Charnia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Fosília, holotyp Charnia masoni. Metrická mierka.

Charnia je rod vyhynutých mnohobunkovcov z obdobia ediakar, patriaci do radu Rangeomorpha. Je to jediný druh čeľade Charniidae (do ktorej sa ale staršie zaraďoval aj rod Paracharnia).

Ide o živočíchy s tvarom plochého vejárovitého listu a so segmentovanými vetvami. Žili zrejme pevne ukotvené na morskom dne vo väčšej hĺbke. Pomenované boli podľa svojho náleziska Charnwood Forest v anglickom Leicestershire.[1] Ide o fosílie jedného z prvých živočíchov.

Niektoré jedince dorastali aj do jedného metra, avšak kompletné fosílie sú zriedkavé.[1]

Diverzita[upraviť | upraviť zdroj]

Tri druhy, C. masoni Ford 1958, C. wardi Narbonne & Gehling 2003, a C. antecedens Laflamme et al. 2007 sa môžu odlišovať na základe dĺžky/šírky a stupňa pripevnenia priľahlých vetiev.[2]

Druh Charnia masoni[3] (synonymum Charnia siberica (Sokolov, 1972)[4], Charnia grandis (Glaessner a Wade, 1966)[5]) dal do pozornosti vedcov v roku 1957 mladý chlapec Roger Mason, ktorý sa neskôr stal geológom a profesorom petrológie. Dnes je územie nálezu chránené fosílne nálezisko pomenované po miestnom geológovi Trevorovi Fordovi. Tina Negus, v tom čase 15 ročná školáčka, videla fosíliu o rok skôr. [6] Jej učiteľ geografie, ktorému o náleze povedala, však možnosť existencie prekambrických fosílií poprel.[7] Holotyp tohto druhu je dnes umiestnený, spolu so sesterským taxónom Charniodiscus, v New Walk Museum v Leicesteri.

Charnia wardi,[8] objavená neskôr v 1978 v juhovýchodnom Newfoundlande, bola opísaná v roku 2003. Je to najdlhšia známa ediakarská fosília, niektoré jedince dosahujú dĺžku aj 2 metre. Holotyp je zlomková vzorka so štruktúrou podobnou ako C. masoni. Bola uznaná za nový druh a to na základe dlhého a úzkeho tvaru.

Charnia antecedens[2] má viac nepravidelných vetiev a väčší uhol vetvenia ako C. masoni.[9]

Ediakarské formy taxónov reprezentujú Charnia (alebo Charniodiscus) v rôznom štádiu rozkladu; Ivesheadia, Blackbrookia, Pseudovendia a Shepshedia.[10]

Význam[upraviť | upraviť zdroj]

Charnia je veľmi významná fosília a to z niekoľkých dôvodov. Prvým dôvodom je, že ide o prvú opísanú fosíliu, ktorá nesporne pochádza z prekambrických hornín. Pred týmto objavom bolo obdobie prekambria považované za kompletne bez fosílií a tým pádom bez komplexného života. Napriek tomu boli podobné fosílie objavené v 30. rokoch 20. storočia v Namíbii a v 40. rokoch v Austrálii. Tieto však boli považované za kambrické a v tom období považované za nevýznamné.

Druhým dôvodom je, že Charnia sa stala trvalým obrazom prekambrických živočíchov. Pôvodne považovaná za riasu (Algae, Ford 1958)[11]. Od roku 1966 až dodnes (Glaessner) bola veľkolepo preklasifikovaná do radu perovníky (Pennatularida, sesterský taxón dnešných moderných koralov – Alcyonacea).

S takýmto chápaním prekambrických perovníkov sa vytvoril priestor na rozlíšenie ďalších hlavných prekambrických živočíchov. Napriek tomu bola interpretácia perovníkov spochybnená,[12][13] a súčasný stav nie je „stav vedecký“ ale niečo ako „stav nevedomosti/ignorancie“.[14]

Čoraz populárnejšia teória vznikla v polovici 80. rokov 20. storočia. Vychádza z práce profesora Adolfa Seilachera, ktorý predpokladal, že Charnia patrí do vyhynutej skupiny neznámeho stupňa, ktorý bol obmedzený na obdobie ediakaria. Táto teória predpokladá, že skoro všetky formy, ktoré boli pokladané za členov viacerých moderných živočíšnych skupín, sú vlastne viac úzko príbuzné sami sebe ako všetkým ostatným. Nová skupina bola označená termínom Vendobiota[15][16], rôznorodá skupina živočíchov, ktorej systematické zaradenia je neisté, všetky však zrejme spája vznik jednopolárnym opakovaním buniek jedného typu.

Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]

Charnia je časovo aj geograficky najrozšírenejšia ediakarická fosília.[14] Najhojnejšie vzorky, ktoré sú zároveň najstaršie hodnoverne datované ediakarské fosílie, pochádzajú z juhovýchodného pobrežia ostrova Newfoundland.[8]

Spôsob života[upraviť | upraviť zdroj]

O spôsobe života týchto druhov je známych iba málo informácií a sú dnes preto predmetom výskumu.[8]. Boli to bentické živočíchy, ukotvené na morskom dne. Podľa súčasnej populárnej hypotézy, žili pravdepodobne vo väčších hĺbkach, mimo pôsobenia vĺn (možno veľmi hlboko od ich pôsobenia). To znamená, že nemohli využívať fotosyntézu. Nemá žiadny tráviaci orgán (ústa, črevo a pod.). Niektorí sa domnievajú, že sa živili filtrovaním alebo priamym absorbovaním živín, výskum ich spôsobu života však nie je ukončený.[8]

Rast a vývoj ediakarskej fauny je predmetom intenzívnych výskumov a práve ten zdiskreditoval hypotézu o perovníkoch. V kontraste s perovníkmi (ktoré rastú pridávaním nového tkaniva odspodu), Charnia rastie pridávaním nových vetiev na ich končekoch.[14]


Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Charnia from the White Sea Region of Russia [online]. Regents of the University of California. Dostupné online.
  2. a b M. Laflamme, G. M. Narbonne, C. Greentree & M. M. Anderson (2007). "Morphology and taphonomy of an Ediacaran frond: Charnia from the Avalon Peninsula of Newfoundland". Geological Society, London, Special Publications 286 (1): 237–257.
  3. Ford, T.D. (1958). "Precambrian fossils from Charnwood Forest". Yorkshire Geological Society Proceedings 31 (3): 211–217.
  4. Charnia siberica [online]. Paleobiology Database, [cit. 2012-01-07]. Dostupné online. (anglicky)
  5. Charnia grandis [online]. Paleobiology Database, [cit. 2012-01-07]. Dostupné online. (anglicky)
  6. Ford, T. The discovery of Charnia [online]. charnia.org.uk, [cit. 2012-01-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  7. Negus, T. An account of the discovery of Charnia [online]. charnia.org.uk, [cit. 2012-01-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. a b c d Narbonne, G.M., Gehling, J.G., (2003). "Life after Snowball: the oldest complex Ediacaran fossils". Geology 31: 27–30.
  9. H. J. Hofmann, S. J. O'Brien, and A. F. King. 2008. Ediacaran biota on Bonavista Peninsula, Newfoundland, Canada. Journal of Paleontology 82(1):1-36 [A. Hendy/A. Hendy]
  10. (2011). "Effaced preservation in the Ediacara biota and its implications for the early macrofossil record". Palaeontology: In press. DOI:10.1111/j.1475-4983.2010.01024.x.
  11. Seckbach, Joseph; Walsh, Maud. From Fossils to Astrobiology. [s.l.] : [s.n.], 2008.
  12. Antcliffe, J.B., Brasier, M.D. (2007). "Charnia and sea pens are poles apart". Journal of Geological Society 164 (1): 49.
  13. Gary C. Williams. "Aspects of the Evolutionary Biology of Pennatulacean Octocorals".
  14. a b c Antcliffe J. B., Brasier M. D., 2008, Charnia at 50: Developmental Models for Ediacaran Fronds. Palaeontology, 51, 1, s. 11–26
  15. Seilacher A., 1984, Late Precambrian and Early Cambrian Metazoa: preservational or real extinctions? In HOLLAND, H. D., TRENDAL, A. F., BERNHARD, S. (Editori). Patterns of change in Earth evolution. Springer Verlag, New York, s. 159–168
  16. AILSA ALLABY and MICHAEL ALLABY. Vendobionta. A Dictionary of Earth Sciences. 1999. Prístup 6. január 2012 z Encyclopedia.com: Dostupné online

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Charnia na anglickej Wikipédii.