Chemická zbraň

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Palety 155 mm delostreleckých granátov obsahujúcich "HD" (destilovany sírny yperit) v Pueblo Depot Activity (PUDA), zariadení na skladovanie chemických zbraní v USA.

Chemické zbraneprostriedky hromadného ničenia, sú to predovšetkým bojové otravné látky a prostriedky, ktorými sa otravné látky dopravujú na nepriateľa (chemická munícia, špeciálne vozidlá, prístroje a pod.). Ich účelom je hromadné ničenie živej sily alebo zamorenie terénu a objektov v ňom[1]. Použitie chemických zbraní formálne odsúdila veľká časť svetových krajín. Napriek tomu držia mnohé krajiny stále vo svojom arzenále zbrane, ktoré možno použiť na vedenie chemickej vojny.

Typy[upraviť | upraviť zdroj]

Chemické zbrane možno rozdeliť do týchto základných kategórií na:

Medzinárodné právo[upraviť | upraviť zdroj]

Chemické zbrane boli použité v niektorých konfliktoch a majú potenciál byť použité v niektorých ďalších konfliktoch. V platnosti sú početné medzinárodné dohody týkajúce sa obmedzení používania chemických zbraní. Medzi medzinárodné dohovory týkajúce sa zákazu použitia chemických zbraní patria hlavne Ženevský protokol (1925) a Konvencia o chemických zbraniach, ku ktorej sa od roku 1968 pridalo 188 krajín.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Britskí vojaci zasiahnutí plynom čakajúci na ošetrenie, apríl 1918.

Chemické zbrane boli v širokej miere po prvýkrát použité počas prvej svetovej vojny. Z 15 000 zasiahnutých vojakov, pri ich prvom použití, vtedy zahynula asi jedna tretina. Vysokú úmrtnosť malo na svedomí absolútne prekvapenie. Bez ochranných pomôcok boli jednotlivci vystavení ich použitiu bezbranní.

Počas druhej svetovej vojny nedošlo k masovému použitiu chemických zbraní. V Európe bolo známe hlavne ich použitie v niektorých vyhladzovacích táboroch ako lacný spôsob vraždenia väzňov. Známa je najmä látka Zyklon B, obsahujúca prudko jedovatý kyanovodík.

V povojnovom období je známe použitie chemických zbraní napr. počas iracko-iránskej vojny.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Bartoň, J., Bajer, M., Majsner, K., Chlup, M., 1962, Branná príprava. Naše vojsko, Praha, s. 106