Branisko (pohorie)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Branisko
pohorie
Branyiszkó 0205 A.JPG
Priesmyk Branisko, sedlo Chvalabohu.
Štát Slovenská republika
Najvyšší bod Smrekovica
 - výška 1 200 m n. m.
Dĺžka 18 km, S-J
Šírka 3-8 km, V-Z
Geologické zloženie veporikum, granitoidy, svory, ruly, vápence
Orogenéza/vrásnenie Alpínske vrásnenie
Poloha pohoria v rámci Vnútorných Západných Karpát (červenou).
Poloha pohoria v rámci Vnútorných Západných Karpát (červenou).

Branisko je samostatný geomorfologický celok Fatransko-tatranskej oblasti na východnom Slovensku. Jeho najvyšším bodom je vrch Smrekovica s výškou 1 200 m n. m.

Poloha[upraviť | upraviť zdroj]

Pohorie tvorí morfologicky výrazný horský chrbát smeru S—J o dĺžke asi 18 km. Na západe a severe hraničí s Levočskými vrchmi a Spišskou kotlinou, na východe so Šarišskou vrchovinou. Na juhu je oddelený tokom Hornádu, Dolinského a Kluknavského potoka od masívu Čiernej hory (Slovenského rudohoria).[1]

Prírodné podmienky[upraviť | upraviť zdroj]

Geomorfológia[upraviť | upraviť zdroj]

Z geomorfologického hľadiska je pohorie súčasťou Fatransko-tatranskej oblasti[2]. Sedlo Chvalabohu v priesmyku Branisko rozdeľuje pohorie na dva podcelky. Severnejšia a masívnejšia Smrekovica s najvyšším vrchom Smrekovica (1 200 m n. m.) a južnejšia Sľubica s najvyšším vrchom Sľubica (1 129,4 m n .m.).

Až tri štvrtiny pohoria sa nachádzajú vo výške od 700 do 1 100 m. Značné rozdiely v nadmorskej výške mali za následok spätnú eróziu stráňových tokov, ktoré spôsobili zarezanie vodných tokov a vznik systému rázsoch.[3]

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Geologicky možno pohorie rozčleniť na severnú zónu Smrekovice a južnú zónu Sľubice. Na západe ju od paleogénnych sedimentov oddeľuje poľanovský zlom, na východe sú to šindliarsky zlomy. Kvôli výraznému zlomovému obmedzeniu a hrasťovitej stavba v minulosti pokladali severnú časť Braniska za jadrové pohorie. Až novšie poznatky nadobudnuté pri stavbe tunela Branisko napovedajú, že sa celé pohorie je zrejme súčasťou veporika. Nad ním sa v reliktoch zachovali i horniny gemerika.

Smrekovická zóna je analógom ľubietovskej zóny veporika, tvoria ju migmatity a granitoidy označované ako komplex Patrie. Nad nimi ležia mezozoické vápence a dolomity hronika. Zóna Sľubice má podobnú geologickú stavbu ako blízky celok Čierna hora. Na severe ho tvoria najmä granitoidy bujanovského komplexu. V jeho nadloží sa nachádza slabo metamorfovaný sedimentárny obalový komplex označovaný ako ružínska jednotka. Tvoria ho horniny vrchného paleozoikatriasu, lokálne i jury, prevažne pieskovce, karbonáty a bridlice. Južnú časť Sľubice buduje tzv. miklušovský komplex pozostávajúci z migmatitov, rúl a amfibolitov. Jeho sedimentárny obal tvorí hrabkovská jednotka, ktorá má vrchné paleozoikum až stredná jura.

Vodstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Pohorie patrí k povodiu Hornádu. Najvýznamenším tokom je Veľká Svinka. Maximálny prietok vodných tokov tejto oblasti je na jar počas topenia snehu, hlavne v apríli. Okrajové zlomy pohoria sprevádzajú pramene minerálnych vôd. Najvýznamnejším a hospodársky využívaným je prameň Salvator.

Podnebie[upraviť | upraviť zdroj]

Oblasti s menšou nadmorskou výškou možno zaradiť do mierne teplej klimatickej oblasti, vyššie oblasti naopak do chladnej. Priemerné teploty sa v januári pohybujú okolo -6 až -7°C, zatiaľ čo v júli od 15,5 do 17°C. Priemerný úhrn zrážok je ročne 650 – 800 mm. S najvydatnejšími zrážkami v júli a najnižšími vo februári. Snehová pokrývka sa v pohorí drží od 80 do 120 dní v roku.[3]

Rastlinstvo a živočíšstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Pohorie pokrývajú vo vyšších polohách hlavne ihličnaté, hlavne borovicové lesy, s bežnými smrekmi a smrekovcami. V nižších polohách je patrný prechod k zmiešaným lipovo-dubovým a dubovo-hrabovým porastom.[3]

Turistika[upraviť | upraviť zdroj]

Naprieč celým pohorím vedie zeleno značkovaná turistická trasa z Krompách až do Sabinova. Turisticky zaujímavé sú oblasti ako napr. Lipovský kras pri Lipovciach.

Doprava[upraviť | upraviť zdroj]

Pohorie pretína dosiaľ najdlhší diaľničný tunel na území Slovenska.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Bako, J. a kol., 1972: Slovensko 2. - Príroda. Obzor, Bratislava,
  2. Mazúr, E., Lukniš, M. 1986: Geomorfologické členenie SSR a ČSSR. Časť Slovensko. Slovenská kartografia, Bratislava
  3. a b c Veľký, J. a kolektív, 1978: Encyklopédia Slovenska I. zväzok A — D. Veda, Bratislava, s. 233-234

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]