Cirkevná slovančina

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Text z Evanjelia podľa svätého Lukáša (Lk 20,20-26) v cirkevnoslovanskom jazyku

Cirkevná slovančina je jazyk (súbor jazykov), ktorý sa vyvinul zo staroslovienčiny v 11. storočí. Dodnes sa používa ako liturgický jazyk pravoslávnej a gréckokatolíckej cirkvi. "Cirkevná slovančina" bolo v minulosti označenie pre to, čo dnes označujeme ako staroslovienčina (prípadne vrátane cirkevnej slovančiny).

Cirkevná slovančina je vlastne súhrnné označenie pre "jazyky", ktoré sa vyvinuli z rôznych variantov staroslovienčiny v 11. storočí. Rozlišujeme najmä bulharskú cirkevnú slovančinu (stredná bulharčina), ruskú cirkevnú slovančinu, srbskú cirkevnú slovančinu, chorvátsku cirkevnú slovančinu a českú cirkevnú slovančinu. Jednotlivé varianty cirkevnoslovanského jazyka sa označujú ako "redakcie".

Niektoré odlišnosti medzi redakciami cirkevnej slovančiny:

  • ѣ - v ukrajinskej redakcii (aj na Slovensku) sa vyslovuje ako "i", v ruskej a srbskej ako "e"
  • г - v ukrajinskej redakcii je vyslovované ako "h", v ruskej ako "g"
  • ы - v ruskej redakcii je vyslovované ako "y", v srbskej ako "i"

V minulosti sa cirkevná slovančina v Rusku (do 18. storočia), Bielorusku, na Ukrajine, v Rumunsku, Srbsku, Bulharsku, Macedónsku a na východnom Slovensku používala nie len ako liturgický jazyk, ale do značnej miery aj ako literárny jazyk. V cirkevnom prostredí sa dlho používala aj ako úradný jazyk.

Jej súčasná podoba (najmä čo sa týka pravopisu) sa ustálila po reformách v polovici 17. storočia za čias moskovského patriarchu Nikona.

Cirkevná slovančina v slovenskom prostredí[upraviť | upraviť zdroj]

Na Slovensku sa cirkevná slovančina používa ako bohoslužobný jazyk v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi. Používa sa prispôsobená ukrajinská redakcia cirkevnej slovančiny. V prostredí pravoslávnej cirkvi sa však ojedinele vyskytujú aj tendencie používať ruskú redakciu cirkevnej slovančiny.

V minulosti sa na slovenskom území (v prostredí Mukačevskej a Prešovskej eparchie) používala cirkevná slovančina aj ako jazyk literárny a úradný (v cirkevnom prostredí), pričom jej podoba bola často ovplyvnená ľudovým jazykom. Na začiatku 20. storočia sa začali vydávať knihy s bohoslužobnými textami pre ľud (tzv. zborníky), ktoré už neboli písané cyrilikou, ale latinkou. Bohoslužobné knihy pre duchovenstvo sú však podnes tlačené cyrilikou.

V roku 1996 vydal Ralph Cleminson katalóg cyrilských rukopisov zo slovenského územia, z ktorých drvivá väčšina je písaná v cirkevnej slovančine.[1] Výskumu cirkevnej slovančiny v slovenskom prostredí sa venuje najmä Slavistický ústav Jána Stanislava SAV.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. R. M. CLEMINSON: Cyrillic Manuscripts in Slovakia. A Union Catalogue. Cyrilské rukopisy na Slovensku. Súborný katalóg. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 1996.


Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]