Cyrilo-metodská tradícia v Bulharsku
 |
Podľa názoru niektorých redaktorov by tento článok mal byť spojený s článkom Dejiny Bulharska. Ak s tým nesúhlasíte, vyjadrite sa, prosím, v diskusii. |
Obdobie solúnskych bratov[upraviť | upraviť zdroj]
V druhej polovici 9. storočia sa v Bulharsku uskutočnili historické zmeny (prijatie kresťanstva, vytvorenie Bulharskej samostatnej cirkvi, zavedenie staroslovienčiny do bohoslužieb a štátnej správy a vznik prvých literárnych a osvetových stredísk), ktoré predurčili jeho osud a trvalú účasť v európskej kultúre stredoveku. Udalosti boli spojené s politickým rozmachom počas vlády jedného z najvýraznejších bulharských panovníkov kniežaťa Borisa I., ktorého krátko po jeho smrti (2. máj 907) vyhlásili za svätého.
Vzťahy Bulharska s Byzantskou ríšou a pápežom[upraviť | upraviť zdroj]
Kultúrne zmeny v Bulharsku sú podmienené aj jeho vzťahmi s mocným susedom – Byzantskou ríšou. Ešte v prvej polovici 9. storočia začína početné slovanské obyvateľstvo, žijúce na území Byzancie, predstavovať pre krajinu vážny problém. Je totiž nositeľom svojej vlastnej „barbarskej“ kultúry, hovorí iným jazykom a nevyznáva kresťanskú vieru. V blízkosti hraníc ríše už vznikli prvé slovanské štáty - Bulharský štát, Srbský, Kyjevská Rus, Veľká Morava a iné. Potenciálne nebezpečenstvo, ktoré predstavujú domáce aj zahraničné spoločenstvá Slovanov, núti Byzantskú ríšu vytýčiť si za cieľ ich pokresťančenie. Počas tohto náboženského a kultúrneho pričleňovania je potrebné spraviť zo Slovanov svojich spojencov alebo aspoň obmedziť ich nevraživosť. To, že si Byzantská ríša nebezpečenstvo uvedomuje a podniká proti nemu reálne kroky, začína byť jasné v druhej polovici 9. storočia počas vlády Michala III. (842 - 867) a Basileia I. (867 - 886) a vzdelaného a ambiciózneho carihradského patriarchu Fotia (858 - 867, 877 - 886).
Vážny záujem o pokresťančenie Slovanov (Bulharov) prejavuje nielen carihradská, ale aj rímska cirkev. Dodnes zachované historické pramene hovoria o tom, že Boris I. plánoval najprv prijatie kresťanstva od rímskej cirkvi a franských kňazov. Toto riešenie však bolo pre Byzantskú ríšu neprijateľné a vyvolávalo vojenský zásah zo strany Carihradu. Jej výsledkom bolo prijatie kresťanstva od byzantských duchovných v roku 864. Napriek tomu sa vzťahy s Rímskou ríšou neprerušili. V snahe udržať si odstup od silného náboženského, ale aj politického vplyvu Byzantskej ríše, bulharský panovník posiela v roku 866 vyslancov k pápežovi Mikulášovi I. (858 — 867). Tí prinášajú zoznam otázok a mnoho darov svätým miestam v Ríme. Svätému Petrovi, ktorý sa považuje za zakladateľa rímskej cirkvi, Boris I. dáva do daru zbraň, ktorú nosieval, keď v mene Krista vyhrával nad svojimi protivníkmi - účastníkmi povstania proti prijatiu kresťanstva v roku 865.
Ôsmy celosvetový cirkevný koncil v dôsledku podobných umelých diplomatických krokov schválil 4. mája 870 pre Bulharsko hlavu cirkvi – arcibiskupa a samostatnú cirkev za prítomnosti predstaviteľov rímskej cirkvi aj východných cirkví (carihradskej, jeruzalemskej, alexandrijskej a antiochijskej).
Žiaci sv. Cyrila a sv. Metoda v Bulharsku[upraviť | upraviť zdroj]
Po vyhnaní učeníkov Cyrila a Metoda z Veľkej Moravy v roku 886 jedna skupina vyhnancov - napr. Kliment, Naum a Angelár mierila do Bulharska. V Živote Klimenta Ochridského od Teofilakta Ochridského sa o ich cieli hovorí: Na Bulharsko mysleli, k Bulharsku viedla ich snaha a nádej, že Bulharsko im ponúkne pokoj. Dôležitá bola skutočnosť, že Bulharsko bolo kresťanskou krajinou, vyznávajúcou pravoslávnu vieru a jazyk je taký istý ako ten, v ktorom doteraz kázali a tvorili.
Dostali sa do Belehradu (vtedy bulharská pohraničná pevnosť), kde ich bulharský veliteľ – boritarkan - nasmeroval do hlavného mesta - Plisky.
Knieža Boris I. ich vítal s radosťou a dokonca ich ubytoval v domoch bojarov Česlava a Eschača. Vládca podporoval vzdelancov všetkými možnými prostriedkami a oni, spolu s Borisovým synom Simeonom, ktorý sa vracia z Carihradu, zakrátko zmenili Plisku na prvé bulharské literárne a vzdelávacie stredisko.
Naum a Kliment spolu s ostatnými žiakmi, ktorí prichádzali inými cestami (medzi ktorými je aj Konštantín Preslavský) obnovujú a doplňujú cyrilo-metodské preklady a zostavujú prekladové knihy a zborníky (oktoich, mineu, trioď pôstnu aj kvetnú) s bohoslužobnými a poučno-kazateľskými textami, do ktorých zaraďujú mnoho svojich vlastných značne rozsiahlych textov. Takto pripravujú pôdu Borisovmu zámeru zameniť grécku liturgiu slovanskou a tiež budúcemu rozkvetu bulharskej osvety, literatúry a kultúry.