Marcus Porcius Cato

	Marcus Porcius Cato
	; rímsky štátnik
Narodenie	234 pred Kr.; Tusculum
Úmrtie	149 pred Kr.; Rím
Odkazy
Projekt; Guttenberg	Marcus Porcius Cato; (plné texty diel autora)
Commons	Marcus Porcius Cato
	Biografický portál

Marcus Porcius Cato (* 234 pred Kr. – † 149 pred Kr.) bol rímsky politik, autor niekoľkých literárnych diel. Je nazývaný tiež Cato Cenzor (Cato Censorius) podľa úradu cenzora, ktorý dlhé roky zastával, alebo Cato Starší (Cato Maior), aby bol odlíšený od Catona Mladšieho, svojho pravnuka.

Pochádzal zo starobylej plebejskej rodiny z Tuscula, ktorá mala rodinnú tradíciu vojenskej služby, ale nie v štátnej správe. Bol vychovaný pre kariéru v armáde a v poľnohospodárstve, ale všimol si ho Lucius Valerius Flaccus, ktorý ho priviedol do Ríma. Postupne absolvoval celý rebríček štátnych hodností (Cursus honorum) – tribunát (214 pred Kr.), kvestúru (204 pred Kr.), úrad edila (199 pred Kr.), préturu (198 pred Kr.), konzulát (195 pred Kr., súčasne so svojim patrónom) a nakoniec úrad cenzora (184 pred Kr.).

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Cato sa narodil v mestečku Tusculum v Latiu. Jeho otec si vyslúžil meno za odvahu v boji a jeho pradedo dostal štátne vyznamenanie. Tuskulská rodina Porciov sa ale neangažovala v politike a keď prišiel Cato do Ríma, dostalo sa mu pejoratívne označenie homo novus. Catonovi sa podarilo v Ríme presadiť vďaka ambícii a pracovitosti, takže sa často označuje nielen za hlavu ale priamo za zakladateľa rodu Porciov (gens Porcia).

Cognomen Cato a ďalšie mená[upraviť | upraviť zdroj]

Catonovi predkovia nosili po tri generácie pred ním meno Marcus Porcius. Podľa Plutarcha bol pôvodne Cato nazývaný Priscus a cognomen Cato si vyslúžil svojou praktickou inteligenciou a skúsenosťou (catus znamená latinsky múdry). Je možné, že označenie Priscus (skorší, starší), rovnako ako Maior, boli len epitetá, ktoré ho mali odlíšiť od neskoršieho Catona z Utiky. Nejestvuje záznam o tom, kedy presne sa mu dostalo meno Cato, ktoré mohlo mať pôvod už v detstve ako označenie výnimočnosti. Podobný význam malo i označenie Sapiens (múdry), ktoré sa s Catonom tiež spájalo a podľa Cicerona mu v jeho neskoršom veku prischlo ako ďalšie cognomen. Cato býva známy tiež pod pomenovaním Cato Cenzor, pretože v tejto funkcii sa najviac preslávil a preto, že bol jediný Cato, ktorý dosiahol tento úrad.

Catonov dátum narodenia[upraviť | upraviť zdroj]

Cato vstúpil do rímskej histórie aj svojim vysokým vekom. Podľa neho a podľa toho, že je doložené, že zomrel roku 149 pred Kr., možno spätne datovať jeho narodenie. Podľa Cicerona sa Cato narodil roku 234 pred Kr., rok pred prvým konzulátom Quinta Fabia Maxima Verrucosa, a zomrel vo veku 85 rokov, za konzulátu Lucia Marcia Censorina a Mania Manilia. Plínius Starší súhlasí s Ciceronom. Iní autori vek, ktorého sa Cato dožil, preháňajú – podľa Valeria Maxima žil viac ako 86 rokov, podľa Livia a Ploutarcha mal v čase úmrtia 90 rokov. To sa ale nezhoduje s tým, čo zaznamenal ako Catonove slová Plutarchos. Cato údajne tvrdil, že po prvý raz narukoval, keď mal 17 rokov, počas vojny s Hannibalom. To by spätne udávalo ako sedemnásty rok Catonovho života rok 222 pred Kr. (Hannibal vstúpil do Itálie až roku 218 pred Kr.). Naopak s týmto datovaním súhlasí Ciceronova chronológia.

Cato ako politik[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Catonov otec zomrel, keď bol Cato ešte mladý, a zanechal mu malý majetok v Sabinsku. Tu strávil Cato väčšiu časť svojho detstva a priučil sa starostlivosti o poľnohospodársku usadlosť. V blízkosti statku žil skromne Manius Curius Dentatus, hrdina mnohých ťažení a trojnásobný triumfátor, ktorého sa Cato rozhodol napodobiť. Po vypuknutí Druhej púnskej vojny preto vstúpil do armády. Roku 214 pred Kr. slúžil v Capui. Podľa historika Wilhelma Drumanna už vo veku 20 rokov údajne získal postavenie vojenského tribúna. Šikovného mladého muža si všimol a prijal do kruhu blízkych priateľov veliteľ kampánskeho vojska, Quintus Fabius Maximus Verrucosus. Fabius Maximus odovzdal svojmu stúpencovi nielen znalosti štátnych a vojenských záležitosti ale i osobné a politické postoje. Cato sa zúčastnil obliehania Tarentu (209 pred Kr.) aj rozhodujúcej bitky pri rieke Metaure (207 pred Kr.), v ktorej bol zabitý Hannibalov brat Hasdrubal.

Počas prestávok vo vojne sa Cato vracal na svoj statok, kde sa venoval poľnohospodárstvu. Jeho skromný spôsob života, ľpenie na tradíciach a výrečnosť upútali Lucia Valeria Flacca, mladého aristokrata z Ríma, ktorého rodine patrili pozemky v susedstve Catonovej farmy. Flaccus patril k časti rímskych patricijov, ktorí dávali prednosť jednoduchosti, tradícii a starým, rímskym hodnotám pred novými trendmi, ktoré do Ríma prichádzali v súvislosti s jeho mocenskými ambíciami. Táto politická skupina týmto vystupovala proti najmocnejším rodinám v Ríme, ktoré sa stotožňovali s novým spôsobom života a ktoré po dlhé roky držali v rukách najvýznamnejšie pozície v štáte. Flaccus a ďalší sa ich vplyv pokúšali oslabiť dôrazom na návrat k pôvodnému rímskemu spôsobu života a podporovaním mladých, nádejných jednotlivcov, ktorí by stáli na ich strane a podporili konzervatívne prúdy v republike (v protiklade k povolným masám klientov, ktoré si dokázali zaviazať najmocnejšie rody). Týmto spôsobom začal svoju kariéru v Ríme aj Cato.

Kvestúra[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 205 pred Kr. bol zvolený Marcus Porcius Cato kvestorom na nasledujúci rok (204 pred Kr.). V tejto funkcii sprevádzal Publia Cornelia Scipiona Africana v jeho ťažení do Afriky. Scipio patril k mestskej oligarchii, proti ktorej Cato vystupoval, a aj počas generálovej výpravy medzi dvoma mužmi vládlo napätie. Podľa Plutarcha Cato vystupoval proti nedostatku disciplíny v Scipionovom vojsku a jeho vysokým výdavkom. Scipio údajne poznamenal, že v Ríme od neho očakávajú víťazstvá a nie účty. Plutarchos pokračuje, že nato Cato opustil svoju funkciu a sťažoval sa na Scipionove nehospodárne jednanie v senáte. Na základe jeho obvinenia a žiadosti Catonovho patróna Fabia Maxima bola na Sicíliu, kde slúžil Scipio ako prokonzul, vyslaná komisia tribúnov, ale tá zbavila Scipiona obvinení. Táto historka sa ale nezhoduje s Liviom, podľa ktorého mala kontrola provincie inú príčinu a nesúvisela s Catonom.

Úrad edila a prétura[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 199 pred Kr. bol Cato zvolený za edila. V tejto funkcii spolu so svojim kolegom Helviom obnovil Plebejské hry a pri tej príležitosti usporiadal oslavu na počesť Jupitera. Roku 198 pred Kr. sa stal prétorom a bola mu ako provincia pridelená Sardínia. Tu uviedol do praxe svoju príslovečnú šetrnosť a skromnosť. Odpustil si všetku veľkoleposť, ktorá sa spájala s provinciálnou správou, dbal na prísne dodržiavanie zákona a obmedzil úžeru.

Konzulát[upraviť | upraviť zdroj]

Cato bol zvolený konzulom spolu so svojim podporovateľom Quintom Valeriom Flaccom v roku 195 pred Kr. V tomto roku došlo k zaujímavej udalosti, v ktorej sa prejavilo Catonove ľpenie na starých tradíciach. Podľa Opiovho zákona (Lex Oppia, 215 pred Kr.) sa nesmeli ženy na verejnosti odievať príliš okázalo. Senát sa pokúšal zákon zrušiť, ale niektorí jeho členovia, vrátane Catona, sa proti tomu postavili. Kríza viedla k tomu, že ženy „štrajkovali“ na uliciach. Cato pri tejto príležitosti predniesol jednu zo svojich známych rečí, v ktorej odsudzoval zhýčkalosť a novátorstvo Rimanov. Napriek tomu nakoniec ženy presadili svoju vôľu a zákon bol zrušený.

Cato slúžil nasledujúci rok ako prokonzul v provincii Hispania Citerior. Počínal si tu podobne ako na Sardínii – prísne, nepodplatiteľne a efektívne. Zároveň ale vystupoval kruto proti miestnemu obyvateľstvu. Počas jeho úradovania došlo k úplnému podrobeniu provincie aj za cenu krviprelievania, čo sa ale nepriečilo Catonovmu vojenskému duchu. Vyhlásil údajne, že zničil v Hispánii viac miest, ako tam strávil dní. Cato tiež zefektívnil produkciu železných a strieborných baní v tejto oblasti. Za úspechy v provincii mu bol udelený roku 194 pred Kr. triumf.

Catonov veľký rival, Cornelius Scipio Africanus, ktorý zastával úrad konzula v roku 194 pred Kr., údajne chcel získať pozíciu prokonzula práve v Hispanii Citerior, aby dokázal, že vie provinciu spravovať nemenej úspešne ako Cato. Tejto pocty sa mu ale nedostalo (Hispaniu Citerior dostal roku 194 pred Kr. pridelenú istý Sextus Digitius). Podľa Cornelia Nepota senát provinciu Scipionovi jednoducho nepridelil a Scipio zostal v Ríme ako súkromník.

Vojenská kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 191 pred Kr. bol Cato zvolený za vojenského tribúna alebo legáta pod velením konzula Mania Acilia Glabriona, ktorý bol vyslaný postaviť sa Antiochovi III. Veľkému. Cato sa zaslúžil o víťazstvo Rimanov v bitke pri Thermopylách (191 pred Kr.), ktorá viedla k Antiochovmu pádu.

Počas ťaženia v Grécku údajne Cato navštívil Atény. Aténčanov sa pokúsil primať, aby nestranili Antiochovi, rečou prednesenou v latinčine prekladanou simultánne do gréčtiny. V tejto dobe Cato pravdepodobne ovládal gréčtinu dostatočne dobre na to, aby predniesol svoj prejav v reči Aténčanov. Neskorší historici pripísali túto udalosť jeho príslovečnému odporu ku gréčtine, ktorá sa spájala v Ríme so zavádzaným novátorstvom a s márnotratnosťou najmocnejších rodín. Je ale pravdepodobnejšie, že Cato zvolil latinčinu, pretože bola oficiálnym jazykom rímskej republiky.

Catonov vplyv v Ríme[upraviť | upraviť zdroj]

Cato vstúpil do rímskej tradície predovšetkým ako odporca luxusu, ktorý zaplavil mladý štát po víťazstve nad Kartágom, a zástanca konzervatívneho spôsobu života. Cato vystúpil proti dvom Scipionom, Africanovi a Asiaticovi, kvôli obvineniu z korupcie. Nepriateľstvo medzi veľkým generálom a štátnikom nakoniec viedlo Scipiona Africana k tomu, že sa stiahol z verejného života a dožil svoj živote na svojom statku v Literne.

Cato sa staval aj proti šíreniu helenistickej kultúry v Ríme, pretože veril, že je východnou zjemnenosťou ohrozený poctivý, rímsky duch. Odpor voči gréckej kultúre najsilnejšie presadzoval počas svojej cenzúry. Jednou z jeho povinnosti v tejto funkcii bolo vyhotoviť zoznam senátorov a vylúčiť z neho všetkých, ktorých neuznal hodných zastávať túto funkciu kvôli nedostatku morálnych kvalít, pričom si počínal príslovečne prísne. Podobne prísne vystupoval aj proti luxusu. Podporoval napríklad Voconiov zákon (169 pred Kr.), ktorý zabraňoval ženám hromadiť majetok, a Orchiov zákon (181 pred Kr.), ktorý obmedzoval počet hostí pozvaných na oslavy.

Cato sa tiež postaral o opravu vodovodu a kanalizácie, zbúranie domov, ktoré prekážali pri rozširovaní verejných komunikácii a postavenie prvej baziliky na fóre neďaleko kúrie. Zvýšil poplatky, ktoré museli publikáni, výbercovia daní, odvádzať do pokladnice za povolenie vyberať dane v provinciach a súčasne znížil ceny verejných stavieb.

Posledné roky[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch po ukončení cenzúry (184 – 179 pred Kr.) Cato nezastával žiaden verejný úrad, ale napriek tomu v senáte pôsobil ako vytrvalý zástanca konzervativizmu. Postavil sa proti zavedeniu Dionýzových mystérií v Ríme a presadzoval vyhnanie gréckych filozofov, ktorí prišli do Ríma ako vyslanci z Atén, pretože údajne boli ich názory škodlivé. Cato vraj až do veku 80 rokov nemal žiadne znalosti gréckej literatúry, aj keď dnes sa táto informácia považuje za veľmi nepravdepodobnú. Rovnako údajne mal panický strach z lekárov, ktorí bol v jeho dobe z veľkej časti Gréci. Zachovala sa aj historka, podľa ktorej sa postaral o vyslobodenie uväzneného historika Polybia a jeho druhov a pritom sa opýtal senátu, či nemá na práci nič dôležitejšie, ako starať sa, či zopár Grékov umrie v Ríme alebo vo vlastnej zemi.

V roku 157 pred Kr. sa Cato zúčastnil diplomatickej misie v Afrike, v ktorej mohol vidieť Kartágo a jeho bohatstvo aj po prehranej vojne. Od tohto okamihu bol presvedčený, že blaho Ríma záviselo na úplnom zničení dávneho nepriateľa. Na záver každej reči, ktorú predniesol v senáte, údajne nezabudol pridať: „Ceterum censeo Carthaginem esse delendam“ (Ešte chcem dodať, že Kartágo musí byť zničené).

Catonov osobný život charakterizuje rovnaká prísnosť a dôraz na disciplínu ako jeho politickú kariéru. Podľa jeho mienky mal jedinec v prvom rade byť poslušný voči štátu a svojej rodine. Vďaka nesmiernej sebadisciplíne dokázal Cato vykonať veľké množstvo práce a rovnakú sebadisciplínu očakával aj od svojho okolia. K vlastnej manželke nebol o nič menej prísnejší ako k svojim otrokom a k svojim dvom synom, Marcovi Porciovi Catonovi Licinianovi a Marcovi Porciovi Catonovi Salonianovi. Tri cnosti, ktoré nadovšetko Cato vychvaľoval, boli parsimonia (šetrnosť), duritia (tvrdosť, otužilosť) a industria (usilovnosť, pracovitosť).

Cato ako autor[upraviť | upraviť zdroj]

Cato vstúpil do dejín nielen ako štátnik a zástanca tradičného spôsobu života, ale aj ako historik a autor didaktických spisov. Pripisuje sa mu prvé latinsky písané prozaické dielo a prvé latinsky písané historiografické dielo. Podľa niektorých mal Cato rozhodujúci vplyv na tom že sa jazykom rímskej literatúry nestala gréčtina.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Reči – Cicero sa zmieňuje o viac než 150 zachovaných Catonovych rečiach. Dnes sú známe mená alebo aspoň niektoré údaje o asi 80 z nich, z toho 20 z nich spadá do obdobia jeho cenzúry. Cato v svojich rečiach obhajoval svoje presvedčenie o potrebe zachovania si rímskych cností a odmietaní cudzích vplyvov. Prvá z nich, ktorú možno datovať, je reč O nezákonnom zvolení edilov z roku 202 pred Kr. Najznámejšia z týchto rečí je De consulatu suo (O svojom konzuláte) z roku 191 alebo 190 pred Kr. Nie je jasné, či Cato svoje reči vydával už za života alebo boli vydané z jeho pozostalosti.
Origines (Počiatky) – historické dielo v siedmich knihách, ktoré sa zaoberá dejinami miest v Itálii, predovšetkým Ríma, od ich mýtických počiatkov do Catonovej doby. Cato v svojej historiografickej práci zastával teóriu, že v dejinách národov nezohrávajú úlohu významní jednotlivci ale národ (populus) ako celok. Dielo sa nezachovalo, máme len zlomky citované inými autormi.
De agri cultura (O poľnohospodárstve) – jediná úplne dochovaná Catonova literárna produkcia a najstarší v úplnosti zachovaný latinsky písaný prozaický text. Skladá sa z predhovoru a 170 krátkych kapitol, v ktorých Cato rozoberá vedenie statku. Cato medzi iným radí, aby otroci neboli na statku ani okamih ponechaní bez práce, aby im bol znížený prídel, keď ochoreli, a aby sa ich majiteľ zbavil, ak zostárli alebo boli nepoužiteľní. Spis je významným dokladom vidieckeho života v 2. storočí pred Kr. a požíval sa ako príručka až do stredoveku.
De medicina (O lekárstve) – krátky spis určený synovi Marcovi.
De re militari (O vojenstve) – krátky spis tiež určený synovi.
Praecepta ad filium (Rady synovi) – kratšie traktáty o vojenstve a lekárstve mohli tvoriť súčasť tohto rozsiahlejšieho diela.
Carmen de moribus (Skladba o mravných poučeniach) – prozaické dielo venované morálnym otázkam.
Apophthegmata – zbierka anekdot tradovaných pod Catonovým menom.

Catonovi sa niekedy mylne pripisujú dve zbierky ponaučení, tzv. Disticha Catonis (Catonové dvojveršia) a Monosticha Catonis, ktoré vznikli najskôr v 4. storočí po Kr.