Canisterapia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Canisterapia (lat. canis = pes) je jednou z foriem animoterapie.

Canisterapia využíva pozitívne pôsobenie psa domáceho na fyzickú, psychickú a sociálnu pohodu človeka. Uplatňuje sa hlavne ako pomocná psychoterapeutická metóda v situáciách, keď iné metódy nemožno použiť, alebo nie sú účinné. Kladie dôraz na riešenie psychologických, citových a sociálno - integračných problémov. Pôsobenie na fyzické zdravie človeka je u canisterapie druhotné, motivuje k rehabilitácii a povzbudzuje imunitu prostredníctvom psychiky.

Canisterapia sa delí na:

  • živelnú - klasické držanie psa v domácnosti ako spoločníka a priateľa,
  • riadenú - pes patrí terapeutovi, ktorý so psom navštevuje pacientov.

Živelná canisterapia[upraviť | upraviť zdroj]

Klasické držanie psa môže pomôcť napríklad:

  • Osamelí a osamotene žijúci ľudia: so psom sa necítia osamelo, v staraní sa o psa nachádzajú životnú úlohu, ľahšie nadväzujú a udržiavajú priateľstvá. Zviera vzbudí v majiteľovi radosť do života, nedovolí mu zamýšľať sa nad starostami.
  • Deti, zvlášť problémové deti: pes sa stane nielen spoločníkom v ich hrách, ale s jeho pomocou sa naučia aj zodpovednosti a ohľaduplnosti. Zaháňa pocity osamelosti jedináčikov. Ochotne prijíma emocionálne potreby dieťaťa, hlavne telesný kontakt. U agresívneho dieťaťa sa zlepšuje postoj k okoliu. Hyperaktívne dieťa sa uvoľní a upokojí.
  • Ľudia v stresujúcich podmienkach: môžu so psom ľahšie „vypnúť“ a lepšie zvládajú každodenné stresy. Interakcia so zvieraťom - dotýkanie i rozprávanie sa, znižuje psychické a fyzické vnímanie stresu človeka.
  • Osoby s chorobami obehového systému a srdca, s nadmernou hmotnosťou, diabetici…: vynútený pohyb, nutnosť vychádzok so psom, telesnej aktivity.
  • Starí ľudia: psami sú povzbudzovaní v telesnej aj duševnej aktivite. Pomáhajú predchádzať pocitom osamelosti, pocitom nepotrebnosti a sociálnej izolácii.
  • Depresívne osoby: pes pomáha získať späť pohodu a radosť zo života, nájsť životnú úlohu, odvádza pozornosť od starostí, zjednodušuje sociálne kontakty.

Riadená canisterapia[upraviť | upraviť zdroj]

Odborník na tento druh terapie:

  • pacientovi zaobstará vhodného psa a do vzťahu medzi pacientom a psom istú dobu vstupuje
  • využíva vlastného vycvičeného psa pri návštevách chorých

Druhý spôsob ďalej možno rozdeliť na:

AAT (Animal-Assisted Therapy ): psovod aj so psom sú dlhodobo začlenení do liečenia osoby, sú neoddeliteľnou súčasťou terapeutického procesu. Je zameraná len na jednu osobu, alebo viac osôb s tým istým problémom. Vedie ju zdravotnícky profesionál so špeciálnymi odbornými vedomosťami. Používa sa k posilneniu žiadúceho, alebo utlmeniu nežiadúceho chovania (napr. liečenie fóbií, alebo nácvik chôdze). Výsledky sú objektívne pozorovateľné a merateľné.
AAA (Animal-Assisted Activity): prebieha v podobe návštev pacientov, pes sa venuje viacerým, rôznym osobám. Sú motivačným, výchovným, odpočinkovým a terapeutickým prostriedkom zameraným na zvýšenie kvality života pacienta. Výsledky sa dajú vyjadriť „len“ ako radosť, šťastie, spokojnosť.

Používa sa napríklad:

Pacienti s detskou mozgovou obrnou (DMO): pes sa stáva nielen priateľom, ale aj motiváciou k pohybu a rehabilitácii. Je zdrojom nových podnetov, spestrením života. Odvádza pozornosť od vlastných problémov. Vychováva k zodpovednosti a k empatii.
Starí ľudia, domov dôchodcov: starší ľudia často trpia depresiami, pocitmi nepotrebnosti, straty motivácie ďalej žiť. Psy prebúdzajú v týchto osobách pozitívne emócie. Sú zmenou v zabehaných koľajach ich života. Umožňujú telesný kontakt. Zlepšuje sa vzájomná komunikácia obyvateľov domova dôchodcov, spoločná radosť uvoľňuje často napäté vzťahy. Pre niektorých je psík zdrojom relaxu, so psom sa maznajú a hladkajú ho. Pre iných zase aktivity: štvornohý terapeut aportuje, behá, nabáda k pohybu, spoločným hrám, prechádzke. Znižuje sa potreba vyžadovania pozornosti od ošetrovateľov. U ľudí trvale podráždených výrazne klesá miera agresivity voči okoliu.
Mentálne postihnutí: pes udržuje duševne zaostalého človeka v pozornosti dlhšie ako iné objekty, pozoruje a skúma ho. Udržuje ho v aktivite. Dotyky a hladenie uspokojujú potrebu po nežnosti, ktorá je u nich mnohokrát zvýšená. Je výchovným prostriedkom: ako sa správne chovať k zvieratám, neskôr k ľudom. Zvyšuje samostatnosť a zodpovednosť. Motivuje k rehabilitácii a rozvoju jemnej motoriky (hádzaním loptičky, hladkaním, napodobňovaním činnosti psa…), podnecuje k naháňaniu a skákaniu pri hre a tým k rozvoju motorických schopností. Prispieva k zníženiu osamelosti a uzavretosti, podporuje spontánnosť prejavu. Zvyšuje neverbálne komunikačné schopnosti mentálne retardovanej osoby.
Autisti: do seba zahĺbeným autistickým deťom aj dospelým pomáha pes obracať ich pozornosť navonok. Vytrháva ich z ich vnútorného psychického sveta. Zmierňuje ich agresivitu voči okoliu. Zlepšuje sa spoločenské správanie autistickej osoby.
Deti a dospelí v nemocnici: zvieratá v cudzom prostredí nemocnice predstavujú spojenie s vonkajším svetom. Zmäteným, rozrušeným a depresívnym osobám pomáhajú komunikovať. Sú rozptýlením v nemocničnej rutine, odvádzajú pozornosť od choroby, bolesti. Taktiež fungujú ako výchovný prostriedok.

Požiadavky na terapeutického psa[upraviť | upraviť zdroj]

  • musí vedieť plniť základné povely: sadni, zostaň, k nohe
  • aportuje predmety
  • pri dotykoch pacienta, často nie veľmi citlivých, ako aj pri jeho prudkých pohyboch a náhlych výkrikoch zostáva pokojný a neprejavuje agresivitu
  • mal by byť pokojný a vyrovnaný, bez akýchkoľvek zlých skúseností s ľuďmi (deťmi) aj psami, s ktorými bude neskôr pracovať v skupine
  • musí byt ovládateľný a trpezlivý
  • Terapeutický pes musí mať bezpodmienečné veterinárne potvrdenie o svojom zdraví , platné očkovanie a odčervenie. Mal by byť vždy umytý, s ostrihanými pazúrmi a bez parazitov.
  • Najdôležitejšie: Terapeutický pes musí mať rád ľudí, rád sa s nimi zoznamovať a byť k nim priateľský. Ide tu skôr o povahu a výchovu ako o výcvik psa. Už od šteňaťa musí žiť so svojim pánom v domácnosti, v žiadnom prípade v koterci mimo domu, pretože musí mať k majiteľovi vytvorený pevný vzťah.

Terapeutický pes môže chodiť na návštevy jedine so svojím majiteľom, nikdy s inou osobou, ktorá psa nepozná tak dôkladne a pes nereaguje adekvátne na jej povely. Súhra psa a človeka musí byť bezchybná.

Pre psa je terapeutické sedenie psychicky náročné, preto musí mať možnosť následného odreagovania sa (dostatok hier, odpočinku, prechádzok). Nemal by pracovať dlhšie ako dvakrát do týždňa po jednej hodine. Návštevy u pacienta by mali byť vždy v rovnakom čase a na rovnakom mieste. Pes musí mať zaručený pokoj pri spaní a kŕmení. Mal by žiť v priateľskom prostredí, v harmonickej rodine s jasnými vzťahmi a mať jedného stáleho, dobre známeho pána.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Martin Šipkovský: Canisterapia. In. Život so psom : časopis pre milovníkov psov, na podporu opustených zvierat a činnosti U.V.P. Č. 1. I. roč. r. 2005, s. 12-13

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]