Budínskí Priatel

Budínskí Priatel je označenie slovenských novín, o ktorých vydávanie sa neúspešne pokúsil Martin Hamuljak v roku 1831.

Postoj Šafárika

Martin Hamuljak sa sám podujal na založenie slovenských novín, alebo časopisu v Pešti. Ich redigovanie ponúkol Pavlovi J. Šafárikovi, ktorý to však nemohol prijať, no aj tak sa v liste vyslovil za realizovanie tejto osožnej myšlienky: “Noviny slovenské pro Slováky v Uhřích by byly potřebné. Důvodů by sa mohlo aspoň padesát nashromážditi. Noviny jsou nyní, v těchto časích, na tomto stupni občánskeho života a národu vzdělanějších, najlepší způsob a prostředek oučinkovati na lid vubec, na národ, na každého člověka. Jiné knihy jen zřídka kdo kupuje, vyjmouc snad náboženské, ku př. učené jen učený, hospodářske jen hospodář, lékařské je lékař etc. etc.: noviny pro rozmanitost obsahu se dále a šíre rozprostraňují. Naposledy učí nás tomu příklad jiných národu. Nepřítomnost novín jest důkaz totálneho lethargu, civilné, politické i literárne smrti národu. Jak jest vskutku s námi Slováci", pokračuje ďalej Šafárik, „u nás jen několik milovníku jazyka a národnosti vědejí, že jsou Slováci národ (t. j. lid, sedlák, měšťan, zeman, kněz atc.), spí, anebo už cele mrtev.“ V tejto dobe skutočné šírenie národnej ideológie spočívalo na pleciach slovenskej inteligencie, hlavne bernolákovcov.

V ďalšej časti listu Šafárik navrhuje vydávanie hneď dvoch tlačových orgánov na Slovensku a to politických novín a literárneho časopisu. Tieto noviny by podľa neho mali vychádzať „v nářečí česko-slovenském“ v Pešti, v Budíne, alebo v Bratislave. Sám však odmieta prijať ich redaktorstvo, lebo by nemohol bývať v mieste ich vydávania. Ako vidieť, Šafárik bol síce za slovakizovanie češtiny v spisoch a v novinách určených slovenským čitateľom, no nestaval sa za prijatie bernolákovskej slovenčiny, ako celoslovenského spisovného jazyka. V predhovore k dielu Písně světské lidu slovenskému v Uhřích to takto zdôvodňuje: „Budouli Slováci po slovácku psáti, tedy spisovatel ten bude šťastný, který ze svých spisu sto exempláru rozprodá, budouli ale československy psáti, tedy se počet aspoň roztrojnásobní.“ už o desať rokov neskoršie sa však Šafárik mohol presvedčiť, že slovenčinou „sa Slovensko vzkriesilo“, pričom i noviny a časopisy v slovenčine mali oveľa väčší počet predplatiteľov a čitateľov, ako tomu bolo v dobe monopolu bibličtiny i bernolákovskej slovenčiny.

Napriek jazykovým výhradám Šafárik sympatizoval so snahami M. Hamuljaka založiť slovenský časopis. Hamuljak chcel napred vystúpiť s literárnym štvrťročníkom v rozsahu 5 – 6 hárkov. Sám nakoniec súhlasil s tým, že preberie vedenie nádejného časopisu za podmienky, že mu budú pritom pomáhať Šafárik, ale aj iní slovenskí literární a vedeckí pracovníci. Postupne však došiel k názoru, že Slovensko potrebuje v prvom rade politické noviny a nie literárny časopis.

Podanie žiadosti

V januári 1831 si Martin Hamuljak podal cisárovi prvú latinskú žiadosť o povolenie na vydávanie politických novín. V žiadosti hovorí o novinách, ako o významnom prostriedku šírenia vzdelanosti vtedy, keď vychádzajú v rodnom jazyku. Ich vydávanie by aspoň čiastočne zrovnoprávnilo Slovákov s Maďarmi a Nemcami, ktorí majú dostatok vlastných novín a časopisov. Svoje noviny mienil orientovať predovšetkým na stredné vrstvy – na kupcov a remeselníkov – pretože vzdelanejší Slováci ovládajú viacero cudzích jazykov, takže slovenské noviny tak naliehavo nepotrebujú. Koncept tejto žiadosti Hamuljak poslal na vyjadrenie viacerým národovcom (J. Kollárovi, P. J. Šafárikovi, Bartolomejovi Kapitarovi, Jurovi Palkovičovi – kanonikovi, Štefanovi Moyzesovi a Ondrejovi Boššányimu).

Posledný z nich vypracoval návrh na vydávanie týchto novín pod názvom Budínskí Priatel s mottom: “Rúk a srdca jedna tužeň”. Definitívne znenie Hamuljakovej žiadosti „čisto slovenských novín“ podľa Bernolákovej gramatiky bolo opatrenie aj poznámkou, že kauciu na ne zloží kanonik Juraj Palkovič, ktorý to však pre nedostatok peňazí odmietol.

Po porade so spolupracovníkmi Martin Hamuljak podal 27.IV.1831 žiadosť o povolenie vydávanie slovenských novín kancelárii Kráľovskej uhorskej miestodržiteľskej rady do Budína. V nej sa uvádzajú na zdôvodnenie tieto argumenty: 1. Väčšina slovenského národa nemá takmer nijakú možnosť vzdelávať sa vo vlastnom jazyku. Vhodným prostriedkom na jeho vzdelávanie by boli noviny orientované nielen na spravodajstvo, ale aj na poľnohospodárstvo a rozvoj remesiel.
2. Noviny by mali vplyv i na nábožensko-mravnú výchovu a slúžili by aj na osvojovanie si znalostí zo slovenského jazyka.
3. Noviny by umožňovali hlavne príslušníkom stredného stavu, ktorí nepoznajú cudzie reči sa vzdelávať. Treba stredný stav vzdelávať aj preto, aby sa rozvíjala jeho remeselnícka výroba – významné žriedlo bohatstva v štáte.
4. Keďže Maďari i Nemci v krajine majú vlastné noviny, treba ich vydávať aj pre Slovákov.
5. Odoberaním cudzozemských novín sa odčerpávajú peniaze za hranice, zakladaním vlastných sa napomáha rozvoj domácej spisby. Získa tým i štátna pokladnica a bude sa rozširovať osveta.
6. Vydavateľom a redaktorom novín by bol sám Martin Hamuljak, vzdelanec a úradník Miestodržiteľskej rady v Budíne, ktorého „mravné zmýšľanie a politické presvedčenie“ je zárukou správneho vedenia budúcich novín.

Miestodržiteľská rada túto žiadosť však Hamuljakovi 31. mája 1831 zamietla asi z obavy pred nežiaducou politickou aktivitou Slovákov. Po tomto neúspechu slovenskí národovci nemienili už navonok vystúpiť ani so žiadosťou o povolenie slovenského literárneho časopisu, ktorý Šafárik roku 1831 navrhoval vydávať ako štvrťročník.