Dejiny Slovenska

Slovenský portál

Fyzická mapa Slovenska

Tento článok je o dejinách Slovenska a Slovákov.

Pravek

Paleolit (stará kamenná doba)

Moravianska venuša stará približne 22 800 rokov

Prvé známky o osídlení dnešného územia Slovenska sú známe už z paleolitu. Klimaticky je toto veľmi dlhé obdobie charakteristické striedaním ľadových dôb s medziľadovými dobami. Nachádzame doklady rôznych paleolitických kultúr: od olduvanu až po świderien. Najstaršie doklady sú o druhu človek heidelberský. Najstaršie kostrové nálezy patria do druhu človeka neandertálskeho, pričom najznámejší je nález z Gánoviec.

Mezolit (stredná kamenná doba)

Toto obdobie je charakteristické definitívnym ústupom ľadovca, ktorý dovtedy tisícročia často končil pri severných hraniciach dnešného Slovenska. Ľudia stavali sídliská na piesočných dunách alebo výšinách.

Neolit (mladá kamenná doba)

Z neolitu (kedy vzniklo roľníctvo) sa zachovalo už viac stôp. Našli sa zvyšky ich obydlí, keramiky, ale aj ich duchovného života vo forme obetných darov alebo kultových predmetov akými boli pravdepodobne aj venuše z Nitrianskeho Hrádku, Moravian nad Váhom a ďalších miest.

V tomto období sa na Slovensku vyskytovali najmä kultúry: kultúra s lineárnou keramikou, kultúra s východnou lineárnou keramikou, želiezovská skupina, bukovohorská kultúra a začala sa lengyelská kultúra a polgárska kultúra.

Eneolit (neskorá kamenná doba)

Toto obdobie je charakteristické najmä začiatkom masového používania kovov (meď a zlato; prvé nálezy medi sú však už v mladom neolite), a s tým súvisiacim vznikom vrstvenia spoločnosti (minimálne remeselníci, roľníci, pastieri, obchodníci) a výmenného obchodu, ďalej zdokonalením obrábania pôdy využitím ťažnej sily zvierat (zavedenie oradla, jarma a podobne) a posilnením úlohy muža v spoločnosti („patriarchát“).

V tomto období na Slovensku predovšetkým spočiatku pokračovala lengyelská kultúra a polgárska kultúra, neskôr sa na celom Slovensku vyskytovala badenská kultúra.

Bronzová doba

V dobe bronzovej, charakteristickej rozšírením bronzu, sa na Slovensku vyskytovalo veľké množstvo rôznych archeologických kultúr (napr. unětická kultúra, maďarovská kultúra, otomanská kultúra, jednotlivé mohylové kultúry a jednotlivé kultúry popolnicových polí, vrátane lužickej kultúry). Ich pozostatkami boli aj nálezy početných bronzových kosákov, vozu s kolesami z ohýbaných rámov, stopy po drevených stavbách budovaných bez použitia klincov.

Halštatská doba (stará železná doba)

Železná doba a technológie s ňou spojené prišli na Slovensko pravdepodobne z oblasti Anatólie a/alebo Itálie. V halštatskej dobe sa na Slovensku začal vďaka priaznivým geologickým podmienkam rozvoj ťažby železa, olova, zlata a soli. Po prvýkrát sa tu objavil hrnčiarsky kruh (vekerzugská kultúra). Pokračuje sociálna diferenciácia.

V tomto období sa na Slovensku vyskytovali: halštatská kultúra (konkrétne kalenderberská kultúra), kuštanovická kultúra (?Tráci) a vekerzugská kultúra (pravdepodobne Skýti) a na severe ďalej pokračovala lužická kultúra.

Protohistorické obdobie

Laténska doba (mladá železná doba)

V tomto období na Slovensko prišli Kelti, ktorých možno považovať za prvé historicky známe etnikum na území Slovenska. Kelti prišli do Karpatskej kotliny z Nemecka, Francúzska a oblasti Álp. Po príchode, ktorý pravdepodobne spôsobili zrážky s Rímskou ríšou, si podmanili pôvodné obyvateľstvo. V závere laténskej doby vytvorili niekoľko opevnených osád – oppíd, niektoré z nich, napríklad Bratislavské oppidum, sú odvtedy dokázateľne nepretržite osídlené. Väčšina z nich však žila v neveľkých osadách, domy si stavali z dreva, domy sa bežne zamykali železnými zámkami. Kelti boli zruční remeselníci – kováči, hrnčiari, minciari, poľnohospodári aj obchodníci. Udržovali úzke kontakty s gréckou a rímskou civilizáciou, ktoré mali na ich kultúru veľký vplyv.

Koncom 2. storočia pred Kr. na Slovensko prišli aj Dákovia, ktorí pôvodne obývali územia približne v dnešnom Rumunska. V čase výbojov prvého dáckeho kráľa Burebistu bolo Dákmi osídlené a do Dáckeho kráľovstva zrejme začlenené južné Slovensko (nížiny), odkiaľ vytlačili časť Keltov. Roku 10 pred Kr. však Dákov v Panónskej panve porazili Rimania a posunuli hranice Rímskej ríše na stredný Dunaj. Dácke obyvateľstvo mizne zo Slovenska niekedy v 1. stor. po Kr., najdlhšie sa udržalo na východe.

Likvidáciu väčšiny Keltov zavŕšili výboje Germánov zo severozápadu – na území Slovenska začiatkom 1. storočia po Kr. Kelti sa však udržali na severe Slovenska až do druhého storočia po Kr. (Kotíni).

Germáni a Rímska ríša

Pohyby kmeňov v období Sťahovania národov

Germánska civilizácia nebola v tej dobe na takej vyspelej úrovni ako keltská. Germáni sa venovali viac poľnohospodárstvu a kočovnému chovu dobytka, boli tiež dobrí bojovníci. Je známe, že germánske kmene na území juhozápadného Slovenska si hovorili Markomani, na západnom Slovensku to boli Kvádi, ktorých vplyv sem zasahoval z Čiech. Germáni sa však čoskoro po príchode na Slovensko dostali do stretu s rozpínajúcou sa Rímskou ríšou. V rokoch 12 až 9 pred Kr. začali boje medzi rímskymi vojskami z provincie Panónia a vojskami mocného germánskeho kráľa Marobuda.

V 1. storočí po Kr. bolo územie Slovenska niekoľko rokov časťou Vanniovho kráľovstva. Vannius vládol asi 30 rokov, ale stal sa podobne ako Marobud príliš mocný a tak bol za podpory Rimanov zosadený. Rímska ríša si v blízkosti Dunaja budovala pohraničné pevnosti. Jedna z rímskych hraničných osád na Slovensku bola v Rusovciach volala sa Gerulata. Mesto malo všetky znaky rímskych miest, nachádzali sa tam kúpele i fórum.

Markomanské vojny a zrážky s rímskou armádou mali pre Germánov na území Slovenska neblahé následky. Trvali niekoľko desiatok rokov, bojovalo sa na území dnešného Talianska, Rakúska, Maďarska, Slovenska, Česka a zrejme aj v niektorých ďalších krajinách. Rozsahom aj trvaním išlo o pomerne urputné a najmä krvavé zrážky. Správy antických autorov hovoria o neustálych stretoch rímskych útokov na sever a zároveň germánskych protiútokov na juh. Mnohé z bitiek, ako napríklad výprava cisára Domiciána v roku 88 boli pre Rimanov katastrofami.

Rímsky nápis na hradnej skale v Trenčíne z prelomu rokov 178 a 179

Situáciu v oblasti komplikovali prieniky mnohých národov, ktoré chceli v tejto oblasti prekročiť rímske hranice, niektoré tak tlačili na Germánov. Germáni využili Rímsku slabosť, po tom čo sa ich vojsko vrátilo z výpravy proti Partom nakazené morom ho okolo roku 170 viackrát napadli. Roku 172 proti nim Marcus Aurelius viedol trestnú výpravu. Jeho syn Commodus viedol proti Germánom ešte jednu výpravu a po ich porážke s nimi uzavrel prímerie. Z tých dôb pochádza tiež jedna z prvých písomných pamiatok na území Slovenska – rímsky nápis na hradnej skale v Trenčíne z prelomu rokov 178 a 179, vtedajšia osada sa spomína ako Laugarício. Rímske vojenské pevnosti boli v tej dobe postavené aj na dunajskom predmostí pri Iži a Komárne. Germáni sa v tej dobe postupne romanizovali. Ich šľachta ochotne spolupracovala s Rimanmi. Svedčia o tom početné nálezy rímskych pamiatok a hlavne aj hlbšie v germánskom území.

Za vlády Valentiniana, bola hranica na strednom Dunaji v dôsledku germánskeho nebezpečenstva intenzívne prestavovaná a ešte viac zosilnená. Ale ani to Rímsku ríšu nezachránilo.

Sťahovanie národov

Koncom 4. storočia sa už Staroveký Rím nachádzal v hlbokom úpadku. Práve sa rozbiehajúci reťazec udalostí, nám známy ako Sťahovanie národov, bol posledným klincom do rakvy Rímskej ríši. Veľká časť pôvodného obyvateľstva z krajiny buď ušla alebo podľahla v boji novým národom. Územím Slovenska vtedy tiahli mnohé kmene, napríklad Vizigóti, Ostrogóti či Longobardi a Gepidi. Všetky tieto národy sa dali do pohybu v dôsledku útoku kočovných Hunov. Tí si vytvorili centrum v blízkom susedstve Slovenska – medzi Tisou a Dunajom.

Včasnoslovanské obdobie

Jedným z kmeňov, ktorý postupoval vo viacerých vlnách v tomto období do krajiny boli aj Slovania. Prvé vlny prišli na naše územie v priebehu 5. a 6. storočia. Cestou Slovania stretali zvyšky pôvodného germánskeho ale aj keltského obyvateľstva. Noví prisťahovalci často zostali žiť medzi pôvodným obyvateľstvom, tak sa na Slovensku odôvodňuje aj prijatie germánskych geografických názvov. Slovania v tej dobe kolonizovali asi len 10% územia, zvyšok bol ešte stále divokou nedotknutou krajinou. Poznali jačmeň, proso, pšenicu, mak, ľan. Živili sa poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Boli aj schopní remeselníci – najmä šperkári a hrnčiari. Slovania sa na západe dostali do styku s Franskou ríšou.

Nedostatok písomných prameňov o Slovanoch pramení aj v tom, že sa sprvu nezúčastnili žiadnych veľkých bojov. Prvé neucelené písomné zmienky o Slovanoch na území Slovenska pochádzajú od poradcu byzantského vojvodcu Belisaria Prokopia. Títo Slovania podľa jeho zápiskov pomáhali Longobardovi Ildigesovi, ktorý bojoval o nástupníctvo na longobardský kráľovský trón a pod jeho vedením Slovania vytvorili 6-tisícové vojsko, ktoré bojovalo proti Gótom a Rimanom. Prokopios v inej časti svojich letopisov ďalej písal o tom ako iné slovanské vojsko o sile 3000 mužov prekročilo v dvoch skupinách Dunaj a vtrhlo do Ilýrie a Trácie. Tam rozdrvili proti nim vyslané početne silnejšie cisárske oddiely. Okrem iného ďalej píše o krutých masakrách civilného obyvateľstva a napichovaní nepriateľov na koly.

V polovici 6. storočia vtrhli do Podunajskej nížiny avarské kmene, ich vplyv zasiahol aj územie južného Slovenska. Kultúrny vplyv však siahal podstatne ďalej. Slovania pod ich vplyvom^{[chýba zdroj]} prestali svojich mŕtvych spaľovať a začali s kostrovým pochovávaním.

Samova ríša

V 6. storočí sa Slovania dostali do područia kočovných kmeňov Avarov, ich krutovláda ale medzi Slovanmi vyvoláva povstania. Jedného z nich sa podľa Fredegarovej kroniky zúčastnil aj istý franský kupec Samo, ktorého si nakoniec Slovania, pre jeho statočnosť a vojenské kvality zvolili za kráľa kmeňového zväzku – Samovej ríše (623 – 658). Samova ríša sa však onedlho dostala do sporu s Franskou ríšou, kvôli útokom na kupcov. Keď si chcel franský kráľ Dagobert I. podrobiť Samovu ríšu, kvôli tomu, že odmietala uznať jeho územné nároky a platiť poplatky Franskej ríši vypukla vojna. Frankovia potom spolu s Longobardmi napadli Slovanov a plienili ich územie. V roku 631 bol Dagobert porazený v bitke pri Vogastisburgu a Samova ríša si udržala samostatnosť. Po Samovej smrti roku 658 sa kmeňový zväz Slovanov opäť rozpadol. Avari boli definitívne porazení až Karolom Veľkým na prelome 8. a 9. storočia. Potom prakticky zanikli, či splynuli s okolitým slovanským obyvateľstvom.

Historické obdobie

Veľká Morava

Knieža Rastislav

Od 8. storočia sa začínajú slovanské kmene opäť zjednocovať. V prvej polovici 9. storočia vznikajú dva nové útvary, Moravské kniežatstvo (na čele Mojmír I.) a Nitrianske kniežatstvo (na čele Pribina). Roku 833 vyhnal Mojmír I. Pribinu z Nitrianskeho kniežatstva a obe kniežatstvá spojil, čím vlastne vznikla Veľká Morava. Vyhnaný Pribina sa usadzuje pri Blatenskom jazere, kde stavia hradisko Blatnohrad. Zomrel roku 861 a na jeho miesto nastupuje syn Koceľ. Nitrianskemu kniežatstvu zostalo postavenie údelného kniežatstva, sídla následníka trónu.

Rast vplyvu Veľkomoravskej ríše vyvolával odpor Východofranskej ríše, ktorej prvým kráľom sa stal Ľudovít Nemec. Roku 846 vtrhol na Veľkú Moravu a po smrti Mojmíra I. násilím dosadil za vládcu Veľkej Moravy jeho synovca Rastislava. Rastislav sa však odmietol podriadiť Franskej ríši, snažil sa o cirkevnú samostatnosť, vykázal bavorských kňazov z Veľkej Moravy a podporoval Ľudovítových nepriateľov. Roku 855 došla Ľudovítovi trpezlivosť a s veľkým vojskom napadol Veľkú Moravu, no bol porazený a zahnaný na ústup.

V snahe úplne sa zbaviť východofranského vplyvu na Veľkej Morave sa Rastislav roku 861 obrátil na pápeža Mikuláša I. s prosbou o biskupa a kňazov, aby vyučili duchovenstvo, no u neho neuspel. Rastislav sa s rovnakou prosbou obrátil na byzantského cisára Michala III., ten mu vyhovel a roku 863 prišla na Veľkú Moravu byzantská misia na čele so sv. Konštantínom (mníšskym menom Cyril) a Metodom.

Roku 870 bol Rastislav, bojujúci s východofranskými vojskami, zradený svojím synovcom Svätoplukom, vydaný Frankom a oslepený. Sám Svätopluk bol však Frankami uväznený. Roku 871 vypuklo na Veľkej Morave povstanie, vedené kňazom Slavomírom. Svätopluk sa vtedy svojim väzniteľom ponúkol, že pomôže povstanie potlačiť. Bol teda postavený do čela armády proti Slavomírovi, po dohode s ním však prešiel na jeho stranu a spoločnými silami dopomohol k porážke Frankov. Následne sa tak stal neobmedzeným vládcom Veľkej Moravy. Roku 874 uzavrel Svätopluk s Ľudovítom Nemcom mier vo Forchheime Forchheimský mier. Odvtedy začal Svätopluk pripájať k Veľkej Morave ďalšie územia - (Čechy, Lužické Srbsko, Sliezsko, Vislansko...) Za jeho vlády dosiahla Veľká Morava najväčší územný rozmach.

Po jeho smrti roku 894 sa na trón dostáva jeho syn Mojmír II., ktorý však musel čeliť tlakom zvonka (útoky Frankov a kočovných Maďarov) a zvnútra (spor medzi ním a druhým Svätoplukovým synom, Svätoplukom II. o trón). Napokon však kočovné kmene Maďarov pod velením Arpáda zaútočili roku 906 alebo 907 a Veľká Morava sa rozpadla a postupne sa stala súčasťou Uhorska.

Konštantín a Metod

Svätý Cyril a svätý Metod

Konštantín (pred smrťou prijal mníšske meno Cyril) a Metod ešte pred príchodom na Veľkú Moravu zostavili slovanské písmo – hlaholiku a začali pracovať na prekladoch základných bohoslužobných a teologických kníh. Po príchode na Veľkú Moravu založili prvé slovanské učilište (veľkomoravské učilište, kde vyučovali slovenské duchovenstvo), zaviedli staroslovienčinu do náboženských obradov a pokračovali v prekladoch bohoslužobných, biblických, patristických a právnických textov.

Roku 867 sa obaja bratia aj so spolupracovníkmi a učeníkmi vydali na cestu späť z Veľkej Moravy. Po ceste sa zastavili aj v Blatenskom kniežatstve, kde vládol Pribinov syn Koceľ, istý čas tam pobudli a vyučovali učeníkov z Koceľovho kniežatstva. V Benátkach ich zastihlo posolstvo rímskeho pápeža Mikuláša I., ktorý ich pozval do Ríma. Tam od rímskeho pápeža Hadriána II. (Mikuláš I. medzičasom zomrel) získali schválenie pre používanie staroslovienčiny ako liturgického jazyka a ich žiaci boli vysvätení na kňazov, diakonov, poddiakonov a čtecov (lektorov). Hadrián II. v roku 868 vydal bulu Gloria in altissimis, v ktorej schválil staroslovienčinu ako štvrtý oficiálny liturgický jazyk západnej cirkvi, popri latinčine, gréčtine a hebrejčine.

14. februára roku 869 Konštantín na následky choroby zomrel v Ríme, no ešte predtým vstúpil do kláštora a prijal mníšske meno Cyril. Metod bol vysvätený za arcibiskupa Panónie a Veľkej Moravy a poslaný naspäť za Rastislavom, aby pokračoval vo svojej misii a vyučoval na veľkomoravskom učilišti. Pri ceste naspäť bol však roku 870 na rozkaz bavorských biskupov zajatý a 3 roky väznený v Bavorsku, odkiaľ ho roku 873 na zákrok nového pápeža Jána VIII. prepustili. Až potom sa dostal na Veľkú Moravu, kde sa medzitým po zrade svojho strýka Rastislava dostal k moci Svätopluk I. V roku 880 na žiadosť Svätopluka pápež zriadil nové biskupstvo v Nitre, na čele s biskupom Vichingom. Metod pokračoval vo svojej misii až do svojej smrti 6. apríla roku 885, za svojho nástupcu ustanovil sv. Gorazda. Svätopluk však moc odovzdal Vichingovi, ktorý u rímskeho pápeža Štefana V. dosiahol zákaz bohoslužieb v slovienskom jazyku ako aj odvolanie sv. Gorazda. Veľká časť Metodových učeníkov bola na začiatku roku 886 vyhnaná z Veľkej Moravy.

Slovensko v Uhorsku

Začleňovanie Slovenska do Uhorska; Arpádovci

Maďarské kočovné kmene pokračovali v nájazdoch a lúpežných výpravách na Slovensko a na západ do roku 955 kedy sú v bitke pri Lechu porazení Otom I. Veľkým a donútení prejsť na usadlý spôsob života. Po slabých kniežatách z rodu Arpádovcov sa k moci roku 972 dostáva Arpádov pravnuk Gejza, ktorý posilňuje kniežaciu moc a hromadí moc vo svojich rukách. Po smrti Gejzu (997), završuje centralizačný proces jeho syn Štefan I., ktorý sa roku 1000 stáva prvým uhorským kráľom. Na Slovensko roku 1001 vtrhlo poľské knieža Boleslav Chrabrý a obsadilo Slovensko až po Dunaj, údajne pod zámienkou ochrany nároku Štefanových bratrancov na Nitriansko. Roku 1018 uzatvárajú Štefan I. a Boleslav mier, ktorým sa končí poľská nadvláda nad Slovenskom, čím sa začalo postupné začleňovanie Slovenského územia do Uhorska. Približne okolo roku 1029 sa Štefanovi podarilo dobyť Nitrianske kniežatstvo, čím vlastne zredukoval územie Slovenska na malé samostatné kniežatstvá, ktoré boli postupne začlenené do uhorského štátu.

Roku 1241 prichádzajú do Uhorska pod velením Batuchána Mongoli (pozri Mongolský vpád do Uhorska). Po ich odchode roku 1242 ostali niektoré časti Slovenska kompletne vyľudnené a začal hladomor. Aby sa zaplnili vyľudnené oblasti, začal uhorský kráľ Belo IV. pozývať na Slovensko nemeckých kolonistov, ktorí priniesli nemecké právo a začali zakladať nové mestá. Mnohé lokality taktiež dostávajú mestské výsady (napr. Zvolen, Nitra, Banská Bystrica, Krupina atď.). Kráľ, motivovaný mongolskou inváziou, dal taktiež na Slovensku vystavať kamenné hrady. Kráľovská moc po invázii je v kríze, kráľ má pod svojou priamou správou len časť územia. Keď roku 1301 zomiera kráľ Ondrej III., vymiera aj rod Arpádovcov.

Matúš Čák Trenčiansky a Anjouovci

Už za posledných Arpádovcov sa moc v krajine dostáva do rúk veľmožov. Najmocnejší z nich, Matúš Čák Trenčiansky, držiaci po vymretí arpádovského rodu až do svojej smrti roku 1321 vo svojej moci väčšinu slovenského územia. Roku 1301 ponúkol českému kráľovi z rodu Přemyslovcov Václavovi II. uhorský trón (ako protikandidát vystúpil Karol Róbert z Anjou z dynastie Anjouovcov, no je donútený prepustiť trón), no na trón nastúpi až jeho syn, Václav III. ako Ladislav V. Nedosahuje však všeobecné uznanie a na trón nastupuje bavorský vojvoda Oto III. Wittelsbach, ktorý je pre zmenu uväznený rebelmi. Karol Róbert z Anjou má teda voľnú cestu a roku 1308/1309 zasadol na trón. Oficiálne sa stal kráľom až po korunovácii v Stoličnom Belehrade roku 1310. Proti nemu sa však začal búriť Matúš Čák, až kým ho roku 1312 Karol Róbert neporazil v bitke pri Rozhanovciach. Po porazení odbojných veľmožov začal Karol Róbert upevňovať kráľovskú moc, zaviedol pevnú menu a stále dane. Keď roku 1342 zomrel, na trón zasadol jeho syn Ľudovít I., ktorý mal zaručenú aj poľskú korunu zmluvou, ktorú jeho otec uzavrel s poľským kráľom tri roky pred svojou smrťou. Za jeho vlády sa Uhorské kráľovstvo vypracovalo na pozíciu európskej veľmoci. Roku 1370 je zvolený za poľského kráľa. Po jeho smrti sa stáva kráľovnou jeho dcéra Mária. Nastáva boj o politickú moc a uhorskú korunu. Napokon je roku 1387 uznaný za kráľa jej manžel Žigmund Luxemburský.

Rôzne rody a Huňadyovci

Za vlády Žigmunda došlo opäť k oslabeniu kráľovskej moci (vnútropolitický rozvrat a vonkajšie vplyvy) Kráľ bojuje proti Turkom (r. 1396 porazený v bitke pri Nikopole) a proti husitom. Revolučné hnutie a bojové skupiny českých husitov na Slovensku - Bratríci, našli ohlas v radoch mestskej chudoby a poddaných. Svoje vojenské ťaženia proti nim, financoval Žigmund najmä z ťažby drahých kovov na Slovensku.

Keď po 50 rokoch svojej vlády zomiera roku 1437 nastupuje na trón Albrecht Habsburský, manžel jeho dcéry. Zomiera však už v roku 1439 a nastáva boj o trón medzi Vladislavom I. Jagelovským a synom Albrechta Ladislavom Pohrobkom (obhajcom záujmov Habsburgovcov vo vzťahu k uhorskému trónu bol Ján Jiskra z Brandýsa). V bitke pri Varne roku 1444 padol Vladislav a za právoplatného kráľa je uznaný mladý Ladislav (správcom krajiny zvolený Ján Huňady). Na Slovensku v tej dobe pôsobí bojové hnutie bratríkov (Peter Aksamit), šíriace myšlienky husitov aj plienením, pôsobiaci na území Slovenska od roku 1451 do roku 1467, kedy bol dobytý ich posledný tábor.

Po Ladislavovej smrti roku 1457 bol na trón roku 1458 zvolený Matej Huňady (Korvín), syn Jána Huňadyho, najbohatšieho veľmoža v Uhorsku. Ako svoj prvoradý cieľ určil potlačenie bratríckeho hnutia a ešte v roku svojej korunovácie jeho vojská porazili bratríkov pri Blatnom jazere. Ich posledný tábor bol dobytý roku 1467 vo Veľkých Kostoľanoch. Pilierom moci Mateja I. bola stála žoldnierka armáda – čierny pluk. V Bratislave založil roku 1465 Universitas Istropolitana, prvú univerzitu na území Slovenska. Korvín bol zástancom umenia a vzdelania, na kráľovský dvor pozýval učencom z celej Európy a s jeho vládou je spojený aj prienik humanizmu a renesancie do Uhorska. Zomrel roku 1490, no nezanechal za sebou žiadneho legitímneho potomka, iba nemanželského syna Jána.

Jagelovci

Na uvoľnený uhorský trón opäť zasadajú Jagelovci, tentoraz prostredníctvom Vladislava II. Jagelovského (medzi ostatných kandidátov patrili Ján Albrecht, Vladislavov mladší brat, Maximilián Habsburský, nemanželský syn Mateja Korvína Ján, vdova po Matejovi Beatrix Aragónska), zvoleného uhorskou šľachtou, ktorá dúfala, že sa stane povoľným nástrojom v ich rukách. Po nástupe na trón musel Vladislav súhlasiť s podmienkami šľachty, že zruší mimoriadnu daň (zavedenú Korvínom) a o všetkých dôležitých otázkach sa bude radiť s kráľovskou radou.

Nespokojný Ján Albrecht vtrhol krátko po Vladislavovej korunovácii na východné Slovensko, no bol kráľovskými vojskami porazený. Druhýkrát sa pokúsil získať trón roku 1491, inváziou zo severu. Opäť bol porazený roku 1492, medzi ním a kráľom bol uzavretý mier a Ján Albrecht sa vzdal nároku na trón.

Vysporiadať sa musel aj s Maximiliánom, rímskonemeckým cisárom, ktorý obsadil všetky uhorské územia v Rakúsku a vyhnal odtiaľ uhorské posádky, ktoré tam boli už od čias Mateja Korvína. K ďalšiemu rozhodujúcemu úderu sa však už nezmohol a obaja panovníci sa dohodli na vzájomnom nástupníctve Habsburgovcov a Jagelovcov, po čom sa Maximilián zriekol nároku na trón.

Vladislav ešte musel čeliť povstaniu Juraja Dóžu, ktorého príčinou bolo vyhlásenie križiackej výpravy proti Osmanskej ríši. Nakoniec bolo povstanie porazené a Juraj Dóža upálený. Pri a po povstaní zomrelo približne 50 000 ľudí a nastolené bolo tzv. „druhé nevoľníctvo“. Vladislav zomrel v roku 1516 a zanechal za sebou astronomický dlh, čítajúci vyše 400 000 zlatých len v Uhorsku. (Vladislav bol aj český kráľ) Na trón zasadol jeho desaťročný syn Ľudovít II. Otec mu zanechal dve rozvrátené krajiny, České kráľovstvo a Uhorské kráľovstvo a vysoký dlh. Za jeho vlády sa anarchia ešte viac prehĺbila, svojvoľnosť šľachty dosiahla neslýchané rozmery. V rokoch 1525 – 1526 musí čeliť baníckemu povstaniu na strednom Slovensku a po jeho potlačení expanzii Osmanskej ríše.

Habsburgovci

Boje o trón a osmanská expanzia

Ľudovít II. Jagelovský bol novým českým aj uhorským kráľom od roku 1516 do 1526. V tom čase nastúpil na trón Osmanskej ríše Sulejman I., prezývaný aj Nádherný, panovník Osmanskej ríše v rokoch 1520 až 1566. Od roku 1521 Osmanská ríša s veľkou armádou tiahla na Uhorské kráľovstvo, dobyla a obsadila Stoličný Belehrad a Šabac. Slabý uhorský kráľ podcenil nebezpečenstvo a až v roku 1526 vytiahol do poľa s vojskom slabo organizovanej uhorskej šľachty proti veľkej armáde tureckých vojsk Osmanskej ríše a 29. augusta 1526 v bitke pri Moháči bolo uhorské vojsko na hlavu porazené a sám kráľ padol, utopil sa vo vlnách Dunaja. Porážka v bitke pri Moháči rozhodla o tom, že sa v Uhorsku na 175 rokov usadila turecká moc. Pôvodné územie Uhorského kráľovstva sa rozdelilo na tri časti: na tzv. Budínsky pašalík, teda stredné a juhozápadné Uhorsko (dnešné Maďarsko), ovládané priamo Turkami, na Zápoľského Sedmohradsko, ktoré bolo vazalom Osmanskej ríše, a na Uhorské Kráľovstvo, tvorené južnou hranicou Dunaja a obranných pohraničných pevností (Komárno, Nové Zámky) a hradov, čiže územie dnešného Slovenska, spolu so Zadunajskom, kde sídlil vo Viedni panovník Ferdinand I. Habsburský. Bratislava sa však od roku 1526 jeho korunováciou stala korunovačným mestom Uhorského kráľovstva. Po obsadení Budína (dnešnej Budapešti) Osmanskou ríšou v roku 1541 sa sem presťahovali všetky kráľovské úrady a väčšina uhorskej šľachty. Na uprázdnený uhorský trón tak zasadlo roku 1526 rakúske arciknieža Ferdinand I. Habsburský a založil dynastiu Habsburgovcov.

Časť šľachty však podporovala Jána Zápoľského, ktorého takisto korunovali narýchlo v roku 1526. Po Zápoľského smrti však jeho manželka Izabela dáva korunovať za kráľa jeho syna Jána Žigmunda a uhorská šľachta začala občiansku vojnu, kde bol Ján Žigmund kráľom východného Uhorska. Trnava sa stala v roku 1543 sídelným mestom Ostrihomského arcibiskupstva. Uhorsko bolo definitívne rozdelené na tri časti, potvrdené to bolo v mieri v Drinopole z roku 1547, podľa ktorého sa Ferdinand zaväzoval platiť ročne 30 000 dukátov Osmanskej ríši.. Mier však netrval dlho, pretože sa Habsburgovec pokúsil obsadiť Sedmohradsko, no neúspešne. Časť južného Slovenska sa dostala pod priamu nadvládu Turkov (súčasť správneho okresu – sandžaku). Turci často podnikali lúpežné výpravy na Slovensko, niektoré dediny na uhorsko-osmanských hraniciach museli odvádzať poplatky obom stranám, v dôsledku čoho došlo k vyľudňovaniu pohraničia. Navyše sa po celom Slovensku šíri reformačné hnutie – luteráni, no kritická politická situácia v Uhorsku neumožňuje protireformačné hnutie.

Protihabsburské stavovské povstania

Uhorská šľachta (zväčša protestantská) bola nespokojná s konfiškáciami svojho majetku a zvýšením daní zo strany Habsburgovcov. Prebieha niekoľko povstaní, počas ktorých dochádza k bojom medzi uhorskou šľachtou a cisárskymi vojakmi.

Roku 1604 zahajuje Štefan Bočkaj na území Slovenska povstanie proti Habsburgovcom. Tým vlastne otvára bránu do Uhorska Turkom, ktorým sa podarí dobyť Ostrihom a Pešť, územia, ktoré predtým stratili. Bočkaj obsadil celé východné Slovensko a svojím sídlom učinil Košice. Uzavrel spojenectvo s Turkami a s pomocou ich a s pomocou slovenských šľachticov dobyl územia na juhu Slovenska. V druhej polovici roku 1605 mal pod kontrolou už takmer celé Slovensko, okrem hlavného mesta Uhorska, Bratislavy. V novembri toho istého roku už začala šľachta rokovať o mieri s Habsburgovcami, pretože bočkajovské vojská začali rabovať v krajine a pretože sa obávali že Turci si budú chcieť ponechať obsadené územia. Bočkaj s mierom súhlasil v obave, že by uzavreli mier bez neho. V roku 1606 bol uzavretý mier a šľachte navrátená časť privilégií.

Keď roku 1618 vypuklo české stavovské povstanie, využil túto situáciu Gabriel Betlen a spolu so svojou armádou (tvorenou väčšinou z hajdúchov a sedmohradských Sikulov) vpadol na východné Slovensko. Porazil kráľovské vojsko a roku 1619 obsadil Košice. Betlenova armáda (v tom čase už takmer tridsaťtisícová) postupovala cez juh a stred Slovenska na západ, obsadila Levice, Trnavu a dokonca aj hlavné mesto Uhorska, Bratislavu. Betlen sa potom spojil s povstaleckými českými stavmi a spolu postupovali na Viedeň. Zabránil mu v tom Juraj Druget s poľskými žoldniermi, ktorí vpadli na východné Slovensko a donútili tak Betlena ustúpiť od Viedne. Po tom uzavrel dočasne s uhorským kráľom Ferdinandom II. mier.

K obnoveniu bojov došlo v druhej polovici roku 1620, keď povstalci obsadili Nitru a odrazili útok cisárskej armády na Bratislavu. Habsburgovci sa mohli po porazení českých stavov v bitke na Bielej hore plne sústrediť na povstanie na Slovensku. Betlen postupne prišiel o Bratislavu, Trnavu, celé stredné Slovensko a bol zatlačený až po Košice. Betlen vtedy zhromaždil armádu a došiel až po Rimavskú Sobotu. Po ďalšej porážke cisárskej armády v bitke pri Jalnej mohol Betlen opäť obsadiť Trnavu a Nitru.

Týmto počínaním sa snažil dosiahnuť vhodné podmienky mieru s Viedňou, čo sa mu napokon aj podarilo roku 1621/1622 (Mikulovský mier), musel však odstúpiť obsadené územia. Betlenovo povstanie vlastne zabezpečilo výdobytky Bočkajovho povstania.

Roku 1643 vypuklo povstanie Juraja I. Rákociho, ktorého ciele boli obhájiť náboženskú slobodu uhorskej šľachty a potvrdenie šľachtických výsad. Podporované bolo Turkami. Ukončil ho roku 1645 Linecký mier.

V prvej polovici 17. storočia vypuklo aj ľudové povstanie Petra Časára (Časárovo povstanie), ktoré však bolo kruto potlačené a účastníci popravení.

Sprisahanie šľachtických rodov proti panovníkovi, roku 1669 je zradou prezradené, Habsburgovci úplne zlikvidovali bohaté rody, zhabali ich majetok a vodcov popravili.

Roku 1678 sa vodcom povstalcov stal Imrich Tököli, ktorý sa opieral o pomoc Turkov, ktorí roku 1683 dorazili až ku Viedni, no boli porazení (začalo postupné vytláčanie Turkov z Uhorska, definitívne zavŕšené roku 1685), čím vlastne padlo aj Tököliho povstanie. V roku 1687 sa konali tzv. „prešovské jatky“, ktorých organizátorom bol generál Caraffa. Bola to vlastne poprava hlavných vodcov povstania, tých ktorí nestihli utiecť s Turkami. (Tököli ušiel)

Roku 1703 vypuklo posledné protihabsburské povstanie, vedené Františkom II. Rákocim Od ostatných sa líšilo tým, že v ňom bojovali aj ľudové masy. Ukončené bolo roku 1711 Satmárskym mierom, ktorý zároveň ukončil všetky protihabsburské stavovské povstania.

18. storočie

Po Satmárskom mieri sa začalo slovenské hospodárstvo, spustošené po rokoch povstaní začalo obnovovať, začali sa objavovať prvé manufaktúry (Šaštín, Holíč), opäť sa začína banská výroba (roku 1770 bola založená Banícka akadémia v Banskej Štiavnici, prvá vysoká škola tohto typu na svete). Slovenská verejnosť doteraz pôsobila v menších, neorganizovaných skupinách, v 18. storočí sa začína výraznejšie politicky zjednocovať.

Po Satmárskom mieri sa kráľom Uhorska stal Karol VI. Keďže nemal žiadneho legitímneho mužského potomka, iba dcéru, vydal Karol VI. roku 1713 pragmatickú sankciu, ktorá zaručovala dedičnosť koruny aj po ženskej línii. Medzi prvé náznaky nového národnostného myslenia Slovákov patrí aj Maginova Apológia, prvá obrana Slovákov proti osočovaniu zo strany Maďarov, vydaná roku 1728.

Mária Terézia

Po Karolovej smrti roku 1740 nastupuje na trón jeho dcéra Mária Terézia. Už na začiatku svojej vlády sa musela vysporiadať s požiadavkami iných európskych veľmocí, pruský kráľ Fridrich II. vzniesol nárok na Sliezsko a potom aj zaútočil a obsadil ho (1740/1741). Takisto aj Francúzi, s podporou Bavorov a Sasov obsadili Čechy a bavorské knieža Karola Albrechta vyhlásili za českého kráľa. Vojny o rakúske dedičstvo trvali do roku 1748. Strata Sliezska sa potom potvrdila aj v sedemročnej vojne. (1756 – 1763)

Po vojnách dospela Mária Terézia k názoru, že vojensky a hospodársky slabé Uhorsko potrebuje reformy (v čom jej pomáhali mnohí vedci a učenci, medzi inými aj Slováci Matej Bel a Adam František Kollár). Zreformovala armádu, všetci velitelia sa museli oboznámiť s modernými vojenskými praktikami a zakladala manufaktúry, niekoľko aj na Slovensku (Šaštín, Halič, Holíč). V poľnohospodárstve podporovala pestovanie nových plodín. Zreformovala aj súdnictvo, zmiernila niektoré tresty a prijala sa zásada, že všetci občania sú si pred súdom formálne rovní. Roku 1767 vydáva tzv. „tereziánsky urbár“, urbársku reguláciu, ktorá upravovala poddanské pomery (urbáre boli písané v jazyku ľudu, teda na Slovensku po slovensky). Reforma školstva – Ratio educationis, položila základy vyspelejšieho školstva. Od roku 1765 bol Máriin syn, Jozef II. ako jej spoluvládca.

Jozef II. nastúpil na trón po matkinej smrti roku 1780 a pokračoval v reformácii Uhorska. Roku 1781 vydáva tzv. „tolerančný patent“, ktorým dal protestantom a iným nekatolíckym konfesiám určité náboženské slobody. Roku 1785 zrušil stoličnú samosprávu a nahradil ju desiatimi štátnymi dištriktmi, presunul mnohé centrálne uhorské úrady zo Slovenska do Budína a zrušil nevoľníctvo v Uhorsku (roku 1781 v Čechách). Niekoľko mesiacov pred smrťou bol donútený odvolať všetky reformy, okrem tolerančného patentu a zrušenia nevoľníctva. Zomrel roku 1790.

Slovenské národné obrodenie

Proces formovania slovenského národa má mimoriadne ťažký priebeh (útlak zo strany maďarskej šľachty, maďarský nacionalizmus a represie na území Slovenska). Obhajcom slovenských práv sa stáva inteligencia, hlavne kňazská. Medzi hlavné ciele patrilo najmä uzákonenie spisovnej slovenčiny. Prvý impulz na jeho vytvorenie dal katolícky farár Jozef Ignác Bajza, ktorý napísal prvý román v slovenčine René mládenca príhody a skúsenosti z roku 1783. Jeho jazyková forma však nebola ustálená a tak jeho systém nenašiel nasledovníkov.

Obrodenci boli v tomto období rozdelení na dva prúdy: na katolíkov (na čele Anton Bernolák, ďalší stúpenci Jozef Ignác Bajza, Juraj Fándly a Ján Hollý) a evanjelikov (hlavní predstavitelia Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik), ktorí odmietali uzákonenie spisovnej slovenčiny, boli zástancami biblickej češtiny a jednoty Čechov a Slovákov. Katolíci (nazývaní aj Bernolákovci) zastávali názor, že Slováci sú svojbytný národ a potrebujú vlastný jazyk. Anton Bernolák kodifikoval v roku 1787 spisovnú slovenčinu (nazývaná bernolákovčina, založená na základe západoslovenského nárečia). Roku 1792 založili Bernolákovci v Trnave Slovenské učené tovarišstvo, spolok, ktorý združoval prívržencov Bernolákovcov na celom Slovensku a vydával knihy v bernolákovčine.

Česko-Slovensko

Česko-Slovensko v medzivojnovom období

Milan Rastislav Štefánik

Tomáš Garrigue Masaryk

28. októbra 1918 sa Slovensko stalo súčasťou Česko-Slovenska. Zásluhy o založenie Česko-Slovenskej republiky majú predovšetkým Tomáš Garrigue Masaryk,Edvard Beneš a spomedzi slovenských osobností hlavne M. R. Štefánik, ktorý ako diplomat v službách Francúzska pomohol T. G. Masarykovi a E. Benešovi nadviazať kontakty s predstaviteľmi Dohodových mocností. Aktívne organizoval vznik čs. légií predovšetkým náborom slovenských a českých vojakov, ktorí dezertovali alebo boli zajatí z c. k. armády na talianskom a francúzskom fronte a v Rusku. Jeho organizačné úsilie viedlo k vytvoreniu disciplinovanej a akcieschopnej armády, nazvanej Česko-slovenské légie, ktorá sa stala pádnym argumentom v diplomacii pri rokovaní o vzniku nového štátu. Na domácej politickej scéne sa angažovali Milan Hodža a Vavro Šrobár. Prvým prezidentom krajiny sa stal 14. novembra 1918 Tomáš Garrigue Masaryk. Toho istého dňa vzniklo aj Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, ktoré viedol Vavro Šrobár. Slovenská dočasná vláda najprv sídlila v Skalici, potom v Žiline a od 4. februára 1919 v Bratislave. Bratislava sa vtedy stala hlavným mestom Slovenska. Prvá ústava ČSR bola schválená 29. februára 1920, jej základom boli francúzska (z roku 1795) a americká ústava. Zákonodarnú moc predstavovalo Národné zhromaždenie, ktoré malo 2 komory.

Po vzniku Česko-Slovenska vypukla maďarsko-česko-slovenská vojna ako vojnový konflikt medzi Česko-Slovenskom a Rumunskom na jednej strane a Maďarskou republikou rád na strane druhej, prebiehajúci v rámci širšieho stretu, zahŕňajúceho aj boj o Sedmohradsko a Podkarpatskú Rus. Trvala až do augusta 1919. Počas chaosu, ktorý nasledoval po rozpadnutí Rakúsko-Uhorska, krátkodobo existovala na časti slovenského územia aj tzv. Slovenská ľudová republika a Slovenská republika rád.

11. decembra 1918 vyhlásil Viktor Dvorčák, ako predseda Východoslovjackej (Východoslovenskej) národnej rady vyhlásil v Košiciach tzv. Slovenskú ľudovú republiku, ktorá proklamovala nezávislosť od Prahy a úzke spojenie s Maďarskom. Následne sa stal prezidentom tohto útvaru a postavil sa na čelo vlády. Po obsadení Košíc česko-slovenskými vojskami 29. decembra 1918 Slovenská ľudová republika zanikla. Za hlavné mesto bol určený Prešov.

Tzv. Slovenská republika rád so sídlom v Prešove existovala od 16. júna do 7. júla 1919. Bola vytvorená pod vplyvom Maďarskej republiky rád na čele s českým revolucionárom Antonínom Janouškom.

Podľa teórie Čechoslovakizmu v krajine existovala iba československá národnosť. Slováci sa považovali iba za jej odnož s vlastným nárečím. Samotný čechoslovakizmus bol vykonštruovaný na to, aby boli Česi a Slováci spolu početnejší ako Nemci. Slováci tvorili väčšinu iba na území Slovenska, kde tvorili takmer tri štvrtiny obyvateľstva.

Pre Slovákov malo začlenenie do zväzku s Čechmi, ďalekosiahle kladné následky. Začala sa komplexná obroda zo strany politickej, kultúrnej aj vzdelanostnej. V roku 1919 vznikla Univerzita Komenského v Bratislave, ktorá mala pre rozvoj vzdelanosti na Slovenskom území veľký význam. V roku 1922 sa uzákonila 8 ročná povinná školská dochádzka. Od roku 1926 vysielal aj Slovenský rozhlas. V krajine opäť začali slobodne pôsobiť strany, ktoré boli počas prvej svetovej vojny v pasivite. Ekonomiku krajiny však výrazne zasiahla konkurencia rozvinutejšieho českého priemyslu, s ktorou mnohé fabriky na území Slovenska neboli schopné súperiť. Rovnako tragické dôsledky mali ekonomické krízy. Prvá prišla po skončení prvej svetovej vojny v rokoch 1921 až 1923. Svetová Veľká hospodárska kríza odštartovaná krachom na Newyorskej burze zasiahla krajinu v rokoch 1929 až 1933. S neuspokojivou životnou úrovňou priamo súviselo aj vysťahovalectvo. Do roku 1937 sa z krajiny do zámoria vysťahovalo 104 000 osôb.

Edvard Beneš

Od polovice 30. rokov sa začalo dostávať do veľmi zložitej zahraničnopolitickej situácie. Začali sa prejavovať nevýhody jeho jednostrannej orientácie na Francúzsko. Postavenie Malej dohody, na ktorú sa do značnej miery spoliehala zahraničná politika sa začalo oslabovať. Ruku v ruke s tým však začala rásť moc a politické ambície Nemecka a Talianska.

Z obáv pred nemeckou agresiou sa na česko-nemeckom pohraničí začala výstavba pohraničných opevnení. Hitler sa zatiaľ Československo ako svojho nebezpečného suseda snažil izolovať medzinárodne. Využíval pri tom územné požiadavky Maďarska na južnej časti územia Slovenska, do veľkej miery obývané Maďarmi, a čiastočne aj nároky Poľska. Nemci tiež tajne podporovali autonomistické snahy niektorých slovenských politických strán.

Československo malo okrem zmlúv s Rumunskom a Juhosláviou aj dohodu s Francúzskom a Sovietskym zväzom, ktorú podpísalo v máji 1935. Prípravy obrany výrazne sťažil anšlus Rakúska 12. marca 1938.

24. apríla 1938 Karlovarský zjazd Sudetonemeckej strany, žiadal premeniť české a moravské pohraničie na samostatnú oblasť, ktorú by spravovala sudetonemecká strana. V máji pronacistickí príslušníci nemeckej menšiny vyvolali na tomto území nepokoje a československá vláda bola nútená vyhlásiť mobilizáciu. Po nasadení armády sa nespokojní sudetskí Nemci stiahli. Do Československa bol vyslaný na zhodnotenie situácie W. Runciman, známy anglický germanofil, ktorého neskoršia správa dodaná Chamberlainovi vypovedala o neprávostiach páchaných na Sudetonemeckej strane. Onedlho sa Chamberlain stretol s Hitlerom a vyhlásil, že nemá námietky proti odstúpeniu českého pohraničia Nemecku.

Mníchovská dohoda a Viedenská arbitráž

29. septembra 1938 sa v Mníchove stretli zástupcovia Nemecka (Adolf Hitler), Talianska (Benito Mussolini), Veľkej Británie (Neville Chamberlain) a Francúzska (Édouard Daladier), kde rozhodli o odstúpení pohraničných oblastí Čiech a Moravy Nemecku. Na konferencii sa ďalej rozhodlo, že ČSR odstúpi Poľsku Tešínsko a Maďarsku južné oblasti Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Nasledujúci deň sa Československá vláda tomuto diktátu podrobila a vyprázdnila ho. V prípade ozbrojeného odporu by krajine jeho najväčší spojenci (s výnimkou ZSSR) neposkytli žiadnu pomoc.

V tom istom čase žiadali predstavitelia HSĽS vyhlásenie autonómie, k tomu sa pridali postupne aj ďalšie politické strany a vyvrcholili tak snahy mnohých slovenských politikov o väčšiu mieru samosprávy Slovenska. Autonómiu vyhlásili 6. októbra 1938 v Žiline. Vláda v Prahe tieto požiadavky schválila a za predsedu autonómnej vlády vymenovala Jozefa Tisa.

Slovensko po prvej viedenskej arbitráži

2. novembra 1938 sa uskutočnila Prvá viedenská arbitráž, v ktorej tretie krajiny rozhodli že oblasti na juhu Slovenska, vrátane Košíc a časti Podkarpatskej Rusi pripadnú Maďarsku. Nacistické Nemecko si pripojila Petržalku a Devín. Poľsko získalo Tešínsko.

13. marca 1939 Hitler pred pozvaného Jozefa Tisa postavil dve alternatívy budúcnosti Slovenska. Jedna hovorila o rozdelení medzi Poľsko a Maďarsko, druhá o vzniku nového Slovenského samostatného štátu, ktorý by bol plne podriadený Nemecku. Tiso si vybral druhú možnosť a hneď nasledujúceho dňa – 14. marca 1939 bol vyhlásený Slovenský štát, ktorý sa podľa neskoršej ústavy nazýval Slovenská republika. 15. marca 1939 vyhlásil Hitler po okupácii zvyšku Česka (nem. Resttschechei) vyhlásil Protektorát Čechy a Morava.

Obdobie druhej svetovej vojny

Prvá Slovenská republika

Od 23. júla 1939 sa Slovenský štát nazýval Slovenská republika. Krajinu postupne uznalo 27 štátov. Navonok síce prvá Slovenská republika mala znaky suverénneho štátu, ale jej zvrchovanosť bola od počiatku ohraničená závislosťou od Nemecka. 29. marca 1939 bola podpísaná zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom. Slovenská republika bola otvorená diktatúra, ktorá od začiatku svojej existencie pripúšťala existenciu iba jednej politickej strany – HSĽS a jedinú zahranično-politickú líniu – rešpektovanie a nasledovanie Nemecka.

Nová ústava zákony a nariadenia úradov zlikvidovali demokratické slobody predmníchovskej republiky ako bola sloboda tlače, zhromažďovania a organizovania sa. HSĽS boli podriadené aj polovojenské organizácie ako Hlinkova garda, ktoré mali v krajine dôležité branné, policajné a politické funkcie. O vhodnú výchovu mládeže v duchu HSĽS sa „starala“ Hlinkova mládež.

V hospodárstve nadišla zbrojná konjunktúra, ktorá dala k dispozícii Nemecku prakticky všetok priemysel. Na Slovensku sa vyrábali lafety diel, ručné zbrane, prilby, časti torpéd, periskopov ako aj mnohé ďalšie súčasti zbraní či výzbroje. Zbrojársky priemysel sa sústredil na Považí v Považskej Bystrici a Dubnici nad Váhom, ktoré boli na dosah nemeckej ochrannej zóny.

V júni 1941 Bratislavská vláda súhlasila so zapojením Slovenska do vojny proti ZSSR, kam čoskoro vyslala dve armádne divízie. Prvé boje s Červenou armádou sa uskutočnili pri Lipovci. Podľa vzoru Nemecka sa začalo prenasledovanie židovských občanov, trestal sa akýkoľvek dôverný styk árijca s Židmi, boli zakázané návštevy, Židom bolo nariadené nosiť žlté hviezdy. Zákony tiež zakazovali Židom bývať na hlavných uliciach miest, chodiť do kaviarní, kín, divadiel, vlastniť telefón či fotografické aparáty. Na ulicu mohli vychádzať a pohybovať sa tam iba vo vymedzenom čase. Od roku 1941 sa začali zriaďovať židovské getá. 25. marca 1942 odišiel z Popradu prvý transport do Osvienčimu. Do októbra 1942 bolo z územia vtedajšieho Slovenska násilne vysťahovaných 57 600 Židov. Z územia obsadeného Maďarskom boli v priebehu vojny deportovaných 30 až 40 000 občanov židovskej národnosti.

Predpoklady na povstanie

Činnosť vlády na čele s HSĽS vyvolávala odpor u veľkej časti obyvateľstva. Silné demokratické a československé cítenie si spomedzi zložiek štátnej moci zachovala najmä armáda a hlavne veľká časť dôstojníckeho zboru. Na východnom fronte sa množili dezercie slovenských vojakov k červenej armáde, medzi vojakmi bola bežná neochota bojovať. 30. októbra 1943 pri Melitopole padlo do sovietskeho zajatia vyše 2000 slovenských vojakov 1. pechotnej divízie. Veľká časť z nich sa pripojila k Čechom a Slovákom bojujúcich na strane Sovietskeho zväzu. Zo slovenských zajatcov pri Melitopole začala byť budovaná 2. paradesantná brigáda. Veľa vojakov v tomto období pochopilo, že stoja na nesprávnej strane, rástol aj súcit s jednoduchými obyvateľmi ZSSR, ktorí sa v krutých vojnových časoch ocitli pod nemeckou nadvládou. Vojaci všeobecne odsudzovali kruté správanie nemeckých okupačných jednotiek na týchto územiach. Rastúce neúspechy nemeckých vojsk najmä po bitke o Stalingrad a pri Kursku utvrdili mnohých slovenských dôstojníkov, že Nemecko raz bude porazené. Keď sa v roku 1944 začal front približovať k slovenským hraniciam, konšpiranti už viedli intenzívne prípravy na prechod slovenskej armády na stranu Spojencov i na pomoc červenej armáde pri prechode slovenským územím.

Za veliteľa príprav na povstanie bol exilovou vládou z Londýna poverený podplukovník Ján Golian, ktorý okolo seba sústredili protinacisticky zmýšľajúcich dôstojníkov. Tak spolu s ilegálnym odbojom pripravil plán, v ktorom mali jednotky o sile dvoch divízii držiace oblasti karpatských priesmykov na severovýchode krajiny, po styku so sovietskymi vojskami, prejsť na stranu Červenej armády. Na Slovensku sa však s približujúcim sa frontom začala zväčšovať aktivita partizánskych skupín. Časť z nich boli sovietske partizánske skupiny pohybujúce sa za nemeckým frontom, ktoré prešli na slovenské územie z Ukrajiny a Poľska. Iné boli organizované slovenskými antifašistami alebo dôstojníkmi, ktorí zbehli zo Slovenskej armády, v auguste 1944 boli na strednom Slovensku vysadení aj organizátori partizánskeho boja z Hlavného štábu partizánskych oddielov z Kyjeva. Tieto skupiny začali už v auguste viesť boj proti ľudáckemu režimu ako aj nemeckým vojskám, ktoré sa na území Slovenska nachádzali. Vyprovokovali tak zásah nemeckých síl.

Slovenské národné povstanie

Situácia v prvých dňoch SNP

29. augusta 1944 sa veľká časť slovenskej armády postavila proti vstupu nemeckých jednotiek na územie Slovenska a začala vopred pripravený krízový variant povstania. Samotní jeho organizátori odhadovali, že za takýchto okolností sa vydržia na ucelenom fronte brániť nanajvýš 14 dní. Červenú armádu sa nepodarilo dostatočne zavčasu informovať o plánoch povstalcov a tak nebola zosúladená ich vzájomná spolupráca. Vzhľadom na neukončené prípravy najmä v jednotkách, ktoré sa mali spojiť s Červenou armádou na východnom Slovensku prepukol zmätok. Viliam Talský, ktorý mal prebrať velenie týchto dvoch divízii a zaistiť tak najpodstatnejšiu časť povstania nezvládol situáciu. Dva dni boli jednotky ponechané v nečinnosti a následne ich veliteľ odišiel so slovenskými letcami na poľské územie. Jednotky bez velenia sa tak Nemcom podarilo odzbrojiť.

Povstalecká armáda sa však účinne sformovala na strednom Slovensku. Centrom povstania sa stala Banská Bystrica. Povstalci sa pokúšali brániť dôležité prístupové trasy v údolí Váhu a Hrona, ale postupne boli vytlačovaní. Chýbala im najmä ťažká výzbroj a protitankové zbrane, s ktorými by sa mohli postaviť proti nemeckým vojskám podporovaným obrnenou technikou. V dôsledku nedostatku zbraní nebolo možné vytvárať zálohy a rezervy, ktoré by vystriedali bojmi vyčerpané jednotky, čo malo za následok úpadok morálky a vyčerpanie vojakov na fronte. Povstalecká armáda sa však bránila na súvislých frontoch celé 2 mesiace, kým sa ju nemeckým jednotkám podarilo zatlačiť do hôr. 28. októbra 1944 vydal generál Rudolf Viest na Donovaloch rozkaz na prechod armády na partizánsky spôsob boja. Armáda sa však už nachádzala v rozklade, s mnohými jednotkami už nebolo spojenie a tak do hôr ako partizáni odišla asi iba polovica vojska. Veľa vojakov uverilo klamlivým vyhláseniam prezidenta Tisa, že v prípade, ak sa vojaci vzdajú do rúk Nemcom, s nimi bude dobre zaobchádzané. Mnohí však boli internovaní, alebo uväznení. Partizánsky boj však pokračoval až do oslobodenia Červenou armádou.

Červená armáda na podporu povstalcov začala Karpatsko-dukliansku operáciu, jednu z najväčších horských operácií vojny. Poskytla aj časť československého vojska v ZSSR. Najmä stíhací pluk a 2. paradesantnú brigádu, ktoré operovali z povstaleckého územia. Ich činnosť a presuny boli však sťažené zlým jesenným počasím. A celkovému neúspechu povstania už nemohli zamedziť.

Oslobodenie Slovenska

Slovensko oslobodzovali:1. ukrajinský front maršala Koneva, v zostave ktorého bojoval aj 1. česko-slovenský armádny zbor v ZSSR (v zostave 38. armády), 2. ukrajinský front generála Malinovského, 4. ukrajinský front generála Jeriomenka, 1. a 4. rumunská armáda. Tuhé boje prebiehali najmä v Duklianskom priesmyku, v Slánskych vrchoch (pri Dargovskom priesmyku), pri Liptovskom Mikuláši, na juhu Slovenska pri Šahách, Leviciach a Štúrove. Prvá oslobodená obec na východnom Slovensku bol Kalinov (21. septembra 1944). 19. januára 1945 boli oslobodené Košice, Bratislava bola oslobodená 4. apríla 1945. Posledné nemecké jednotky na území Slovenska boli zlikvidované do 1. mája 1945. Pri oslobodzovaní Československa padlo asi 170 000 sovietskych vojakov. Na Slovenskom území je pochovaných 60 659 padlých príslušníkov sovietskej Červenej armády a 10 435 rumunských vojakov. Z množstva pamätníkov osloboditeľom je najvýznamnejší monument Slavín týčiaci sa nad Bratislavou, kde sa každoročne koná pietny akt kladenia vencov padlým vojakom pri príležitosti oslobodenia Bratislavy 4. apríla 1945.

Slovensko v obnovenej ČSR (1945 – 1948)

Zmeny územia Slovenska po druhej svetovej vojne
(pre bližšie info klikni na obrázok)

Situácia po oslobodení Slovenska a obnova ČSR

Do 1. mája 1945 bolo celé územie Slovenska oslobodené Sovietskou armádou, ešte 5. apríla 1945 v Košiciach zasadla dočasná vláda ČSR, ktorá vyhlásila obnovenie ČSR a prijala Košický vládny program. V súvislosti s odovzdaním Podkarpatskej Rusi v roku 1945 ZSSR obsadila Červená armáda aj úzky pruh slovenského územia, kde boli odčlenené obce na východnom Slovensku: Batva, Galoč, Malé a Veľké Rátovce, Malé Selemence, Palová, Palaď-Komárovce, Surty, Šalamúnová a Téglaš a mesto Čop, osídlené prevažne maďarským obyvateľstvom a pričlenené k ZSSR. Vláda ČSR túto okupáciu akceptovala, 2. apríla 1946 bola potom ku Slovensku pripojená podkarpatoruská obec Lekárovce, ktorej občania sa dlho usilovali o pripojenie ku Slovensku. Obce pri Bratislave za Dunajom Jarovce, Rusovce a Čunovo boli pričlenené do ČSR. 17. mája 1945 poľská armáda obsadila poľský Spiš a poľskú Oravu, ktoré sa stali opäť súčasťou Poľska. Severná a východná hranica Slovenska zostávala v rokoch 1945 až do roku 1947 nepokojná, pretože z Ukrajiny sa prebíjali na Západ cez územie ČSR polovojenské oddiely Banderovcov Banderovci, ktorí na úteku terorizovali miestne obyvateľstvo a bojovali s čs. pohraničnými jednotkami.

Významný podiel na boji proti fašizmu mala aj komunistická strana, ktorej prestíž výrazne vzrástla. Veľké množstvo obyvateľstva tiež začalo sympatizovať so ZSSR. Krajina sa tak dostala na dlhé roky (1945 – 1989) do sféry sovietskeho vplyvu.

Z Česka bolo na základe Postupimskej konferencie odsunuté nemecké obyvateľstvo, Nemci zo Slovenska boli z väčšej časti evakuovaní už pred koncom vojny a iba menšia časť bola odsunutá (deportovaná) po vojne. Nemci, ktorí spolupracovali s odbojom alebo partizánmi zväčša deportovaní neboli. Keďže veľmoci nedovolili podobný postup ako v prípade Nemcov aj pre Maďarov, prebehla v roku 1946 dohoda medzi Maďarskom a Slovenskom o výmene obyvateľstva a riešení menšinovej otázky. Krajiny si navzájom "vymenili" nesúmerne vyše 50 000 obyvateľov.

Košický vládny program z 5. apríla 1945

Slovenskí zástupcovia, predovšetkým silná KSS a Demokratická strana Slovenska, sa snažili s prezidentom Benešom a českými predstaviteľmi rokovať podľa zásady „rovný s rovným“ a to sa odrazilo i v Košickom vládnom programe.

V ekonomickej časti Košický vládny program zdôrazňoval niekoľko hlavných úloh, a to urýchlene obnoviť národné hospodárstvo spustošené počas vojny, položiť základy novej sociálnej politiky „v prospech všetkých vrstiev pracujúceho ľudu“(cit.) a bezodkladne zabezpečiť a pod národnú správu previesť majetok zradcov (dokument hovorí o majetku „Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov“ s výnimkou nemeckých a maďarských antifašistov). Na skonfiškovanej pôde sa mala uskutočniť pozemková reforma. Požiadavka na znárodnenie nebola vo vládnom programe výslovne uvedená, ale všeobecne sa s ňou rátalo. Išlo o vtedy tak populárnu požiadavku medzi obyvateľstvom, že proti nej takmer nik otvorene nevystúpil. O rozsahu znárodnenia sa malo rozhodnúť až po oslobodení celého Česko-Slovenska. Napríklad i nesocialisticky orientovaná Demokratická strana Slovenska, ktorá zastávala súkromné vlastníctvo, zároveň deklarovala potrebu zoštátniť podniky určitých kategórií, ak sa tým lepšie poslúži sociálnym potrebám a verejnému záujmu. Výhrady nesocialistických politických strán sa pri prejednávaní znárodňovacích dekrétov týkali v podstate iba rozsahu znárodnenia, rýchlosti postupu úlohy družstevníctva a niektorých organizačných a procedurálnych otázok.

Benešove dekréty a ich hospodárske dôsledky

Pretože v obnovenej republike z hľadiska majetko-právneho „trval neprávny stav“ zapríčinený pomníchovskou okupáciou českého územia Treťou ríšou a obsadením južného Slovenska fašistickým horthyovským Maďarskom i kolaboráciou podľa Zmluvy medzi Treťou ríšou a Slovenským štátom, čo znamenalo fakticky totálnym obsadením hospodárstva ČSR Nemeckom a Maďarskom, bolo nevyhnutné nastaviť právny rámec pre vrátenie majetkov pôvodným majiteľom z dôb pred Mníchovskou dohodou s výnimkou zabavenia majetku všetkým kolaborantom a príslušníkom nemeckej a maďarskej národnosti, ktorí sa angažovali v nacistickej správe a vlastnili majetok v ČSR.

Z viacerých dekrétov ako právnych aktov Spojeneckými mocnosťami uznávaného prezidenta Československej republiky sú z hľadiska zabezpečenia majetku ČSR dôležité štyri dekréty:

• 5/1945 Sb. – Dekrét prezidenta republiky z dňa 19. mája 1945 o neplatnosti niektorých majetkovo-právnych jednaniach z doby neslobody a o národnej správe majetkových hodnôt Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov a niektorých organizácií a ústavov;
• 12/1956 Sb. – Dekrét prezidenta republiky z dňa 21. júla 1945 o konfiškácii a urýchlenom rozdelení poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov českého a slovenského národa;
• 28/1945 Sb. – Dekrét prezidenta republiky z dňa 20. júla 1945 o osídlení poľnohospodárskej pôdy Nemcov, Maďarov a iných nepriateľov štátu českými, slovenskými a inými slovanskými poľnohospodármi;
• 108/1945 Sb.- Dekrét prezidenta republiky z dňa 25.októbra 1945 o konfiškácii nepriateľského majetku a Fondoch národnej obnovy;

Týmito opatreniami bolo zároveň umožnené, aby sa mohla začať hospodárska obnova ČSR. Hrozbou súčasnej diskusie o zrušení Benešových dekrétov je, že sa v Európskej únii vyvinie právny precedens na majetkovú nestabilitu a chaos v celej Európe otvorením retroaktivity k vlastníckym právam z dôb druhej i prvej svetovej vojny.

Majetok nepriateľov a zradcov podliehal národnej správe, ktorú vykonávali na základe dekrétov prezidenta ČSR E. Beneša z mája 1945 buď poverení jednotlivci (išlo o remeselnícke dielne, obchody, poľnohospodárske usadlosti), alebo kolektívne orgány (išlo o väčšie podniky a majetky). Národné správy sa zriaďovali aj v akciových spoločnostiach, v ktorých vedení zasadali občania nepriateľských štátov alebo zradcovia. Pretože prevažná väčšina veľkých podnikov počas vojny prešla pod nemeckú správu, alebo ju riadili kolaboranti, už niekoľko mesiacov pred vydaním znárodňovacích dekrétov boli radikálne oslabené pozície súkromného kapitálu a boli rozbité monopolné organizácie. Iba v priemysle podliehalo koncom augusta 1945 9.045 závodov s 923 tisícmi zamestnancami. Nie každá národná správa mala však represívny charakter. Národná správa podnikov vznikala tiež všade tam, kde bol chod podnikov ohrozený neprítomnosťou majiteľov pred ich návratom z emigrácie, z koncentračných táborov, resp. kde majitelia zahynuli a pod. Veľká časť majetku pod národnou správou bola v októbri 1945 skonfiškovaná (teda vyvlastnená bez náhrady) v prospech štátu a 28.október 1945, keď bolo znárodnenie vyhlásené, sa historicky oslavoval za ČSSR ako Deň znárodnenia.

Na základe tzv. Pražských dohôd (tri v priebehu 1945 – 1946) sa prikročilo k budovaniu centralistického modelu štátu, ktorý porušoval princíp Košického vládneho programu. Už prvá pražská dohoda zakotvila asymetrický model inštitúcií (Slovensko malo snem i vládu bez obdoby národnej vlády v Česku) a tento model vyústil do centralizácie. Po víťazstve komunistov v Česku vo voľbách 1946 sa postupne oslaboval vplyv slovenských orgánov a víťaz volieb na Slovensku, Demokratická strana, bola postupne odstavovaná od moci. Komunistická strana získala väčšinu v Národnom zhromaždení ČSR.

V októbri 1946 bol vyhlásený Budovateľský plán ako program vlády Národného frontu ČSR Národný front Čechov a Slovákov predložený predsedom čs.vlády, Klementom Gottwaldom, ktorý nadväzoval na Košický vládny program a prakticky znamenal začiatok cesty k socializmu, v dobovej reči išlo o dovŕšenie národno-demokratickej revolúcie. Bol vyhlásený Dvojročný plán obnovy a rozvoja národného hospodárstva.

Roku 1947, bola v dôsledku veľkého sucha na Slovensku neúroda, čo vyvolalo vlnu nespokojnosti. Komunisti a demokrati sa navzájom obviňovali za problémy pri riešení situácie. Sovietsky zväz sa za to zaviazal pomôcť a dodal obilie na úkor vlastného obyvateľstva.

V roku 1947 bol odmietnutý vládou Národného frontu ČSR Marshallov plán, vyhlásený na základe doktríny prezidenta USA Trumana, ktorý na začiatku studenej vojny začal rozlišovať dve kategórie štátov, a to demokratické, ktoré dostanú hospodársku podporu USA, a totalitné, ktoré hospodársku pomoc nedostanú. 5. júla 1947 bola hospodárska pomoc USA na obnovu vojnou zničeného hospodárstva ponúknutá všetkým európskym krajinám za podmienky prijať demokratický smer politického vývoja. Vláda ČSR mala záujem rokovať o prijatí plánu, v krajine bol systém parlamentnej demokracie, ale Stalin ako vodca ZSSR oznámil, že účasť ČSR na Marshallovom pláne bude ZSSR chápať ako čin namierený proti ZSSR a namiesto toho bola podpísaná dohoda o hospodárskej spolupráci medzi ČSR a ZSSR. Od leta 1947 sa tak odvíjal rozvoj v Európe vo dvoch ekonomicky oddelených skupinách štátov, „Východ“ pod vplyvom ZSSR a „Západ“ pod vplyvom USA.

Nástup komunizmu

Vo februári 1948 prebehla vládna kríza. 20. februára podali demisiu ministri socialistickej, ľudovej a demokratickej strany, keďže komunisti údajne porušovali všetky dohody. Títo ministri však predpokladali, že Beneš ich demisiu nepríjme. Komunisti v tej dobe zorganizovali v Prahe nátlakové demonštrácie robotníkov, a Beneš tak pod tlakom demisiu prijal. 25. februára 1948 následne vymenoval novú vládu, v ktorej mali prevahu komunisti. 9. mája 1948 bola prijatá nová ústava a čoskoro, po Benešovej smrti sa stal novým prezidentom Klement Gottwald. Od roku 1948 sa stalo Československo komunistickým totalitným štátom, charakteristického potláčaním demokracie, relatívnym hospodárskym zaostávaním voči nekomunistickým krajinám, podporovaním ateizmu a silným vplyvom Sovietskeho zväzu v štáte. Nastalo obdobie politických procesov (napríklad s Rudolfom Slánským, Vladimírom Clementisom) ale aj prenasledovanie cirkví a zatváranie kláštorov. Po smrti Stalina a aj Gottwalda sa stíhanie režimu nepohodlných osôb zmiernilo, neustalo však. Na Slovensku bolo v roku 1949 zriadených 6 krajov (Bratislavský, Banskobystrický, Košický, Nitriansky, Prešovský, Žilinský).

Československá socialistická republika ČSSR (1960 – 1990)

štátny znak z rokov 1960 – 1990

11. júla 1960 bola schválená nová ústava, ktorá zakotvila, že v Československu zvíťazil socializmus. Bola deklarovaná zmena názvu Československá republika (ČSR) na Československá socialistická republika (ČSSR) a oficiálne deklarovaný socialistický štát. Zároveň došlo k zrušeniu Zboru povereníkov, ktorý predstavoval prakticky vládny orgán s právomocami pre Slovensko. Došlo postupne k rehabilitácii časti politicky odsúdených v 50.rokoch (1963). Alexander Dubček bol zvolený za 1.tajomníka ÚV KSS (1966). Na Slovensku bolo v roku 1960 zriadené 3 kraje (Stredoslovenský, Východoslovenský, Západoslovenský).

Pražská jar 1968

V 60. rokoch v celej Európe aj vo svete dochádzalo ku kultúrnym a politickým zmenám. Toto obdobie sa nieslo v znamení uvoľňovania napätia. Prezidentom ČSSR a súčasne prvým tajomníkom ústredného výboru komunistickej strany (UV KSČ) bol však už od roku 1957 Antonín Novotný, ktorý sa ostro staval proti snahám o liberalizáciu spoločnosti. Koncom roka 1967 sa zišiel ústredný výbor KSČ, väčšia časť členov vystúpila s kritikou pracovných metód a spôsobov vedenia Novotného. Pod týmto tlakom sa Novotný rozhodol dať svoju stranícku funkciu k dispozícii. V januári 1968 plenárne zasadnutie ÚV KSČ rozhodlo o rozdelení najvyšších funkcií. Za prvého tajomníka bol zvolený Alexander Dubček a v marci toho istého roku Národné zhromaždenie zvolilo na návrh Dubčeka za prezidenta republiky Ludvíka Svobodu. Tým sa skončila takmer desaťročná éra vlády Antonína Novotného. Zo Západoslovenského kraja bola 22. 3. 1968 vyčlenená Bratislava.

Obrodný proces

Obdobie od decembra 1967 do augusta 1968 sa nieslo v znamení demokratizačných zmien. Boli presadené požiadavky, že odbory nemajú byť povestnou „prevodovou pákou“ strany, ale majú reprezentovať a obhajovať záujmy pracujúcich. Uvažovalo sa o otázke rehabilitácie obetí politických procesov z 50. rokov. V apríli 1968 bol jednomyseľne prijatý tzv. Akčný program KSČ, ktorý mal navodiť socializmus s ľudskou tvárou. Obsahoval zmeny, ktoré v nastávajúcich dvoch rokoch chcela komunistická strana (stále ako ústavou „uzákonená“ vedúca politická sila) uskutočniť v politickej oblasti (najmä v oblasti občianskych práv a politického systému), ekonomickej (ekonomická reforma v rámci socializmu), kultúrnej a zahraničnej politike. Súčasťou zmien mala byť takzvaná demokratizácia. Program sľuboval zásadné ekonomické a politické reformy, ale samotný názov naznačoval jednu podstatnú okolnosť – KSČ sa chcela vrátiť k svojmu pôvodnému programu, ktorý mala po druhej svetovej vojne, pred februárom 1948.

V máji bolo v Národnom zhromaždení schválené programové vyhlásenie vlády; za jednu z hlavných úloh považovala vláda prípravu federácie. Zároveň však v Moskve prebiehali československo-sovietske rokovania na najvyššej úrovni; československá delegácia si vypočula od Brežneva veľmi ostrú kritiku politických pomerov v ČSSR. Ten žiadali rázne opatrenia proti antisocialistickým a pravicovým silám, ktoré sa podľa ich názoru výrazne aktivizujú. Na schôdzke vo Varšave v júli 1968 schválili predstavitelia Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR Brežnevov koncept otvoreného listu adresovaného KSČ. Podľa názoru „päťky“ sa v Československu pripravovala kontrarevolúcia. Obsah listu bol zmesou veľmi vážneho varovania s viditeľnými prvkami hrozby. O dva dni predsedníctvo ÚV KSČ schválilo odpoveď na varšavský list, v ktorom vyvracalo neopodstatnené obvinenia a neoprávnenou kritiku, odmietlo myšlienku o internacionálnej pomoci „päťky“ brániť socializmus v inej krajine. Po zverejnení varšavského listu a odpovedi naňho vypukla lavína súhlasných rezolúcií, telegramov a listov od verejnosti. To viedlo k zjednoteniu občanov, k posilneniu dôvery k vedeniu KSČ (78% občanov) a práva na vlastnú, československú cestu.

Pokus o „socializmus s ľudskou tvárou“ Alexandra Dubčeka bol však zmarený. Na základe predošlých dohôd jednotlivých socialistických krajín a Brežnevovej doktríny bola pripravená okupácia krajiny. 20. augusta 1968, bol vydaný predom pripraveným vojskám Varšavskej zmluvy rozkaz na obsadenie územia Československa. 21. augusta 1968 vojská Varšavskej zmluvy prekročili hranice. Okupáciou Česko-Slovenska v podstate skončil proces, ktorý sa začal nazývať Pražská jar. Dubček, Smrkovský a Černík boli intervenčnými vojskami zatknutí a odoslaní do ZSSR. Čoskoro za nimi odišiel aj prezident Svoboda. Vedenie KSČ pod nátlakom nakoniec v Moskve podpísalo dohodu o konsolidácii situácie v republike. Nasledovalo obdobie, v ktorom sa postupne dostali k moci politici, ktorí začali tzv. normalizáciu. Z KSČ postupne vylúčili asi 400 000 členov. 26. januára 1969 sa na Václavskom námestí v Prahe upálil na protest proti okupácii krajiny študent Jan Palach. Akékoľvek pokusy zmeniť politický systém v republike boli na dlhú dobu 20 rokov potlačené.

Obdobie „normalizácie“

V roku 1968 sa Bratislava stala prvýkrát hlavným mestom Slovenska. Dňa 1. januára 1969 vstúpil do platnosti zákon o federácii. Od tohto momentu sa ČSSR skladala z dvoch socialistických republík, ČSR (Česka) a SSR (Slovenska). V apríli 1969 sa stal prvým tajomníkom ÚV KSČ Gustáv Husák, ktorý sa pridal k normalizátorom. Od roku 1975 vykonával súčasne aj funkciu prezidenta. V januári 1977 skupina československých občanov vydala dokument Charta 77, v ktorom obhajovali ľudské a občianske práva.

Rok 1989, Nežná revolúcia

Zmena režimu, ako aj obrat v zahraničnej politike, nastali až po novembri 1989, kedy prebehla Nežná revolúcia, ktorá zrušila vedúcu úlohu Komunistickej strany. Česko-Slovensko sa stalo opäť demokratickým štátom s trhovou ekonomikou. V rokoch 1989 – 1991 pokojne odišli sovietske vojská, ktoré sa na území krajiny nachádzali od roku 1968.

ČSFR 1990

Po novembri 1989 sa uskutočnili viaceré reformy smerom k demokracii, krajina sa začala vyrovnávať so svojou komunistickou minulosťou. Z názvov republík (Česká republika a Slovenská republika) bolo odstránené slovo socialistická a na jar roku 1990 bola prijatý ústavný zákon obsahujúci aj zmenu názvu celého štátu na Českú a Slovenskú federatívnu republiku (ČSFR). V júni 1990 sa v ČSFR konali prvé slobodné voľby do Federálneho zhromaždenia, ČNR a SNR. Víťazi druhých slobodných volieb, v Česku pravicová ODS, na Slovensku ľavicové národne orientované HZDS, v júni 1992 intenzívne rokovali o vzťahoch slovenských a českých orgánov. Krátko po 17. júli 1992, kedy bol v SNR schválený dokument Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky, sa dohodli v Bratislave na rozdelení štátu.

1. septembra 1992 bola SNR prijatá a 3. septembra 1992 podpísaná Ústava SR. 1. januára 1993 nasledoval pokojný zánik ČSFR, rozdelenie krajiny na dnešné Slovensko a Česko.

Vznik samostatnej Slovenskej republiky

Vlajka Slovenskej republiky, uprostred štátny znak SR

1. januára 1993 vzniklo samostatné Slovensko, jeden z nástupníckych štátov Česko-Slovenska. Prvým prezidentom Slovenskej republiky sa stal Michal Kováč a predsedom vlády zostal Vladimír Mečiar. Vládu vytvorenú po parlamentných voľbách roku 1994, kedy sa premiérom opäť stal Mečiar, však charakterizovali autoritatívne spôsoby a nacionalistická rétorika. Najmä v rokoch 1994 – 1998 sa Slovensko na čele s Vladimírom Mečiarom dostávalo do čoraz hlbšej medzinárodno-politickej izolácie, z ktorej sa krajinu podarilo vyviesť až po parlamentných voľbách v roku 1998, keď sa k moci dostala dovtedajšia opozícia vedená kresťanským demokratom Mikulášom Dzurindom.

Integrácia Slovenska do Európskej únie

Slovensku sa v nasledujúcich rokoch podarilo dobehnúť politický vývoj v okolitých krajinách a od 29. marca 2004 sa Slovensko stalo členom NATO a od 1. mája 2004 členom Európskej únie spolu s Českom a ďalšími postkomunistickými krajinami Európy.

Parlamentné voľby v roku 2006 ukončili osemročné obdobie pravicovej vlády, počas ktorého krajinu viedol Mikuláš Dzurinda a 4. júla 2006 sa predsedom vlády stal sociálny demokrat Robert Fico. Orientácia štátu sa postupne menila na sociálne demokratickú. Kontinuita ekonomického vývoja umožnila, aby sa Slovensko stalo 16. členom eurozóny a od 1. januára 2009 prijalo euro ako svoju domácu menu a hladko uskutočnilo výmenu domácej meny platnej od 8. 2. 1993 (Slovenská koruna) v celej ekonomike. 21. december 2007, dátum, keď sa Slovensko spolu susednými štátmi s výnimkou Ukrajiny stalo členmi Schengenskej zmluvy o bezhraničnom pohybe občanov v rámci Európskej únie (Schengenský priestor).

Referencie

• Cséfalvay, Frantiček (2007), „Nemecký dokument o zlyhaní slovenskej 1. pešej divízie v októbri 1943“ (PDF), Vojenská história: Časopis pre vojenskú históriu, múzejníctvo a archívnictvo (Bratislava: Vojenský historický ústav) 1: 128 – 144, ISSN 1335-3314, http://vhu.sk/data/att/483_subor.pdf, dost. 2013-01-06 
• Černý, Filip (2004), Obnovení ČSR a její vývoj 1945 – 1949, http://infowebz.com/obnoveni-csr/ 
• Dvořák, Pavel (2004), Stopy dávnej minulosti, 3: Zrod národa, Budmerice: Rak, ISBN 80-85501-28-7 
• Kučera, Matúš (2002), „Dvetisíc odrezaných hláv“, Stredoveké Slovensko, Cesta dejinami, Bratislava: Perfekt, ISBN 80-8046-217-8 
• Liška, Jozef (2006), „Úcta k obetiam je znakom kultúrnosti: Prvá medzinárodná konferencia na tému Starostlivosť o vojnové hroby v SR“, Verejná správa (Inštitiút pre verejnú správu; SVS MV SR), ISSN 1335-7883, záloha zdroja 2009-05-25, http://web.archive.org/web/20090525100526/http://www.civil.gov.sk/archiv/CASOPIS/2006/13/1314ho.htm 
• Škvarna, Dušan (2007), „Dejiny“, in Fazekašová, Magdaléna, Slovensko: dejiny, divadlo, hudba, jazyk, literatúra, ľudová kultúra, výtvarné umenie, Slováci v zahraničí, Bratislava: Perfekt, ISBN 80-8046-349-2 

Zdroj

• Mlynář, Vladimír; Kubín, Petr (1992-11-30), „Hra o budoucnost“, Respekt 48: 2, ISSN 0862-6634 

Externé odkazy

• Primárne zdroje o dejinách Slovenska v slovenčine

Pozri aj

• Dejiny slovenčiny
• Zoznam vládcov Slovenska
• Ústavný vývoj na území Slovenska
• Česko-Slovensko
• Benešove dekréty
• Socialistický štát v československej histórii
• Košický vládny program