Bulhari

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Známi Bulhari
Rozdelenie bulharského (žltá) a tureckého obyvateľstva (biela) na území Bulharska
Vlajka bulharskej menšiny žijúcej v Srbsku
Bulhari je aj nepresné označenie Protobulharov, pozri Protobulhari.

Bulhari sú južnoslovanský národ, ktorý žije na území Bulharskej republiky, ale aj v Macedónsku,[1] Moldavsku a na Ukrajine (tzv. besarabskí Bulhari), menej v Rumunsku (tzv. banátski Bulhari), Srbsku, Grécku, Turecku, Taliansku, Albánsku, Maďarsku, Nemecku, Anglicku, Španielsku, Kanade a USA. Menšiny tu obývajú tieto oblasti od stredoveku, alebo sa sem presťahovali v dôsledku emigračnej vlny v 18. – 20. storočí.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá písomná zmienka o názve národa pochádza z roku 354 a spomína ho vo svojej kronike jednej anonymný rímsky letopisec.

Bližšie informácie v článkoch: Tráci, Slovania a Protobulhari

Oblasť svojej domoviny (Stredná Ázia) opustili v 4. storočí počas veľkého sťahovania národov. Časť z nich sa usadila pri Kaukaze (Protobulhari) a druhá v severnej oblasti Čierneho mora (Slovania). Tretia časť nasledovala Hunov, ktorí postupovali do západnej a strednej Európy. Nie náhodou je preto v zozname bulharských chánov ako prvé uvedené meno chána Avitochla, vodcu Hunov (Attila). Po jeho smrti v roku 453 a rozpade jeho mocného štátu sa časť Hunov spolu s kmeňom Bulharov vybrala na východ.

Bulharská národnosť sa vytvorila v dôsledku spojenia troch veľkých etnických skupín žijúcich na balkánskom polostrove v období 5. – 10. storočia. Prví Slovania sa začínajú usídľovať v oblasti Mýzie a Trácie v 5. – 6. storočí, kde sa zmiešavajú s pôvodnými obyvateľmi Balkánskeho polostrova – Trákmi.

V roku 493 prvýkrát bulharské kmene (kočovné kmene Onogondurov patriacich k Protobulharom) prekročili Dunaj a začali osídľovať oblasti Trácie a Konštantínopolu. V druhej polovici 6. storočia sa v oblasti severovýchodného Balkánskeho polostrova objavili kmene Kotrágov a Utigurov. Aby ich Byzantská ríša neutralizovala, vyvolala medzi nimi krvavé rozbroje. Sandlich, vodca Utigurov vojnu vyhral a s približne 200 obyvateľmi kmeňa Kotrágov sa usadil v Byzantskej ríši. Aj napriek porážke sa Kotrágovia rýchlo spamätali a v rokoch 558 – 559 pod vedením chána Zabergana útok Utigurom vrátili. Byzantskej ríši sa zainteredovaním Avarov podarilo boj bulharských kmeňov presunúť zo svojho územia na západ do oblasti Panónie.

Druhá fáza vzniku súčasného národa sa datuje do 8. storočia, kedy Asparuchove kmene Prabulharov prišli na územie Balkánskeho polostrova a končí prijatím kresťanstva ako oficiálneho náboženstva v krajine v 9. storočí cárom Borisom I. a uzákonením slovanského jazyka (staroslovienčiny).[1]

V roku 861 vypukli medzi bulharskými kmeňmi a Byzantskou ríšou boje, v ktorých Kotrágovia a Utigurovia nastolili otázku vytvorenia svojej krajiny. Po prehratej bitke sa však stiahli na územie Bavorska ku kráľovi Dagobertovi I. Ten však väčšinu kmeňa povraždil. Zachránilo sa iba niekoľko ľudí, ktorí sa usídlili v oblasti severného Talianska.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Staré Veľké Bulharsko

Situácia v kmeni, ktorý sa usídlil pri Kaukaze bola podobná. Aj ich od začiatku svojej existencie v tejto oblasti sprevádzali pohromy. V roku 567 sa dokonca dostali pod krátku 50 ročnú nadvládu Tureckého chanátu. Začiatkom 7. storočia Kubrat – vodca kmeňa Onogondurov – bol pozvaný do Konštantínopolu k cisárovi Herakleovi. P návšteve u cisára Kubrat prijal kresťanstvo, čím si zabezpečil ochranu územia Byzantskou ríšou. Okolo rokov 630 – 632 sa Onogondurovia pod vedením Kubrata oslobodili spod nadvlády Tureckého chanátu a založili si štát v bulharských dejiných známy ako Staré Veľké Bulharsko. O niečo nesôr sa s krajiny chána Kubrata stal prvý štát v oblasti severného Čierneho mora. Hranice štátu siahali od rieky Kubáň až na sever po rieku Donec a na západ po Dneper. Hlavným mestom bolo mesto Fanagoria na Tamanskom polostrove.

V roku 635 za dobré vzťahy medzi Byzantskou ríšou a Kubratovým štátom venoval cisár Herakleus Kubratovi titul patriarcha.

Hoci v polovici 7. storočia dosiahlo Staré Veľké Bulharsko najväčší rozmach, postupne jeho sláva upadala, pretože z východu sa na krajinu hrnuli Chazari. Krátko pred Kubratovou smrťou chán v závete svojim synom odkázal, aby nedopustili rozdelenie Starého Veľkého Bulharska, pretože by štát postihla istá záhuba. Synovia však na otcov odkaz zabudli a pobrali sa každý svojou cestou. Asparuch, ktorý sa s kmeňom Onogondurov pobral na západ, spojením kmeňa Slovanov – obývajúcich tok rieky Dunaj – vytvoril nový štát (Prvá bulharská ríša).

Pôvod a domovina[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod bulharského národa ostáva do dnešných dní záhadou. Podľa posledných zistení a dôkazov, ktoré uskutočnili historici v 20. storočí Bulhari patria k turko-altajskej jazykovej a kmeňovej skupine spolu s Hunmi, Chazarmi, Avarmi, Pečenehmi a Kumánmi. Základom tohto tvrdenia je najdôležitejší dôkaz – jazyk. Na základe týchto údajov sa v neskoršom období vytvorila téza, že Bulhari sú turecký národ, čo sčasti potvrdzujú aj antropologické nálezy v oblasti domoviny Bulharov rozprestierajúcej sa pri Altaji a vo východnom Mongolsku (Stredná Ázia), kde žili spoločne s Hunmi a ujgurskými kmeňmi.

Pôvod názvu národa[upraviť | upraviť zdroj]

Existujú tri hypotézy vzniku názvu bulharského národa:

  • Názov národa je odvodený od rieky Volga (Bolga, Болга).
  • Slovo Bulhari (po bulharsky: българи) znamenalo národ, ktorý žije v podnoží pohoria alebo zmiešaný národ.
  • Za najpravdepodobnejšiu hypotézu vzniku názvu bulharského národa sa pokladá názov zvieraťa (bulgar, булгар), ktoré dodnes žije na území Mongolska.

Počty Bulharov v jednotlivých krajinách[upraviť | upraviť zdroj]

Bulharsko 6 550 900 (2005)
Ukrajina – 204 574 (2002)
Španielsko – 153 664 (2008)
Grécko – 78 981 (2006)
USA – 63 860 (2002), odhady až do 250 000
Nemecko – 39 294 (2005), neoficiálne podstatne viac
Rusko – 31 965 (2002)
Srbsko – 20 497
Taliansko – 19 924 (2008)
a iné krajiny (Turecko, Moldavsko, Kanada, Austrália, Rakúsko, Rumunsko…)

Etnografické skupiny Bulharov[upraviť | upraviť zdroj]

Pavlikiáni – ide o Bulharov, ktorí vyznávajú rímskokatolícke náboženstvo. Žijú najmä v okolí mesta Plovdiv. K tejto skupine patria aj katolícki Bulhari, ktorí žijú v rumunskom Banáte. V minulosti patrili k hlavným odporcom Turkov a iniciátorom mnohých protitureckých povstaní na území Bulharska.

Pomáci – sú islamizovaní Bulhari, ktorí v období tureckej nadvlády prijali pod tlakom islam, ale ponechali si svoj jazyk. Žijú najmä v južnom Bulharsku v oblasti pohoria Rodopy. Patrili k oddaným pomocníkom Turkov a podieľali sa na potláčaní bulharských povstaní (Aprílové povstanie, Septembrové povstanie). Pomáhali Turkom aj pri krvavom potlačení povstania kresťanských Bulharov v Bataku. Aj počas oslobodzovania Bulharska od tureckej nadvlády v rokoch 1876 – 1878 ruskými vojskami pomáhali Turkom. Preto bol postoj Bulharov voči nim značne odmietavý. Dlho sa hlásili aj k Turkom. Pomaci žijú najmä v západných Rodopách (Smoľan, Velingrad, Goce Delčev, Dospat a iné obce). Ich počet sa odhaduje na 270 000. Najviac ich žije v okrese Smoljan (111 139).

Spôsob života[upraviť | upraviť zdroj]

Bulhari boli typickým kočovným národom. Kôň bol pre nich symbolom zmyslu života. Žili v jurtách vyrobených z kože a plsti a živili sa hovädzinou, divinou a rybami. Od 6. storočia postupne prechádzali k polokočovnému spôsobu života až sa nakoniec usadili a zakladali stále usadlosti ohraničené kamennými hradbami. Z júrt sa časom stávali obydlia vykopané do zeme (zemľanky).

Zmena ich spôsobu života bola príčinou vzniku prvých remesiel – hrnčiarstva, spracovania železa, kože a keramiky, ktorá bola spočiatku ručná, neskôr vyrábaná na hrnčiarskom kruhu. Táto keramika mala typické črty východnej keramiky a lesklý povrch.

Oblasti obývané Bulharmi (zelená) v roku 1912.

Spoločenské zriadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Základnou spoločenskou jednotkou prvotných Bulharov bola rodová občina. Jej členovia boli pokrvne príbuzní. Podľa tureckej tradície sa každý kmeň delil na sto veľkých rodov a kolien.

Delenie prvotného obyvateľstva[upraviť | upraviť zdroj]

V dôsledku vojen, ktoré kmene viedli sa bulharský národ začal postupne deliť na aristokraciu, mešťanov a duchovenstvo. Aristokrati mali na starosti predovšetkým vojenské funkcie, postupne však získavali moc, bohatstvo a mali väčšie právomoci než mešťania a duchovenstvo. Túto rozvrstvenosť bulharského obyvateľstva potvrdzuje archeologický nález pohrebného inventára, ktorý okrem iného dokazuje antropologickú charakteristiku národa. Jedna časť obyvateľstva mala typické mongoloidné črty, druhá – naopak – európske.

Náboženstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Typický zber ruží v Bulharsku okolo roku 1870.

Narozdiel od Slovanov, ktorý boli zástancami polyteizmu, pohanské náboženstvo Bulharov bolo skôr monoteistické. Verili v jedného boha – Tangru (boh neba a vesmíru) – a na jeho počesť stavali chrámy v ktorých prinášali obety, často aj ľudské (synov a dcéry).

Okrem kultu uctievania boha Tangra existoval aj tzv. totemizmus – viera vo zviera, ktoré bolo pôvodcom vzniku názvu národa a domoviny prvotných Bulharov. Okrem bulgara posvätnými zvieratami boli aj kôň, vôl, vlk, pes, myš a sviňa.

Kultom k nebeským telesám (slnko, mesiac, hviezdy) prejavovali úctu k nebeským silám. Verili v magickú silu amuletov. Pomocou imitačnej mágie verili, že môžu ovplyvniť zvieratá a ľudí. Pred lovom na stenu vždy kreslili to prebodnuté zviera, ktoré sa chystali uloviť.

Kult k cárovi ako najvyššiemu veliteľovi bulharského národa bol tiež rozvinutý na vysokej úrovni.

Pochovávanie mŕtvych[upraviť | upraviť zdroj]

Pozostatky zosnulých príbuzných ukladali do špeciálnych hrobových jám orientovaných na sever a juh. Súčasťou týchto hrobiek bolo jedlo, šatstvo a osobné veci zusnulého, niekedy aj kôň, ktorý mu mal slúžiť ako pomoc na druhom svete.

Kalendár[upraviť | upraviť zdroj]

Vplyv pohanských zvykov sa zachoval ak v bulharskom kalendári, ktorý Bulhari prebrali od Číňanov. Kalendár pozostával z dvanástich mesiacov a každý rok niesol meno jedného z posvätných zvierat Bulharov.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ^ V súčasnosti sa vedú spory v otázke počtu obyvateľov bulharskej národnosti v Macedónsku. Podľa posledných oficiálnych údajov bulharskú národnosť uviedlo vyše 1400 obyvateľov krajiny. Zároveň okolo 20 000 Macedóncov dostalo bulharské občianstvo, ale iba na základe deklarácie svojho bulharského pôvodu a bulharského národného cítenia. V samotnom Bulharsku ale panuje názor, že etnickí Macedónci žijúci v Macedónsku sú vlastne Bulhari.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Vznik bulharského štátu (po bulharsky)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]