Chajim Nachman Bialik

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Chajim Nachman Bialik
Chajim Nachman Bialik
židovský básnik

Narodenie 9. január 1873
Rady, Ukrajina
Úmrtie 4. júl 1934 (61 rokov)
Viedeň, Rakúsko

Chajim Nachman Bialik (* 9. január 1873, Rady, Ukrajina – † 4. júl 1934, Viedeň), niekedy prepisovaný aj ako Chaim Nachman Bialik (po hebrejsky חיים נחמן ביאליק), bol židovský básnik píšuci po hebrejsky a v jidiš. Bialik sa považuje za jedného z prvých a najvplyvnejších hebrejských básnikov a za izraelského národného básnika.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Bialik sa narodil v dedinke Rady neďaleko Žitomiru vo Volyni v rodine učenca a obchodníka Jicchaka Josefa Bialika. V roku 1879 sa rodina presťahovala do Žitomiru, kde si Bialikov otec otvoril pohostinstvo a krátko nato zomrel. Pohľad na otca, ktorý sa musel ponižovať tým, že obsluhoval opitých nežidovských zákazníkov, Bialika hlboko poznamenal - jeho zážitky neskôr vyplávali na povrch v básnických zbierkach Širati (Moja báseň) a Jatmut (Opustenosť). Do výchovy si malého Chajima vzal jeho ortodoxný starý otec Jaakov Moše Bialik. V pätnástich rokoch začal Chajim študovať na voložinskej ješive, jeho učiteľom bol známy učenec rabi Naftali Cvi Jehuda Berlin.

Bialika však priťahoval svet židovského osvietenstva - haskaly. V osemnástich opustil ješivu a presťahoval sa do Odesy, ktorá bola práve pôsobiskom takých osvietencov, akými boli Mendele Mojcher Sforim a Achad ha-Am. Bialik začal študovať nemčinu a ruštinu, na živobytie si privyrábal výukou hebrejčiny a sníval o možnosti študovať v berlínskom rabínskom seminári. V tejto dobe (1892) napísal svoju prvú báseň El ha-cipor (Vtákovi), ktorú sa dodnes učia naspamäť deti v izraelských školách. Báseň vyjadruje autorovu túžbu po ďaleke domovine - po Sione. Vydanie tejto básne v zborníku Ha-Pardes Bialikovi uľahčilo prístup do odeských literárnych kruhov. Spriatelil sa aj s Achadom Ha-Amom, ktorý mal veľký vplyv na jeho sionistický svetonázor, a stal sa členom jednej z prvých sionistických organizácií Chovevej Cion. Vo svojich básňach, ako napr. Ha-Matmid (Študent talmudu, 1898), Bialik napriek tomu vyjadroval ambivalentný vzťah k svetu ortodoxného judaizmu: u študentov Talmudu obdivoval ich oddanosť štúdiu, na druhej strane však nedokázal zakryť pohŕdanie obmedzenosťou ich sveta.

V roku 1892 sa Bialik narýchlo vrátil do Žitomiru, aby jeho starý otec nezistil, že už dlhšiu dobu nepokračuje v štúdiu na ješive, ktorú medzitým zatvorili. Starého otca našiel na smrteľnej posteli. Po jeho smrti (1893) sa oženil s Maňou Averbuchovou a začal pracovať ako účtovník u svojho svokra, predajcu dreva, v Korostičeve neďaleko Kyjeva. Po neúspechoch v tejto oblasti sa roku 1897 presťahoval do dedinky Sosnowiec pri pruských hraniciach. Tam pracoval ako učiteľ hebrejčiny a privyrábal si ako obchodník s uhlím. Provinčný život ho však dusil - v roku 1900 sa konečne mohol presťahovať späť do Odesy, kde dostal miesto učiteľa.

Nasledujúcich dvadsať rokov sa považuje za Bialikovu „zlatú éru". Bol aktívny v odeských sionistických a literárnych kruhoch a jeho spisovateľská sláva bola na vzostupe. V roku 1901 vydal vo Varšave svoju prvú básnickú zbierku, ktorou si u kritikov vyslúžil pomenovanie „básnik národnej obnovy“. Od roku 1904 pracoval šesť rokov vo Varšave ako redaktor časopisu Ha-Šiloach, ktorý založil Echad Ha-Am.

V roku 1903 Bialika odeská Židovská historická komisia vyslala vypočuť ľudí, ktorí prežili smutne známe „Kišinevské pogromy" (odohrali sa v roku 1903 a padlo im za obeť asi 70 Židov, niekoľko stoviek bolo zranených). Týmto pobytom boli inšpirované dve diela: báseň Al ha-šchita (O jatkách, 1903) a poéma Be-ir ha-haraga (V meste zabíjania, 1904). V roku 1909 navštívil Palestínu.

Začiatkom 20. storočia bol Bialik spoluzakladateľom vydavateľstva Moria, ktoré vydávalo hebrejskú klasiku a učebnice. Preložil do hebrejčiny významné diela európskej literatúry, ako napr. Julia Caesara od Williama Shakespeara, Schillerovho Viliama Tella, Cervantesovho Dona Quijota a básne Heinricha Heineho.

Bialik žil v Odese až do roku 1921, kedy sovietske úrady zatvorili vydavateľstvo Moria. Po intervencii Maxima Gorkého získalo niekoľko židovských spisovateľov povolenie opustiť krajinu. Bialik sa usadil v Berlíne, kde spolu s niekoľkými priateľmi založil vydavateľstvo Dvir. V roku 1924 sa spolu s vydavateľstvom presťahoval do Tel Avivu. Okamžite sa z neho stala oslavovaná literárna osobnosť. V roku 1925 predniesol príhovor pri slávnostnom otvorení Hebrejskej univerzity na hore Scopus. V roku 1927 sa stal predsedom Únie hebrejských spisovateľov. Oslavy jeho šesťdesiatin v roku 1933 sa zmenili na celonárodný sviatok, ktorého súčasťou bolo aj stretnutie básnika so všetkými telavivskými školákmi.

Bialik zomrel v roku 1934 vo Viedni na následky nevydarenej operácie prostaty. Je pochovaný v Tel Avive.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]