Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord
Portrét Talleyranda od Pierre-Paul Prud'hona, 1809 (Château de Valençay)[1]
Portrét Talleyranda od Pierre-Paul Prud'hona, 1809 (Château de Valençay)[1]
1. Predseda národného zhromaždenia Francúzska
V úrade
16. február 179027. február 1790
Predchodca Jean-Xavier Bureau de Pusy
Nástupca François-Xavier-Marc-Antoine de Montesquiou-Fézensac
2. Minister zahraničných vecí Francúzska
V úrade
15. júl 179720. júl 1799
Predchodca Charles Delacroix de Constant
Nástupca Charles-Frédéric Reinhard
3. Minister zahraničných vecí Francúzska
V úrade
22. november 17999. august 1807
Predchodca Charles-Frédéric Reinhard
Nástupca Jean-Baptiste Nompère de Champagny
4. Prezident dočasnej vlády Francúzska
V úrade
3. apríl 181414. apríl 1814
Predchodca Napoleon Bonaparte
Nástupca Charles-Philippe de France
5. Minister zahraničných vecí Francúzska
V úrade
13. máj 181420. marec 1815
Predchodca Antoine de Laforêt
Nástupca Armand Augustin Louis de Caulaincourt
Osobné informácie
Narodenie 2. február 1754
Paríž
Úmrtie 17. máj 1838 (84 rokov)
Paríž
Politická strana rojalisti-liberáli
Alma mater Sorbonne
Profesia kňaz, diplomat, politik
Manželka Noëlle-Catherine Verlée, de Talleyrand-Périgord
Partnerka Dorothée de Courland (de Sagan), Madame de Staël, Madame de Flahaut
Deti bez dediča
Národnosť francúzska
Vierovyznanie rímskokatolícke
Podpis Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord, podpis
člen Inštitútu Francúzska
Pozri aj Politický portál

Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord (* 2. február 1754 Paríž – † 17. máj 1838 Paríž), obvykle nazývaný Talleyrand, bol francúzsky politik a diplomat. Pochádzal z rodiny vysokej šľachty a orientoval sa na kariéru v cirkvi podobne ako jeho strýko reimský arcibiskup. Stal sa kňazom, potom autunským biskupom, počas Veľkej francúzskej revolúcie vystúpil z cirkvi, aby viedol laický život.

Talleyrand zastával politické mocenské funkcie počas väčšej časti svojho života vo viacerých režimoch danej epochy. Bol poslancom v zhromaždení generálnych stavov v období monarchie, predsedom Národného zhromaždenia a veľvyslancom počas Veľkej francúzskej revolúcie, ministrom zahraničných vecí v etape Direktória, konzulom za Prvého cisárstva, veľvyslancom, ministrom zahraničia a predsedom Rady ministrov v období Reštaurácie, veľvyslancom v službách Júlovej monarchie. Asistoval pri korunovácii Ľudovíta XVI. (1775), Napoleona I. (1804), Karola X. (1825) a Ľudovíta-Filipa (1830).

Pravidelne zasahoval do ekonomických a finančných otázok, z ktorých najslávnejším je jeho akt znárodnenia príjmov cirkvi. Jeho renomé sa však vytvorilo výnimočným pôsobením v politike, ktorého vrcholom bol Viedenský kongres. Talleyrand ako osvietenec, liberál, rozhľadený politik a ekonóm tvoril teórie a hľadal spôsoby aplikovania európskej rovnováhy medzi veľmocami.

Slávny svojou konverzáciou, espritom a inteligenciou viedol život medzi starým režimom a 19. storočím. Je opisovaný ako „krívajúci diabol“, cynický a skorumpovaný vyjednávač, ale rovnako tak aj ako pragmatický vodca a vizionár podriadený harmónii a rozumu[2]. Bol obdivovaný alebo nenávidený súčasníkmi, pričom inšpiroval množstvo historických a umeleckých diel.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Talleyrandov otec Charles-Daniel de Talleyrand-Périgord bol rytierom sv. Michala a generálporučíkom francúzskej armády. Pochádzal z vedľajšej vetvy tohto rodu. Žil vo Versailles v skromných finančných pomeroch so svojou manželkou Alexandrine de Damas d'Antigny[3]. K Talleyrandovým predkom patrili ekonóm a politik Jean-Baptiste Colbert a predstavený parížskych obchodníkov Étienne Marcel.

Talleyrand sa narodil v ulici Garancière 4 v Paríži a bol pokrstený ešte v ten istý deň[4]. Medzi vydanými memoármi sa nachádza viacero verzií o jeho detstve, ktoré uvádzajú, že sa narodil s chorou nohou. Jedna z nich hovorí, že vo veku štyroch rokov spadol dojke z komody a zranil si nohu. Iná verzia tvrdí, že Talleyrand sa už narodil s dedičným postihnutím. To mu znemožnilo stať sa vojakom a rodičia ho určili pre cirkevnú kariéru. Jeho mladší brat Archambault prevzal pozíciu najstaršieho, no umrel v nízkom veku. Nehoda ovplyvnila Talleyrandov vzťah k rodičom, voči ktorým cítil antipatiu do neskorého veku[5].

V rokoch 17581761 býval u svojej starej matky Marie-Françoise de Rochechouart na zámku v Chalais, na čo si uchovával dojímavé spomienky. Od roku 1762 do 1769 bol žiakom kolégia Harcourt (budúce Lýceum sv. Ľudovíta). Potom poslúchol strýka arcibiskupa a dal sa na cirkevnú dráhu[6].

Cirkevná kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1770 ako šestnásťročný vstúpil do seminára Saint-Sulpice, kde, podľa svojich memoárov, získal zlú náladu a bol uvrhnutý do samoty[7]. V roku 1774 dosahuje bakalársky stupeň z teológie na Sorbonne. V roku 1775 dosahuje poddiakonát, čo komentuje nasledovne: „Nútili ma stať sa kňazom, to oželiem.“ Stal sa kanonikom v katedrále v Remeši a 3. októbra abbém v Saint-Denis v Remeši, čo mu zabezpečilo pohodlný príjem[8].

11. júna 1775 asistoval pri pomazaní kráľa Ľudovíta XVI. ako koadjútor svätiaceho biskupa a jeho otec držal Svätú Ampulu. V tomto roku sa napriek mladému veku stal členom cirkevného kolégia[9]. V roku 1778 dosiahol licenciát z teológie. Vtedy sa stretol s Voltairom. 18. decembra sa stal generálnym vikárom remešského biskupstva[10].

Na jar roku 1780 sa stal tiež vďaka strýkovi generálnym vyslancom cirkvi povereným obraňovať jej záujmy voči finančným požiadavkám Ľudovíta XVI. V roku 1782 súhlasil dať kráľovi 15 miliónov libier z fondov cirkvi, aby zachránil kráľovský dvor pred konfiškáciou majetku koruny[11].

Tieto práce mu umožnili orientovať sa vo financiách, nehnuteľnostiach a diplomacii: spoznal šírku a bohatstvo cirkvi a nadviazal veľa priateľstiev s vplyvnými osobnosťami epochy. Bol zvolený za tajomníka Generálnych stavov počas ich zasadania v 1785 – 1786.

Navštevoval salóny liberálov blízkych rodu Orléans, kde získal veľa známostí. Ubytoval sa v ulici Bellechase a bol susedom Mirabeaua, s ktorým uzavrel osobné a politické priateľstvo. Bol tiež blízky nepopulárnemu ministrovi Calonnovi, ktorý sa zúčastnil jednaní o obchode medzi Francúzskom a Anglickom v objeme 178 633 libier. Bol účastníkom plánu spolu s Calonnom na úplné reformovanie kráľovských financií, ktorý však zostal v štádiu projektu z dôvodu finančnej krízy a odchodu ministra.

Všetky zásluhy a jeho štatút generálneho vyslanca cirkvi boli dôvodom, že bol povýšený na autunského biskupa napriek niektorým morálne a politicky povážlivým skutočnostiam. Hlavne to boli jeho vzťahy k rodu Orléans[12] a kráľovnej a hazardné hry spojené s nákladmi na luxus a metresy. V roku 1788 tiež prijal úrad opáta v opátstve Celles. Bol vysvätený 16. januára 1789 magistrom de Grimaldim biskupom z Noyonu.

Zakrátko ho zvolili za poslanca do generálnych stavov pre ich zasadanie v roku 1789. 12. apríla ráno, jeden mesiac po uvedení do úradu biskupa, odslúžil veľkonočnú omšu a opustil definitívne Autun a vrátil sa do Paríža na zahájenie zasadania, ktoré znamenalo začiatok Veľkej francúzskej revolúcie.[13]

Účasť v Revolúcii[upraviť | upraviť zdroj]

Ústavodarné národné zhromaždenie[upraviť | upraviť zdroj]

Talleyrand požiadal počas zasadania stavov 7. júla o zrušenie imperatívnych mandátov. 14. júla 1789 bol prvým členom menovaným do ústavného výboru Národného zhromaždenia. Bol tiež signatárom Ústavy predstavenej kráľovi a ním prijatej 14. septembra 1791 a stal sa autorom článku 6, deklarácie ľudských práv, ktorá začína preambulou[14]:

Právo je vyjadrením všeobecnej vôle. […] Musí byť rovnaké pre všetkých, či už ich chráni alebo trestá.“

10. októbra 1789 navrhol, aby sa majetok duchovenstva dal k dispozícii národu: "Duchovenstvo nie je takým vlastníkom, ako iní vlastníci. Národ, ktorý má rozsiahlu právomoc nad všetkými korporáciami, má skutočné právo aj nad duchovenstvom. Má právo zrušiť tie skupiny duchovného stavu, ktoré by sa mohli zdať pre spoločnosť zbytočné a tak by sa stal ich majetok spravodlivým dedičstvom národa…"[15] Toto vyhlásenie vydesilo a pohoršilo jeho príbuzných a noblesnú spoločnosť. Obraňovaný Mirabeauom, návrh bol schválený 2. novembra[16]. Oslavovaný v novinách „Monitor“, skrývajúc rany z pamfletov, ktoré spôsobili zhrozenie a škandál v celej rodine, Talleyrand sa stáva pre časť cirkvi tým, ktorý zradil svoj stav.

28. januára 1790 navrhuje súhlasiť s občianskym štatútom Židov, čo dáva príčinu na nové pamflety[17].

16. januára 1790 je zvolený za predsedu Národného zhromaždenia pomerom hlasov 373 : 125[18]. Zatiaľ čo ústava je prijatá, Talleyrand a konštituční rojalisti sú na vrchole svojho vplyvu na revolúciu.

Omša slúžená Talleyrandom (celkom vpravo) za prítomnosti de La Fayetta na Marsových poliach pri príležitosti sviatku Federácie 14. júla 1790, francúzska škola-autor neznámy

Talleyrand navrhol Ústavodarnému zhromaždeniu aby bol 7. jún 1790 štátnym sviatkom Francúzska, kedy Národné gardy chránili poslancov, Sviatkom Federácie sláveným na Champs-de-Mars (Marsove polia). Menovaný do tohto úradu kráľom slúžil omšu pred 300 000 ľuďmi 14. júla 1790[19], hoci liturgiu poznal len málo. La Fayette to komentoval: „Pre milosrdenstvo, nerozosmievajte ma.

V marci 1790 navrhol prijatie systému zjednotených merných jednotiek[18]. 28. decembra 1790 žiadal občiansku ústavu pre cirkev a potom podal demisiu svojho biskupského úradu[20] z dôvodu zvolenia za administrátora parížskeho departmentu[21]. Po tomto nezákonne vysvätil ďalších 14 kňazov za biskupov[22], ktorým sa niekedy hovorí „talleyrandisti“, čo vyvolalo protest pápeža Pia VI. Považoval to za schizmu a vyzval ho k demisii z cirkevného úradu pod hrozbou exkomunikácie do 40 dní, ak nezruší akt[23]. Počas roku 1791, potom, ako skonal jeho priateľ Mirabeau, riadil redakciu verejných vyhlášok, ktoré boli vyhlasované v národnom konvente (zhromaždení) až do jeho rozpustenia, a v ktorých iniciuje aj vytvorenie Inštitútu Francúzska[24].

Počas toho, kým nebol poslancom, bol vyslaný do Londýna kvôli nákupu koní a aby preskúmal postoj Angličanov ku možnej neutralite Francúzska. Vrátil sa odtiaľ 29. apríla 1790 s Françoisom Bernardom Chauvelinom. Napriek nepriateľskej nálade dosiahli neutralitu 25. mája[25]. Talleyrand sa vrátil do Paríža 5. júla a 28. júla podal demisiu na svoj úrad administrátora parížskeho departementu[26].

Exil[upraviť | upraviť zdroj]

Vzhľadom k teroru revolúcie, 10. augusta 1792 Talleyrand požiadal o opätovné vyslanie do Londýna. 7. septembra počas septembrových masakrov roztrhal príkaz na misiu od Dantona[27] pod zámienkou, že chce pracovať na systéme mier a váh. Toto mu dovolilo predstierať, že neemigruje: „Mojím skutočným cieľom bolo odísť z Francúzska, kde mi pripadalo neužitočné a nebezpečné zotrvať, ale nechcel som odísť inak ako s platným pasom a nie tým spôsobom, že za mnou zavrú dvere navždy.“[28] Odišiel 10. septembra.

5. decembra 1792 prišiel dekrét ako príkaz pre „toho biskupa z Autunu“, keďže sa našli dôkazy vzťahov k Mirabeauovi a kráľovskej rodine v známej „Armoire de fer“ – oceľovej miestnosti v paláci Tuileries[29]. Talleyrand sa vyhýbal návratu do Francúzska. Bol zapísaný do Zoznamu emigrovaných z vlastnej vôle a bol naňho vydaný zatykač ešte 29. augusta toho istého roku[30] Oficiálne bol v Anglicku preto, aby predával svoju knižnicu. Býval v Kensingtone počas strašného roka 1793, navštevoval emigrantov a vytváral si vzťahy s vplyvnými Angličanmi. Trpel nedostatkom peňazí i zaznávaním od starších utečencov. Koncom januára 1794 mu bolo oznámené, že kráľ Juraj III. nariadil jeho vykázanie podľa zákona o cudzincoch[31]. Pôvodca a inšpirátor dekrétu však bol minister zahraničia William Pitt.

Odišiel v marci 1794. Utiekol do Spojených Štátov na dva roky. Žil tam vo Philadelphii, New Yorku a Bostone. Mal šťastie pri špekuláciách s pozemkami, ktoré vyhľadával v lesoch Massachusetts[32]. Vyzbrojil tiež loď, aby obchodovala s Indiou, ale hlavne kvôli návratu do Francúzska[33].

Počas pobytu v Spojených štátoch až do roku 1796 bol osobným hosťom senátora Aarona Burra v New Yorku. Po rokoch Talleyrand odmietol byť rovnako veľkodušný voči Burrovi, pretože bol spriatelený s Alexandrom Hamiltonom, ktorého Burr zabil v súboji. Je tiež známe, že Talleyrand býval v Oyster Bay, New York, na adrese Wilson House.

Tesne po konci Teroru sa odvolal na zmluvu z thermidoru v petícii ohľadom svojej kauzy. V tom istom čase Madame de Staël, s ktorou Talleyrand korešpondoval, vybavila, že Marie-Joseph Chénier sa mohol vrátiť do Národného zhromaždenia. Podľa dohovoru z r. 1795, 4. septembra, Chénier na oplátku dosiahol dekrét povoľujúci stretnutie s Tayllerandom[34]. Talleyrand sa vrátil cez Hamburg a Amsterdam 20. septembra 1796 práve na začiatku Direktória[35].

Direktórium 1795 – 1799[upraviť | upraviť zdroj]

Krátko po príchode Talleyrand vstúpil do Inštitútu Francúzska, kde bol zvolený 14. decembra 1795 do Akadémie etických a politických vied[36]ešte pred svojím odchodom zo Spojených štátov[37]. Publikoval dve eseje o novej medzinárodnej situácii podložené skúsenosťou zo svojich ciest mimo Francúzska. Zúčastnil sa na založení Krúžku republikánskej ústavy na požiadavku svojich priateľov Orleanistov v rozhorčení, že v ňom vidia kontrarevolucionára[38].

Dosiahnuť menovanie za ministra zahraničia namiesto Charlesa Delacroixa sa mu nepodarilo, no bol vyslaný ako ambasador do Batávskej republiky (severné Holandsko) za pomoci vplyvu viacerých žien, okrem iného aj Germaine de Staël[39]. Táto posledná zariadila stretnutie u najvplyvnejšieho vodcu Direktória Barrasa. V hre nominácií na ministerské kreslo Barras dosiahol súhlas ostatných direktorov, ktorí boli dovtedy nepriateľskí voči bývalému biskupovi[40].

O svojej nominácii do ministerského úradu sa Talleyrand rozprával s Benjaminom Constantom: „Držme si miesto, treba pomôcť Fortúne, väčšiemu šťastiu“[41]. Tento muž nekonečného espritu, ktorému stále chýbali peniaze, dodržiaval zvyk prijímať významné sumy peňazí od cudzích štátov, s ktorými dohováral zmluvy[42]. Koncom roku 1797 vyprovokoval diplomatický incident, keď žiadal „sudy s vínom“ (úplatok) od amerických vyslancov. Bola to aféra, ktorá vyvolala „Kvázivojnu“.

„Pán de Talleyrand sám odhadoval sumu, ktorú prijal počas svojej diplomatickej kariéry na 60 miliónov.“ – Charles Augustin Sainte-Beuve[43]

Po svojej nominácii do kresla ministra zahraničných vecí v roku 1797 aj zásluhou madame de Staël[44], Talleyrand pristúpil k výmene listov s Napoleonom Bonapartem, z čoho vznikla spolupráca pri dohadovaní zmluvy z Campo Formio (Zmluva z Campo Formio) zo 17. októbra 1797 medzi Talianskom a Francúzskom. 3. januára 1798 dal Talleyrand v budove ministerstva slávnostnú hostinu na počesť Bonaparta, na ktorej ho nakriatol na vojenskú expedíciu do Egypta[45].

Z direktorov to bol hlavne Jean-François Reubell, ktorý nenávidel Talleyranda. Reubell s ním dohodol dôležité veci a použil ho ako ich vykonávateľa[46]. Talleyrandova politika, ktorá išla niekedy do stretov s direktormi, mala za cieľ dosiahnuť rovnováhu a mier. Zúčastnil sa na politike uvoľňovania v dobytých územiach[47]. Ovládol úrad zahraničných vecí, ktorý mu bol lojálny, napriek tomu, že „Direktórium“ vyberalo vyslancov bez toho, aby to s ním konzultovalo[48].

Nadviazal kontakty so Sieyèsom a s generálmi Joubertom, Bruneom a Bonapartom, keď sa ten vrátil z Egypta 13. júla 1799. Vzal do úvahy útoky na svoju osobu v tlači vedené „akýmsi generálnym adjutantom“, ktorý proti nemu viedol proces a vyhral ho a podal demisiu na ministerstve, ktoré opustil 20. júla. Začal uskutočňovať prípravu štátneho prevratu 18. brumaira (9. novembra) 1799 konšpirujúc proti Direktóriu spolu s Bonapartom a Sieyèsom[49]. V menovaný deň oznámil svoju demisiu Barrasovi a zároveň si chcel s ním dohodnúť finančnú kompenzáciu, ktorá býva určovaná na konci.

Zámok Valençay – Talleyrandovo sídlo
Bližšie informácie v hlavnom článku: Prevrat 18. brumaira

Napoleonská éra[upraviť | upraviť zdroj]

Konzulát (1799 – 1804)[upraviť | upraviť zdroj]

Po prevrate 18. Brumaira 1799 sa ocitol v kresle ministra, no bol konfrontovaný s nespokojnosťou kráľovských dvorov s koncom Direktória. Bonaparte a Talleyrand sa dohodli na tom, že zahraničné veci budú spadať do exkluzívnej domény prvého konzula: Talleyrand mal na to svoj názor. Podľa Françoisa Fureta bol Talleyrand počas ôsmich rokov druhým mužom režimu[50].

Bonaparte vyhovel Talleyrandovmu názoru a napísal priateľské listy anglickému kráľovi a rakúskemu cisárovi, ktorí odmietli návrhy na uzmierenie bez toho, aby potvrdili príjem listov[51][52]. Ruský cár Pavol I. sa ukázal príjemnejším: zmluva bola dohodnutá a podpísaná. Následne, Pavol I. bol zavraždený skupinou bývalých dôstojníkov v roku 1801. Na trón nastúpil jeho syn Alexander I.

Zmluvy z Mortefontaine 30. septembra 1800 o mierových vzťahoch so Spojenými štátmi a v Lunéville 9. februára 1801 o mieri s Rakúskom vydobytým v Marengu, takisto ako mier v Amiense 25. marca 1802 so Spojenými štátmi a Španielskom, boli vyjednávané hlavne Napoleonom a Josephom Bonapartem: podľa Madame Grand (Noëlle-Catherine Verlée), Talleyrandovej manželky, prvý konzul všetko kontroloval[53]. Ak si odmyslíme brutálnu metódu vyjednávaní, Talleyrand dosiahol všeobecný mier, ktorého dohadovanie mu dovolilo vyťažiť z toho veľa peňazí[54]. Vmanévroval Talianov do zvolenia Bonaparteho za prezidenta Talianskej republiky[55].

Talleyrand, princ de Bénévent, v roku 1808. Portrét od maliara Gérarda

V tom istom roku si kúpil zámok vo Valençay za svoje i z finančnej výpomoci Napoleona. Oblasť okolo mala výmeru 200 km²[56], čo ju robilo jednou z najväčších súkromných majetkov danej epochy. Talleyrand tam býval pravidelne medzi svojimi pobytmi v termálnych kúpeľoch v Bourbon-l’Archambault[57].

V roku 1804 zoči-voči zvyšovaniu počtu atentátov vedených rojalistami proti Bonapartemu, Talleyrand spĺňal úlohu vyšetrovateľa a poradcu pri poprave potomka Bourbonovcov vojvodu d'Enghien, úlohu, ktorej dôležitosť podnietila debaty trvajúce celú Reštauráciu, objaviace sa v odsúdení Savaryho. Podľa Barrasa Talleyrand radil Napoleonovi položiť medzi Bourbonovcov a neho rieku krvi[58], podľa Chateaubrianda inšpiroval zločin[59]. 21. marca 1804, keď ešte poprava vojvodu nebola oznámená verejne, Talleyrand vyhlásil o druhej hodine ráno: „Posledný Condé prestal existovať”[60]. Vo svojich memoároch Bonaparte naznačil, že to bol Talleyrand, ktorý rozhodol zatknúť vojvodu d'Enghien[61]. Počas Reštaurácie v roku 1814 Talleyrand nechal zmiznúť všetky dokumenty týkajúce sa tejto aféry[62]. Vo svojich memoároch tvrdí, že sa vôbec nezúčastnil na rozhodnutí o poprave[63].

Korunovácia Jozefíny de Beauharnais Napoleonom I. za cisárovnú Francúzska, maliar Jacques-Louis David, Talleyrand celkom vpravo v červenom dlhom plášti.

Cisárstvo 1804 – 1814[upraviť | upraviť zdroj]

11. júla 1804 bol vymenovaný za hlavného komorníka. Talleyrand, ktorý tlačil na Napoleona, aby uzákonil dedenie moci[64], asistoval 2. decembra pri pomazaní Napoleona I. 1. februára 1805 mu bola udelená veľká stuha Čestnej légie[65].

V roku 1805 začal rakúsku kampaň. Talleyrand nasledoval cisára na jeho trase cez Európu. Pri príchode do Strasbourgu bol prítomný pri záchvate epilepsie, ktorý prepadol Napoleona[66]. Deň po víťazstve pri Ulme poslal do Strasbourgu cisárovi správu o potrebnom osobnom pozorovaní v Rakúsku, aby sa dosiahla rovnováha medzi štyrmi veľmocami: Rakúskom, Spojeným kráľovstvom, Francúzskom a Ruskom, ku ktorým pridal Prusko.

Po skvelom víťazstve v Austerlitzi (Slavkov) a zdrvujúcej porážke pri Trafalgare, podpísal Talleyrand 26. decembra 1805 zmluvu v Pressburgu (Bratislava), nazvanú Bratislavský mier[67]. Zmluva stanovila vytvorenie Rýnskeho spolku a tvoril ju pod dohľadom Napoleona. Skúšal v nej zjemniť podmienky dané Rakúsku. Súhlasil s desaťpercentnou zľavou na finančné sankcie a poplatky, čím spôsobil Napoleonovu nespokojnosť[68]:

Rakúsko, v stave rozvratu, nemôže nič iné, len prijať podmienky kladené dobyvateľom. Boli tvrdé a zmluva urobená s M. d'Haugwitzom žiadala ich pre mňa nemožné zjemnenie kontribúcií v súvislosti s inými článkami zmluvy. Napoleon mi napísal po nejakom čase: Urobil ste mi v Presbourgu zmluvu, ktorá mi veľmi prekáža. citát: Talleyrandove memoáre[69].

V roku 1806 prijal Talleyrand titul „princ de Bénévent (Benevento)“. Bol to štátik konfiškovaný pápežom, kam sa neunúval Talleyrand prísť ani raz, poslal tam len guvernéra[70].

12. júla toho istého roku Talleyrand podpísal zmluvu tvoriacu Rýnsky spolok, ktorej podpis sa predlžoval podľa vôle Napoleona mnohými vyjednávaniami[71]. Zahájením kritiky vojnovej politiky Napoleona, stále brzdený vo svojich radách vo vyjednávaní a v kontakte s Rakúskom v nádeji zblíženia, začal oznamovať informácie cárovi Alexandrovi I. cez vojvodu Dahlberga[72]. V roku 1807 po sérii Napoleonových víťazstiev v Bagrationovsku (Eylau), Gdansku, Lidzbark Warmiński, Dobrom Miaste - Friedlande revidoval a podpísal zmluvu v Tilsite. Vyhlásil sa za nehodného zmluvy vymedzenej víťazstvami, osobitne vo vzťahu k pruskej kráľovnej, a za nespokojného byť „ministrom zahraničných vecí bez zamestnania“[73].

Zmluva v Tilsite – Mária-Lujza Pruská, Napoleon, Alexander I., Fridrich Wilhelm III., Talleyrand na schodoch, maliar Nicolas Gosse

Pri tejto príležitosti sa rozhodol podať demisiu na svoj post ministra počas svojho návratu do Varšavy[67][74]. Toto nemohlo napomôcť zblíženiu medzi Napoleonom a Marie Walewskou[75]. Jeho demisia sa uskutočnila 10. augusta 1807. 14. augusta bol menovaný za paira cisárstva (člen komory pairov oprávnený voliť monarchu). Napoleon prijal v Erfurte vyslanca Rakúska pod dohľadom Talleyranda v súkromnom rozhovore.

Talleyrand sa postupne vzďaľoval cisárovi, ale zároveň zostával jeho poradcom[76]. Dôrazne mu neodporučil začať vojnu so Španielskom, zvýraznil nemorálnosť a nebezpečenstvo podobného podniku[77]. Cisár nepočítal so zajatím španielskych infantov Rusmi, potom ich zveril do opatery Talleyrandovi, ktorý ich ubytoval na sedem rokov vo Valençay a ktorého hostiteľstvo bolo väzňom príjemné[78].

Erfurt – Talleyrand je v strede za stolom medzi Napoleonom a Alexandrom I. Autor: Nicolas Gosse. 27. septembra – 14. októbra: Stretnutie v Erfurte medzi Napoleonom, Alexandrom I. a princami-nemeckými vazalmi. Napoleon dúfal, zbytočne, že Rusko odrazí rakúsky útok počas jeho španielskej expedície.

V septembri 1808, Napoleon ho poveril sekundovať pri stretnutí v Erfurte s ruským cárom a pritom ignoroval, že Talleyrand je nepriateľsky naladený proti aliancii, ktorú si želal Napoleon, lebo uprednostňoval rakúsku cestu[79].

Počas rozhovorov o stretnutí cisárov Talleyrand zašiel až tak ďaleko, že neporadil Alexandrovi, aby sa spojil s Napoleonom vyhlásiac: Sire, čo treba urobiť? Ste to vy, čo zachránite Európu a to sa podarí len tak, že nepodržíte Napoleona. Francúzsky národ je civilizovaný, jeho suverén nie. Ruský vládca je civilizovaný, jeho ľud však nie. Z toho vyplýva, že ruský vládca sa musí spojiť s francúzskym ľudom. Potom Rýn, Alpy, Pyreneje sú dobyté Francúzskom. Zostáva dobyť cisára. Francúzsko ho nepodrží.[80] To je „erfurtská zrada“, ktorú detailne opisuje v memoároch zdôvodňujúc ju zachovaním rovnováhy v Európe. V Erfurte som zachránil Európu od kompletného rozvratu, ktorá by sa stala súkromnou vecou bonapartistov[81].

Rozlúčka Napoleona a Alexandra I. po mieri v Tilsite 9. júl 1807. Talleyrand celkom vpravo. Obraz sa nachádza vo Versailles. Maliar Serangeli

Napoleon ignoroval sabotáž a bol prekvapený, že rozhovory s Alexandrom I. sa neuskutočnili a aliancia tiež, čo bolo uňho neobvyklé. Zatiaľ čo Talleyrand bol bez správ od cisára o Španielsku, kde sa vzňala vzbura, a čo sa rozšírila klebeta o jeho smrti, intrigoval s Josephom Fouchéom o nastolení regentstva pre cisárovnú Jozefínu de Beauharnais hľadajúc podporu Joachima Murata[82]. 17. januára 1809 sa Napoleon v Španielsku dozvedel o dohodách a prišiel do Paríža, kde počas tridsiatich minút zosadil Talleyranda slávnou frázou „vy ste hovno v hodvábnej bielizni“, ktorá však nemohla byť prednesená pri tejto príležitosti, odsúdil zradu a stiahol ho z postu najvyššieho komorníka.

Talleyrand sa bál, že ho zatknú, ale zostával pasívny. Na zasadaní rady povedal: „Aká škoda, páni, že taký veľký muž je tak zle vychovaný“. Na rozdiel od Fouchého, ktorý mal nižší pôvod, sa predstavoval vždy na dvore. Počas týchto audiencií u Napoleona nechával hrať za seba ženy z jeho okolia, pričom nezakrýval svoju opozíciu. Napoleon mával zlý zvyk (a neskôr sa ukázali následky) zahŕňať nechuťou Talleyranda, ktorý mal jemný a brilantný esprit, vyberaný vkus a ktorý, okrem iného, mu v politike poskytoval služby vo vysokej diplomacii, zaisťujúce jeho bezpečnosť. Ale Napoleon nemohol prepáčiť Talleyrandovi, keď hovoril vždy o španielskej vojne s detinskou voľnosťou. „Čoskoro sa stali budoáry a salóny Paríža divadlom nemej vojny medzi prívržencami Napoleona na jednej strane a Talleyrandovými priateľmi na druhej, vojny, ktorej epigramy a bonmoty boli delostrelectvom a v ktorej vládca Európy bol vždy premožený.“— Memoáre Josepha Fouchého[83].

Ohrozený exilom aj so svojím komparzom, v konečnom dôsledku nebol znepokojený, zachovával si zvyšné pozície a cisár sa s ním vždy radil. Podľa Jeana Orieuxa bol pre Napoleona neznesiteľný, nevyhnutný a nenahraditeľný[84]. Talleyrand pracoval na jeho rozvode a ďalšom sobáši sugerujúc mu rakúske manželstvo[85]. Bol aj pod tlakom nedostatku financií následkom straty funkcií a výdavkov za hostenie španielskych infantov, na čo nestačili dotácie od Napoleona[86].

Úpadok banky Simmons, v ktorej stratil pol druha milióna, ho staval do delikátnej pozície, čo spôsobilo prosbu u cára. Zároveň však prijímal „sudy s vínom“(úplatky) a ukončil nové rozpredávanie svojej knižnice[87]. V roku 1811 mu Napoleon kúpil Hôtel Matignon a o dva roky neskôr sa Talleyrand presťahoval do Hôtel de Saint-Florentin[88].

V roku 1812 v rámci prípravy na vojenskú kampaň do Ruska, Napoleon zvážil uväznenie Josepha Fouchého (ministra vnútra) a Talleyranda poslal ako vyslanca do Poľska. Talleyrand prijal správu o vojne s Ruskom vyhlásením: Toto je začiatok konca.[89] Následne zintenzívnil svoje intrigánske vzťahy.

V decembri 1812 neúspešne inicioval, aby Napoleon vyjednával mier a udelil dôležité koncesie. Odmietol pozíciu ministra zahraničných vecí, ktorú mu znovu navrhol Napoleon[90]. Napísal Ľudovítovi XVIII. cez svojho strýka, čo bol začiatok korešpondencie v nasledujúcom roku[91]. Cisárska polícia prečítala mnohé listy a cisár rozmýšľal, že ho pošle do exilu[92]. V decembri 1813 Napoleon I. súhlasil s návratom Bourbonovcov na španielsky trón[93] a nanovo mu ponúkol post ministra zahraničia, za čím nasledovalo ďalšie odmietnutie[94].

16. januára 1814 sa Napoleon rozhodol dať ho zatknúť[95]. 23. januára ho menoval radcom regentstva. Naposledy sa videli pred odchodom cisára na beznádejné vojenské ťaženie – Francúzsku kampaň[96].

28. marca 1814, keď spojenci ohrozovali Paríž, radca regentstva rozhodol evakuovať dvor, čo sa dialo dva nasledujúce dni[97]. 30. marca večer Talleyrand vykonal manéver, aby zostal pánom Paríža: tváril sa, že sa ponáhľa prekročiť bariéru v Passy, potom počas noci vyjednával kapituláciu maršala Marmonta[98], ktorý riadil obranu mesta. Deň po, 31. marca, Talleyrand zopakoval svoj Prevrat 18. Brumaire v opačnom poradí, teda nechal spojencov vstúpiť do Paríža. V tento večer pruský kráľ a cár prišli a ubytovali sa tam. Žiadali návrat Bourbonovcov a odpovedajúc na ich pochybnosti, Talleyrand žiadal poradiť sa so Senátom. Cár oznámil: Reštaurácia je učinená[99].

Obdobie Reštaurácie[upraviť | upraviť zdroj]

I. Reštaurácia 1814 – 1815[upraviť | upraviť zdroj]

1. apríla 1814 Senát zvolil Talleyranda do vedenia dočasnej vlády, ktorý do nej dosadil svojich whistových spoluhráčov, ako sa vyjadril François-René de Chateaubriand. Na druhý deň Senát zosadil z trónu cisára, čo bolo dohodnuté ešte so Spojencami, a to v prospech jeho syna Napoleona II.(Orlík) a regentky Márie-Lujzy. Napoleon Bonaparte bol konečne stratený zradou Marmonta a abdikoval 6. apríla. Talleyrand zverejnil celú svoju korešpondenciu s Marmontom. Aplikoval bezprostredne svoje liberálne myšlienky a začal znovunastoľovať normálny život v krajine:

  • Nechal vrátiť brancov z posledného napoleonského verbovania k rodinám,
  • oslobodil politických väzňov,
  • vymenil vojnových zajatcov,
  • nastolil slobodné fungovanie pošty,
  • uľahčil návrat pápeža do Ríma a španielskych princov do Madridu,
  • stiahol policajných agentov cisárstva.
  • Usiloval sa hlavne všetkých upokojiť a nechať všetkých funkcionárov na svojich miestach. Len dvaja prefekti boli nahradení[100].

Jeho pozícia bola ťažká, hlavne v Paríži. Spojenci obsadili mesto, rojalisti a bonapartisti neuznali dočasnú vládu[101]. Počas prvých aprílových dní, on, jeho vláda a Senát uzákonili narýchlo novú ústavu, ktorá uzákonila konštitučnú monarchiu s dvojkomorovým parlamentom a rovnovážnymi mocami, uznanie verejných slobôd a vyhlásila kontinuitu dohodnutých zmlúv za cisárstva[102].

12. apríla 1814 gróf d'Artois (brat Ľudovíta XVIII.) vstúpil do Paríža a obsadil Tuileries tak isto ako vláda[103]. 14. apríla 1814 Senát uznal formálnu autoritu dočasnej vlády. Gróf d'Artois prijal základy ústavy v mene svojho brata[104], ale oznámil aj ich budúce úpravy[105].

Po zmluve vo Fontainebleau, 11. apríla 1814, Talleyrand podpisuje 23. konvenciu so Spojencami, ktorej podmienky posudzuje ako bolestné a pokorujúce[106]. Francúzsko sa vrátilo do hraníc z roku 1792 a stratilo 53 pevností[107]. Zmluva je bez alternatívy Francúzska mocného na ľudské a finančné zdroje[106].

Provizórna vláda trvala len mesiac. 1. mája Talleyrand stretol Ľudovíta XVIII. v Compiègne, kde tento ho nechal čakať v predsieni niekoľko hodín[108]. Potom mu povedal počas chladného stretnutia: Som rád, že vás vidím, naše rody sa datujú od tej istej epochy. Predsa len, moji predkovia boli spôsobilejší. Ak vaši boli viac ako moji, hovorme o našich záležitostiach. Dnes ma riadite vy. Vezmite si stoličku, poďte bližšie, hovorme o našich záležitostiach: dnes som to ja, kto vám hovorí, sadnite si a dôvoďte[109]. V tej istej konverzácii sa ho Ľudovít XVIII. pýtal, ako mohol vidieť koniec režimu, na čo mu Talleyrand odpovedal: „Môj bože, Sire, skutočne som pre to nič neurobil, je niekoľko nevysvetliteľných vecí, ktoré mám v sebe a ktoré prinášajú nešťastie vládam, čo ma opomínajú[110].

Ľudovít XVIII. neprijal ústavu od Senátu. Dal prednosť konštitučnej charte, ktorá prijala liberálne myšlienky, ale odmietla rovnováhu mocí. Kráľ súhlasil s dvoma komorami parlamentu[111]. 13. mája bol Talleyrand menovaný prezidentom Rady ministrov (nemal autoritu prvého ministra) a ministrom zahraničných vecí[112]. 30. mája podpísal zmluvu v Paríži, ktorou dojednal:

  • mier medzi Francúzskom a Spojencami,
  • návrat k hraniciam z 1792 (navyše niekoľko miest, časť Savojska a staré pápežské komitáty)[113]
  • oznámil konanie Viedenského kongresu[114], ktorého základy boli položené.
  • Medzi dispozície patrili aj zamietnutie otroctva v kolóniách
  • vrátenie umeleckých diel ulúpených Bonapartom stávajúcich vo Francúzsku.

Bol povýšený na Rytiera Zlatého rúna[115]. Kniežatstvo Bénévent bolo vrátené pápežovi a kráľ ho urobil princom de Talleyrand a francúzskym pairom[116].

8. septembra obhajoval rozpočet pred komorou pairov. Prvýkrát, tak ako v Anglicku, štát sa považuje za povinného platiť pasíva (dlhy) vyplývajúce zo zmlúv[117].

Viedenský kongres – kresba autora Isabay. Talleyrand má číslo 22, pozri po rozkliknutí.

Viedenský kongres 1814 – 1815[upraviť | upraviť zdroj]

Ľudovít XVIII. logicky poveril reprezentovaním Francúzska na kongrese Talleyranda, s inštrukciami, ktoré navrhol Talleyrand[118]. Išlo o štyri body uvedené v Parížskej zmluve[119]:

16. septembra 1814 začal Viedenský kongres. Talleyrand, ktorý asistoval vojvodovi Dahlbergovi a markíz de la Tour du Pin a gróf de Noailles tam prišli 23. septembra[121], otvorenie bolo predpokladané na 1. októbra. Držiac sa rámca základných spojenectiev medzi štyrmi krajinami (Spojené kráľovstvo, Rakúsko, Prusko, Rusko), ktoré boli dané do protokolu 22. septembra, bol Talleyrand zároveň pozvaný na rozhovor 30. septembra, kde Metternich a Hardenberg použili slová „spojenecké sily“. Reagoval na to:

Spojenci, vravím, a proti komu? To nie je viac proti Napoleonovi, on je na ostrove Elba. To nie je viac proti Francúzsku, mier je učinený. To nie je určite proti francúzskemu kráľovi: je garantom trvania tohto mieru. Páni, hovorme úprimne. Ak sú tu ešte spojenecké sily, som tu zbytočný. A zároveň, keby som tu nebol, chýbal by som vám určite. Páni, som tu možno jediný, ktorý nič nežiada. Veľké ohľady, to je všetko, čo chcem pre Francúzsko. Je dosť veľké svojimi zdrojmi, rozlohou, množstvom a duchom obyvateľov, rozložením provincií, jednotnou administratívou, svojou obranou, ktorému príroda a umenie zaručujú hranice. Nechcem nič, opakujem vám. A prinášam vám veľa. Prítomnosť ministra Ľudovíta XVIII. uskutočňuje tu princíp, na ktorom spočíva celý sociálny poriadok. Ak niekoľko privilegovaných mocností by chcelo na kongrese skúšať diktátorskú moc, musím povedať, že v zmysle podmienok parížskej zmluvy, nemohol by som súhlasiť na tejto schôdzi so žiadnou nadradenou mocou v otázkach, ktoré sú v kompetencii kongresu a že sa nebudem zaoberať návrhmi, ktoré by prišli z jej strany.[122]

Talleyrand provokoval hnev štyroch (Metternich vyhlásil, že urobili by sme lepšie dohodnúť sa medzi sebou). 3. októbra hrozil, že nebude viac asistovať žiadnej konferencii, kládol sa do pozície obrancu malých národov[123], ktorý podporuje v tej chvíli ich oslobodenie a využíval rozdiely medzi ostatnými štyrmi stranami[124]. Tlačený Spojeným kráľovstvom a Španielskom dosiahol tiež, že slovné dohovory predošlých spojenectiev boli anulované[125]. Kongres sa otvoril konečne 1. novembra. Podľa Jeana Orieuxa žiaden dôležitý bod nebol stanovený na oficiálnych rokovaniach: všetko sa dialo v salónoch. Malé národy boli opustené a neboli pripustené k účasti. Talleyrand zostal na tom, že skutočné oslobodenie začalo (spojil výbor mocností 8. januára): Preto, lebo výbor štyroch sa stal výborom piatich[126].

Spojenci Rakúsko a Británia (tajná zmluva bola podpísaná 3. januára 1815), boli v opozícii proti Prusku a Rusku[127]. Prví dostali len kúsok Saska a druhí len časť Poľska, ktoré sa rozdelilo. Výsledok bol, že Talleyrand bol stúpencom nemeckej federácie, ktorá bola centrom rovnováhy moci, čiastočne Pruska a Rakúska[128]. Prusko a Francúzsko sa našli v spoločných hraniciach. To, čo ich zblížilo, podľa časti historikov, sa stalo zdrojom francúzsko-nemeckých vojen v budúcnosti.

Talleyrand podpísal konečný akt kongresu 9. júna 1815. Na výmenu ako reštitúciu za kniežatstvo Benevento Talleyrand dostal finančnú kompenzáciu a titul vojvoda z Dino (ktorý mu vydal Ferdinand I. – kráľ Dvoch Sicílií), ktoré previedol svojmu synovcovi a týmto svojej obľúbenej neteri – jeho manželke Dorothei Courlandskej, ktorá sa skvela počas celého kongresu.

Talleyrand v roku 1817, maliar Proudh'on

Druhá Reštaurácia 1815 – 1830[upraviť | upraviť zdroj]

Počas kongresu si Francúzsko zachovalo svoje územia z roku 1792 ale Napoleon I. odišiel z ostrova Elba v triumfálnom pochode na Paríž vítaný Francúzmi. To zničilo zámer Spojencov. Talleyrand sa spojil s Montrondom, vyslancom Napoleona I., aby dali do poriadku záležitosť. Montrond odmietol[129]. Hoci bol vo veľmi zlom vzťahu s Ľudovítom XVIII., od tejto chvíle Talleyrand zostal v exile. Očakávajúc porážku Napoleonovu (Je to otázka týždňov, bude rýchlo zosadený[130]) čakal na stretnutie s kráľom v Gand[131].

Po bitke pri Waterloo 23. júna 1815 prišiel do Monsu, kde sa nachádzal kráľ. Podľa Emmanuela Warresquiela, Talleyrand tlačil na kráľa počas búrlivej schôdzky, aby znovu poslal svojho radcu Blacasa potvrdiť liberálnejšiu ústavu a oznámiť to Spojencom, ale dosiahol len Blacasov odchod[132]. Podľa Georgesa Lacour-Gayeta sa Talleyrand odmietol ukázať u kráľa, F.-R.Chateaubriand bol v úlohe sprostredkovateľa. Talleyrand tentoraz stratil svoj pokoj a odišiel s hnevom. Ľudovít XVIII. sa spojil s armádou Spojencov a vydal reakcionárske prehlásenie. Toto vyprovokovalo nespokojnosť Angličanov, ktorí oponovali kráľovi. Kráľ vymenoval Talleyranda do čela rady ministrov. V zmysle stretnutia z 27. júna poznačeného verbálnymi útokmi, Talleyrand priniesol liberálne znenie ústavy grófovi d'Artois a vojvodovi de Berry (šéf strany ultraliberálov) a toto bolo prijaté[133].

Fouché ako prezident dočasnej vlády držal Paríž, tlačený republikánmi. Talleyrand donútil Ľudovíta XVIII. menovať Fouchého za ministra polície, ktorý na súde v Národnom konvente hlasoval za smrť jeho kráľovského brata.(podľa Lacour-Gayeta[134] a Franza Bleia) Podľa memoárov Talleyranda a E. Waresquiela to bol Talleyrand, ktorý nesúhlasil so zvolením Fouchého[135]. V každom prípade, Talleyrand vyjednával s Fouchém, aby vydal Paríž kráľovi a zorganizoval s ním stretnutie[136]. V slávnej pasáži svojich memoárov Chateaubriand porozprával o výstupe:

Talleyrand a Fouché – dobová kresba – anglická karikatúra, rok 1832

Konečne som sa dostal k jeho veličenstvu, povedal na úvod, v jednej z kráľových predizieb, nenašiel som nikoho. Sadol som si do kúta a čakal. Naraz sa otvorili dvere a v tichu kráčal Talleyrand podopieraný Fouchém, pekelná vízia pomaly kráčajúca predo mnou, prenikla do kráľovho kabinetu a zmizla. Fouché prišiel sľúbiť vernosť a česť svojmu pánovi: kráľovražedný vazal, na kolenách, vložil ruky, ktoré nechali padnúť hlavu Ľudovíta XVI. do rúk brata kráľovského martýra. Biskup – odpadlík dal záruku vernosti.[137]

Talleyrand si uchoval svoju pozíciu a na druhý deň príchodu kráľa do Tuilerií – 9. júla 1815 – bol menovaný za predsedu rady ministrov napriek opozícii ultrapravičiarov[138]. Dokázal uzákoniť, na rozdiel od roku 1814, vládu, ktorú riadil a bola solidárna s jeho liberálnou politikou. Začal revíziu Charty ľudských a občianskych práv podľa nariadenia z 13. júla 1815, aby organizoval delenie moci medzi kráľa a komorami parlamentu (členstvo v komore pairov sa stalo dedičným, Talleyrand zostavil zoznam pairov[139]), uzákonil liberalizáciu volieb a slobodu slova v tlači[140].

Vládny stan sa tiež snažil zabrániť spojeneckým armádam, ktoré okupovali Paríž, odniesť umelecké diela ukoristené z celej Európy Napoleonom[141]. Pokúšal sa dostať tieto armády preč z krajiny. Európski vládcovia vyžadovali premrštené podmienky pri podpise mieru, čo Talleyrand vyriešil dojednaním skrátenia a zníženia reparácií zo 100 na 8 miliónov frankov[142]. Francúzsko stratilo zároveň svoje hranice z roku 1792.

Vstúpil do konfliktu s Fouchém (ktorý potreboval dať platy rojalistom) na začiatku Bieleho teroru na Le Midi (Juh). Talleyrand bol ťahaný k tomu, aby znovu nastolil cenzúru[143] a aby podľa zoznamu bonapartistov (Ney, Huchet de la Bédoyère, atď.) týchto súdil. Minister polície zaplatil svojím miestom túto rozdvojenosť pohľadov, čo rozveselilo kráľa a členov ultras. To nestačilo: po voľbách, ktoré viedli ku „komore neexistujúcich“ znovu ustanovenej rojalistami, Talleyrand podal svoju demisiu 19. septembra, aby dosiahol najprv zamietnutie a neskôr podporu kráľa. Kráľ, pod tlakom ultrarojalistov a cára Alexandra I., ju prijal 23. septembra[144] a vymenil ministra menujúc vládu vedenú vojvodom de Richelieu.

Talleyrand bol menovaný hlavným komorníkom kráľa 28. septembra 1815[145]. Prvýkrát od svojho návratu zo Spojených štátov nebol pri moci. Rozhádal sa so svojím nasledovníkom vojvodom Richelieuom, ktorý v minulosti zariadil, že preto, lebo Talleyrand nemá legitímneho syna, jeho dedičné tituly budú prenesené na jeho brata[8]. Na jar 1816 sa vrátil do Valençay kde nebol už osem rokov[146], potom sa navrátil do Paríža kvôli oznámeniu rozpustenia „Komory neexistujúcich“[147]. 18. novembra 1816 jeho kritika Élie Decazesa, ministra polície, presiahla hranice a mal zakázané objavovať sa na dvore (nazval ho makrelou), čo trvalo do 28. februára 1817[148]. Jeho opozícia voči vláde ho priviedla do tábora ultrarojalistov, ktorí boli v opozícii voči Richelieuovi a Decazesovi a títo pokračovali čiastočne v liberálnej politike Talleyrandovej. V roku 1818 mal príležitosť vrátiť sa k moci, ale kráľ, ktorý ho nemal rád, uprednostnil Jeana Dessollea, potom Decazesa, potom znova Richelieua v roku 1820. Bol nešťastný, že nedosiahol, aby ho kráľ prijal[149].

Teda, keď ultrapravičiari boli čoraz vplyvnejší, znechutený Talleyrand sa postavil na zvyšok Reštaurácie do liberálnej opozície. Predniesol reč v Komore pairov 24. júla 1821, vo februári 1822 reč tiež v Komore pairov na obranu slobody tlače[150], 3. februára 1823 reč proti vojenskej expedícii do Španielska, ktorú chcel minister Chateaubriand[151]. Bol znechutený ultrarojalistami, ktorí vytiahli naňho aféru vraždy vojvodu d'Enghien za pomoci Savaryho vyhnaného Ľudovítom XVIII. Tento posledný si želal ochrániť česť svojho vrchného komorníka[152].

V septembri 1824 ako 70-ročný vrchný komorník musel asistovať dlhej agónii a smrti Ľudovíta XVIII.[153], potom pri jeho pohrebe a pomazaní jeho následníka[154]. Nastolenie Karola X. (šéfa strany ultrarojalistov) na trón odnieslo jeho posledné nádeje k návratu k moci.

Zblížil sa s vojvodom d'Orléans a jeho sestrou Adélaïde[155]. Na niekoľko rokov sa stal mladý novinár Adolphe Thiers jeho rodinným priateľom: Talleyrand mu pomáhal vydávať liberálne protivládne noviny Le National[156]. Tieto noviny sa stali centrom protestov proti Ordonnances de Juillet (Júlové nariadenia), ktoré vyprovokovali Les Trois Glorieuses (tri slávne dni 27., 28. a 29. júla 1830Júlovú revolúciu) a pád Karola X.

Júlová monarchia 1830[upraviť | upraviť zdroj]

V júli 1830, kým vládla neistota, Talleyrand poslal 29. júla list Adélaïde d'Orléans pre jej brata Louisa – Philipa radiac mu, aby sa zdržiaval v Paríži. Tento lístok, ktorý vyvolal u madamme Adélaïde reakciu: Ah! Tento dobrý princ, bola som si istá, že na nás nezabudne! musel prispieť k istote váhavého budúceho kráľa. Pretože pán de Talleyrand sa vyslovil, Ľudovít Filip mohol riskovať.[157]

Ľudovít Filip sa vrátil do Paríža na druhý deň, snažil sa stretnúť s Talleyrandom.[158]. Tomuto napomohlo sprostredkovanie Adolpha Thiersa[159]. Raz, už ako kráľ, Ľudovít Filip potom, ako si želal urobiť Talleyranda svojím ministrom zahraničných vecí, ho rýchlo menoval na jeho žiadosť veľvyslancom v Londýne, aby zaručil neutralitu novému režimu. Rozhodnutie bolo kritizované v Paríži ale ocenené v Londýne, kde Wellington (premiér) a Aberdeen (minister zahraničia) boli jeho priateľmi už dlho[160]. Bol prijatý vo veľkom štýle 24. septembra a ubytovaný v sídle Williama Pitta[161]. Jeho menovanie uspokojilo európske dvory vystrašené novou francúzskou revolúciou, zatiaľ čo prepukla belgická[162].

Talleyrand sa postavil do opozície voči ministrovi Louis-Mathieu Moléovi: dvaja muži skúšali riadiť politiku bez toho, aby brali do úvahy jeden druhého, minister hrozil demisiou[163]. Talleyrand proti Molému hlasoval za evakuáciu Alžírska, čo si želali Briti, Ľudovít Filip si vybral pridŕžať sa toho. Molé bol zároveň nahradený Horace Sébastianim, ktorý nevadil Talleyrandovi[164]. Tento argumentoval za koncept, ktorý presadzoval non-intervenciu v Belgicku.[165].

Konferencie medzi piatimi veľmocami sa otvorili 4. novembra 1830[166]. Potom, ako odmietol myšlienku rozdelenia Belgicka, zasadzoval sa za vytvorenie neutrálneho federálneho štátu podľa švajčiarskeho modelu[167]. Podpísal protokoly z júna 1831, potom zmluvu z 15. novembra 1831, ktorú potvrdili[168]. Prekročil svoje inštrukcie, keď súhlasil s ochranou hraníc krajiny a vybral Leopolda Sasko-cobursko-saalfeldského ako vládcu novej neutrálnej krajiny[169]. Ocenil rozhodnutie nového premiéra Casimira Periera vojensky podporiť túto neutralitu ohrozenú Holandskom. Nová krajina Belgické kráľovstvo umožnila odstrániť pevnosti na francúzskych hraniciach.

Talleyrand pracoval na svojom srdcovom projekte už dlho: zblížiť Spojené kráľovstvo a Francúzsko na základe srdečnej zhody. Dve krajiny zasahovali spoločne, aby nariadili kráľovi Holandska rešpektovať novú nezávislosť Belgicka[170]. Pravidelne prijímal Alphonsa de Lamartina a udržiaval dobré vzťahy s priateľom Wellingtonom a obsadením jeho kabinetu. Jeho meno bolo odmenené aplauzom v Britskom parlamente, jeho rafinovanosť a prefíkanosť sa v Londýne stali slávnymi. V tomto období sa stretával pravidelne s Prosperom Mériméem[171].

Anglická opozícia obviňovala Britský parlament, že je príliš ovplyvnený Talleyrandom, markíz z Londonderry vyhlásil: „Vidím Francúzsko vládnuce všetkým, vďaka politickej prefíkanosti, ktorá ho reprezentuje tuná, a bojím sa, že Francúzsko nemá vo svojich rukách moc rozhodnúť a že len skúša to, čo nazývam dominantným vplyvom na európske záležitosti.“[172]

V tomto čase vo Francúzsku, Talleyrand posvätený dôležitou úctou medzi elitami politiky a blízko kráľovi (tento sa s ním radil bezpochyby, navrhoval mu post premiéra, návrh, ktorému sa vyhol[173]), mal nižšiu reputáciu u národa. Princ Talleyrand sa vyhýbal vo Francúzsku roztrhaniu, hádzalo sa naňho bahno[174]. V konečnom výsledku, v tomto čase vydráždil všeobecnú nenávisť proti sebe. Stal sa „krívajúcim diablom“, ktorý zradil všetkých.

Talleyrandova izba v zámku Valençay. Autor foto:Giles

Volali ho „Prometeom s krivou nohou“, „Satanom z Tuilerií“, „Republika, cisár, kráľ: všetkých predal“. Toto sa dalo čítať v módnej poéme napísanej „perom vytrhnutým z krídla anjela ničiteľa“, nazvaného Nemesis.(La Vengeance – Pomsta). Jej duch vyprovokoval obdivuhodnú odpoveď Lamartina[175].

Talleyrand zotrval v úrade do roku 1834 ako výsledok zmluvy Quadruplealliance (1813) podpísanej 22. apríla[176]. Unavený z ťažkých vyjednávaní s lordom Palmerstonom opustil úrad potom, ako podpísal dodatočnú dohodu k zmluve z 18. augusta.

22. augusta 1813 prišiel do Paríža, kde sa rozprávalo o rozšírení spojencov a jeho vyslaní do Viedne. Zriekol sa prezidentúry rady, ktorá bola zverená Thiersovi (Talleyrand sa zúčastnil na formovaní vlády), a stiahol sa do svojho zámku vo Valençay. Bol tam menovaný starostom v rokoch 1826 – 1831, potom vrchným radným v Indre do roku 1836[177].

Vždy radil Ľudovítovi-Filipovi čo sa týkalo prijatia neutrality a problému španielskeho následníctva proti Thiersovej mienke, ktorý v tom procese stratil svoj post[178].

Hôtel de Saint Florentin v Paríži – Talleyrandove sídlo

Zároveň s tým jeho politická aktivita klesala. Prijal veľa politických osobností, Alfreda de Musseta, aj George Sand (táto posledná mu poďakovala hanlivým článkom), Honoré de Balzaca[179] a dopísal svoje memoáre. V roku 1837 opustil Valençay a vrátil sa do svojho sídla hôtel de Saint-Florentin v Paríži.

Posledná etapa[upraviť | upraviť zdroj]

V blízkosti smrti musel vyjednávať svoj návrat k viere, aby sa vyhol rodinnému škandálu, ak by odmietol posledné pomazanie a aby sa vyhol problému s pochovaním tak, ako sa to stalo Sieyèsovi[180]. Po rozlúčkovom prejave v Inštitúte Francúzska 3. marca 1838 jeho blízki poverili abbého Dupanlupa, aby sa postaral o podpísanie odvolania zrieknutia sa viery a aby s ním vyjednal jeho obsah[181].

Talleyrand, ktorý opäť raz hral o čas, podpísal len v posledný deň svojej smrti to, čo mu dovoľovalo prijať pomazanie. V momente, keď kňaz musí v súlade s obradom pomazať ruky umierajúceho so svätým olejom, vyhlásil: Nezabudnite, že som biskup (pretože sa muselo v takom prípade pomazať opak rúk a nie dlane) poznajúci postup návratu k cirkvi.[182] Udalosť kolujúcu po celom Paríži rozprával Ernest Renan, ktorý uverejnil text Klamať svet a Boha[183].

Dozvediac sa, že Talleyrand je v agónii, kráľ Ľudovít-Filip rozhodol v rozpore s etiketou navštíviť ho. Sire, zamrmľal umierajúci, je to veľká česť, že kráľ prišiel do môjho domu[184]. Skonal 17. mája 1838 o 15.30[185] alebo 15.50 hod. v závislosti od zdrojov.

Oficiálny a cirkevný pohreb bol odslúžený 22. mája. Po egyptsky nabalzamovaný bol pochovaný do krypty pod kaplnkou La maison de charité, ktorý založil v roku 1820 vo Valençay, odkiaľ bol prevezený do Paríža 5. septembra[186]. Toto miesto sa stalo miestom odpočinku jeho a jeho dedičov až do roku 1952.

Do roku 1930 dovoľovalo okienko na hrobke vidieť mumifikovanú tvár[187]. Mramorová platňa, ktorá zakrýva prednú časť sarkofágu z čierneho mramoru: Tu odpočíva telo Charlesa-Mauricea de Talleyrand-Périgord, princa vojvodu de Talleyrand, vojvodu z Dina, narodeného v Paríži 2. februára 1754, skonaného v tom istom meste 17. mája 1838[188].

Politická doktrína[upraviť | upraviť zdroj]

Emmanuel de Waresquiel analyzoval filozofiu Talleyrandovej politiky už od jeho aktivít generálneho zástupcu cirkvi ako osvietenskú, konzervatívne reformistickú („nech sa všetko zmení aby sa nič nezmenilo“) a racionálnu (aby to bolo možné nazvať duchom osvietenstva)[189].

Waresquiel mieni, že Talleyrand hodnotí postoj reformistický a liberálny od roku 1789, roku suverenity a rovnosti ľudu, preňho ako chimérický[190]. Talleyrand kladie na prvé miesto konsenzus, ústavu a zmierenie strán. Za prostriedky si volil prefíkanosť a predvídavosť, na prvé miesto kládol obojstranný záujem porozumenia a všeobecného mieru[pozn 1] umožnený európskou rovnováhou.

Liberalizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Monarchovia sú monarchami len v duchu aktov, ktoré ich ustanovujú riadiť občiansku spoločnosť. Tieto akty, ako je pravda, sú neodvolateľné pre každého monarchu a jeho potomkov a zároveň vládnuci monarcha zostáva v hraniciach svojej danej kompetencie; ale ak sa panujúci vládca snaží konať viac ako monarcha, stráca všetky práva na titul, ktorý vlastným učinením urobil lživým. Taká je moja doktrína, nikdy som ju nepotreboval zaprieť počas rôznych vlád, aby som mohol prijať funkcie, ktoré som zastával[192].

Historici podčiarkujú vytrvalosť Talleyrandových liberálnych názorov počas celého jeho života, ak ich bolo treba uplatniť reálne hlavne počas Cisárstva. Napoleon však vyhlásil: Talleyrand je filozof, ale taký, ktorého filozofia sa vie zastaviť pred návrhom[193].

Svetské a politické formovanie Talleyrandove prebehlo počas Osvietenstva. Georges Lacour-Gayet nasledovaný Franzom Bleiom a Jeanom Orieuxom rozprával ako sa Talleyrand išiel hádať s Voltairom[194]: pretože revolúcia vypukla, bol to muž na vrchole ideálov roka 1789. V tomto dobovom kontexte vyhlásil Talleyrand jeden z najdôležitejších manifestov vyvolaných hnutím roku 1789, skutočnú syntézu ambícií ľudí osvietenstva inšpirovanú britským systémom. V tomto významnom rozhovore podľa Sainte-Beuva hlasoval za parlamentnú monarchiu zabezpečujúcu rovnosť pred zákonom a majetkové práva. Navrhol odstrániť zastarané ekonomické podmienky feudalizmu, napríklad colnice medzi regiónmi a splniť body, ktoré vyznačil už projekt reforiem Calonnových tesne pred revolúciou. Žiadal ešte, nech je zabezpečená sloboda tlače[195].

Moderné financie[upraviť | upraviť zdroj]

Talleyrand a Isaac Panchaud vypracovali návrh eskontných úverov ako súčasť plánu Charlesa Alexandra de Calonna[196]. Talleyrand vniesol doň svoj príspevok vo viacerých častiach, chcel ozdraviť financie kráľovstva, odstrániť bariéry tvorené vnútroštátnymi clami, zjednodušiť tak administráciu, oslobodiť obchod racionalizáciou daní. Tento plán sa však vtedy neaplikoval. Talleyrand, ktorý nezabudol finančne profitovať zo svojej blízkosti k ministrovi financií, prevzal aj návrhy ekonomického a finančného Calonnovho plánu v celej šírke.

Európska rovnováha[upraviť | upraviť zdroj]

"Snažím sa nastoliť všeobecný mier v protiváhe k revolúcii." (J'essaie d'établir la paix du monde en équilibre sur une révolution.)-Talleyrand Lamartinovi[197]

Talleyrandov záujem o diplomatické témy začal pod vplyvom Étienna Françoisa de Choiseul (strýka jeho priateľa Augusta de Choiseul), od ktorého prebral spôsob vedenia štátnych záležitostí a to: vládnuť delegovaním úloh na zodpovedných pracovníkov, nechať si čas na nadviazanie potrebných vzťahov[198].

Od svojich prvých misií až po misiu v Spojenom kráľovstve počas Revolúcie, Talleyrand zaviedol svoju metódu vyjednávaní, obozretnú a bez prenáhlenia, plnú realizmu a porozumenia zároveň z pohľadu svojho partnera v jednaní a situácie Francúzska. Jeho slávna veta „Au point d'en faire“ – Z hľadiska tohto konania – z neho urobila princa diplomatov[199].

Pre Metternicha bol Talleyrand politikom v najlepšom zmysle a ako taký bol mužom existujúcich systémov majúcich za konečný cieľ nastolenie európskej rovnováhy, kvôli ktorej bol zničený Vestfálsky mier z roku 1648[200].

Absolútna rovnosť síl medzi štátmi, mimochodom, ktorá nemôže nikdy existovať, nie je vôbec potrebná pre politickú rovnováhu a mohla by byť, môžbyť, z určitých pohľadov, škodlivá. Táto rovnováha pozostáva zo vzťahu medzi silami odporu a silami agresie rôznych politických telies.[…] Taká situácia ponúka len rovnováhu umelú a pochybnú, ktorá môže trvať len práve toľko, kým sa niekoľko mocností oživí duchom vyjednávania a spravodlivosti, ktorá ho uchováva. – Inštrukcie pre vyslancov kráľa na kongrese editované Talleyrandom[201].

Medzi týmito systémami, podľa Emmanuela de Warresquiela Talleyrand nedôveroval Rusku[202] a skúšal nastoliť mierovú rovnováhu medzi Rakúskom a Pruskom. Odtiaľto pochádza myšlienka viackrát opakovaná: vytvoriť federácie viacerých malých kniežatstiev na čele s princami na „vypĺznutom bruchu Európy“, ktoré by slúžili ako zátka medzi dvoma tábormi[203] a ktoré by uzákonili práve tie možnosti pre „sudy s vínom“ pre Talleyranda[204].

Želal si, aby nastal koniec britskej hegemónie na moriach, tak vojenskej ako aj obchodnej[205]. Pre neho, od jeho začiatkov v diplomacii, proti požiadavke Direktória, a Bonaparteho, európska rovnováha prechádza spojenectvom medzi Francúzskom a Anglickom[206] a mier medzi nimi by mohol byť sústavný: Blízke spojenectvo medzi Anglickom a Francúzskom bolo na začiatku a na konci mojej politickej kariéry mojím najdrahším prianím a presvedčením, a takisto, že svetový mier zahŕňajúci liberálne myšlienky a civilizačný pokrok môže spočinúť len na tomto základe. – Memoáre Talleyranda[207]

Hľadal tiež alianciu s Rakúskom proti spojenectvu s Pruskom[208][209]. Opisuje sa úsmevne ako rakúska „malá troška“, nikdy nie ruská a vždy francúzska, osvedčujúca, že spojenci zachovávajú vzájomné ohľady, starostlivosť a výhody.

Bol v opozícii proti „diplomacii meča“[210], tejto politiky vývozu revolúcie dobýjaním, podľa neho čistého vytvárania nenávisti Francúzskom. Podľa príznačného spôsobu, Direktórium posielalo bývalých konštitucionalistov ako vyslancov a Bonaparte generálov, napriek kritikám ministra. V tomto uprednostňoval myšlienku stabilných režimov, ktorých vyrovnávajúce sa sily zaručujú mier: „Skutočná rovnováha držaná vojnou je temer nemožná[211].“ Teoretizoval tiež o non-intervencii: „Skutočná suverenita je byť pánom doma a nemať nikdy smiešnu ctižiadosť byť pánom u iných[212].“

Je to štát, ktorý musí byť spojený s verejnými právami, ktoré rozvíja zmluvami a stavom hospodárskych síl[213].

Uplatnenie týchto princípov bolo za Napoleona ťažké[214] a Talleyrand mu pomáhal, ako dobrý dvoran, idúc mu v ústrety počas viacerých rokov, prehováral ho lichôtkami. Po Slavkove cítil, že Napoleon uprednostňuje nadradenosť pred spojenectvom, v nevôli nad pokusmi o zmier zoči-voči Anglicku. Talleyrand podal demisiu[215], pretože Napoleon aplikoval opak jeho myšlienok: spôsobiť nerovnováhu medzi Rakúskom a Pruskom, pokorenie posledných, zblíženie s Ruskom, útok proti Anglicku, všetko silou meča[67].

Hoci vytrval povedľa Napoleona, len Reštaurácia mohla uskutočniť tieto jeho princípy, prvýkrát počas parížskych a viedenských rokovaní. Európska rovnováha bola v nich hlavným princípom[216]. Spojenectvo s Anglickom, táto aliancia dvoch liberálnych monarchií, založená jednou i druhou podľa rozhodnutia národov, ktorá otvárala cestu srdečného spojenectva, bola spečatená počas jeho misie vyslanca v Anglicku. Princíp non-intervencie bol uložený ostatným mocnostiam a bol prejavený pri príležitosti Belgickej revolúcie[12]. V hodine jeho odchodu, podpis zmluvy Quadruplealliance (1813) (Štvordohoda z roku 1813), ktorý bol ukončením tohto procesu, Talleyrand bilancoval svoje poslanie: V týchto štyroch rokoch, udržiavaný všeobecný mier má osvedčenie zjednodušiť všetky naše vzťahy: našu politiku izolácie, ktorá bola a bila sa s politikou iných národov. Bol prijatý, ocenený, uctený statočnými ľuďmi a dobrým duchom všetkých krajín. – Talleyrandov list ministrovi zahraničných vecí Spojeného kráľovstva[217]

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Rapport sur l'instruction publique, fait au nom du Comité de constitution à l'Assemblée Nationale, les 10, 11 et 19 Septembre 1791, Paris, Imprimeries de Baudouin, 1791 – Oznámenie verejnej vyhlášky urobené v mene Rady ústavy v Národnom zhromaždení, 10.,11. a 19. septembra 1791.
  • Essai sur les avantages à retirer des colonies nouvelles – Esej o výhodách stiahnutia sa z nových kolónií
  • Mémoire sur les relations commerciales des États-Unis avec l’Angleterre – Memoáre o obchodných vzťahoch Spojených štátov a Spojeného kráľovstva
  • Mémoires ou opinion sur les affaires de mon temps, (ISBN 2743301708), (Imprimerie nationale française) – Memoáre alebo názory na záležitosti z môjho života
  • Mémoires et correspondances du prince de Talleyrand, Éditions Robert Laffont, collection Bouquins (ISBN 2221105087)

Predpokladaní potomkovia[upraviť | upraviť zdroj]

Erby a znaky[upraviť | upraviť zdroj]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Talleyrand ajoute après cette digression: „je m'arrête ici, étonné de n'avoir su résister à l'attrait des aperçus généraux“(slov. tu sa zastavujem, udivený, že sa nevie odolať čaru obvyklých názorov)[191]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Goncourt 1876, s. 37
  2. Royot 2007, s. 138
  3. Waresquiel 2003, s. 31
  4. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 15
  5. Blei 1936, s. 7
  6. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 18 – 31
  7. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 32
  8. a b Waresquiel 2003, s. 56 – 57
  9. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 47
  10. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 54 – 55
  11. Waresquiel 2003, kap. 10
  12. a b Girac-Marinier a Bat 2012
  13. Soboul 1964, s. 91
  14. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 123
  15. Soboul 1964, s. 120
  16. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 126
  17. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 128
  18. a b Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 130
  19. Soboul 1964, s. 123
  20. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 135
  21. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. VIII
  22. Waresquiel 2003, s. 143
  23. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 139
  24. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 144
  25. Waresquiel 2003, s. 146
  26. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 165
  27. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 169 – 170
  28. Talleyrand-Périgord 2007, s. 203
  29. Waresquiel 2003, s. 151
  30. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 177
  31. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 186
  32. Orieux 1970, s. 216 – 217
  33. Orieux 1970, s. 222 – 223
  34. Waresquiel 2003, s. 197
  35. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 223
  36. ASMP 2003
  37. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 225 – 227
  38. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 235 – 236
  39. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 238
  40. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 243 – 244
  41. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 244
  42. Soboul 1964, s. 359
  43. Sainte-Beuve 2006
  44. Soboul 1964, s. 368
  45. Soboul 1964, s. 383
  46. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 293
  47. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 308
  48. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 349
  49. Soboul 1964, s. 395
  50. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. XII
  51. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 435
  52. Talleyrand-Périgord 2007, s. 234
  53. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 438
  54. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 448 – 458
  55. Talleyrand-Périgord 2007, s. 241
  56. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 496 – 498
  57. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 502
  58. Barras 1896, s. 508
  59. Chateaubriand 1997, s. 176
  60. Blei 1936, kap. XVII
  61. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 513
  62. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 718
  63. Talleyrand-Périgord 2007, s. 1334 – 1349
  64. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 529
  65. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 531
  66. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 545
  67. a b c Waresquiel 2003, s. 373
  68. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 558 – 559
  69. Talleyrand-Périgord 2007, s. 249
  70. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 560 – 571
  71. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 575
  72. Orieux 1970, s. 451
  73. Waresquiel 2003, s. 375
  74. Orieux 1970, s. 459
  75. Blei 1936, s. 140
  76. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 607
  77. Talleyrand-Périgord 2007, s. 263
  78. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 615 – 620
  79. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 630
  80. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 634 – 635
  81. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 627
  82. Waresquiel 2003, s. 398
  83. Fouché 1967, s. 276
  84. Orieux 1970, s. 467
  85. Talleyrand-Périgord 2007, s. 340
  86. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 616 – 617
  87. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 688 – 692
  88. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 696
  89. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 698
  90. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 710 – 711
  91. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 714
  92. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 715
  93. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 720 – 721
  94. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 722
  95. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 725 – 726
  96. Waresquiel 2003, s. 432
  97. Waresquiel 2003, s. 439
  98. Waresquiel 2003, s. 441
  99. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 765
  100. Waresquiel 2003, s. 451
  101. Waresquiel 2003, s. 451 – 452
  102. Waresquiel 2003, s. 452 – 453
  103. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 790 – 792
  104. Waresquiel 2003, s. 456
  105. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 794
  106. a b Talleyrand-Périgord 2007, s. 435
  107. Waresquiel 2003, s. 464
  108. Blei 1936, s. 214 – 215
  109. Talleyrand-Périgord 2007, s. 432 – 433
  110. Villemarest 1835, s. 355
  111. Waresquiel 2003, s. 460
  112. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 812
  113. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 814 – 815
  114. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 821
  115. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 817
  116. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 827
  117. Waresquiel 2003, s. 462
  118. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 823 – 824
  119. Waresquiel 2003, s. 472
  120. Talleyrand-Périgord 2007, s. 474
  121. Talleyrand-Périgord 2007, s. 476
  122. Talleyrand-Périgord 2007, s. 479
  123. Orieux 1970, s. 600
  124. Waresquiel 2003, s. 474
  125. Blei 1936, s. 227 – 228
  126. Orieux 1970, s. 601
  127. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 832
  128. Waresquiel 2003, s. 474 – 475
  129. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 837 – 838
  130. Orieux 1970, s. 622
  131. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 841
  132. Waresquiel 2003, s. 499
  133. Waresquiel 2003, s. 501 – 502
  134. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 856
  135. Waresquiel 2003, s. 506
  136. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 857
  137. Chateaubriand 1997, s. 288
  138. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 860
  139. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 869
  140. Waresquiel 2003, s. 510 – 511
  141. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 872 – 873
  142. Blei 1936, s. 250
  143. Waresquiel 2003, s. 516
  144. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 874 – 878
  145. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 883
  146. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 890
  147. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 899
  148. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 901 – 905
  149. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 935
  150. Waresquiel 2003, s. 550
  151. Waresquiel 2003, s. 552
  152. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 985 – 993
  153. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 999
  154. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 1004
  155. Waresquiel 2003, s. 553
  156. Waresquiel 2003, s. 561
  157. Sainte-Beuve 1863 – 1870, s. 93
  158. Waresquiel 2003, s. 567
  159. Orieux 1970, s. 739
  160. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 1085
  161. Waresquiel 2003, s. 574
  162. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 1080 – 1081
  163. Waresquiel 2003, s. 578
  164. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 1096
  165. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 1101
  166. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 1104
  167. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 1111
  168. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 1123
  169. Blei 1936, s. 288 – 289
  170. Waresquiel 2003, s. 593
  171. Orieux 1970, s. 761 – 778
  172. Waresquiel 2003, s. 580
  173. Waresquiel 2003, s. 592
  174. Balzac 1839, s. 149
  175. Orieux 1970, s. 761
  176. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 1143
  177. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 1194
  178. Waresquiel 2003, s. 600
  179. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 1193
  180. Waresquiel 2003, s. 605
  181. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 1229 – 1232
  182. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 1246 – 1251
  183. Renan 1897
  184. Antonetti 2002, s. 792
  185. Waresquiel 2003, s. 614
  186. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 1165 – 1167
  187. Waresquiel 2003, s. 616
  188. Raoul 1960, s. 26 – 29
  189. Waresquiel 2003, s. 71
  190. Waresquiel 2003, s. 196
  191. Talleyrand-Périgord 2007, s. 43
  192. Waresquiel 2003, s. 812
  193. Lacour-Gayet a Furet 1990, s. 1089
  194. Blei 1936, s. 15
  195. Waresquiel 2003, s. 115
  196. Waresquiel 2003, s. 95
  197. Lamartine 1840, s. 85
  198. Waresquiel 2003, s. 75 – 77
  199. Waresquiel 2003, s. 161
  200. Waresquiel 2003, s. 272 – 273
  201. Waresquiel 2003, s. 470 – 471
  202. Waresquiel 2003, s. 273
  203. Waresquiel 2003, s. 274
  204. Orieux 1970, s. 448 – 449
  205. Waresquiel 2003, s. 274 – 275
  206. Waresquiel 2003, s. 350
  207. Orieux 1970, s. 772
  208. Blei 1936, s. 153
  209. Waresquiel 2003, s. 369
  210. Waresquiel 2003, s. 276
  211. Talleyrand-Périgord 2007, s. 411
  212. Orieux 1970, s. 385
  213. Talleyrand-Périgord 2007, s. 463
  214. Waresquiel 2003, s. 344
  215. Waresquiel 2003, s. 360
  216. Waresquiel 2003, s. 470
  217. Talleyrand-Périgord 2007, s. 1309

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]