Celuloid

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
9,5mm film zo zostarnutého celuloidu.

Ako celuloid sa označuje skupina termoplastov pripravených reakciou nitrocelulózy s gáfrom. Je pokladaný za prvý termoplast — pripravený bol prvýkrát roku 1856. Pre svoju taviteľnosť a tvárnosť sa prv používal na výrobu rôznych okrasných predmetov a predovšetkým ako lacná náhrada slonoviny, korytnačiny, ebenového dreva a perleti.

Celuloid je vysoko horľavý a časom krehne, preto sa už nevyužíva vo veľkej miere ako v minulosti. Jeho dnes najznámejšou aplikáciou sú loptičky na stolný tenis. Zvetrávanie celuloidu je veľký problém pri archivácii starých fotografických filmov.

História a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Alexander Parkes[upraviť | upraviť zdroj]

Prvýkrát celuloid pripravil roku 1856 Alexander Parkes v anglickom Birminghame, ten však pre svoj objav Parkesin nenašiel komerčne úspešné využitie. Celuloid získal ako tuhý zvyšok po odparení rozpúšťadla z fotografického kolódia, produkt sám popísal ako „tvrdú, elastickú a vodeodolnú látku”. Parkes patentoval celuloid ako vodeodolný materiál pre tkané textílie v roku 1856.

Neskôr, roku 1862, predviedol svoj objav na výstave v Londýne, kde bol za celuloid (vtedy pod názvom Parkesin) odmenený bronzovou medailou. Parkesin sa pripravoval odparením roztoku nitrocelulózy. Koncentrovaný roztok nitrocelulózy sa privádzal do zariadenia, kde sa veľká časť rozpúšťadla pri zvýšenej teplote a tlaku odparila, napokon sa pridali farbivá a vznikla pevná hmota, za tepla tvárna.

Parkes sa v roku 1866 pokúsil preraziť so svojím vynálezom a založil spoločnosť na výrobu a predaj Parkesinu. Firma neuspela a v roku 1868 zanikla.

Daniel Spill[upraviť | upraviť zdroj]

Rok po neúspechu Parkesa založil Angličan Daniel Spill spoločnosť Xylonite, ktorá vyrábala a predávala produkt podobný Parkesinu. Spill neuspel a roku 1874 vyhlásil bankrot. Neskôr založil firmu Daniel Spill a pokračoval vo výrobe; sporil sa neúspešne s bratmi Hyattovcami o ich patent na celuloid v rokoch 18771884.

John a Isaiah Hyattovci[upraviť | upraviť zdroj]

V 60. rokoch 19. storočia experimentoval Američan John Wesley Hyatt s nitrocelulózou. Jeho cieľom bolo nájsť materiál vhodný na výrobu biliardových gúľ, ktoré sa dovtedy vyrábali z drahej slonoviny. Ako materiál použil plátno, slonovinový prach, šelak a predovšetkým kolódium. Roku 1870 John a jeho brat Isaiah patentovali proces výroby materiálu podobajúceho sa slonovine s prídavkom nitrocelulózy a gáfru. v minulosti aj Parkes a Spill uvádzali ako prísadu gáfor pri experimentoch, ale boli to Hyattovci, ktorí zistili jeho presné množstvá na plastifikáciu nitrocelulózy.

Názov „Celluloid” vznikol v roku 1870 (po dlhých sporoch so Spillom) ako obchodná známka spoločnosti Celluloid Manufacturing Company.

Eastman Company[upraviť | upraviť zdroj]

Koncom 80. rokov 19. storočia sa rôzne druhy celuloidu začali používať na výrobu fotografických filmov. Hannibal Goodwin (1887) a Eastman Company (1888) získali patent na film z celuloidu. Goodwin a investori, ktorí neskôr svoje patenty predali, viedli voči spoločnosti Eastman Kodak spor o patent.

Použitie[upraviť | upraviť zdroj]

S rozvojom celuloidových filmov bol položený základ pre fotografický priemysel — začala výroba kinofilmu (24 × 36 mm) a zvitkových filmov. Rýchlo po nástupe celuloidových filmov zanikla ich jediná konkurencia — drahé fotografické platne.

Ako termoplasty našli celuloidy široké využitie v 19. storočí a v prvej polovici 20. storočia. Vyrábali sa z nich napríklad hrebene, rámy okuliarov, rukoväte nožov, písacie perá, pravítka atď.

Začiatkom druhej polovice 20. storočia sa celuloid postupne nahradil rôznymi acetátmi celulózy a polyetylénom.

Zloženie[upraviť | upraviť zdroj]

Typický celuloid obsahuje približne 70–80  dielov nitrocelulózy (s 11% obsahom dusíka), 30 dielov gáfru, 0 až 14 dielov farbiva, 1 až 5 dielov etanolu a malé množstvo rôznych stabilizátorov a prísad, ktoré robia celuloid trvácnejší a menej horľavý.