Bojnice

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 48°46′46″S 18°34′59″V / 48.779444°S 18.583056°V / 48.779444; 18.583056
Bojnice
mesto
Bojnice a Prievidza (pohlad zo zamku).jpg
Bojnice, pohľad zo zámku
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Trenčiansky kraj
Okres Prievidza
Región Horná Nitra
Rieka Nitra
Nadmorská výška 291 m n. m.
Súradnice 48°46′46″S 18°34′59″V / 48.779444°S 18.583056°V / 48.779444; 18.583056
Rozloha 19,92 km² (1 992 ha) [1]
Obyvateľstvo 4 921 (31. 12. 2013) [2]
Hustota 247,04 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1113
Primátor František Tám[3] (SMER)
PSČ 972 01
ŠÚJ 513903
EČV PD
Tel. predvoľba +421-46
Adresa mestského
úradu
Mestský úrad
Sládkovičova 1
972 01  Bojnice
E-mailová adresa info@Bojnice.sk, urad@Bojnice.sk, primator@Bojnice.sk, prednosta@Bojnice.sk
Telefón 512 16 01, 512 16 05
Fax 512 16 21
Poloha mesta na Slovensku
Red pog.svg
Poloha mesta na Slovensku
Poloha mesta v rámci Trenčianskeho kraja.
Red pog.svg
Poloha mesta v rámci Trenčianskeho kraja.
Wikimedia Commons: Bojnice
Štatistika: MOŠ/MIS
Webová stránka: Bojnice.sk
Freemap.sk: mapa
Portal.svg Slovenský portál

Bojnice (maď. Bajmóc, nem. Weinitz, Bojnitz) sú kúpeľné mesto na strednom Slovensku pri Prievidzi.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Najstaršie stopy osídlenia v okolí sa viažu k tunajším termálnym prameňom, ktoré priťahovali ľudí zo širokého okolia už v období riss-würmu, teda zhruba pred 100 000 rokmi. Nálezy skamenených kostrových častí zvierat v travertínových kopách priamo na území mesta svedčia o pobyte človeka v okolí. Dôkazy osídlenia neandertálcom v podobe kamenných nástrojov (driapadiel, škrabadiel, hrotov a vrtákov) sa našli aj v okolí Prepoštskej jaskyne svedčia o pobyte ľudí už v čase levallois moustérienu (70 000/65 000 – 40 000 pred Kr.), teda v čase stredopaleolitického würmu.

Útržkovité sú stopy osídlenia v mladšom paleolite a neolite a jasné dôkazy sa objavujú na území centra mesta až z obdobia halštatu (850 pred Kr. – 400 pred Kr.). Predpokladá sa, že prvé hradisko vzniklo na hradnom travertínovom vŕšku už v období púchovskej kultúry na prelome letopočtu. Výhodnú polohu využili aj Slovania, ktorí zanechali v okolí stopy v podobe železných predmetov a špecifickej keramiky a ktorí tu postupne vybudovali dôležitú osadu - obchodné, remeselné i vojenské centrum. Od 9. storočia, kedy sa postupne začalo budovať opevnené hradisko, tak existuje nepretržité osídlenie dnešných Bojníc.

Prvá písomná zmienka o Bojniciach pochádza z roku 1113, kedy sa v zoborských listinách spomína Bojnický zámok a jeho podhradie „de suburbanis Baimoz...“. V listinách sa spomína i budova fary, kostol je doložený v roku 1244, čo potvrdzuje pozíciu mesta ako strediska náboženského života na Hornej Nitre. Mestské výsady potvrdil Bojniciam kráľ Ľudovít I. v roku 1366, ktoré potvrdzovali právo na jatky, mlyn, kúpele a jarmočné právo, čím sa podporoval rozvoj obchodu a remesiel.

Obdobie neskorého stredoveku prinieslo nepokojné obdobie plné vojenských konfliktov a z nich plynúceho ohrozenia, ktoré viedli k vybudovaniu mestských hradieb. Turzovci a neskôr Pálfiovci dali postaviť ochranný systém, ktorý bol dokončený v roku 1663, čím sa posilnila ochrana hradu i mesta. Význam Bojníc posilnilo aj vybudovanie kráľovskej cesty Magna via z Viedne cez Bojnice až do Sedmohradska. Mesto bolo od roku 1613 až do roku 1823 jednou z poštových staníc, kde sa zároveň obchodovalo so soľou, železom a drahými kovmi. K obnoveniu mestských výsad došlo v roku 1647 cisárom Ferdinandom III.

Rozvoj remesiel a obchodu podnietil vznik cechov, z ktorých sa v meste od roku 1653 spomína cech ševcov, murárov, čižmárov, krajčírov, tkáčov, farbiarov, kožušníkov a debnárov. Na čele mesta stál richtár s 12 senátormi, pôsobil tu notár, ale aj hajdúch, ktorý mal k dispozícii pranier, dereš a mestskú väznicu na námestí. Bojnice zostali až do roku 1872 hospodárskym, administratívnym a vojenským centrom regiónu; túto úlohu od začiatku 20. storočia postupne prebrala susedná Prievidza.

Bojnice sa v novodobých dejinách stali kúpeľným mestom a významným turistickým centrom. Okrem množstva kultúrno-historických pamiatok a známej ZOO sa v meste často konajú kultúrne, športové a turistické podujatia, lákajúce návštevníkov zo Slovenska i zahraničia.

Kúpele[upraviť | upraviť zdroj]

História[upraviť | upraviť zdroj]

Teplé pramene sa spomínajú v dokumentoch z 13. storočia. História kúpeľov je nerozlučne spojená s Bojnickým zámkom, do ktorého panstva patrili.

Bojnické panstvo, hrad a kúpele pripadli roku 1526 známemu hrdinovi z protitureckých vojen, grófovi Alexovi Thurzovi, kráľovskému taverníkovi. Nový majiteľ sa zaujímal o stav a využívanie termálnych prameňov. Nad jedným z nich dal vybudovať bazén z otesaných kameňov, kamenné schodište a po celom obvode lavičky. Tento, v tom čase výstavný bazén s teplou až horúcou vodou bol vyhradený majiteľovi, jeho osobným hosťom a šľachte. Dal vybudovať i druhý, menej honosný, ktorý slúžil poddaným.

Majiteľ Bojnického zámku gróf Ján Pálffy dal v roku 1895 po ukončení jeho modernizácie a prestavby zrenovovať a čiastočne prestavať kúpeľný dom. Zriadil nové vaňové kúpele a z dvoch bazénov dal vytvoriť bazén určený pre obyvateľstvo.
V kúpeľnej budove bolo v tom čase iba 36 hosťovských izieb; stálych kúpeľných hostí nebolo veľa, v roku 1905 iba 125 osôb. Počet ambulantne liečených bol však veľký, ročne sa pripravilo takmer 10 tisíc kúpeľov. V roku 1906, po rekonštrukcii prírodného bazénu na Bažantici, ostal slúžiť už iba vznešeným a bohatým návštevníkom. Správa majetkov po smrti Jána Pálffyho zvýšila poplatky za kúpeľnú starostlivosť a ubytovanie, čo malo za následok rapídny pokles počtu kúpajúcich. Na jar roku 1915 zabralo priestory kúpeľov vojsko za účelom vybudovania nemocnice.

20. storočie a súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Po prevrate v roku 1918 kúpele opustilo a ponechalo v zdevastovanom stave. Rekonštrukcii bránil spor o dedičstvo po grófovi Jánovi Pálffym, ktorý pokračoval prakticky po celý čas trvania buržoáznej republiky a skončil sa až roku 1938, keď veľkostatok s objektmi ako aj samotnými kúpeľmi kúpila firma Baťa.

Bazény boli za éry Baťu pre obyvateľov prakticky neprístupné; tí sa kúpavali v termálnom prameni Jazierko. Správa kúpeľov však neskôr aj toto Jazierko ohradila, a začala za kúpeľ vyberať poplatok vo výške 4,- Kčs. Bazény boli zle udržiavané, a zanedbané, ročná návštevnosť bola iba 600 hostí. Mierne vzrástla po objavení ďalšieho prameňa na Bažantici, ktorého vodou plnili letné termálne kúpalisko. V roku 1932 pribudol v kúpeľoch bazén uhličitého kúpeľa, do ktorého pritekala uhličitá voda otvormi na dne.
Bojnice počas 1. česko-slovenskej republiky nemali štatút liečivých kúpeľov a dokonca im hrozil zákaz už existujúcej liečebnej prevádzky. Tá bola celoročná, ale najväčšia návštevnosť bola počas leta. V tom čase mali dostatočné množstvo liečivej termálnej vody i bahna. Firma Baťa v auguste roku 1938 otvorila nový objekt – Jánov kúpeľ a mala v pláne zmodernizovať celý kúpeľný areál, predovšetkým na liečenie svojich zamestnancov. K tomu však už pre vypuknutie 2. svetovej vojny a neskôr vzniku socialistického Česko-Slovenska nedošlo.

V máji roku 1950 prevzala kúpele Bojnice štátna zdravotná správa od národného podniku vtedajšie Závody 29. augusta v Partizánskom (bývalé Baťove závody). Bývalá slobodáreň bola prebudovaná a modernizovaná na liečebný dom Baník, bol opravený uhličitý kúpeľ a roku 1952 sa začala postupná rekonštrukcia všetkých bazénov počnúc Bielym kúpeľom. Bol zrušený bahenný kúpeľ a zábaly. Novšie Jánove kúpele prešli modernizáciou a boli prestavané na rehabilitačné oddelenie s bazénom a telocvičňou, ostatné pomocné liečebné procedúry zriadili v kúpeľnom dome Mier. Moderne vybavené rehabilitačné oddelenie umožnilo liečiť veľmi úspešne poúrazové stavy.
V Bojniciach sa v tomto období začal dôkladný hydrogeologický prieskum spojený so zachytením prameňov. Zároveň bolo potrebné zabezpečiť ochranu všetkých termálnych prameňov, ktoré boli ohrozené pokračujúcou podzemnou ťažbou uhlia z neďalekých baní Nováky. Po vyriešení tohto problému bolo možné zabezpečiť dostatočné množstvo termálnej vody nielen na liečenie v kúpeľoch ale aj pre novootvorené termálne kúpalisko Čajka, ktoré bolo dokončené a dané do užívania v roku 1959, a napájajú ho dva nezávislé pramene. S rozvíjajúcim sa priemyslom sa rýchlo rozrástli okolité mestá, najmä Prievidza, Nováky a Handlová, a tak sa Bojnice stali nielen kúpeľným, ale aj rekreačným strediskom hornej Nitry. Bojnice vybudovali amfiteáter, v ktorom sa začali podľa vzoru ostatných kúpeľov realizovať podujatia Hornonitrianskeho kultúrneho leta.

Od roku 1995 sú Kúpele Bojnice akciovou spoločnosťou. Od 31. augusta 2005 vlastnia Certifikát kvality ISO 9001:2000 platný pre poskytovanie kúpeľnej starostlivosti a služieb v kúpeľníctve.

Objekty[upraviť | upraviť zdroj]

Časti mesta[upraviť | upraviť zdroj]

Osobnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Rodisko

Partnerské mestá[upraviť | upraviť zdroj]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov SR k 31. 12. 2013 [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2014-03-05. Dostupné online.
  3. Zoznam zvolených starostov obcí, mestských častí a primátorov miest vo voľbách do orgánov samosprávy obcí [online]. Bratislava : ŠÚ SR, rev. 2010-11-28. František Tám je v zozname. Dostupné online.
  4. Bojnická lipa [online]. enviroportal.sk, [cit. 2012-10-31]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Dejiny mesta
  • BENIAČ Peter: Bakalárska práca - Kvalita služieb a ich hodnotenie v kúpeľoch Bojnice, VŠEMVS v Bratislave, Bratislava 2008, strana číslo 15-17.