Džiu-džicu (Japonsko)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Džiu-džicu

Džiu-džicu alebo džú džucu (staršie alebo nespisovne jiu-jitsu; po japonsky: 柔術 - džú-džucu, čiže v anglickom prepise ju-jutsu alebo menej správne j(i)u-jitsu) je staré japonské bojové umenie založené na technikách bez zbrane. Používa ale aj techniky malých zbraní, zahrňuje metódy kopov, úderov, použitia kolien, hádzania, škrtenia, blokovania kĺbov, držania a zviazania nepriateľa.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

O spôsobe boja džiu-džicu existujú zmienky v starej japonskej mytológii už spred 2 000 rokov. Začiatok moderného džiu-džicu sa traduje medzi 8. až 16. storočím nášho letopočtu. V týchto časoch bolo Japonsko zmietané neustálymi občianskymi vojnami. Džiu-džicu bolo bojovým umením japonskej triedy bojovníkov Bushi, ktorá zahrňovala aj slávnych samurajov. Samuraji sa obracali k džiu-džicu, keď prišli o svoj meč v boji, alebo keď boli zastihnutí bez neho. Bol to spôsob neozbrojeného boja, ale využíval v prípade potreby aj zbrane (nôž, palicu a.i.).

Obdobie Edo, nazývané aj Tokugawské (1603 – 1868), nastolilo pevnú vojenskú vládu na čele so šógunom. V tomto období prestal mať boj taký silný vplyv na život v Japonsku a preto džiu-džicu prosperovalo aj ako umelecká forma. Toto obdobie je preto známe aj ako Zlatý vek džiu-džicu. Džiudžicu sa začalo presúvať viac smerom k neozbrojeným technikám. Niektoré z jeho hlavných smerov boli ovplyvnené čínskymi bojovými umeniami. Obdobím Mejdži (1868), ktoré prinavrátila moc z rúk šóguna späť do rúk cisára, započalo obdobie úpadku džiu-džicu. Väčšina samurajov bojovala po boku šóguna, a preto upadli po jeho porážke do nemilosti. Cisár im zakázal cvičiť ich formy boja. Niektorí majstri však naďalej pracovali v ilegalite, alebo preniesli svoje umenie do iných krajín. V tomto období sa džiu-džicu dostáva po prvýkrát aj do Európy.[chýba zdroj]

V roku 1882 zakladá Džigoro Kano (1860 – 1938) na základoch džiu-džicu džudo, ktoré sa stáva prostriedkom zdokonaľovania osobnosti. Počas príprav na 2. svetovú vojnu japonská vláda požiadala Kana, aby cvičil japonských vojakov. Kano, ako odpoveď na túto výzvu, začal skrývať techniky v džude.[chýba zdroj]

Po porážke Japonska v 2. svetovej vojne nasledovala americká okupácia Japonska. Počas okupácie siahali Američania po všetkom, čo mohli z japonských vedomostí využiť, vrátane bojových umení. Aby sa tomuto zabránilo, bolo džudo pretvorené do formy zápasenia a mohlo sa naďalej praktikovať ako šport.[chýba zdroj] Po ukončení americkej okupácie však už bolo džudo nenávratne zmenené. Napriek tomu mu džiu-džicu veľkou mierou vďačí za svoje pretrvanie.

Moderné džiu-džicu zahŕňa aj obranu proti súčasným improvizovaným zbraniam, ako rozbité fľaše, stoličky a podobne. Ako šport sa džiu-džicu veľmi neujalo, pretože neponúka také možnosti športového zápolenia ako napríklad džudo alebo karate. Nacvičujú sa síce kata, ale tie sú len formálnou prezentáciou techník.

Podobné články[upraviť | upraviť zdroj]