Cyrano z Bergeracu (dráma)

Cyrano z Bergeracu (franc. Cyrano de Bergerac) je divadelná hra, veršovaná dráma v piatich dejstvách takmer celá napísaná v dvanásťslabičných alexandrínoch. Jej autorom je Edmond Rostand, ktorý ju napísal súc inšpirovaný príbehom a tvorbou iného francúzskeho autora - šľachtica Savinien Cyrano de Bergerac, vlastným menom Hector Savinien de Cyrano. Hra bola po prvý raz uvedená na javisku Divadla Porte-Saint-Martin v Paríži 28. decembra 1897 a má neustálu popularitu.

Inšpiračné zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem toho, že je dlhá, obsahuje viac ako 1600 veršov, má početné postavy a náročnú výpravu. Hru uvádzal a hral v nej hlavnú úlohu populárny herec Coquelin starší. Úspech bol taký presvedčivý, že cez pauzu prišiel do Rostandovej lóže vtedajší minister, aby dekoroval vlastnou stužkou Čestnej légie autora so slovami: „Dovoľujem si odovzdať ju trochu vopred.“ Rostand toto vyznamenanie neskôr naozaj obdržal. Cyrano sa za nasledovné dva roky hral štyristokrát, do roku 1913 dosiahol počet repríz tisíc len v samotnom Paríži.

Čo sa týka inšpiračných zdrojov, Rostand hru nazval "heroickou komédiou", no kritika ju analyzovala a objavila v nej skôr romantizmus a neoromantizmus. Na príbeh rytiera Saviniena de Cyrano upozornila autora jeho manželka, spisovateľka Rosemonde Gérard. Rostand písal hru v období 1896 – 97 a počas tvorby interaktívne spolupracoval s hercom Coquelinom starším, čím sa stalo, že hlavná postava bola na mieru ušitá práve jemu.

Dej[upraviť | upraviť zdroj]

Preskočiť obsah diela

Upozornenie. Článok alebo jeho časť prezrádza zápletku, pointu alebo rozuzlenie diela!

Konštrukcia deja hry stojí na troch postavách. Dvoch zamilovaných, Roxane a Christianovi a priateľovi Christiana, Cyranovi z Bergeracu. Cyrano, milujúci sesternicu Roxanu (ktorej však lásku nikdy nevyznal, pretože sa bál odmietnutia kvôli svojmu veľkému nosu), sa ponúkne, že bude písať zaľúbené listy Roxane v mene rytiera Christiana neznalého umenia poetického. Cyrano píše veršované listy lásky a sám sa zamiluje do Roxany.

Hra sa začína dejstvom, v ktorom sa počas divadelného predstavenia odohrá povestný súboj Cyrana s protivníkom vikomtom de Valvert v Hôtel de Bourgogne. Dej pokračuje scénou u výrobcu paštét Ragueneaua, kde sa stretáva Cyrano s Christianom. Ten, objednajúc si uňho listy Roxane, netuší, čo tým spôsobí. Cyrano dlhé roky potom písal a potme recitoval pod Roxaniným balkónom vlastné veršované vyznania. Rytieri nikdy neprezradili autorstvo pred Roxanou, po skone Christianovom v bitke pri Arrase Cyrano nepriznal zámenu. Preciózka Roxana naďalej miluje Christiana i zásluhou ideálnej predstavy o ňom vytvorenej z listov. Svoje autorstvo a lásku priznáva Cyrano Roxane, ktorá sa oňho stará v kláštore, až tesne pred smrťou.

Hlavnou postavou deja zostáva Cyrano, ktorý je zosobnením rytierskosti. Nadaný hudobne a literárne, odvážny a schopný šermiar má len jednu vadu. Dlhý nos. Tento telesný znak dotvára jeho povahu a robí z normálneho šľachtica tej doby výraznú osobnosť, i keď tragikomickú. Zostáva hlavnou atrakciou predstavenia, lebo Rostandovi sa podaril v jeho prípade vytvoriť večný model muža, skvelého, no i keď len takmer, lebo mu príroda či Boh trochu ukrivdili. Cyrano si získal sympatie divákov navždy.

Opis zápletky alebo rozuzlenia príbehu sa tu končí.

Obsadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Cyrano de Bergerac * Roxane, Cyranova sesternica
Christian de Neuvillette * knieža de Guiche
Le Bret * Brissaille
kapitán Carbon de Castel-Jaloux * markíz
Cuigy * druhý markíz
Dotieravec * tretí markíz
Mušketier * Montfleury
iný mušketier * Bellerose
Jodelet * Ragueneau
Španielsky dôstojník * De Valvert
Lignière * a ďalší.
kadeti

Spoločenské súvislosti[upraviť | upraviť zdroj]

Francúzsko na konci 19. storočia muselo čeliť kríze myslenia, ktorá sa prejavila v politike a vlasteneckom cítení následkom prehraných pruských vojen a sociálnych revolúcií. S Napoleonovým pádom sa vyrovnala francúzska vlastenecká elita tak, že z neho urobila francúzsky idol, avšak to nestačilo. Do situácie poklesnutého sebavedomia Francúzov vstúpil Rostand so svojou heroickou komédiou. Vlieval do myslí divákov hrdosť na francúzsky esprit, odvahu, galantnosť a ochotu umrieť za Francúzsko s eleganciou gaskonského rytiera. Druhé dejstvo, pojednávajúce o obliehaní Arrasu Španielmi počas tridsaťročnej vojny, je heroizáciou gaskonských kadetov a ich uvedenie na piedestál ako vzoru. Odtiaľ pramenilo aj veľkorysé gesto jedného ministra s predčasným odovzdávaním medaily Čestnej légie. Nezávisle od spolitizovania kultúrnej udalosti bola hra jednoznačným tvorivým úspechom Edmonda Rostanda.

K večnej diváckej priazni hre pomohol teda model „francúzskosti“ skvelého muža s chybičkou krásy, čím sa stal žijúcim a reálnym vzorom pre široké davy francúzskych divákov. Okrem mužského vzoru sa v hre objavila aj ženská hrdinka v osobe Roxany vyznávajúcej preciózne životné zásady a prejavujúcej odvahu vo vojnových časoch. Roxana prišla k Arrasu v treťom dejstve do tábora kadetov nielen za svojím milým ale i s úmyslom podporiť jeho spolubojovníkov. Odborná kritika toto hodnotí ako prejav emancipácie francúzskej ženy, ktorého potreba ožíva práve vo vojnových časoch.