Carl Rogers

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Carl Ransom Rogers
Carl Rogers
americký psychológ

Narodenie 8. január 1902
Oak Park, Illinois, USA
Úmrtie 4. február 1987 (85 rokov)
La Jolla, Kalifornia, USA

Carl Ransom Rogers (* 8. január 1902, Oak Park, Illinois – † 4. február 1987, La Jolla, Kalifornia, USA bol americký psychológ, predstaviteľ humanistickej psychológie (60. roky 20. stor.), zakladateľ takzvanej nedirektívnej psychoterapie.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Sám sa opisuje ako stredné dieťa z veľkej rodiny, silne konzervatívne protestantskej. Študoval na univerzite vo Wisconsin, agrikultúrne vedy. Ďalej študoval na Union Theological Seminary v New Yorku, kde bol vystavený liberálnemu filozofickému pohľadu na náboženstvo. Po tejto skúsenosti opustil kresťanstvo, s túžbou pomáhať ľudstvu bez toho aby bol podriadený nejakému systému viery či pohľadu. Prestúpil na Teacher College na Columbijskej Univerzite, kde bol silne ovplyvnený Johnom Deweyom a kde aj obdŕžal PhD v roku 1928. Rogers bol vystavený mnohým psychologickým teóriám, ktoré spracoval a vytvoril svoju vlastnú pozíciu. Známa je napríklad terapeutická techníka nazývaná „nepriama“ alebo „zameraná na klienta“. Pracoval na Oddelení štúdia detí – poradňa pre delikventné deti a zverencov sociálnych oddelení v štáte New York. Stal sa profesorom psychológie a psychiatrie na Wisconsinskej univerzite.

Názory[upraviť | upraviť zdroj]

Navrhol novú teóriu osobnosti, ktorej ústredným pojmom je „ja“ (self) - zdôrazňuje jednotu a jedinečnosť každého človeka. Navrhol nový prístup k poradenstvu – „terapiu zameranú na klienta“ alebo „na osobu". Jeho nedirektívna psychoterapia zameraná na klienta podporuje vcítenie, prijímanie pacienta „takého, aký je“ - nazval túto teóriu „prístup, ktorého centrom je človek“.

Pri zisťovaní, ako osobnosť funguje, sa nespoliehal na diagnostické nástroje, ale dával prednosť získavaniu informácií priamo od klientov. Zdôrazňoval, že všetko, čo vie o osobnosti, sa naučil od svojich klientov. Ústrednú hypotézu tohto prístupu vyjadril takto: jednotlivci majú v sebe obrovský zdroj seba-porozumenia a zmeny svojho seba-poňatia, zdroj základných postojov a sebou riadeného správania. Na tieto zdroje možno naraziť, ak sa zabezpečia tri podmienky atmosféry podporujúcej osobnostný rast. Tieto podmienky platia na vzťah medzi terapeutom a klientom, rodičom a dieťaťom, nadriadeným a podriadeným… :

  • 1.ozajstnosť, autentickosť, spontánnosť, čiže kongruencia – čím je terapeut vo vzťahu viac sám sebou, nenadraďuje svoju profesionalitu, tým je väčšia pravdepodobnosť, že klient sa zmení a bude rásť konštruktívnym spôsobom.
  • 2.akceptácia, starostlivosť, úcta – terapeut má prežívať pozitívny, akceptujúci postoj voči všetkému, čím klient v danej chvíli je. Terapeut nechá klienta, aby bol to, čo práve prežíva – strach, zmätok, smútok, lásku, hnev, pýchu. Vtedy nastane zmena, terapeutický pohyb.
  • 3.empatické porozumenie – terapeut vníma, cíti pocity, ktoré klient prežíva, dáva najavo porozumenie. Je to druh citlivého, aktívneho počúvania.

Rogers definuje, ako táto atmosféra vyvoláva zmenu: Keď sú ľudia akceptovaní a cenení, majú sklon zaujať starostlivejší postoj aj voči sebe. Keď ľudí empaticky počúva niekto iný, umožňuje im to presnejšie počúvať tok ich vnútorného prežívania. Keď človek viac počúva a váži si svoje ja (self), jeho self sa viac zhoduje s tým, čo prežíva. To umožňuje človeku, aby sám lepšie a účinnejšie podporoval svoj vlastný rast. Má väčšiu slobodu byť ozajstným, celým človekom.

Diela[upraviť | upraviť zdroj]

  • Klinická liečba problémového dieťaťa (1937-38)
  • Sloboda učiť sa (1969)- o nekonvenčnom prístupe k vzdelávaniu
  • Ako byť partnermi (1972)- zobrazuje nové modely vzťahov medzi ženami a mužmi
  • Carl Rogers o osobnej moci- o vynárajúcej sa politike človekom centrovaného prístupu
  • Ako byť sám sebou
  • Spôsob bytia (1980)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]