Chronologický prehľad dejín astronómie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Toto je chronologický prehľad dejín astronómie.

4713 pred Kr. – 2001 pred Kr.[upraviť | upraviť zdroj]

4713 pred Kr.

1. januára o 12. hodine greenwichského času sa začalo nepretržité astronomické datovanie, tzv. Juliánsky počítanie dní. Navrhol ho Joseph Justus Scaliger v roku 1582.

okolo 3250 pred Kr.

Šin Nung potomok zakladateľa ríše Fo-Hi dal vystavať v Číne prvé observatória.

okolo 3000 pred Kr.

Najstaršie zaznamenané súhvezdie je Býk. V tej dobe sa vstupom Slnka do tohto súhvezdia začínala jar.

2782 pred Kr.

Egyptský kráľ Asses zriadil kalendár.

2673 pred Kr.

Čínsky panovník Hoang-Ti vypracoval kalendár založený na 60-ročnom cykle. Tento cyklus sa stále ešte používa. Číňania považovali tohto panovníka za objaviteľa 19-ročného cyklu, ktorý je svetovo známy ako Metónov.

2306 pred Kr.

Vyšla najstaršia kniha Chou-King zaoberajúca sa astronómiou. Kronika začína v roku 2356 pred Kr. a dá sa z nej dozvedieť, že Číňania poznali 5 planét a na pozorovanie hviezd využívali uhlomerné prístroje.

2158 pred Kr.

Nastalo zatmenie Slnka, ktoré hvezdári Hi a Ho neohlásili cisárovi. V starovekej Číne to bola významná udalosť, ktorú sprevádzali kultové obrady. Za zanedbanie svojej povinnosti dal cisár Chang-Kang oboch popraviť. Astronómovia tej doby mali pokročilejšie metódy ako Gréci, pretože vedeli dopredu vypočítať zatmenia.

okolo 2120 pred Kr.

V Babylone učenci zostavili kalendár na základe pozorovaní Capelly, najjasnejšej hviezdy súhvezdia Povozník. Základom bol 7-dňový týždeň a 29-dňový mesiac odvodený z obehu Mesiaca okolo Zeme, toto rozdelenie sa zachovalo dodnes. Už vtedy poznali 5 planét.

Pyramídy v Egypte stavitelia orientovali tak, aby chodby pyramíd na severe smerovali k vtedajšej Polárke v súhvezdí Drak a na juhu do výšky Plejád, keď prechádzali meridiánom.

2000 pred kr. – 1 pred Kr.[upraviť | upraviť zdroj]

okolo 1800 pred Kr.

Podľa správ starovekých Grékov si egyptský kráľ Osymandias, predchodca Sésostrisa, dal vybudovať obrovský pamätník, v ktorom sa nachádzala knižnica a na vrchole bolo observatórium so zlatým kruhom rozdeleným na 365 častí. Jeho rozdelenie súviselo s východmi a západmi hviezd.

okolo 1700 pred Kr.

V knihe, ktorú napísal Mojžiš, spomína postava menom Jób hviezdy Kimah (Plejády), Kesil (Orión) a Aš (Veľký voz, ktorý sa otáča).

Na babylonských hlinených tabuľkách z tohto obdobia sa našli pozostatky pozorovaní Venuše. Opisujú jej vzhľad pri východe a západe, viditeľnosť a udalosti ktoré sa v tom čase odohrali. Venušu nazývali niekoľkými menami (Déléphas, Dilbat, Ištar, Ninsianna)

okolo 1300 pred Kr.

Chirón zhotovil hviezdnu mapu pre Argonautov, moreplavcov, ktorí sa vypravili za zlatým rúnom.

okolo 1000 pred Kr.

Číňan Ču-Kong zmeral hodnotu sklonu ekliptiky počas letného slnovratu pomocou slnečných hodín s upevnenou tyčou. Ním nameraný sklon je 23°51' (dnešná hodnota je 23°26').

930 pred Kr.

2. júna nastalo čiastočné zatmenie Slnka v Ninive. Panovník Sardanapal III. považoval čiastočné zatmenie za lichôtku – priazeň nebies jeho vláde.

okolo 900 pred Kr.

Gréci Homér a Hesiodos spomínajú vo svojich dielach Plejády (Atlantove dcéry), Hyády, Veľký voz, Arktúr, Sírius.

809 pred Kr.

13. júna pozorovali v Ninive prstencové zatmenie Slnka, ktoré bolo významnou udalosťou zapísanou v knihe zákonov.

611 pred Kr.

V Číne začali s vydávaním katalógov všetkých komét od roku 613 pred Kr. Vo vydávaní pokračovali až do roku 1644.

okolo 600 pred Kr.

Pôsobil v Grécku učenec Táles z Milétu. Zhrnul a rozšíril poznatky Babylončanov, vedel predpovedať zatmenia Mesiaca a Slnka podľa 18-ročného cyklu a fenickú Kynosuru premenoval na Malú medvedicu.

585 pred Kr.

Na 28. mája predpovedal Táles z Milétu zatmenie Slnka. Zatmenie sa odohralo počas bitky medzi Médmi a Lýdmi. Tento 3-minútový úkaz tak prekvapil bojovníkov, že prestali bojovať.

okolo 500 pred Kr.

Pytagoras, Hérakleitos a Filolaos prijali teóriu o ročnom obehu Zeme okolo Slnka a dennej rotácie Zeme okolo svojej osi. Teóriu o storočie neskôr spochybnil Aristarchos zo Samu, Archimédes, neskôr aj Plutarchos a Seneca. Naopak, židovský učenec Zofar z 2. storočia a hinduský učenec Arjabháta v 5. storočí teóriu prijali a ďalej šírili.

433 pred Kr.

Metón skonštruoval v Aténach prvé slnečné hodiny.

370 pred Kr.

Eudoxos z Knidu vypracoval zoznam hviezd a súhvezdí. Je najstarší, aký sa dodnes zachoval.

306 pred Kr.

Papirius Cursor skonštruoval prvé slnečné hodiny v Ríme.

281 pred Kr.

Aratos básnicky opísal súhvezdia a ich polohy vzhľadom k hviezdam

127 pred Kr.

Hipparchos zostavil Katalóg hviezd viditeľných voľným okom. Zostavil tiež stupnicu jasnosti hviezd, ktoré podľa jasnosti rozdelil do šiestich tried. Jeho katalóg je najstarší, aký sa zachoval.

1 – 1700[upraviť | upraviť zdroj]

150

Ptolemaios napísal Almagest.

964

as-Súfí vydal Knihu stálic

1252

Alfonz X. Kastílsky vydal Alfonzínske tabuľky, ktoré sa používali až do čias Kopernika.

1430

Ulugbeg vypracoval svoje tabuľky hviezd a panét. Presnosťou sa vyrovnali Braheovým tabuľkám.

1543

Mikuláš Kopernik vydal dielo De revolutionibus orbium coelestium (O pohyboch nebských sfér), v ktorom dokazoval, že Zem obieha okolo Slnka. Dielo zaradila cirkev do Zoznamu zakázaných kníh v roku 1616.

1609

Galileo Galilei prvýkrát použil ďalekohľad na pozorovanie nebeských telies.

1618

Kepler dokončil dielo Harmonices Mundi (Harmónia sveta), v ktorom opísal zákony pohybu nebeských telies.

1687

Isaac Newton vydal dielo Philosophiae Naturalis Principia Mathematica (Matematické princípy prírodnej filozofie), v ktorom sformuloval gravitačnú teóriu.

1701 – 1800[upraviť | upraviť zdroj]

1705

Edmund Halley vypočítal dráhu kométy, ktorá bola po ňom neskôr nazvaná. Výpočty uverejnil v diele Synopsis astronomiae cometicae (Prehľad komét).

1718

Edmund Halley zistil vlastný pohyb hviezd.

1727

James Bradley objavil aberáciu hviezd.

1748

James Bradley objavil nutáciu hviezd.

1755

Immanuel Kant sformuloval teóriu o vzniku slnečnej sústavy z rotujúceho mračna prvotnej hmoty a opísal ju v diele Naturgeschichte und Theorie des Himmels.

1781

William Herschel objavil 13. marca v súhvezdí Blíženci planétu Urán.

1782

Herschel uverejnil svoj prvý katalóg dvojhviezd a objavil vlastný pohyb Slnka.

1785

John Goodricke objavil kolísanie jasnosti hviezdy δ Cephei.

1786

Edward Piggot uverejnil prvý katalóg premenných hviezd s 12 objektmi.

1789

William Herschel vydal svoju klasifikáciu hmlovín

1794

Ernst Florens Friedrich Chladni dokázal, že meteority majú mimozemský pôvod.

1796

Pierre-Simon Laplace zverejnil svoju kozmogonickú teóriu.

1798

Na observatóriu Seeberg pri Gothe v Nemecku sa na prvej astronomickej konferencii stretlo 15 astronómov.

1800

Herschel objavil v elektromagnetickom spektre oblasť infračerveného žiarenia.

1801 – 1850[upraviť | upraviť zdroj]

1801

Giuseppe Piazzi objavil prvú planétku nazvanú Ceres.

Johann Wilhelm Ritter objavil v elektromagnetickom spektre oblasť ultrafialového žiarenia.

1803

Herschel potvrdil existenciu dvojhviezd.

1807

Wilhelm Olbers objavil planétku Vesta, čím podnietil diskusiu o planéte medzi Marsom a Jupiterom, ktorá sa rozpadla.

1814

Joseph von Fraunhofer objavil v slnečnom spektre tmavé čiary, neskôr nazvané po ňom.

1816

Bernhard von Lindenau založil Časopis pre astronómiu a príbuzné vedy.

1818

Friedrich Wilhelm Bessel uskutočnil prvé merania polôh hviezd a vydal knihu Základy astronómie.

1821

V Londýne bola založená Astronomická spoločnosť.

1837

V Göttingene vzniklo prvé magnetické observatórium.

1838

Struve dokázal na príklade Vegy, že stálice majú paralaxu.

1842

Christian Doppler publikoval princíp zdanlivých zmien frekvencií zdrojov svetla a zvuku v pohybe, ktorý neskôr dostal pomenovanie po ňom.

1847

Hermann von Helmholtz a Julius Robert von Mayer objavili Zákon zachovania energie.

1849

Objav ôsmej planéty slnečnej sústavy – Neptúna. Na základe výpočtov Le Verriera ju v noci z 23. septembra na 24. septembra Johann Gottfried Galle na Berlínskej hvezdárni.

1851 – 1900[upraviť | upraviť zdroj]

1852

Rudolf Wolf určil 11-ročný cyklus slnečných škvŕn.

1853

William Huggins určil uhlové rýchlosti niektorých hviezd na základe Dopplerovho posunu čiar v ich spektre.

1854

François Arago začal vydávať prvý populárno-vedecký astronomický časopis Astronomie populair.

1860

Gustav Kirchhoff a Robert Bunsen publikovali prácu, v ktorej sformulovali základné zákony spektrálnej analýzy

1861

Johann Zöllner skonštruoval astrofotometer.

1862

Alvan Graham Clark objavil sprievodcu Síria.

1868

Joseph Norman Lockyer a Pierre Jules César Janssen objavil pri zatmení Slnka dovtedy neznámy prvok – hélium.

1871

Mikuláš Konkoly-Thege zriadil prvú hvezdáreň na území Slovenska v Starej Ďale (dnes Hurbanovo).

1877

Giovanni Schiaparelli objavil pri pozorovaní Marsu útvary, ktoré nazval „kanály“. Tento objav rozprúdil živé debaty o inteligentnom živote mimo planétu Zem.

1878

George Elery Hale vynašiel spektroheliograf.

1889

Edward Charles Pickering objavil prvú spektroskopickú dvojhviezdu Ksí Ursae Majoris