Branisko (pohorie)
| Branisko | |
| pohorie geomorfologický celok | |
 Priesmyk Branisko, sedlo Chvalabohu.
| |
| Štát | Slovensko |
|---|---|
| Región | Šariš |
| Okresy | Levoča, Prešov |
| Nadradená jednotka |
Fatransko-tatranská oblasť |
| Susedné jednotky |
Hornádska kotlina Levočské vrchy Bachureň Šarišská vrchovina Čierna hora |
| Podradené jednotky |
Smrekovica Sľubica |
| Súradnice | 49°00′58″S 20°53′06″V / 49,016°S 20,885°V |
| Najvyšší bod | Smrekovica |
| - výška | 1 200 m n. m. |
| Dĺžka | 18 km, S-J |
| Šírka | 3−8 km, V-Z |
| Geologické zloženie | veporikum, granitoidy, svory, ruly, vápence |
| Orogenéza/vrásnenie | Alpínske vrásnenie |
  Branisko na mape Slovenska
| |
 Poloha pohoria v rámci Vnútorných Západných Karpát (červenou).
| |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Branisko je samostatný geomorfologický celok Fatransko-tatranskej oblasti na východnom Slovensku. Jeho najvyšším bodom je vrch Smrekovica s výškou 1 200 m n. m.
Poloha[upraviť | upraviť zdroj]
Pohorie tvorí morfologicky výrazný horský chrbát smeru S-J s dĺžkou asi 18 km. Na severe hraničí s Bachurňou, na východe so Šarišskou vrchovinou. Na juhu je oddelený tokom Hornádu, Dolinského a Kluknavského potoka od masívu Čiernej hory. Na juhozápade susedí Hornádska kotlina a na západe Levočské vrchy.[1]
Prírodné podmienky[upraviť | upraviť zdroj]
Geomorfológia[upraviť | upraviť zdroj]
Z geomorfologického hľadiska je pohorie súčasťou Fatransko-tatranskej oblasti[2]. Sedlo Chvalabohu v priesmyku Branisko rozdeľuje pohorie na dva podcelky. Severnejšia a masívnejšia Smrekovica s najvyšším vrchom Smrekovica (1 200 m n. m.) a južnejšia Sľubica s najvyšším vrchom Sľubica (1 129,4 m n. m.).
Až tri štvrtiny pohoria sa nachádzajú vo výške od 700 do 1 100 m. Značné rozdiely v nadmorskej výške mali za následok spätnú eróziu stráňových tokov, ktoré spôsobili zarezanie vodných tokov a vznik systému rázsoch.[3]
Geológia[upraviť | upraviť zdroj]
Geologicky možno pohorie rozčleniť na severnú zónu Smrekovice a južnú zónu Sľubice. Na západe ju od paleogénnych sedimentov oddeľuje poľanovský zlom, na východe je to šindliarsky zlom. Kvôli výraznému zlomovému obmedzeniu a hrasťovitej stavbe v minulosti pokladali severnú časť Braniska za jadrové pohorie. Až novšie poznatky nadobudnuté pri stavbe tunela Branisko napovedajú, že celé pohorie je zrejme súčasťou veporika. Nad ním sa v reliktoch zachovali i horniny gemerika.
Smrekovická zóna je analógom ľubietovskej zóny veporika, tvoria ju migmatity a granitoidy označované ako komplex Patrie. Nad nimi ležia mezozoické vápence a dolomity hronika. Zóna Sľubice má podobnú geologickú stavbu ako blízky celok Čierna hora. Na severe ho tvoria najmä granitoidy bujanovského komplexu. V jeho nadloží sa nachádza slabo metamorfovaný sedimentárny obalový komplex označovaný ako ružínska jednotka. Tvoria ho horniny vrchného paleozoika až triasu, lokálne i jury, prevažne pieskovce, karbonáty a bridlice. Južnú časť Sľubice buduje tzv. miklušovský komplex pozostávajúci z migmatitov, rúl a amfibolitov. Jeho sedimentárny obal tvorí hrabkovská jednotka, ktorá má vlastnosti vrchného paleozoika až strednej jury.
Vodstvo[upraviť | upraviť zdroj]
Pohorie patrí k povodiu Hornádu. Najvýznamenším tokom je Veľká Svinka. Maximálny prietok vodných tokov tejto oblasti je na jar počas topenia snehu, hlavne v apríli. Okrajové zlomy pohoria sprevádzajú pramene minerálnych vôd. Najvýznamnejším a hospodársky využívaným je prameň Salvator.
Podnebie[upraviť | upraviť zdroj]
Oblasti s menšou nadmorskou výškou možno zaradiť do mierne teplej klimatickej oblasti, vyššie oblasti naopak do chladnej. Priemerné teploty sa v januári pohybujú okolo -6 až -7 °C, zatiaľ čo v júli od 15,5 do 17 °C. Priemerný úhrn zrážok je ročne 650 – 800 mm. S najvýdatnejšími zrážkami v júli a najnižšími vo februári. Snehová pokrývka sa v pohorí drží od 80 do 120 dní v roku.[3]
Rastlinstvo a živočíšstvo[upraviť | upraviť zdroj]
Pohorie pokrývajú vo vyšších polohách hlavne ihličnaté, predovšetkým borovicové lesy, s bežnými smrekmi a smrekovcami. V nižších polohách je viditeľný prechod k zmiešaným lipovo-dubovým a dubovo-hrabovým porastom.[3]
Turistika[upraviť | upraviť zdroj]
Naprieč celým pohorím vedie zeleno značkovaná turistická trasa z Krompách až do Sabinova. Turisticky zaujímavé sú oblasti ako napr. Lipovský kras pri Lipovciach.
Doprava[upraviť | upraviť zdroj]
Pohorie pretína dosiaľ najdlhší diaľničný tunel na území Slovenska.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ LUKNIŠ, Michal, a kol. Slovensko. 1. vyd. Zväzok 2 : Príroda. Bratislava : Vydavateľstvo Obzor, 1972. 917 s.
- ↑ Mazúr, E., Lukniš, M. 1986: Geomorfologické členenie SSR a ČSSR. Časť Slovensko. Slovenská kartografia, Bratislava
- ↑ a b c Veľký, J. a kolektív, 1978: Encyklopédia Slovenska I. zväzok A — D. Veda, Bratislava, s. 233-234
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Branisko (pohorie)
