvo v zátoke Vigo malo značný vplyv na ďalšie smerovanie Veľkej aliancie. Po nástupe Filipa V. z bourbonovskej dynastie na španielsky trón sa portugalský kráľ Peter II. úzkostlivo snažil s mocným susedom udržiavať dobré vzťahy a v júni 1701 uzavrel spojenectvo s Francúzskom. Ale pre Portugalcov bola dôležitejšia bezpečnosť zámorských kolónií v Amerike, ako domáci front[19]. Aby mohli ubrániť svoje námorné cesty do Južnej Ameriky, portugalská vláda kládla dôraz na to, aby sa portugalské námorníctvo dokázalo merať aj s námornými mocnosťami dominujúcimi v Atlantiku. Po Rookeovom víťazstve bolo zrejmé, že námorná prevaha sa posunula na stranu spojencov[19].

V máji 1703 Portugalsko podpísalo s Anglickom Metheunskú dohodu (pomenovanú podľa baróna Metheuna, ktorý bol vodcom anglických diplomatov). Odtrhnutie Portugalska od Francúzska bolo veľkým triumfom pre Spojencov; s námornou základňou v Lisabone mohlo spojenecké loďstvo ovládnuť Gibraltársky prieliv a ochromiť francúzsku námornú aktivitu v Stredomorí [20]. Na druhej strane ale musela Veľká aliancia na strane s Portugalskom prehodnotiť svoju stratégiu: námorné mocnosti boli teraz značne zamestnané ťažením proti Španielsku, proti ktorému stála jedna spojenecká armáda so základňou v Lisabone a druhá na východe v Katalánsku. Táto stratégia sa ukázala ako veľká záťaž a príčina katastrofálneho ťaženia na polostrove, ale z dlhodobého hľadiska sa obchodné zisky z metheunskej dohody ukázali ako jeden zo základných kameňov budúceho britského bohatstva. Námorná bitka v zátoke Vigo tak mala značný nepriamy podiel na britskej prosperite v 18. storočí[19].

Osud potopeného pokladu[upraviť | upraviť zdroj]

Poklad, ktorý skončil i s loďami na dne zátoky Vigo sa ešte počas bitky pokúsili vytiahnuť Angličania a Holanďania, neskôr aj Španieli a Francúzi pod velením synovca admirála Châteaurenaulta, ale neúspešne. Potom sa španielska vláda rozhodla hľadanie sprístupniť súkromníkom pod podmienkou, že 90 percent nájdeného zlata odovzdajú štátu[1]. nasledovali pokusy, pri ktorých sa postupne darilo vyzdvihovať časť potopeného zlata: ako prvý zaznamenal úspech roku 1720 Švéd Sjöheln a v roku 1732 Španiel Juan Antonio Rivero so skupinou malajských lovcov perál. V 19. storočí sa o vytiahnutie pokladov zo zátoky pokúšalo množstvo podnikateľov, ktorých úspechy boli striedavé[1]. Pokusy prebiehali aj v 20. storočí ale vo všeobecnosti neúspešne[1]. Napriek tomu, že mnohým lovcom pokladov sa v zátoke Vigo nepodarilo z lodí vytiahnuť nič, alebo boli nálezy veľmi malé, niektorí sa preslávili literárnou činnosťou s tematikou hľadania pokladov[1].

Zátoka Vigo v súčasnosti
Zátoka Vigo v súčasnosti

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Bitva v zátoce Vigo na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).
  1. a b c d e f g h Vároš, M: Vraky plné pokladov. Mladé letá, Bratislava, 2002 (ISBN 80-06-01255-5), s. 78.
  2. Roger, N. A. M.: The Command of the Ocean: A Naval History of Britain, 1649-1815. Penguin Books, Londýn, 2006 (ISBN 0-14-102690-1), s. 164.
  3. a b c Roger, N. A. M.: The Command of the Ocean: A Naval History of Britain, 1649-1815. Penguin Books, Londýn, 2006 (ISBN 0-14-102690-1), s. 165.
  4. Trevelyan, G. M.: England under Queen Anne: Blenheim. Longmans, Green and co., Londýn, 1948, s. 249.
  5. a b Trevelyan, G. M.: England under Queen Anne: Blenheim. Longmans, Green and co., Londýn, 1948, s. 259.
  6. a b c d e Kamen, H.: The Destruction of the Spanish Silver Fleet at Vigo in 1702. Bulletin of the Institute of Historical Research, 1966, roč. 39, čís. 100, s. 166
  7. Kamen, H.: The Destruction of the Spanish Silver Fleet at Vigo in 1702. Bulletin of the Institute of Historical Research, 1966, roč. 39, čís. 100, s. 167
  8. a b c d Vároš, M: Vraky plné pokladov. Mladé letá, Bratislava, 2002 (ISBN 80-06-01255-5), s. 79.
  9. Le Fevre P. H.: Precursors of Nelson: British Admirals of the Eighteenth Century. Chatham Publishing, Londýn, 2000 (ISBN 0-14-102690-1), s. 87
  10. a b c Trevelyan, G. M.: England under Queen Anne: Blenheim. Longmans, Green and co., Londýn, 1948, s. 268.
  11. a b c Geoffrey S.: War, Diplomacy, and Imperialism: 1618–1763. Harper Torchbooks, New York, 1973, s. 226.
  12. a b Trevelyan, G. M.: England under Queen Anne: Blenheim. Longmans, Green and co., Londýn, 1948, s. 270.
  13. a b Trevelyan, G. M.: England under Queen Anne: Blenheim. Longmans, Green and co., Londýn, 1948, s. 271.
  14. Lynn, J. A.: The Wars of Louis XIV: 1667–1714, Longman, Londýn, 2002 (ISBN 0-582-05629-2), s. 277.
  15. a b c d Kamen, H.: The Destruction of the Spanish Silver Fleet at Vigo in 1702. Bulletin of the Institute of Historical Research, 1966, roč. 39, čís. 100, s. 168
  16. Roger, N. A. M.: The Command of the Ocean: A Naval History of Britain, 1649-1815. Penguin Books, Londýn, 2006 (ISBN 0-14-102690-1), s. 166.
  17. Kamen, H.: Philip V of Spain: The King who Reigned Twice. Yale University Press, New Haven 2001, (ISBN 0-300-08718-7), s. 32
  18. Trevelyan, G. M.: England under Queen Anne: Blenheim. Longmans, Green and co., Londýn, 1948, s. 272.
  19. a b c Roger, N. A. M.: The Command of the Ocean: A Naval History of Britain, 1649-1815. Penguin Books, Londýn, 2006 (ISBN 0-14-102690-1), s. 167.
  20. Wolf, J. b.: The Emergence of the Great Powers: 1685-1715. Harper & Row, New York, 1962 (ISBN 0061397504), s. 69.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]