Black Sabbath

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Black Sabbath pozri Black Sabbath (rozlišovacia stránka).
Black Sabbath
Black Sabbath 1999-12-16 Stuttgart.jpg
Základné informácie
Pôvod Flag of the United Kingdom.svg Flag of England.svg Birmingham, Anglicko
Žáner(-re) Heavy metal
Pôsobenie 1968 – 2006; 2011 – 
Vydavateľstvá Vertigo
Warner Bros.
Sanctuary
Castle
I.R.S.
EMI
Reprise
Epic
Fontana
Webstránka www.blacksabbath.com
Členovia skupiny:
Ozzy Osbourne
Tony Iommi
Geezer Butler
Bill Ward
Bývalí členovia
Ronnie James Dio
Vinny Appice
Ian Gillan
Geoff Nicholls
Tony Martin
Cozy Powell
Neil Murray
Bobby Rondinelli
Laurence Cottle
Terry Chimes
Jo Burt
Bob Daisley
Bev Bevan
Dave Spitz
Eric Singer
Glenn Hughes
David Donato
Ray Gillen

Black Sabbath je anglická heavymetalová skupina pozostávajúca z členov: Ozzy Osbourne (spev), Tony Iommi (gitara), Terrance "Geezer" Butler (basgitara) a Bill Ward (bicie).

Jedna z dominantných heavymetalových skupín, Black Sabbath má v žánri, ktorý pomohla vytvoriť, stále významný vplyv. Podľa stanice VH1 a programu 100 Greatest Artists of Hard Rock (100 najväčších hardrockových umelcov) sa umiestnila na druhom mieste, hneď za skupinou Led Zeppelin. Na tej istej stanici sa so svojou legendárnou skladbou „Iron Man“ umiestnila v programe nazvanom 40 Greatest Metal Songs (mimochodom moderovaným slávnym metalovým spevákom Sebastianom Bachom) na prvom mieste.

História[upraviť | upraviť zdroj]

1960+[upraviť | upraviť zdroj]

História Black Sabbath sa začala v roku 1968 v anglickom Birminghame, vtedy ešte pod názvom Polka Tulk Blues Band (čoskoro skrátenom na Polka Tulk), neskôr zmeneným na Earth. Skupina hrala spočiatku blues-rock a hard rock.

Black Sabbath mal jedinečný zvuk, ktorý vyplýval z odlišných hudobných vzorov. Iommi bol značne ovplyvnený Hankom Marvinom, ktorý hrá na heavy-gitaru v skupine The Shadows a tiež jazzovou gitarou; jeho idol bol Django Reinhardt. Ward mal tiež slabosť pre jazz, najmä pre bubeníkov Buddyho Richa a Gena Krupa. Geezer Butler označil basgitaristu/speváka Jacka Bruca z britskej bluesovej skupiny Cream ako človeka, ktorý mal najväčší vplyv na jeho hudobné formovanie: "On bol prvý basgitarista, akého som kedy videl, ktorý ohýbal struny a hral na basgitare ako na úplne nezávislom hudobnom nástroji." Ranné "stelesnenie" Black Sabbathu spájalo hudobné štýly blues, jazz, rock a zarábalo si hraním cover verzií piesní takých rockových interpretov ako Jimi Hendrix, Blue Cheer a už zmienených Cream. Ozzy Osbourne vraví, že bol hlboko ovplyvnený skupinou The Beatles a jeho najobľúbenejším albumom všetkých čias je Revolver.

Earth sa posunul do temnejšieho smerovania, keď basgitarista Geezer Butler, fanúšik spisovateľa Dennisa Wheatleyho a jeho románov s tematikou čiernej mágie, napísal pieseň s okultnou témou s názvom "Black Sabbath" (pieseň bola očividne inšpirovaná filmom Black Sabbath režiséra Maria Bava z roku 1963). Vo svojom filme o spojení skupiny po rozpade vyhlásili, že pieseň vychádza z Butlerovho zážitku, keď raz v noci videl čierny prelud na kraji svojej postele a na druhý deň si všimol, že zmizla okultná kniha, ktorú mu dal Osbourne. Meno Earth ich miatlo, tak sa premenovali na Black Sabbath.

Skupina našla svoj finálny zvuk a štýl náhodou. Osborne spomína na skúšku v štúdiu, ktoré bolo oproti kinu premietajúceho horory, keď Tony Iommi povedal ostatným členom: "Nie je to čudné, že ľudia platia, aby videli film, ktorý ich vydesí až na smrť?" Skupina začala zámerne písať temné a hrozivé texty v snahe o hudobnú odpoveď na hororové filmy.

1970+[upraviť | upraviť zdroj]

Zlúčenie ich nového temného zvuku s vyčíňaním Ozzyho Osbourna na pódiu viedlo k úspechu; skupina sa zviditeľnila svojím prvým albumom s eponymickým názvom Black Sabbath, ktorý vydala v roku 1970. Podpísali zmluvu s Warner Bros. Records pre trh v Amerike a Kanade, Vertigo Records mal na starosti trh pre ostatné dostupné krajiny. Ich nasledujúci album Paranoid (tiež 1970) im získal v USA a Británii ešte väčšiu pozornosť. Pieseň „War Pigs“ bola napísaná ako protest proti vojne vo Vietname a pôvodne ju plánovali zaradiť ako titulný singel. Skupina nahrala pieseň "Paranoid" v poslednej chvíli, aby album predĺžila. "Paranoid" sa stal nakoniec jeho titulným singlom a bol prvým, ktorý výrazne zabodoval v rádiách.

Obsah piesní (originálov a cover verzií) z obidvoch albumov dával jemne ironicky najavo záujem skupiny o okultizmus a čiernu mágiu. To bol rozhodujúci krok v smerovaní ich neskorších "temných" a "hlbokých" heavymetalových textoch. Black Sabbath bola jedna z prvých kapiel, ktorá vystupovala s takým hudobným obsahom, iným témam sa takmer nevenovali. Led Zeppelin, The Doors a ďalší mágiu alebo okultizmus vo svojich textoch spomínali, ale veľmi málo súčasných kapiel by sa mohlo vyrovnať tematickým textom Black Sabbath (väčšinu napísal Geezer Butler).

K ďalšej zmene viedol vedľajší efekt nehody. Tommy Iommi pri práci s plechom v továrni prišiel o končeky dvoch prstov na ruke. Okamžite si vytvoril protézu z roztavenej plastovej fľaše od čistiaceho prostriedku. Poranené prsty boli pochopiteľne citlivé, tak preladil na svojej gitare Gibson štandardný tón E na D#. Zmenšené napätie strún mu dovoľovalo hrať s menšou bolesťou a záťažou jeho končekov. Butler svoju basgitaru tiež preladil, aby sa prispôsobil Iommimu. Nižšia poloha dala hudbe "hlbší" či zmysluplnejší zvuk, hudba viac ladila s textom hudby.

Black Sabbath vydal v roku 1971 svoj ďalší album Master of Reality. Album obsahoval množstvo významných akustických skladieb („Solitude“ obsahovalo Iommiho flautové sólo). Je často prehliadaným prechodom v štýle Black Sabbath, zatiaľ čo je prevažne známa len svojimi jednoduchými, hlbokými a temnými riffmi. Členovia skupiny pridali mnoho menlivých hudobných prvkov.

V roku 1972 skupina vydala svoj štvrtý album Black Sabbath, Vol. 4. Obsahoval baladu „Changes“ (len spev s basgitarou, klavírom a syntenzátorom) a hardrockové hymny ako „Supernaut“ a „Snowblind“ (zahrnuté sláčikové nástroje). Black Sabbath, Vol. 4 bol údajne "najzrelším" albumom skupiny.

Iommi a Osbourne počas koncertu, 1973.

Do roku 1973 bol Black Sabbath jedna z najpopulárnejších heavymetalových skupín sveta a hlavnou koncertnou atrakciou. Na ďalšom albume Sabbath Bloody Sabbath spolupracovali s klávesistom kapely Yes Rickom Wakemanom. Album pozostáva z niektorých ich najznámejších piesní. Spoločne s titulnou skladbou tiež zahŕňa spacerockovú pieseň nazvanú „Spiral Architect“ a „A National Acrobat“ inšpirovanú progresívnym rockom.

Do týchto čias bola skupina závislá od drog. Osbourne a Ward údajne každý deň počas dvoch rokov brali LSD. Osbourne bol zapletený s drogami vo veľkej miere, tvrdil, že bol veľmi nešťastný, opíjal sa a fetoval každý deň. Mnohé z ich piesní hovoria o drogách, či už otvorene alebo nepriamo.

Skupinu sužovali hlavne problémy s manažmentom (kapelu riadil Osbournov budúci svokor Don Arden). Tieto komplikácie a potom zmena vydavateľstva v Británii (Vertigo vymenili za WWA) narušili vydanie nového albumu. Napriek týmto ťažkostiam album Sabotage vyšiel v roku 1975 s veľkým úspechom. Ale drogové problémy, pokračujúce experimenty v hudobnom štýle (gregoriánske chorály a chorály mníchov zdôraznené v piesni „Supertzar“), zmeny v hardrockovej scéne a vnútorné problémy narúšali stabilitu a tvorbu skupiny.

Album Technical Ecstasy (1976) bol komerčne neúspešný. Hudba na ňom pozostávala z orchestrov, syntenzátorov a spevu Billiho Warda, ktorý Osbourna zastúpil počas jeho náhleho odchodu z nahrávania. Po turné v roku 1977 sa Ozzy Osbourne prestal objavovať na skúškach kapely a zostávajúci členovia nahrali nejakú hudbu so spevákom a bývalým členom Fleetwood Mac Davom Walkerom. Osbourne sa vrátil do skupiny pred nahratím albumu Never Say Die!, ktorý vyšiel v roku 1978. Album, na ktorom skupina najviac experimentovala, obsahoval prvky mnohých žánrov. Rovnako ako predchádzajúci bol komerčným fiaskom. To spôsobilo vnútorné konflikty a pre evidentný nedostatok vernosti ostatní požiadali Osbourna, aby skupinu v roku 1979 opustil. Nahradil ho Ronnie James Dio, bývalý spevák skupiny Rainbow.

1980+[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalší album (prvý so spevákom Ronniem Jamesom Diom) Heaven and Hell dokázal skupine prinavrátiť úspech a dosiahol najvyššie umiestnenie v rebríčku od albumu Sabotage z roku 1975. Na turné sa Dio stal obľúbeným vďaka znameniu „diablove rohy“ (vztýčený ukazovák a malíček), ktoré sa stalo symbolom heavymetalovej hudby. Na albume tiež pracoval klávesista Geoff Nicholls (Nicholls nebol považovaný za oficiálneho člena skupiny a často bol nútený hrať na živých vystúpeniach zo zákulisia kvôli údajným estetickým zámerom, ale podieľal sa na napísaní mnohých piesní a zostal s Black Sabbath so všetkými nasledujúcimi zoskupeniami). Počas turné skupinu z osobných dôvodov opustil bubeník Bill Ward (obaja jeho rodičia zomreli v priebehu krátkeho časového obdobia, Ward zápasil s alkoholizmom a ďalšími závislosťami). K skupine sa pridal bubeník Vinny Appice, s ktorým dokončili turné, a ktorý sa neskôr objavil na nasledujúcom albume Mob Rules. Jeho titulný singel sa objavil vo filme Heavy Metal.

Neopravené vydanie nahrávky Live at Last zo živého koncertu (nahrané za éry Ozzyho Osbourna počas turné 1972 Volume 4 Tour) podnietilo skupinu kvalitne nahrať živý album z turné Mob Rules a názvom Live Evil. Ale počas jeho dolaďovania sa prevalili vnútorné problémy skupiny a vzájomné nechutné obvinenia, čo malo za následok odchod Dia a Appica, ktorí založili skupinu Dio. Bill Ward sa vrátil k bicím a Ian Gillan z Deep Purple sa stal novým spevákom. Gillan povedal: "Neplánoval som sa pripojiť k Black Sabbath. Išiel som von s Geezerom a Tonym, opili sme sa a na druhý deň som zistil, že som súhlasil s tým, že sa stanem členom skupiny. A oni sú takí milí chlapíci. Bola to ohromná zábava, platili sa účty a prežil som s nimi krásny rok."

Táto zostava nahrala album Born Again, ale Bill Ward znova opustil skupinu pred začiatkom turné. Nahradil ho Bev Bevan z kapely Electric Light Orchestra. Hoci sa album prekvapujúco stal jedným z ich najúspešnejších (#4 v UK charts), Ian Gillan sa znovu pridal k Deep Purple. Bubeník Bill Ward sa znova vrátil a najatie nového speváka Davida Donata bolo oficiálne vyhlásené v roku 1984. Po šiestich mesiacoch nacvičovania však bol vyhodený manažmentom, keď sa Iommi a Butler hádali ohľadne finančných otázok.

V tomto momente, stále sa meniace zostavy skupiny, narastajúci úspech sólovej kariéry Ozzyho Osbourna a zmiešané hudobné kritiky postavili skupinu do Osbournovho tieňa. Zakladajúci člen Geezer Butler odišiel a založil novú skupinu Geezer Butler Band, ktorá však nevydala žiadne albumy.

Pôvodná zostava Black Sabbath sa opäť zišla, aby zahrala na benefičnom koncerte Live Aid v roku 1985. Po skončení show sa Tony Iommi rozhodol nahrať sólový album a požiadal o pomoc dlhoročného klávesistu Sabbathu Geoffa Nichollsa (nakoniec sa stal oficiálnym členom skupiny) a speváka Glenna Hughesa, bývalého člena skupín Deep Purple a Trapeze. Tonny Iommi sa tiež zasnúbil so známou ženskou heavymetalovou hviezdou – Litou Ford a požiadal o pomoc tiež basgitaristu (Dave "The Beast" Spitz) a bubeníka Erica Singera (neskôr KISS a Alice Cooper) z jej skupiny, aby doplnil novú formáciu. Ale manažment a tlak nahrávacej spoločnosti spôsobil, že album Seventh Star musel vyjsť ako Black Sabbath featuring Tony Iommi.
Okolo albumu sa vedie polemika kvôli Jeffovi Fenholtovi, ktorý na albume tiež vystupoval. Tvrdí, že bol sedem mesiacov spevákom Black Sabbath. Povedal, že kapelu opustil pretože mu vraj nedôverovali. Členovia Sabbathu trvajú na tom, že nikdy nebol členom skupiny, iba nahral nejaké demá pre Iommiho sólo album. Údajne napísal niektoré piesne, ktoré sa na albume Seventh Star objavili.

Na začiatku turné na propagáciu albumu Seventh Star v roku 1986 sa Glenn Hughes pobil a utrpel úraz krku, kvôli ktorému stratil hlas. Ako záskok bol vybraný neznámy mladý americký spevák Ray Gillen, ktorý dokončil turné.

Keď začali nahrávať album The Eternal Idol, morálka v skupine bola veľmi vysoká (bývalý člen Bev Bevan sa vrátil ako bubeník a basgitarista Bob Daisley sa tiež na albume podieľal). Nový Black Sabbath však zasiahla séria nešťastí ako zlé vedenie a finančný dlh, ktorý pochádzal hlavne z nevhodne naplánovaného využitia drahých nahrávacích štúdií. Výsledkom bolo, že Ray Gillen skupinu počas nahrávania opustil. Neskôr sa dal dokopy s bývalým gitaristom Ozzyho Osbourna Jake E. Leem a spolu vytvorili úspešnú formáciu Badlands (neskôr sa pridal Eric Singer).

Spevák Tony Martin (bývalý člen The Alliance) priniesol všetky znova prespievané Gillenove pôvodné vokály na kazetách Eternal Idol a album nakoniec vydali. Tony "The Cat" Martin sa zdal byť pre znovu oživené zoskupenie Black Sabbath dokonalým spevákom. Hoci sa trocha podobal Diovi, mal evidentne svoj vlastný štýl.

Po nahratí The Eternal Idol väčšina skupiny opúšťa Sabbath; Iommi, Martin a Nicholls najali basgitaristu Joa Burta a bývalého bubeníka skupiny Clash Terryho Chimesa pre krátke turné z roku 1987 Eternal Idol.

1990, 2000+[upraviť | upraviť zdroj]

V Black Sabbath bola od roku 1988 znova istá stabilita; v skupine boli Tony Martin, Geoff Nicholls a pridal sa miestny bubeník Cozy Powell, ktorý nahradil Terryho Chimesa. Powell, legendárny bubeník, mal predtým úspech so svojou pôvodnou skupinou rovnako ako s kapelami Rainbow, Whitesnake, ELP a mnohé ďalšie. S basgitaristom Laurencom Cottlem, ktorý nahradil Joa Burta, Sabbath vydal v roku 1989 kritikou oceňovaný album Headless Cross. MTV video pre titulný singel sa stalo veľmi populárnym a tešilo sa väčšinou pozitívnym kritikám. Basgitaristu Laurenca Cottleho nahradil veterán Neil Murray (bývalý spoluhráč Cozyho Powella v skupine Whitesnake).

V roku 1990 Sabbath vydali album Tyr. Skupina sa vydala počas rokov 1990 až 1991 na turné na podporu albumu.

V roku 1992 sa znova zišla klasická zostava Black Sabbath z 80. rokov (hoci pôvodná zostava čo nahrala album Dehumanizer bola Iommi, Butler, Powell; to bolo však pred Powellovým zranením bedier. Zakladajúci člen Geezer Butler spolu s Diom a Appicom sa pripojili k Iommimu ešte raz (bola to rovnaká zostava ako v roku 1981 pri albume Mob Rules a v roku 1982 pri albume Live Evil) a spolu nahrali album Dehumanizer (1992). Hrávali pred väčším publikom než predtým, omladený Sabbath mal s albumom a turné Dehumanizer opäť úspech. Bolo to v čase, keď sa Ozzy Osbourne chcel stiahnuť do ústrania a navrhol Sabbathu, aby otvorila jeho posledné dve vystúpenia v Costa Mesa. Keď sa Dio odmietol zúčastniť, Iommi, Butler a Appice súhlasili vystúpiť bez neho.

Dio opustil skupinu, aby sa vrátil k svojej úspešnej sólovej skupine a Rob Halford, spevák skupiny Judas Priest, ho v poslednej chvíli nahradil (špeciálne pre toto vystúpenie). Pôvodná zostava Black Sabbath vrátane Billiho Warda sa tak spojila, aby 15. novembra 1992 zakončila druhú noc vystúpení. Na konci sa Ozzy Osbourne rozhodol, že bude ďalej pokračovať (nasledovali turné „No More Tours“ s výstižným názvom „Retirement Sucks“) a boli pripravené zmluvy na nový album a turné pôvodného Sabbathu, no na poslednú chvíľu Osbourne odstúpil.

Po Dio/Halfordovom fiasku bol Vinny Appice nahradený bývalým bubeníkom skupiny Rainbow Bobbym Rondinellim. Do skupiny sa vrátili spevák Tony Martin a klávesista Geoff Nicholls. Sabbath nahral Cross Purposes a Cross Purposes Live, čo bola kombinácia CD a videa, ktorá vyšla koncom roka 1994, keď Bobby Rondinelli opustil skupinu v polovici turné. Prekvapivo ho nahradil pôvodný bubeník Sabbathu Bill Ward. Po turné sa Ward a Butler rozišli s Iommim, Martinom a Nichollsom.

Ďalšie strenutie sa uskutočnilo v roku 1995. Tentoraz spojila sily formácia albumu Tyr, keď sa bubeník Cozy Powell a basgitarista Neil Murray pripojili k Iommimu, Martinovi, Nichollsovi a nahrali album Forbidden. Album produkoval Ernie C z piekopníckej rapmetalovej skupiny Body Count. Po nahratí albumu znova opustil kapelu Cozy Powell a nahradil ho Bobby Rondinelli.

V roku 1996 Castle Records znova nahrali a vydali kompiláciu piesní od roku 1983, od albumu Born Again po rok 1995 a album Forbidden s názvom The Sabbath Stones. Vyšiel, aby ukončil zmluvu Tonyho Iommiho s vydavateľstvom.

V roku 1996 Ozzy Osbourne zorganizoval prvý ročník veľmi úspešného metalového festivalu Ozzfest, ktorý sa konal každú noc. V roku 1997 pred posledným vystúpením na festivale sa pripojil k Butlerovi a Iommimu, aby zahrali niekoľko piesní (na bicie hral Mike Bordin, bubeník skupiny Faith No More). V decembri 1997 spojil sily Bill Ward s Osbournom, Iommim, Butlerom a znova vytvorili pôvodnú zostavu Black Sabbath po prvýkrát od ich náhleho stretnutia na Live-Aid v rokoch 1985 a 1992.

Black Sabbath odvtedy vydali minimálne jednu autorizovanú 2-CD kompiláciu, jednu 2-CD Live kompiláciu a 8-CD boxset. V roku 2001 napísali nejaké nové texty a na neskoršom turné odohrali novú pieseň „Scary Dreams“. Skupina v roku 2001 začala pracovať na novom albume s legendárnym producentom Rickom Rubinom, ale Ozzyho samostatný kontrakt oneskoril a možno prekazil jeho ďalší progres.

Po troch rokoch, v roku 2004 skupina znova vystúpila na Ozzfeste na počesť ich 35. výročia. V roku 2005 Osbourne znova vystúpil s Black Sabbath na Ozzfeste, na ktorom sa objavila tiež skupina Iron Maiden. Na klávesy vtedy hral syn Ricka Wakemana Adam.

V novembri 2005 bol Black Sabbath slávnostne uvedený do UK Music Hall of Fame (Britská hudobná sieň slávy) a pôvodná zostava zahrala na slávnosti. 13. marca 2006 bola skupina tiež uvedená do Rock and Roll Hall of Fame.

11.11.2011 kapela zvolala tlačovku v klube Whisky a Go Go, kde mali prvé vystúpenie, a ohlásila comeback v pôvodnej zostave aj s Ozzym Osbournom. Taktiež oznámila aj svetové turné a pôsobenie ako headliner na festivale Download 10.6.2012 v Donington Parku v Anglicku.

Návraty[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1985 sa pôvodní členovia Black Sabbath (Iommi, Butler, Osbourne a Ward) spojili, aby zahrali na benefičnom koncerte Live Aid). Odohrali tri piesne („Children Of The Grave“, „Iron Man“ a „Paranoid“).

V roku 1992 sa zostava Black Sabbath z rokov 1980 – 1982 (Iommi, Butler, Dio a Appice) znova spojila a vydala sa na turné na podporu albumu Dehumanizer.

V roku 1992 pôvodní členovia Black Sabbath odohrali tri piesne po jednom z Osbournových „posledných“ koncertov v Costa Mesa v Kalifornii.

V roku 1995 sa zostava Black Sabbath z rokov 1989 – 1991 (Iommi, Powell, Martin, Murray a Nicholls) znova spojila a vydala sa na turné na podporu albumu Forbidden.

V rokoch 1997 – 1998 sa pôvodní členovia znova spojili, absolvovali turné a vydali Live 2-CD Reunion. V rokoch 1999, 2001, 2004 a 2005 sa znova spojili a vystúpili na Osbournovom Ozzfeste. Od roku 2001 kolujú fámy o vydaní nového albumu, ale nič sa oficiálne nepotvrdilo. Na konci decembra v roku 2005 Osbourne vyhlásil, že sa obáva vydania nového albumu lebo by sa vraj nepodobal ich starým a pokladá za nepravdepodobné, že by niekedy vyšiel.

Diskografia[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Diskografia Black Sabbath

Albumy[upraviť | upraviť zdroj]

Kompilácie[upraviť | upraviť zdroj]

UK Single[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1970 – „Paranoid“ #4
  • 1978 – „Never Say Die“ #21
  • 1978 – „Hard Road“ #33
  • 1980 – „Neon Knights“ #22
  • 1980 – „Paranoid“ (reedícia) #14
  • 1982 – „Turn up the Night“ #37
  • 1992 – „TV Crimes“ #33

Literatúra o Black Sabbath[upraviť | upraviť zdroj]

  • Popoff, Martin: Black Sabbath. Biografie (Nava, 2009)
  • Rosen, Steven: Black Sabbath (Volvox Globator, 2004)
  • Wilkinson, Paul: Rat Salad Black Sabbath. Klasická léta 1969 - 1975 (BB art, 2007)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]