Ce-min Ťiang
| Ce-min Ťiang | |
 |
|
| Bývalý prezident Čínskej ľudovej republiky | |
| V úrade 27. marca 1993 – 15. marca 2003 |
|
| Predchodca | Jang Šang-kchun |
| Nástupca | Chu Ťin-tchao |
| Osobné informácie | |
| Narodenie | 17. august 1926 (86 rokov) Jang-čou |
| Politická strana | Komunistická strana Číny |
| Pozri aj Politický portál | |
Ce-min Ťiang (čín. 江泽民 – Ťiang Ce-min, pchin-jin: Jiāng Zémín), * 17. august 1926) je bývalý prezident Čínskej ľudovej republiky a bývalý generálny sekretár Komunistickej strany Číny.
Obsah |
Život [upraviť]
Ce-min Ťiang vstúpil do komunistickej strany v roku 1946. Roku 1947 vyštudoval elektrické inžinierstvo v Šanghaji a začal pracovať v automobilovom priemysle. V polovici päťdesiatych rokov absolvoval prax v Stalinových automobilových závodoch v Moskve a po návrate sa stal zástupcom riaditeľa továrne. Obdobie Kultúrnej revolúcie (1966-76) sa mu podarilo prežiť bez ujmy, pretože bol v úzadí a nevyslovoval svoj názor.
Po nástupe Teng Siao-pchinga k moci a po započatí reforiem začína ako ich podporovateľ stúpať po straníckom rebríčku. Roku 1983 sa stal ministrom elektrotechnického priemyslu a roku 1985 bol vymenovaný za starostu Šanghaja. V roku 1987 sa stal členom politbyra Centrálnej kominise komunistickej strany. Po udalostiach na Námestí nebeského pokoja v Pekingu roku 1989 nahradil Čao C'-janga na pozícii generálneho sekretára Komunistickej strany Číny.
Vysoká politika [upraviť]
Roku 1990 sa Teng Siao-pching vzdal v jeho prospech postu predsedu Ústrednej vojenskej komisie a Ťiang sa tým stal de facto druhým najmocnejším človekom v krajine. Roku 1993 vystriedal Jang Šang-kchuna na pozícii prezidenta ČĽR a v nej zotrval až do roku 2003.[1] Bol považovaný za pragmatického politika, ktorý sa sústredil najmä na ekonomickú reformu a hospodársky rozvoj. Jeho najväčším úspechom bolo prijatie Číny do Svetovej obchodnej organizácie (WTO) roku 2001.[2]
Spoločne s premiérom Ču Žung-ťim bol hlavným predstaviteľom tretej generácie vedenia komunistickej strany, ktorí sa vyznačovali tým, že mali technické vzdelanie a pochádzali zo Šanghaja.[3] V domácej politike preferovali tvrdý prístup voči kritike a opozícii a nariadil prenasledovanie členov sekty Fa-lun-kung. V zahraničnej politike sa snažil o udržiavanie dobrých vzťahov s USA a roku 1997 vykonal pamätnú návštevu Spojených štátov, počas ktorej sa stretol s prezidentom Billom Clintonom. Avšak udalosti ako napätie v taiwanskej úžine z roku 1996 a bombardovanie čínskeho veľvyslanectva v Belehrade lietadlami NATO roku 1999 spôsobili nárast nacionalizmu a volanie po väčšej asertivite.
Politické myslenie [upraviť]
Základným bodom Ťiangovej politiky je doktrína trojitého zastúpenia. Komunistická strana musí zastupovať záujmy rozvinutých výrobných síl, rozvinutej kultúry a najširších ľudových vrstiev. Strana týmto posilnila svoju legitimitu tým, že prijala triedu kapitalistov (rozvinuté výrobné sily), intelektuálov a inžinierov (rozvinutá kultúra) a vyhlásila sociálne zmierenie spoločenských tried (najširšie ľudové vrstvy).[4]
Tieto zmeny boli začlenené do ústavy na 16. národnom kongrese KSČ roku 2002.[5] Orientáciou na elity však strana stratila svoj tradičný egalitárny charakter, čím stratila body najmä u roľníkov, ktorí tvoria väčšinu čínskej populácie. Prílišná podpora rastu vo veľkých mestách na pobreží zároveň prehĺbila sociálne rozdiely v krajine.
Referencie [upraviť]
- ↑ http://www.novinky.cz/zahranicni/4178-cina-ma-noveho-prezidenta-a-predsedu-parlamentu.html
- ↑ http://ekonomika.etrend.sk/svet/cina-aj-taiwan-vstupili-do-wto.html
- ↑ http://blog.etrend.sk/knihozrut/2009/01/30/myty-o-cinskom-kapitalizme/
- ↑ KLIMEŠ, O., Krize legitimity Komunistické strany Číny a Chu Ťin-tchaova malá demokracie. Mezinárodní politika 3/2010, str. 26.
- ↑ http://www.revuepolitika.cz/clanky/1169/je-cina-skutecnym-tygrem
Iné projekty [upraviť]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ce-min Ťiang
