Cunajoši Tokugawa

Cunajoši Tokugawa
Šógun Tokugawského šógunátu
Narodenie	23. február 1646 Edo
Úmrtie	9. február 1709 (62 rokov)
Pozri aj Biografický portál

Cunajoši Tokugawa (jap.: 徳川 綱吉, Tokugawa Tsunayoshi) bol piatym šógunom Tokugawskej dynastie. Bol mladším bratom Iecuna Tokugawu, teda synom Iemicu Tokugawu a vnukom Hidetada Tokugawu a pravnukom Iejasu Tokugawu .

Niektoré z jeho zákonov, ktoré ochraňovali psov a prikazovali zakladať útulky pre psov mu získali prezývku "psí šógun".

Prvé roky (1646-1680)

Cunajoši Tokugawa sa narodil 23. februára 1646 v Ede. Bol synom Iemicu Tokugawu a jednej z jeho konkubín. Cunajoši mal o 5 rokov staršieho brata Iecuna Tokugawu, ktorý sa stal ďalším šógunom po smrti Iemicu. Cunajoši sa narodil v Ede a po jeho narodení sa presťahoval s matkou do jej vlastných súkromných apartmánov na Edskom hrade. Cunajoši je považovaný za prinajmenšom stredne oneskoreného vo vývoji a ťažko vychovávateľného v rodine Tokugawa. Aspoň v jednom odôvodnení bol pri ponuke na sobáš popísaný ako "mladší syn (Cunajoši) očividne vyspelejší a životaschopnejší ako sa dalo očakávať na jeho mladý vek. Otec, tretí šógun Iemicu sa začal obávať, že by mohol uchvátiť pozíciu jeho zaostalejších starších bratov a tak nariadil, že tento chlapec (Cunajoši) nebude vychovávaný bojovník, ako to prislúcha jeho postaveniu, ale bude školený ako učenec,"

Kým jeho otec bol šógun. Jeho matka bola adoptovaná dcéra z rodiny Hondžo, vedenej Munemasom Hondžom, v Kjóte. Jej vlastní rodičia boli obchodníci s potravinami v Kjóte. Táto pozoruhodná žena mala v mladosti veľmi blízko k Cunajošimu a kým jeho starší brat Iecuna sa väčšinou počas svojej vlády spoliehal na regentov, Cunajoši urobil opačne, spoliehal sa na rady svojej pozoruhodnej matky až do jej smrti.

V roku 1651, keď zomrel šógun Iemicu, mal Cunajoši iba päť rokov. Jeho starší brat, Iecuna Tokugawa, sa stal šógunom. Cunajošiho život počas panovania jeho brata šóguna Iecuna je neznámy, ale nikdy neradil svojmu bratovi.

Ako väčšina, ak nie všetci šóguni, praktizoval pederastickú samurajskú tradíciu šudo, a bol nendža (ねんじゃ) Jošijasua Janagisawu, ktorý slúžil šógunovi.

Spor o následníctvo (1680)

V roku 1680, predčasne zomrel šógun Iecuna vo veku 39 rokov. Ihneď malo byť rozhodnuté o následníctve. Tadakijo Sakai, jeden z najobľúbenejších radcov Iecuna, navrhol že následníkom nemá byť niekto z Tokugawskej línie, ale radšej z kráľovskej krvi, favorizoval za šóguna jedného zo synov Cisára Go-Saia, ako to bolo počas Kamakurského šógunátu, ale Tadakijo bol skoro prepustený.

Masatoši Hotta, jeden z najbrilantnejších radcov šóguna Iecuna, bol prvou osobou, ktorá odporučila za šóguna Cunajošiho Tokugawu, ako brata bývalého šóguna a syna tretieho šóguna. Nakoniec, v Tenno 1 1681, sa Cunajoši stal piatym šógunom Tokugawského šógunátu.

Šógun Cunajoši (1680-1709)

Hneď ako sa stal Cunajoši šógunom, dal Masatošimu Hottovi titul Tairó, ako poďakovanie za zaistenie následníctva. Tiež ihneď po menovaní za šóguna, nariadil vazalom Takata spáchať samovraždu a tým ukázal svoj prísny prístup k samurajskému kódexu. Skonfiškoval jeho léno, ktoré činilo 250 000 koku. Počas jeho panovania skonfiškoval celkovo 1 400 000 koku.

V roku 1682, šógun Cunajoši nariadil svojim cenzorom a polícii, aby zvýšili štandard obyvateľstva. Čoskoro bola zakázaná prostitúcia, čašníčky nemohli byť zamestnané v čajovniach a čoskoro boli zakázané vzácne a drahé látky. Najpravdepodobnejšie sa začalo pašeráctvo v Japonsku praktizovať potom, ako začali platiť Cunajošiho autoritatívne zákony. V roku 1684 Cunajoši tiež znížil moc taira. Bolo to po zavraždení Masatošiho jeho synovcom, ktorý to vykonal v tom istom roku.

Aj napriek matkiným radám sa Cunajoši stal veľmi nábožensky založený, podporoval Neo-konfucianizmus hovorcu Zhu Xi. V roku 1682, čítal daimjóm výklad "Veľkej učenosti,", ktoré sa stalo každoročnou tradíciou na šógunovom dvore. Čoskoro začal prednášať viacej a v roku 1690 začal prednášať o Neo-konfucianizme pre šintoistických a budhistických daimjóv, a dokonca pre vyslancov z dvora cisára Higašijamu v Kjóte. Tiež sa zaujímal o niekoľko čínskych prác, najmä Veľké učenie (Da Xue) a The Classic of Filial Piety (Xiao Jing). Cunajoši tiež obľuboval umenie a drámy No.

V roku 1691, Engelbert Kaempfer navštívil Edo ako člen každoročného holandského diplomatického posolstva z Dejima do Nagasaki. Cestoval z Nagasaki do Osaky, Kjóta a potom do Eda. Kaempfer poskytol informácie o Japonsku zo začiatku panovania Cunajošiho Tokugawu. Ako diplomatické posolstvo vkročilo do Eda v roku 1692, požiadali o audienciu u šóguna Cunajošiho. Kým čakali na povolenie, požiar zničil šesťsto domov v Ede a audiencia bola odsunutá. Cunajoši a niekoľko dvorných dám sedelo za trstinovou stenou, kým dánski poslovia sedeli pred ňou. Cunajoši sa zaujímal o západné záležitosti a žiadal ich, aby sa navzájom rozprávali a spievali, chcel videl ako sa správajú na západe. Cunajoši pre nich usporiadal drámu No.

Možno následkom mentálnej retardácie alebo náboženského fundamentalizmu, Cunajoši bol ku koncu svojej vlády posadnutý živými tvormi. V deväťdesiatych rokoch 16. storočia a na začiatku 17. storočia, si Cunajoši, ktorý sa narodil v roku psa, zmyslel prijať niekoľko opatrení ohľadom psov. Edikty, ktoré vyhlásil na ochranu psov boli vydávané každý deň, pretože v Ede bolo veľa túlavých a chorých psov. Preto ho volali Inu-Kubó (犬公方:Inu=Pes, Kubó=formálny titul šóguna).

V roku 1695 bolo v Ede toľko psov, že Edo strašne smrdelo. Učeň bol popravený pretože zranil psa. Nakoniec boli problémy odsunuté, keď vyše 50 000 psov bolo umiestnených do kotercov v predmestiach. Psi boli kŕmené ryžou a rybami z daní obyvateľov Eda.

Posledná obdobie panovania Cunajošiho bolo ovplyvňované radami Jošijasua Janagisawu. Bola to zlatá éra klasického japonského umenia, známa ako Éra Genroku.

V roku 1701, Naganori Asano, daimjó z han Akó, sa pokúsil za urážku zabiť na Edskom hrade Jošinaku Kiru. Asano bol popravený a Kira odišiel nepotrestaný. Asanových štyridsaťsedem róninov pomstilo jeho smrť zabitím Kiru a stali sa legendou, ktorá mala vplyv na veľa hier a príbehov éry. Najúspešnejšia z nich bola hra bunraku s názvom Kanadehon Čúšingura (jednoducho nazývaná Čúšingura alebo "Poklad verných vazalov"), ktorú napísal v 1748 Izumo Takeda a dvaja spoločníci; neskoršie bola upravená na hru kabuki, ktorá je v Japonsku stále jedna z najpopulárnejších. Najstaršia známa správa o incidente z Akó bola na západe publikovaná v roku 1822 v knihe Issaca Titsingha Illustrations of Japan.

V roku 1706, bolo Edo zničené tajfúnom a nasledujúci rok vybuchla Fudži. Šógun Cunajoši bol už chorý a zomrel 19. februára 1709 vo veku 62 rokov, tri dni pred svojimi 63 narodeninami. Po ňom nastúpil jeho synovec Ienobu Tokugawa, ktorý bol synom jeho ďalšieho brata Cunašige Tokugawu, bývalého pána Kofu, na ktorý mal Ienobu nárok predtým ako sa stal šógunom.

Éry Cunajošiho bakufu

• Enpó (1673-1681)
• Tenna (1681-1684)
• Džókjó (1684-1688)
• Genroku (1688-1704)
• Hóei (1704-1711)

V zábavnom priemysle

Z prostredie Cunajošiho dvora je populárna dráma Óoku: Hana no Ran FujiTV z roku 2005 , v ktorej Cunajošiho hrá Šosuke Tanihara.

Cunajoši sa objavuje ako postava v sérii tajomných románov americkej spisovateľky Laury Joh Rowlandovej. Hlavná postava, Sano Ičiro, začína svoju kariéru ako policajný úradník v hlavnom meste Edo. Prvý román z roku 1994 Šindžu začína v januári 1689, v prvom roku obdobia Genroku. Počas vyšetrovania dvojitej vraždy, ktorá bola vydávaná ako samovražda zamilovaných, Sano odhalil sprisahanie voči Cunajošimu, za čo bol odmenený vymenovaním za šógunovho špeciálneho vyšetrovateľa. V jedenástich románoch (do roku 2006), Sano rieši kriminálne prípady, urobí si nepriateľa z Jošijasua Janagisawu až nakoniec dosiahne pozíciu kancelára namiesto Janagisawu. Cunajoši sa objavuje ako postava vo všetkých knihách tejto série. Posledná kniha bola vydaná v roku 2006.

Cunajoši je tiež zobrazený v epizóde Demashita! Powerpuff Girls Z, v ktorej sa jeho duch zobudí, posadne starostu a využije jeho autoritu, aby obnovil 'obludné súcitné zákony' podobné jeho zákonom na ochranu psov.

Referencie

Pozri aj

• Bodart-Bailey, Beatrice, ed. (1999). Kaempfer's Japan: Tokugawa Japan Observed. Honolulu: University of Hawaii Press.
• Screech, Timon. (2006). Secret Memoirs of the Shoguns: Isaac Titsingh and Japan, 1779-1822. London: RoutledgeCurzon. ISBN 0-7007-1720-X
• Titsingh, Isaac. (1822). Illustrations of Japan. London: Ackerman.
• Titsingh, Isaac. (1834). [Siyun-sai Rin-siyo/Hayashi Gahō, 1652], Nipon o daï itsi ran; ou, Annales des empereurs du Japon. Paris: Oriental Translation Fund of Great Britain and Ireland. --Dve kópie tejto neobvyklej knihy sú dostupné online: (1) v knižnici University of Michigan, digitalizovaná 30. januára 2007; a (2) v knižnici Stanfordskej University, digitalizovaná 23. júna 2006. Tu kliknite na originálny text vo francúzštine.
• Totman, Conrad. (1967). Politics in the Tokugawa bakufu, 1600-1843. Cambridge: Harvard University Press.

Cunajoši Tokugawa Tokugawský šógunát
Vladárske tituly
Predchodca Iecuna Tokugawa	šógun 1680 – 1709	Nástupca Ienobu Tokugawa