Dáma a jednorožec

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Dáma a jednorožec – À mon seul désir

Dáma a jednorožec je názov šiestich flámskych vzácnych tapisérií vytvorených medzi rokmi 1484 – 1500. Aktuálne sa nachádzajú v „Múzeu stredoveku“ v Paríži (Musée national du Moyen Âge), inak nazývanom aj „Múzeum Cluny”.

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Téma tapisérií je inšpirovaná nemeckou legendou z 15. storočia. Všetky tapisérie prevzali rovnaké elementy: na ploche ostrovčeka zarasteného živými kvetmi tmavomodrej farby, ktorá kontrastuje s červeným alebo ružovým podkladom posiatym zvieratami a vetvami kvitnúcich stromov, vidno ženu obkolesenú heraldickými znakmi, jednorožcom vpravo a levom vľavo, niekedy sprevádzanú aj inými zvieratami. Päť z týchto tapisérií prezentuje symboliku piatich ľudských zmyslov, o ktorých Dáma vypovedá:

Richesse – hmat
  • chuť: Dáma si berie dražé, ktoré jej podáva iná ženská postava
  • sluch: Dáma hrá na harfu
  • zrak: Jednorožec sa zjavuje pred zrkadlom držaným Dámou
  • čuch: Počas toho, ako dáma tvorí korunu z kvetov, Opica vdychuje vôňu jedného kvetu
  • hmat: Dáma drží roh jednorožca, zatiaľ čo v pravej ruke drží „štandardu”.
  • Šiesta tapiséria, na ktorej možno prečítať nápis „À mon seul désir“ (Podľa vlastného želania) je ťažko vysvetliteľná.
Liesse – sluch

Podľa katalógu výstavy uskutočnenej asociáciou „Primitifs français“ v Louvri v roku 2004 sú tapisérie podľa kartónov učiteľa Anny Bretónskej Jeana d´Ypres, ktorý skonal v 1508, alebo jeho brata Louisa, obidvaja z rodinnej línie maliarov. Tento maliar inšpiroval kresby (kartóny) pre tapisérie.

Tapisérie sú utkané z vlny a hodvábu v štýle „mille-fleurs“. Vyhotovili ich vo vtedajšom Flámsku. Námet však nesie známky parížskeho kultúrneho okruhu vrcholiaceho stredoveku.

Podľa Marie-Elisabeth Bruel, doktorky literárnej vedy, je šesť textúr tradične stanovených ako päť zmyslov a „mon seul désir“ predstavených šiestimi alegorickými dvorankami zo stredovekého literárneho diela Roman de la Rose od Guillauma de Lorris, respektívne: Oiseuse – zrak, Richesse – hmat, Franchise – chuť, Liesse – sluch, Beauté – čuch, Largesse – A mon seul désir.

V 19. storočí pri ich objave boli tapisérie poškodené vlhkom, preto museli byť znovu utkané niektoré časti. Moderná časť tapisérií za pomoci vlákien farbených chemicky dostala odtieň mierne odlišný od originálnych častí s prírodnými farbami.

Spory o identite objednávateľa[upraviť | upraviť zdroj]

Erb nachádzajúci sa na rôznych tapisériách je pripisovaný členovi rodiny Le Viste. Bola prijatá zhoda strán, že to bol Jean IV. Le Viste, člen mestskej rady pôvodom z Lyonu, prezident Dvora Radcov v Paríži od roku 1484, ktorý zomrel v 1500.

V roku 1963 spochybnil toto tvrdenie Maurice Dayras z Creuse, pretože tapisérie obsahujú erby, ktoré nerešpektujú heraldickú symboliku a princíp kontrastnosti farieb. Jean IV. Le Viste bol hlava rodiny od 1457 a mal erb, ktorý rešpektoval tieto regule. Erbové pravidlá pozostávajú z týchto predpisov: použitie emailov z dvoch skupín, kovov (zlato=žlť, argent=biela) a farieb (gueules = červená, azur=modrá, sinople=zelená, sable=čierna). Na týchto erboch sa nenachádzajú farby z oboch skupín naraz.

Franchise – Chuť

Erb prisudzovaný Jeanovi IV. Le Viste obsahuje dve farby, modrú a červenú. V tejto starej rodine mali právo na plný erb so zbraňami, mladšie vetvy vnášali do znakov zmeny. Najdôležitejšia z týchto zmien je opačný email, ktorý spôsobuje, že mladšie vetvy nie sú viditeľné na pečatiach.

Carmen Decu Theodorescu prisudzuje držiteľstvo erbu mladšiemu členovi rodiny. Dedukuje, že námet bol vytvorený Antoinom II. Le Viste (zomrel v 1534), dedičom svojho otca Auberta le Viste, bratanca Jeana IV. Le Viste v roku 1493. Erb Antoina II. bol zistený na ružici v kostole Saint-Germain-l'Auxerrois v Paríži, ktorý bol riadený Antoinom Le Viste v roku 1532.

História nálezu[upraviť | upraviť zdroj]

Oiseuse – Zrak

Jednotliví majitelia tapisérií:

  • rodina Le Viste
  • Robertet
  • La Roche-Aymon
  • Rilhac, tapisérie previezli do zámku Boussac v 18. storočí
  • Carbonières – komtesa Ribeyreix
  • Obec Boussac ich kúpila spolu so zámkom Boussac v roku 1856 od komtesy Rybeyreix.

Obec ponechala tapisérie v zámku. V roku 1882 ich predala za sumu 25 000 zlatých frankov francúzskemu štátu prostredníctvom osoby reštaurátora Edmonda du Sommerard, ktorý ich vystavil v dnešnom „Múzeu Stredoveku“ v Paríži.

Beauté – Čuch

Čo sa týka obdobia medzi 1835 – 1840, ich osud výrazne usmernila veľmi pravdepodobne spisovateľka George Sand, ktorá sa ako susedka z Nohant-Vic často zdržiavala v Boussacu a bývala na zámku. O tapisériách oboznámila svojho chvíľkového milenca Prospera Mériméeho, ktorý bol vtedy inšpektorom historických pamiatok vo Francúzsku. Región navštívil v roku 1841 a zaradil tapisérie do štátneho fondu historických pamiatok (dnes „Base de Mérimée“). Jeho korešpondencia odhalila pikantné detaily o zaobchádzaní s nimi. Starosta obce uviedol, že tapisérií bolo viac a krajších, ale bývalý majiteľ zámku gróf de Carbonière ich rozrezal aby nimi zakryl vozy a narobil z nich koberce. Preto zostáva k uváženiu, či dorezané tapisérie patrili do série „Dáma a jednorožec“ alebo to bola iná kolekcia.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku La Dame à la licorne na francúzskej Wikipédii.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]