Colette

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Sidonie-Gabrielle Colettová
SidonieGabrielleColette.jpg
Narodenie 28. január 1873
Saint-Sauveur-en-Puisaye, Francúzsko
Úmrtie 3. august 1954 (81 rokov)
Paríž, Francúzsko
Zamestnanie spisovateľka
Národnosť francúzka
Obdobie písania 1900-1944
Žánre román
Významné práce Claudine
Manžel Henry Gauthier Villars(1893-1906)
Henry de Jouvenel(19121924)
Maurice Goudeket(19241954)
Deti dcéra
Významné ocenenia Rad čestnej légie, Členka Kráľovskej belgickej akadémie 1936, Členka Goncuortovej akadémie 1944

Sidonie-Gabrielle Colette (* 28. január 1873, Saint-Sauveur-en-Puisaye, Francúzsko - † 3. august 1954, Paríž) bola jedna z najvýznamnejších francúzskych spisovateliek románov. Najznámejšou je jej prvotina Claudine (Claudine v škole (1900), Claudine v Paríži), ktorú napísala na popud svojho prvého manžela a po prvýkrát vyšla pod jeho menom Willy. V prvom okamihu vyvolala kniha škandál.

Jej tvorba sa po oprostení od vplyvu jej prvého manžela nadobudla väčšiu celistvosť. V roku 1936 sa stala členkou Kráľovskej belgickej akadémie, v roku 1944 členkou Goncourtovej akadémie a neskôr jej bol dokonca udelený Rad čestnej légie. O jej mimoriadnej významnosti svedčí aj fakt, že ako prvá žena vo Francúzsku mala po smrti štátny pohreb, ktorý sa konal na veľkom čestnom nádvorí Palais-Royal.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodila sa v dedinke Saint-Sauveur-en-Puisaye v burgundskej časti Francúzska. Jej otec bol vyslúžilý armádny kapitán, Jules-Joseph Colette, ktorý mal miestne politické ambície. Matka Adele Eugenie Sidonie Landoy, známa ako „Sido“ sa venovala knihám a záhrade. Mala pokojné, krásne a šťastné detstvo vo vidieckom prostredí, čo sa odráža aj v niektorých scénach z jej románov. Mala iba základné vzdelanie získané v ľudovej škole a knižnici rodičov.

V roku 1893 sa vydala za o štrnásť rokov staršieho publicistu a autora bulvárnych románikov Henryho Gauthiera Villarsa (známy pod literárnym menom Willy).

Claudine[upraviť | upraviť zdroj]

Claudine ecole colette.jpg

Hoci svoju prvotinu Claudine v škole napísala rok a pol po svadbe, prvýkrát bola vydaná až v roku 1900. Príbeh o Claudine napísala na popud manžela:

mali by ste hodiť na papier spomienky z ľudovej školy. Nebojte sa pikantných detailov, mohol by som z toho niečo vytĺcť. Naše finančné zásoby poklesli...

Tento manželov argument ju však k tomu neprinútil. Napriek tomu sa však Gabrielle vrhla do písania a Claudine bola krátko nato na svete. Gabrielle napísala Claudine ako útek od depresii k šťastným spomienkam z detstva.

Príbeh je o malej dospievajúcej dievčine, žijúcej na francúzskom vidieku a práve na pikantnostiach v diele je vidieť vplyv a podiel jej manžela. Samotná Gabrielle to popisuje:

Nemohli by ste, povedal mi pán Willy, trochu rozohriať tie detinskosti? Napríklad nejaké veľmi nežné priateľstvo medzi Claudine a jednou z jej priateliek...

Nasledovalo dielo Claudine v Paríži, román najviac deformovaný spoluprácou s Willym. Tento druhý príbeh silne pripomína autorkin život (vydaj za staršieho muža, príchod do Paríža, opustenie vidieka a smútok za detstvom na vidieku), autorkin muž je tu zobrazený nie v roli manžela. Do tejto úlohy Gabrielle obsadila Renouda, predstavu autorkinej tajnej túžby.

Nasledovali diela Claudine v manželstve (1902) a Claudine odchádza (1903), ktoré rovnako kopírovali a vlastne opisovali do istej miery jej život a jej túžbu, ktoré sa rozchádzali so skutočnosťou. Prvá Claudine vyšla pod menom jej manžela Willyho, ďalšie publikovali pod spoločným menom, až neskôr sa usúdilo, že Willyho podiel na Claudine je nepatrný a teda autorkou Claudine je Gabrielle.

Rozvod a druhé manželstvo[upraviť | upraviť zdroj]

ColetteReveEgypte1907.JPG

V roku 1906 sa Gabrielle rozvádza s Willym, sklamaná z jeho nekonečných nevier. Toto rozhodnutie pre ňu nebola jednoduché, ako sama priznala: „My dievčatá z vidieka sme mali hrozitánsku a málo možnú predstavu o úteku z manželstva“. Gabrielle nachádza pokoj na vidieku. Krátko nato v roku 1907 sa vrhla na hudobnú kariéru a nastúpila do hudobnej siene v Paríži. S Mathilde de Morne účinkuje v pantomíme s názvom Reve d'Egypte v Moulin Rouge. Gabrielline vystúpenia na scéne vzbudzovali rozruch a pohoršenie. Mala pomer s neterou Napoleona III., markízou de Belboeuf, zvanou Missy, takisto s talianskym spisovateľom Gabriele d’Annunziom.

V týchto rokoch vznikajú diela, ktorú sú ešte poznamenané nezrelosťou a rozčarovaním z odchodu od manžela, a to Citové zátišie (1907), Samopašná naivka (Minnie 1909), Rozhovory zvierat (1907), Úponky révy (1908). V roku 1910 napísala román Tuláčka (franc. La Vagabond), príbeh o herečke, ktorá sa vzdá milovaného muža, aby mohla viesť nezávislý život.

Počas prvej svetovej vojny prenechala majetky svojho manžela v St. Melo v prospech nemocnice pre ranených, za čo v roku 1920 dostala medailu „Rytier čestnej légie“ (franc. Chevalier de la légion d'honneur). Za svojho druhého manžela Henriho de Jouvenela, redaktora novín, sa vydala v roku 1912. Narodila sa im dcéra Colette Renée de Jouvenel, nazývaná „Bel-Gazou“. Podľa jej slov Gabrielle deti nechcela a Colette bola rodičmi zanedbávaná. Starala sa o ňu jej anglická pestúnka. Počas jej druhého manželstvo sa šírili klebety o vzťahu Gabrielle a jej nevlastného syna Bertranda de Jouvenel. V roku 1920 napísala román Miláčik (franc. Chéri) z pohľadu pohlavne neskúseného mladého muža. Rozviedla sa v roku 1924 a o dva roky nato napísala dielo Koniec miláčika (doslovný preklad, franc. La Fin de Chéri, 1926).

Tretie manželstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Jacques Humbert - Colette.jpg

V roku 1924 sa vydala tretíkrát za Mauricea Goudeketa. Počas druhej svetovej vojny Gabrielle ukrývala niekoľko jeho priateľov a aj jeho pred Nemcami, pretože bol Žid. Maurice vydal knihu o Gabrielle „V blízkosti Colette, intímný portrét geniálnej ženy (1957, New York).

V roku 1927 bola Gabrielle velebená ako najväčšia francúzska spisovateľka. Jej najobľúbenejší román Gigi (1944) uviedli aj na Broadwayi. Venovala sa aj maľovaniu a sústredila sa na Jeana Cocteaua, ktorý bol neskôr jej susedom.

Gabrielline romány odzrkadľujú jej pozorovacie schopnosti, dialógy a intímny explicitný štýl. Premieta do nich svoj život, svoje pocity, svoje sklamania, svoje túžby. Je jednou z mála autoriek, ktoré v plnosti odhaľujú svoje vnútro, bez ostychu, bez rozpakov, bez predsudkov. Aj v tom spočíva hodnota jej tvorby.

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

Gabriellin život bol plný škandálov, vrátane lesbických vzťahov, ale už počas života získala oficiálne aj neoficiálne uznanie. Stala sa členkou Kráľovskej belgickej akadémie, Goncourtovej akadémie, získala Rad čestnej légie. V roku 1949 bola zvolená za prezidentku Goncourtovej akadémie.

Počas posledných 20 rokov svojho života trpela na artritídu. Zomrela 3. augusta 1954 v Paríži. Mala štátny pohreb, hoci jej boli pre rozvod zamietnuté rímsko - katolícke obrady.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

  • Claudine v škole, (Claudine à l'École 1900)
  • Claudine v Paríži, (Claudine à Paris 1901)
  • Claudine v manželstve, (Claudine en ménage 1902)
  • Claudine odchádza, (Claudine s'en va 1903)
  • Rozhovory zvierat, (Dialógy de Bêtes 1904)
  • Citové zátišie, (La Retraite Sentimentale 1907)
  • Tuláčka, (La Vagabond 1911)
  • L'Envers du music hall (1913)
  • L'enfant et les sortilèges (1917, libretto Ravelovej opery)
  • Mitsou, (Mitsu 1919)
  • Miláčik, (Chéri 1920)
  • La Maison de Claudine (1922)
  • Siatiny, (Le BLE en herb 1923)
  • Koniec Miláčika, (La Fin de Chéri 1926)
  • Zrodenie dňa, (La Naissance du Jour (1928)
  • Sido (1929)
  • Le Pur et L'Impur (1932)
  • Mačka, La Chatte (1933)
  • Duo (1934)
  • Le Képi (1943)
  • Gigi (1945)
  • L'Étoile Vesper (1947)
  • Le Fanal Bleu (1949)
  • Paradis terrestre, s fotografiami Izisa Bidermanasa (1953)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Colette na anglickej Wikipédii a Colette na francúzskej Wikipédii.
  • Claudine v škole, Claudine v Paríži, Tatran, Bratislava 1969