Bulharská gréckokatolícka cirkev

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Článok zo série
Východné katolícke cirkvi
DebateBetweenCatholicsAndOrientalChristiansInThe13thCenturyAcre1290.jpg
Tradícia alexandrijská
Etiópsko-eritrejská · Koptská
Tradícia antiochijská
Maronitská · Sýrska · Sýrsko-malankarská
Tradícia arménska
Arménska
Tradícia chaldejská
Chaldejská · Sýrsko-malabarská
Tradícia konštantínopolská
Albánska · Bieloruská · Bulharská
Grécka · Chorvátska · Italo-albánska
Macedónska · Maďarská
Melchitská · Rumunská · Rusínska
Ruská · Slovenská · Ukrajinská

Bulharská gréckokatolícka cirkev je jednou z východných katolíckych cirkví byzantského obradu (gréckokatolíckych cirkví). Je teda súčasťou Katolíckej cirkvi, uznáva ako najvyššiu autoritu rímskeho pápeža a jej vierouka je zhodná s rímskokatolíckou. Pri bohoslužbách používa byzantský obrad v bulharskom a cirkevnoslovanskom jazyku.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Bulharská gréckokatolícka cirkev vznikla v šesťdesiatych rokoch 19. storočia v súvislosti s helenizáciou pravoslávnej cirkvi v Bulharmi obývanej časti Osmanskej ríše. Pravoslávni Bulhari, ktorí používali byzantský obrad v cirkevnej slovančine mali v období existencie stredovekého bulharského štátu dva razy vlastný patriarchát uznaný zo strany konštantínopolského patriarchátu. Za tureckej nadvlády, ktorá trvala od konca 14. storočia však Bulharská pravoslávna cirkev stratila svoju nezávislosť a bola včlenená do konštantínopolského patriarchátu. To viedlo k postupnej helenizácii pravoslávnej cirkvi pôsobiacej medzi Bulharmi. Biskupské miesta začali byť obsadzované v značnej miere Grékmi a gréčtina postupne vytláčala cirkevnú slovančinu z liturgie. Grécke pravoslávne duchovenstvo začalo v 18. a 19. storočí prejavovať zosilnený nacionalizmus a konštantínopolský patriarchát odmietal žiadosti pravoslávnych Bulharov o nápravu.

V tejto situácii sa pre časť z nich javila ako riešenie tejto situácie únia s katolíckou cirkvou, preto poslali delegáciu vedenú archimandritom Josifom Sokolskim do Ríma dohodnúť úniu. Rozhovory boli úspešné. Únia bola uzavretá v Konštantínopole 18. decembra 1860 (podľa juliánskeho kalendára). Pápež Pius IX. osobne vysvätil Sokolského za biskupa 8. apríla 1861 v Ríme a vymenoval ho za arcibiskupa pre bulharských katolíkov byzantského obradu. V júni toho istého roku ho v tejto funkcii uznala aj osmanská vláda. Ale hneď v júni 1861, takmer okamžite po príchode do Istanbulu bol Sokolski za nevyjasnených okolností donútený odísť na ruskej lodi do Odesy a odtiaľ do Kyjeva, kde musel stráviť posledných 18 rokov svojho života v Kyjevsko-pečerskej lavre.

Napriek tomu Bulharská gréckokatolícka cirkev, ktorá sa identifikovala s bulharským národným hnutím, spočiatku získala 60 000 členov. Jej hlavou sa stal biskup Rafail Popov (1865-1876). Úspech únie medzi Bulharmi znepokojil cárske Rusko i Veľkú Britániu. Ruská vláda začala podporovať zriadenie samostatnej Bulharskej pravoslávnej cirkvi v Osmanskej ríši. To sa podarilo v roku 1870, keď bol zriadený bulharský pravoslávny exarchát, ktorý však grécky konštantínopolský patriarchát odmietal uznať až do roku 1945. Zriadenie exarchátu znamenalo koniec smerovania pravoslávnych Bulharov ku katolicizmu a na prelome 19. a 20. storočia sa tri štvrtiny bulharských gréckokatolíkov vrátilo k pravosláviu.

Väčšina Bulharov, ktorí zostali gréckokatolíkmi, žila v tomto období v dedinách Macedónie a Thrákie. Preto Svätá stolica v roku 1883 rozdelila dovtedajší apoštolský vikariát pre bulharských katolíkov byzantsko-slovanského obradu na archieparchiu v Istanbule a dva apoštolské vikariáty – jeden pre Macedóniu so sídlom v Solúne a druhý pre Thrákiu so sídlom v Odrine (Edirne v dnešnom Turecku).

Túto situáciu však úplne zmenili balkánske vojny v rokoch 1912 a 1913, v dôsledku ktorých boli bulharskí gréckokatolíci z Thrákie a gréckej časti Macedónie nútení ujsť na územie Bulharska. Tomu sa v roku 1926 prispôsobila aj ich cirkevná organizácia. Istanbulská archieparchia, macedónsky aj thrácky apoštolský vikariát boli zrušené a nahradil ich jeden bulharský gréckokatolícky apoštolský exarchát so sídlom v Sofii. To sa podarilo aj za podpory vtedajšieho apoštolského vizitátora (1925-1931) a neskoršieho apoštolského nuncia (1931-1934) v Bulharsku Angela Roncalliho, neskoršieho rímskeho pápeža Jána XXIII. Ten podporil aj zriadenie medziobradového (pre rímsky aj byzantský obrad) seminára v Sofii v roku 1934, ktorý bol vedený jezuitmi až do svojho zatvorenia v roku 1945.

V období komunistického režimu nebola Bulharská gréckokatolícka cirkev zakázaná, ale bola podrobená prísnym obmedzeniam, ktoré sa však o čosi zmiernili po zvolení Jána XXIII. za pápeža. Po politických zmenách v rokoch 1989-1990 môže Bulharská gréckokatolícka cirkev slobodne fungovať a získala tiež naspäť väčšinu svojho majetku.

Súčasná situácia[upraviť | upraviť zdroj]

V súčasnosti má Bulharská gréckokatolícka cirkev okolo 10 000 členov žijúcich v rôznych častiach Bulharska. Najväčšia koncentrácia gréckokatolíckych komunít je v južnej časti krajiny. Celkovo má Bulharská gréckokatolícka cirkev 21 farností a približne rovnaký počet kňazov. Apoštolským exarchom katolíkov byzantsko-slovanského obradu v Bulharsku so sídlom v Sofii je od roku 1995 biskup Christo Projkov (nar. 1946).

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]